Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Pacientom pomáha odchádzať doma: Málokto sa bojí smrti, ale nikto pri tom nechce trpieť

07.01.2019 (51/2018) MUDr. Kristína Križanová (70) dlho viedla oddelenie paliatívnej starostlivosti v Národnom onkologickom ústave v Bratislave. Dnes môže konečne chodiť za pacientmi aj domov.
Pacientom pomáha odchádzať doma: Málokto sa bojí smrti, ale nikto pri tom nechce trpieť
4 fotografie v galérii
Za zomierajúcimi pacientmi chodievala k nim domov bezplatne.
Autor fotografie: Miro Miklas

Keď sme sa stretli v roku 2015, hovorili ste, že paliatívna starostlivosť v domácom prostredí, žiaľ, nie je u nás zatiaľ možná, pretože na ňu neexistujú podmienky. Zmenilo sa to odvtedy?

Chvalabohu áno. Predtým sa to robilo iba na báze dobrovoľnosti. Keď ľudia chceli doopatrovať svojho blízkeho doma, navštevovala som ich. Všetko však bolo iba na našej dohode a na dobrej vôli.

Vnímali ste to ako niečo správne?

Áno, bolo to správne. Kto vie, že zomiera, a chce byť doma, malo by mu to byť umožnené. To je najväčšia ľudská túžba – zomrieť vo vlastnej posteli. Je to asi až atavizmus, ale je to tak. Aj zvieratá sa uchyľujú v posledných chvíľach do svojho brloha a ľudia by veľmi chceli zomierať v súkromí. Preto je potrebné robiť domácu paliatívnu starostlivosť.

Na celom svete je to tak. Rozvojové krajiny majú len domácu starostlivosť. Pre ľudí v bohatej Európe je to zase návrat domov. Možno aj preto sa zvyšuje snaha o domáce pôrody. Tiež však nie sú úplne bezpečné. Zomieranie doma však bezpečné je.

Je náročnejšie zabezpečiť to doma než v nemocnici?

Je to náročnejšie. Treba na to viac sestier ako lekárov. Je to služba 24/7 a lekár by mal prísť pozrieť pacienta, keď je to potrebné. Ak si to situácia vyžaduje, tak aj každý deň. Robia sa však kompromisy, pretože lekárov niet. Sestry a lekári pracujú väčšinou v mobilných hospicoch na čiastočný úväzok. Dnes už existujú rôzne vyhlášky a doplnky zákonov, kde je mobilný hospic uzákonený. Problémom sú ľudia.

Prečo?

Hoci už lekári atestujú z paliatívnej medicíny, je ich ešte málo na to, že máme 37 okresov. Každý okres by mal mať aspoň jedného lekára špecializovaného na paliatívnu medicínu a tím sestier. Mobilný hospic môže prevádzkovať aj agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti, musí mať však lekára.

Stav ľudí na konci života sa totiž veľmi rýchlo mení. Liečbu, podávanie infúzií aj celú starostlivosť o pacienta treba prispôsobovať tak, aby ten človek zomrel pokojne. Aby sme mu to, čo sme schopní urobiť v nemocnici, mohli poskytnúť aj doma.

Myslíte, že lekári sa paliatívnej medicíne nechcú venovať?

Nie je to tak, mnohí si ju vyberajú ako špecializáciu popri internej medicíne, záujem by bol. Lenže u nás je kritický nedostatok lekárov vo všetkých odboroch.

Je neobsadených 600 pracovných miest všeobecných lekárov, chýbajú sestry v nemocniciach. Sú staré a veľmi mladé. Tie mladé si založia rodinu alebo, ak vedia cudzie jazyky, odchádzajú do zahraničia. Keďže naše školy sú dobré, môžu ísť pracovať kamkoľvek. Veľmi chýba stredná generácia.

Mnohé rodiny chcú svojich blízkych doopatrovať doma. 4 fotografie v galérii Mnohé rodiny chcú svojich blízkych doopatrovať doma. Zdroj: Miro Miklas

V súčasnosti teda pracujete aj v mobilnom hospici.

Áno. Je to občianske združenie Slnečnica, ktoré prevádzkuje agentúru ošetrovateľskej a opatrovateľskej starostlivosti aj Mobilný hospic sv. Kataríny Labouré. Existoval už vtedy, keď som v ňom ešte nepracovala.

