Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Bola pri zrode Nota bene: Stretávam ľudí, ktorí sú zadlžení od 18 rokov a je jasné, že do konca života dlhy nesplatia

28.12.2018 (50/2018) Spojila rozprávky so skutočným svetom, ktorý často nie je ružový. Zuzana Csontosová (42) bola pri zrode pouličného časopisu Nota bene. Dnes je z nej úspešná detská spisovateľka.
Bola pri zrode Nota bene: Stretávam ľudí, ktorí sú zadlžení od 18 rokov a je jasné, že do konca života dlhy nesplatia
6 fotografií v galérii
Autorka dáva do rozprávok skutočný život.
Autor fotografie: Vladimír Kampf

Napísať prvú rozprávku jej napadlo v termíne pôrodu druhého dieťaťa Markétky (8). Bola nervózna a dcéra stále nič. Relaxovala teda písaním. Zaujalo ju to až tak, že omylom vypila namiesto čaju vodu, v ktorej varila vajcia v škrupinke. Až pri druhej šálke si uvedomila, že tá chuť-nechuť nie je čajová.

Tento omyl spôsobil zázrak. V tú noc ju prešli tehotenské kŕče. Napriek tomu bola v strese, pretože vajíčka boli dedinské, neumyté, neošetrené... Žeby ďalší babský recept proti kŕčom?

Čo vám to napadlo, písať knihy pre deti? To nie je ľahké.

Mne to nenapadlo. Ja som len narýchlo napísala rozprávku o vodníkovi a ukázala som ju zopár ľuďom. Páčila sa a   povedali mi, že ju mám poslať do vydavateľstva.

Aké jednoduché: Pošlem niečo, čo napíšem, do vydavateľstva a za pár rokov je zo mňa spisovateľ...

Poslala som to asi do všetkých slovenských vydavateľstiev. Buď sa mi vôbec neozvali, alebo mi veľmi rýchlo odpísali, že rozprávky nevydávajú. Potom som oslovila všetky vydavateľstvá v Česku a z jedného sa mi ozvali. Chceli hneď ďalšie dve rozprávky, aby mohli vydať knižku. Keď sa to podarilo a mala som ju v ruke, peknú farebnú, tak sa mi to zapáčilo.

Hádam ste nenapísali knižku na prvý raz. Mali ste s písaním nejaké skúsenosti?

Keď sa mi narodilo prvé dieťa, syn Albert (11), bola som v Anglicku. Tam bol život rodičov a detí veľmi rozdielny. Oni veria úplne iným veciam ako u nás. To sa mi zdalo veľmi zaujímavé, preto som odtiaľ začala prispievať do časopisu pre rodičov.

V čom je iný ich pohľad na deti?

Napríklad u nás máme veľké starosti, aby nám potomka neofúklo. Babušíme ich, držíme v teplučku, čapica, pančuchy... Tam to je naopak. Za najčastejšiu príčinu náhleho úmrtia dieťaťa považujú prehriatie. Preto mali starosť, aby sa neprehrialo a aby bolo otužilé. Keď dieťa ochorelo, otvárali okná, aby malo čerstvý vzduch, a o vode na kúpanie by asi každá slovenská mamička povedala, že je studená. Sledovať tieto prístupy bolo pre mňa zaujímavé a dalo mi to impulz písať.

Sedem kúskov za pár rokov. 6 fotografií v galérii Sedem kúskov za pár rokov. Zdroj: Vladimír Kampf

Písali ste pre rodičov. Písať pre deti je však oveľa náročnejšie. Zvlášť, keď máte ambíciu udržať ich pozornosť a poučiť ich pri tom.

Začala som písať aj pre detský časopis. Prišla na svet ekorozprávka Víla Jazmínka a škriatok Vendelín. Už vtedy mi jedna z editoriek povedala, že to by bolo aj na knižku.

Zo siedmich knižiek boli dve súčasťou projektu časopisu Nota bene, ktorý predávajú ľudia v núdzi a bez strechy nad hlavou.

Za tú prvú, Zatúlaný gombík, som vďačná Adele Banášovej, dnes už Vinczeovej. Pôvodne ju mala napísať ona, ale nemala čas. Mám rada knižky, v ktorých môžem spracovať tému tak, že si to dieťa nevšimne. Písala som ekorozprávky či rozprávky na ľahšie zvládnutie angličtiny a so sociálnymi témami. Mňa samu v detstve rozprávky veľmi ovplyvňovali.

Napríklad?

Vďaka nim mám vzťah k základným morálnym hodnotám. Napríklad aj vzťah k chudobným ľuďom, ktorí boli v rozprávkach väčšinou vykreslení veľmi pozitívne.

