Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Študent práva Dominik: Náš systém nie je pripravený na to, aby telesne postihnuté deti chodili do bežných škôl

28.12.2018 (50/2018) Dominik Drdul (20) študuje právo na Trnavskej univerzite. Vlani sa stal Študentskou osobnosťou roka 2017 v kategórii právo. Možno preto, že sa na svet díva z inej perspektívy ako jeho rovesníci. Je totiž na vozíku.
Študent práva Dominik: Náš systém nie je pripravený na to, aby telesne postihnuté deti chodili do bežných škôl
5 fotografií v galérii
Adrenalínová jazda hore eskalátorom. Mnohé budovy stále nie sú úplne bezbariérové.
Autor fotografie: Miro Miklas

S Dominikom sme sa stretli v kaviarni v trnavskom nákupnom centre. S vozíkom šikovne manévroval pomedzi stolíky a hoci mal dlhé rukávy, na prvý pohľad bolo vidieť, že má silné ruky. Hoci je pomerne vážny mladý muž a ako budúci právnik sa aj vyjadruje, pri otázke, či chodí cvičiť, sa pousmial. 

„Áno, chodím sem do fitnescentra. Je na najvyššom poschodí a nejde tam výťah, iba eskalátor. Ukážem vám, ako sa tam viem dostať.“

Svoj sľub aj splnil a po rozhovore sme sa presunuli k eskalátorom, hoci o poschodie nižšie, kde bol výťah. Cesta s vozíkom dole schodmi je totiž ešte dobrodružnejšia než hore a Dominik ju nechcel zbytočne absolvovať. Naspäť sa teda šlo výťahom.

Dominik sa šikovne prisunul s vozíkom k eskalátoru, predklonil sa, chytil sa rukami jeho čiernych držadiel a celou cestou hore sa držal tak, aby sa neskotúľal aj s vozíkom dole idúcimi schodmi. Slušný fyzický výkon a asi aj poriadny adrenalín.

On však len mávol rukou: „Na Slovensku sa mnohé budovy stále robia iba čiastočne bezbariérové, za nedostatky developeri radšej zaplatia pokutu,“ a vzápätí dodá.

„Schody nie sú problém. Ak po nich nedokážem s vozíkom vyjsť, tak mi niekto pomôže. Horšie je, ak sa ľudia správajú ľahostajne. Najhoršie nie sú skutočné bariéry, ale tie v hlavách.“

Medzi bicykle

V júni 2016 bol Dominik ako študent práva na stáži v Európskom parlamente u poslankyne Jany Žitňanskej, ktorá sa venuje aj problematike práv ľudí

s telesným postihnutím. Legislatíva okolo rovnosti šancí a ľudských práv je veľkou agendou v európskych inštitúciách, no na Slovensku máme podľa Dominika v tejto oblasti obrovské rezervy.

Ak má učiteľ v triede deti s rôznymi problémami, bez pomoci to nemôže zvládnuť, tvrdí Dominik. 5 fotografií v galérii Ak má učiteľ v triede deti s rôznymi problémami, bez pomoci to nemôže zvládnuť, tvrdí Dominik. Zdroj: Miro Miklas

„Zoberte si len také cestovanie vlakom. Pre ľudí na vozíku je to naozaj nedôstojný systém. Už len to, že musíte deň vopred nahlásiť, že pôjdete vlakom. Vy máte krištáľovú guľu, aby ste vedeli, či určite pôjdete? Aj tak je otázne, či vám vôbec pristavia špeciálny vozeň, alebo vás s vozíkom šupnú medzi bicykle, ako sa to bežne deje,“ pousmeje sa.

„Už len toto je diskriminácia. Bolo by to právne napadnuteľné a žalovateľné. U nás to však nikoho nezaujíma. Medzinárodné právne dokumenty, ktoré majú prednosť pred našimi zákonmi, vychádzajú z toho, že štáty samy iniciatívne prispôsobujú svoju legislatívu, aby zlepšovali úroveň ľudských práv obyvateľov. U nás však iniciatíva štátu chýba.

To, za čo nie sú žiadne sankcie a navyše sa to týka malého počtu ľudí, nás jednoducho netrápi. A v medzinárodnom práve sú sankcie málokedy. Zvyčajne je sankciou iba fakt, že štát nesie zodpovednosť za porušenie. No miera demokracie sa posudzuje práve podľa toho, ako sa štát správa k menšinám,“ konštatuje Dominik.

On sám sa teda pri štýle cestovania verejnou dopravou ponúkanom vozičkárom radšej spolieha na svoje auto. Autoškola v Nitre, kde mohli získať vodičský preukaz aj telesne postihnutí – má ho odtiaľ aj on – dnes už neexistuje. Na Slovensku je dnes takých už iba niekoľko.

Chýba čas a ochota

Dominik pochádza zo Smoleníc, kde chodil aj na základnú školu a potom pokračoval na gymnáziu v Trnave. Tvrdí, že mal šťastie, pretože sa narodil ľuďom, ktorí nerobili rozdiely medzi ním a svojimi ďalšími zdravými deťmi.

„Brali ma úplne normálne a chodil som do bežných škôl. Tak by to malo byť pre všetky deti s telesným postihnutím. Náš systém však na to nie je pripravený. Riaditelia často nie sú schopní ani urobiť debarierizáciu školy, vystavať napríklad rampu, hoci stále existujú granty a dalo by sa to spraviť z európskych peňazí. Vyžaduje si to však čas a najmä ochotu,“ hovorí.