Aj predtým v ňom fungovali lekári, ja som však prvý špecialista na paliatívnu starostlivosť, ktorý pracuje v tomto hospici. Teraz je asi 8 rokov od jeho vzniku, ja v ňom pracujem takmer 3 roky. Za pacientmi chodím raz až dvakrát do týždňa, sestry chodia denne.

Je práca vo fungujúcom mobilnom domácom hospici v Bratislave vaším splneným snom?

Netušila som, že môžem mať takýto sen. Úplne ma pohlcovala práca primárky na oddelení paliatívnej starostlivosti v NOÚ. Bolo to organizačne a komunikačne náročné. Teraz máme viac lekárov, skúsené sestry, súčasná pani primárka je vynikajúca lekárka. Mohla som si teda skrátiť úväzok o jeden deň a povedala som si, že by som mohla pracovať v mobilnom hospici.

Sestra Judita, vincentínka, ktorá organizačne vedie Slnečnicu, sa s nami z oddelenia v mnohom v minulosti radila, pretože sme mali potrebné skúsenosti. Ja som aj tak navštevovala pacientov doma, bolo ich minimálne 5 do roka. Len za to, že ma ich príbuzní k nim priviezli a odviezli, pretože nešoférujem :).

Opýtala som sa teda, či by to bolo možné, a sestra Judita mi odpovedala, že práve hľadajú lekára, pretože jeden odišiel. Bolo to asi Božie riadenie. V apríli to budú 3 roky. Je to veľmi dobré pre pacientov a ja som tiež spokojná.

Viem, že medzi pacientmi, ktorí mohli vďaka vám zomrieť doma, bola aj jedna lekárka. V poslednom období života napísala knihu s receptami a odkazmi pre svoje 4 deti. Priala si, aby výťažok z nej slúžil práve na prevádzku mobilného hospicu. Splnilo sa to?

Áno, tie peniaze ešte máme a nakupujeme z nich hlavne lieky, poisťovne totiž väčšinu z nich nepreplácajú. Nepreplácajú ani prácu, ani náklady. Až tento rok na jar začali preplácať návštevnú službu lekára doma kódmi 60, 61, 63. To však nekryje žiadne náklady. Myslím, že jedna návšteva je ohodnotená na 7 eur. Aj všetky infúzie si pacienti musia preplácať sami.

Snažíme sa preto uľaviť ich príbuzným. Často i veľmi chudobné rodiny chcú doopatrovať svojich blízkych a majú problém doplácať na lieky. Pre tých nakupujeme lieky z darovaných peňazí, inak by to nebolo možné.

Chcú sa rodiny vo všeobecnosti starať o svojich zomierajúcich blízkych doma?

Chcú. Mnohí by to však nedokázali zorganizovať, keby sme ich pri tom nesprevádzali. Oni si nevedia predstaviť, čo by doma robili, keby... Nemajú s tým skúsenosť, nikto im nezomieral. Je to podobné, ako keby sa niekomu, kto nemá žiadne informácie, narodilo dieťa. Robil by veci len intuitívne.

A v chorobe blízkeho je to ešte ťažie, táto skúsenosť sa nedá prenášať z rodiny na rodinu. Možno neskôr, keď bude hospic fungovať dlhšie, budú môcť rodiny, ktoré tým prešli v minulosti, radiť ďalším, ktorí sa práve o niekoho starajú. Ak budeme mať v budúcnosti takýchto dobrovoľníkov, bude to veľká vec.

Môžete poskytnúť túto službu všetkým, ktorí majú záujem?

Teraz je to ako sieť s veľkými alebo nerovnomernými okami. Niekto sa zachytí, ale niekto prepadne, lebo nevie, nechce alebo tá služba nie je k dispozícii. My napríklad chodíme len po Bratislave, nanajvýš dva domy za Bratislavou. So sestrou Juditou počas dňa lekárskych návštev najazdíme po meste 100 kilometrov.

Keď ona chodí so sestrami dávať infúzie, meniť pumpy s liekmi, ošetrovať rany, prejdú tých 100 kilometrov každý deň a nikto im neplatí benzín. Všetko ide z darov a z 2 percent daní. Z poisťovní na to peniaze nie sú.

Nevnímajú blízki to, že si berú zomierajúceho domov, ako prehru? Ako koniec snáh o jeho záchranu?

Býva to tak u mladých dospelých a u dospelých v strednom veku. U starých ľudí majú príbuzní skôr obavu, aby sme pre starobu neprestali toho pacienta liečiť. Hoci u starých ľudí je koniec protinádorovej liečby niekedy nutný, pretože im môže ubližovať viac ako samotná choroba.