Možno rozprávky z detstva vás priviedli k práci s ľuďmi v núdzi. Ste jednou zo zakladateliek časopisu Nota bene. Ako sa vám to podarilo?

Keď som mala 18, odišla som do Anglicka do dobrovoľníckej organizácie. Vyrastala som ešte pred revolúciou, takže som dovtedy žiadneho človeka bez domova nestretla a ani mi nemohlo napadnúť, že by som s nimi robila. Aj katedra so­ciálnej práce vznikla len krátko predtým.

V dobrovoľníckej organizácii som si vybrala prácu s deťmi. Chcela som cestovať, bavila ma angličtina... Lenže po prípravnom pobyte už v Anglicku za mnou prišla pani, ktorá tam pracovala, s tým, že v detskom centre, kam som mala ísť, nebudem môcť z organizačných dôvodov pracovať. Jediné voľné miesto bolo v dennom centre pre ľudí bez domova závislých od alkoholu. Mala som na výber: buď to zobrať, alebo ísť domov.

Vzali ste to. Páčilo sa vám?

Spoločnosť si myslí, že ľudia bez domova sú mimoriadne nebezpeční a že je s nimi nepríjemné pracovať. Zamestnali ma v dennom centre, kde sa prichádzali ľudia najesť, osprchovať, odpočinúť si, poradiť sa. Už vtedy to bolo progresívne zariadenie, v ktorom nikto nikoho nepresviedčal a do ničoho nenútil, ale keď sa človek rozhodol, že sa posunie vpred, tak sociálni pracovníci spravili všetko pre to, aby mu pomohli.

Nám dobrovoľníkom sa úžasne venovali, ponúkali kvalitné kurzy, supervíziu. Mala som skvelých kolegov, zažili sme veľa zábavy. Vládla tam rozprávkovo-priateľská atmosféra. To ma zasiahlo a zostalo vo mne.

Pracovníci denného centra sa snažia pomôcť každému, kto má záujem vrátiť sa do normálneho života. 6 fotografií v galérii Pracovníci denného centra sa snažia pomôcť každému, kto má záujem vrátiť sa do normálneho života. Zdroj: Vladimír Kampf

Aj k pouličnému časopisu ste sa dostali v Anglicku?

V tom čase som si ho poriadne nevšimla. Chcela som len pracovať s ľuďmi bez domova a denné centrum sa mi páčilo. Po návrate domov som šla študovať sociálnu prácu. Vedela som, že by som chcela pracovať v podobnom zariadení ako v Anglicku, ale vtedy ešte u nás žiadne také nebolo. Moje rozprávanie oslovilo spolužiačku Sandru Tordovú.

Vymysleli sme smiešne napísaný projekt a obchádzali sme s ním charitatívne organizácie. Asi sme čakali, že z nás padnú na zadok. Myslím, že sme im boli na smiech. U nás bolo také niečo veľmi nezvyklé. Cez kamarátku mojej sestry Katky sa s nami skontaktoval pouličný časopis z Maďarska, ktorý zastrešoval projekt na rozbehnutie podobného časopisu na Slovensku.

Tak vzniklo Nota bene?

Zháňali po celom Slovensku niekoho skúsenejšieho, kto by do toho šiel. Nikomu sa nechcelo. Pretože peniaze na rozbehnutie už boli pripravené a tak či tak by o ne prišli, oslovili nás. Už to bolo jedno, tak to dali nejakým bláznivým študentkám. Okrem jediného človeka, ktorý ma poznal osobne, nikto neveril, že to dokážeme.

Boli začiatky ťažké?

Veľmi. Veď ten projekt nás už na začiatku prerástol. Pridal sa k nám Sandrin kamarát Martin Opeta. Boli sme neskúsení. Myslím, že sme boli často veľmi neprofesionálni a narobili sme hŕbu chýb. To sa však dalo predpokladať, veď sme nemali žiadne kontakty. Ale podarilo sa. Našťastie verejnosť dobre zareagovala a úlohu zohral aj náš vek a nadšenie. Moja pôvodná idea bola pracovať v dennom centre.

Veď aj to sa vám podarilo v Brne, kam ste sa presťahovali.

Po dvadsiatich rokoch sa mi to splnilo. Bola som 9 rokov na predĺženej materskej. Myslela som si, že nájsť po takom čase zamestnanie bude ťažké, zvlášť keď som už žila v Českej republike. Chcela som sa zamestnať až o pár mesiacov a len tak pre zaujímavosť som si pozrela inzeráty. Povedala som si, že práve tam chcem pracovať, a zobrali ma.