Jeho mama Terézia sa dnes angažuje v občianskom združení Slovenská spoločnosť pre spina bifida a hydrocefalus. Je špeciálnou pedagogičkou a keď sa pred rokmi v tehotenstve dozvedela, že jej syn bude mať rázštep chrbtice, napriek synovej dia­gnóze interupciu odmietla.

Dnes s chirurgom MUDr. Františkom Hornom a ďalšími dobrovoľníkmi pomáha deťom s touto diagnózou. Dominik, ktorého v detstve 17-krát operovali, bol vraj veľmi usmievavým dieťaťom.

S mamou Teréziuou a so sestrami. Bol chcený a prežil pekné detstvo. 5 fotografií v galérii S mamou Teréziuou a so sestrami. Bol chcený a prežil pekné detstvo. Zdroj: Archív D. D.

„Bol som ich prvý syn, našim sa krátko potom narodili dve dcéry. Úplne logicky chceli, aby som mal zdravého súrodenca. Prítomnosť mojich sestier mi pomáhala najmä psychicky, vyrastali sme spolu,“ uškŕňa sa pri spomienke na spoločné, určite nezbedné detstvo.

V škole vraj rozhodne nepatril medzi zakríknutých žiakov.

„Skôr naopak. Všetko som musel okomentovať a ku všetkému som sa chcel vyjadriť. Asi bolo ťažké nevšímať si ma,“ konštatuje s humorom.

Mal asistenta učiteľa, ktorý mu pomáhal, na gymnázium do Trnavy ho neskôr vozili rodičia, známi či dobrovoľníci.

„Tam som už nemal asistenta učiteľa, na strednej škole totiž neexistoval spôsob, ako ho financovať. Pomáhali mi starší spolužiaci, dobrovoľníci, ľudia, ktorých naši zohnali. Nosili ma po schodoch, pomáhali mi s hygienou. Bez nich by to nešlo. Koho by však sankcionovali, keby sa niečo stalo?“ pýta sa Dominik.

Strach z neznámeho

Dospieval však so zdravými rovesníkmi a dodnes má viac priateľov medzi nimi ako medzi telesne postihnutými.

„Ako ma brali deti v škole? Tak, ako ma bral učiteľ. Ak on nastavil pravidlá správania voči mne ako voči ostatným, tak to aj oni brali normálne,“ tvrdí.

A hoci Dominik zažil počas svojej školskej dochádzky aj niekoľko nepríjemných vecí, je presvedčený, že pobyt so zdravými deťmi v spoločnej škole je pre deti s telesným postihnutím to najlepšie.

„Je to obojstranne prospešné. Predsudky vychádzajú z toho, že človek niečo nepozná a má strach z neznámeho. Sociálne správanie je odpozerané. Ľudia, ktorí sa v detstve bežne stretávali s človekom na vozíku, budú aj v dospelosti týchto ľudí vnímať ako rovnocenných a nebudú na nich pozerať cez prsty. To isté ukážu aj svojim deťom a len tak sa spoločnosť môže postupne meniť,“ hovorí Dominik.

Dominik sa nevyhýba zábave, výletom ani športu. 5 fotografií v galérii Dominik sa nevyhýba zábave, výletom ani športu. Zdroj: Archív D. D.

Zároveň však tvrdí, že naše školstvo nie je na inklúziu pripravené.

„Na to by bolo treba zmeniť celý systém. Predstavte si, že učiteľ má v triede 22 detí. Z toho 2 sú mimoriadne nadané, ďalšie 2 majú poruchu pozornosti, je tam jedno dieťa s poruchou autistického spektra, jedno s telesným postihnutím a ďalším trom sa práve rozvádzajú rodičia.

Sám nemá šancu to zvládnuť, môže sa ísť rovno obesiť. My stále berieme učiteľa ako toho, čo len „robí nalievareň“ a deti ako tie, ktoré sedia a počúvajú. To je však obrovský omyl. Deti nikdy nebudú len sedieť a počúvať a učiteľ má aj mnoho inej práce okrem vzdelávania žiakov,“ tvrdí Dominik.

Lietal na rogale

Na inklúziu by bol podľa neho v triedach potrebný ďalší obslužný podporný personál vykonávajúci činnosti, na ktoré samotný učiteľ nemá kapacitu.

„Sú to asistenti učiteľa, špeciálni pedagógovia, psychológovia. Je na to potrebných asi 50 miliónov eur. To nie je nezohnateľná suma, keď obedy zadarmo budú stáť sto miliónov.

Máme pekne napísaný školský zákon o rovnakých možnostiach vzdelávania pre všetkých, robím o ňom bakalárku. Samotná legislatívna zmena a úprava však nestačí na zmenu skutočného stavu. Treba zmenu vo vnímaní a zároveň s ňou systémové zmeny,“ tvrdí Dominik.

Zúčastňuje sa na projekte Živá knižnica a chodí rozprávať žiakom do škôl o svojich skúsenostiach z absolvovania bežného školského systému. Chodí tiež ako dobrovoľník do táborov pre deti s rázštepom chrbtice a hyd­rocefalom, jazdí s kamarátmi na výlety a dokonca si zalietal na rogale.

V budúcnosti by bol rád advokátom alebo by chcel poskytovať právnické služby firmám. A hoci pôsobí právnicky vážne, z jeho vyjadrovania cítiť zmysel pre humor. Tvrdí, že zo života treba mať radosť.

Žije aktívne a tak sa stavia aj k svojmu okoliu: „Spoločnosť sa mení, len ja by som to chcel rýchlejšie. Ak to však chcem dosiahnuť, musím sa o to pričiniť.“

Rodina je mu aj dnes najväčšou oporou. 5 fotografií v galérii Rodina je mu aj dnes najväčšou oporou. Zdroj: Archív D. D.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×