Stretávate sa pri návštevách aj so silnými emóciami? Boja sa ľudia, či to zvládnu?

My dostávame do starostlivosti pacientov, ktorí už nemajú protinádorovú liečbu. Predtým sa s nimi opakovane rozprávame. Vysvetľujeme im, prečo sú slabí, prečo sú unavení. Postupne sa dozvedia, čo to spôsobuje. Odpovieme im na všetky otázky.

Niekedy prídu do paliatívnej ambulancie aj desaťkrát, kým ich zoberieme do mobilného hospicu. Alebo ich prevezmeme z niektorej ambulancie nášho ústavu. Už vedia, že im choroba podlamuje zdravie a že je pravdepodobne smrteľná. Onkologickí pacienti sú veľmi hrdí ľudia. Kým môžu, chodia sami, šoférujú. Keď s nimi prvýkrát príde manžel či manželka, alebo dieťa, znamená to, že už nevládzu.

Preto si berieme do ambulancie aj príbuzných, aby počuli to, čo počuje aj pacient. Hovoríme s nimi spolu, väčšinou sú teda pripravení, že tú istú službu im môžeme poskytnúť doma. Predchádza tomu dlhodobejší kontakt. Pri prvej návšteve sa však zvyčajne dozvieme trikrát viac ako predtým v ambulancii.

Ako?

Z toho, ako vyzerá domov pacienta, ako je tam upratané, ako to tam vonia. Tam napríklad reálne zistíme, či rodičom, z ktorých jeden zomiera, pomáhajú deti. Môžu hovoriť, čo chcú, no keď vidíme, že rodičia nemajú navarené, utretý prach, že im nemá kto oprať, vyvesiť bielizeň, tak vieme, že im nikto nepomáha.

Vtedy frfleme. Vysvetlíme deťom, že je to možno posledný mesiac ich rodičov, že treba zamerať všetky sily na to, aby si raz nevyčítali, že ich na konci života zanedbali. Že sa o nich mohli postarať, ale neurobili to. Zvyčajne to pochopia. Ak nie, musíme sa o pacienta postarať inak ako doma.

Doktorka Križanová si prácu lekárky berie k srdcu. 4 fotografie v galérii Doktorka Križanová si prácu lekárky berie k srdcu. Zdroj: Miro Miklas

Stáva sa aj to, že sa rodičia takto starajú o svoje deti?

Žiaľbohu, áno. To je úplne najťažšie, keď im zomiera 35-40-ročné dieťa, ktoré má samo maličké deti. Už sme boli aj pri svadbe. Tí ľudia mali spolu deti, ale svadbu chceli odložiť na čas, keď ten jeden vyzdravie. Povedali sme im, že to treba spraviť hneď. Stihli sa zosobášiť a mali z toho radosť.

Máte nejakú psychologickú pomoc vy, aby ste to zvládli?

Nie. Mám však vynikajúce rodinné zázemie. Každému človeku na svete by som dopriala, aby mal takého partnera, akého mám ja. A mám veľmi dobré deti, krásne vnúčatá. Rodinu mám výbornú a odtiaľ čerpám silu.

Od viacerých ľudí som počula – doktorka Križanová, to je anjel...

Nie, nie. Človek je omylný, lenivý, sem-tam sa snaží dokázať viac, než môže. Nikdy som nebola anjel. Ja som si len medicínu zobrala k srdcu. Ak niekomu pomôžete a on si to cení, ak urobíte práve to, čo v tom čase potrebuje, to je to najúžasnejšie. Medicína je na to, aby pomáhala. Aby vyliečila, a keď nemôže vyliečiť, aby udržala život čo najlepší až do konca.

Máme čoraz viac možností, ale treba vedieť aj to, kedy prejsť k paliatívnej starostlivosti. Medicína nikdy nebude všemocná, vždy budeme zomierať. Narodíme sa a spejeme k svojmu koncu. Ide o to, aby to nebol zlý koniec.

Málokto sa bojí smrti. Ľudia povedia: Som zmierený s tým, že budem mŕtvy, ale to zomieranie... Sľúbite mi, že to nebude bolieť? Že sa nebudem dusiť? Sľúbite mi to?

A keď toto sľúbite, spravíte a rodina je pri tom, vtedy ste pre nich anjel. V tejto situácii je to pre nich rovnako heroické ako nejaká život zachraňujúca operácia. Je to však len dobrá medicína. Je to to, čo my lekári máme robiť.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×