Vyšiel pre vás osudový inzerát v pravú chvíľu.

Bol hneď prvý, viac som nepotrebovala.

Čo sa zmenilo od začiatkov masívneho bezdomovectva na Slovensku a v Česku?

Nota bene dostalo do vienka skvelú nepredpokladanú kampaň, ktorá zmenila pohľad na ľudí bez domova. Hovorí sa, čo všetko majú v Českej republike lepšie a aké sú tu skvelé projekty. Áno, je to tu odvážne a projekty ambicióznejšie, ale verejnosť im tu nie je taká naklonená ako u nás.

Markétka je mamin prvý kritik. 6 fotografií v galérii Markétka je mamin prvý kritik. Zdroj: Vladimír Kampf

Čo by mala spoločnosť urobiť, aby sa nemusela pozerať na ľudské trosky na uliciach?

Som s nimi v dennom kontakte. Ako sociálna pracovníčka podchytávam ľudí, ktorí chcú niečo robiť so svojou zúfalou situáciou. Je ich dosť veľa. Často majú absolútne neriešiteľný problém zadlženosti. Niektorí sú zadlžení od 18 rokov a je jasné, že do konca života dlhy nesplatia. Ak sa dá, pracujú načierno, aby prežili. To je aj pre spoločnosť nevýhodné. Takýto človek postupne chradne, ochorie, nenájde si zamestnanie, postupne sa z neho stane invalid...

V našom zariadení máme azylový dom a nocľaháreň, ktoré sú takmer stále plné. Nocľaháreň nie je dlhodobé riešenie. Tam sa človek medzi ďalšími dvadsiatimi nevyspí tak, aby mohol ísť ráno pracovať. Okrem toho tam môže prísť o ôsmej večer a ráno musí so všetkými vecami odísť.

Vo svojej poslednej rozprávkovej knižke Sára a zázračný stôl približujete deťom projekt Housing first (Najprv bývanie).

Ponúknuť ľuďom v núdzi byt za priateľské nájomné je jedným z rozumných riešení. Na prvý pohľad to pôsobí draho, ale nie je to tak. Ak sa človeku podarí integrovať a zamestnať tak, aby nemusel chodiť po inštitúciách, v akej pracujem trebárs ja, tak je to pre spoločnosť lacnejšie a pre jednotlivcov zachraňujúce. Myslím, že dostupné bývanie je najúspešnejšie riešenie.

Vráťme sa od ťažkých tém k rozprávkam, ktoré krásne zvládate.

Pri písaní mám často obavy, aby som ľudí neunudila. Keď píšem, tak sa snažím skôr stručnejšie. Ľudia mi potom vyčítajú, že v mojich textoch sa dej melie rýchlo. Aby som nemala pocit, že ich nudím zdĺhavými opismi a nekonečnými rozhovormi, ženiem sa k zápletkám a k deju. A potom ich spätne prerábam.

Bezdomovci, to je depka... Rozprávky zasa sen a ilúzia. Má detská spisovateľka dobrý život?

Keď si ma niekto pozrie na sociálnych sieťach, vidí moje vysmiate fotky, knižky a že mám prácu, ktorú mám rada, tak si myslí, že mi je super. Ale tí, ktorí ma poznajú osobne, by so mnou isto nemenili.

To bola vyhýbavá odpoveď...

Myslím, že som zažila ťažké chvíle, ale mojej tvorbe to pomáha.

Práca s ľuďmi bez domova si vyžaduje veľa úsilia a trpezlivosti. 6 fotografií v galérii Práca s ľuďmi bez domova si vyžaduje veľa úsilia a trpezlivosti. Zdroj: Vladimír Kampf


Podobnosť možná

Autorka siedmich detských kníh. Pracuje s ľuďmi bez domova v dennom centre, jazdí na kolobežke a stará sa o svoje dve deti Alberta (11) a Markétku (8). Témy rozprávok jej prináša život.

Najmocnejšie kúzlo napísala vďaka omylu s čajom, Víla Jazmínka a škriatok Vendelín je ekorozprávka v desiatich dieloch, Zatúlaný gombík prišiel na svet najrýchlejšie, lebo vychádza z jej práce a zo skúseností, Madam ježibabu napísala počas chrípky, Jakuba a čarovnú kolobežku doslova potila po celý rok a kolobežkovala sa pritom po Brne, Majstrík a Krasomilka je inšpirovaná prechádzkami lesom a výtvarnou tvorbou, Sára a zázračný stôl je zase zo života ľudí v bytovej núdzi. Takže vo všetkých prípadoch je akákoľvek podobnosť so skutočnosťou možná.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×