Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Mesto lokálpatriotov: Najvyššie položené letisko v strednej Európe leží v podhorí vysokých Tatier

20.12.2018 (50/2018) Keby raz sociológovia urobili rebríček slovenských miest zostavený na základe vernosti ľudí rodnému mestu a sily ich zdravého lokálpatriotizmu, Poprad by určite zasvietil na prvých priečkach. Podtatranská metropola je miesto, z ktorého sa neodchádza ani neuteká. V dnešných časoch je to pre mesto veľká devíza.
Mesto lokálpatriotov: Najvyššie položené letisko v strednej Európe leží v podhorí vysokých Tatier
11 fotografií v galérii
Spišská Sobota bola ako súčasť Popradu vyhlásená v roku 1950 za mestskú pamiatkovú...
Autor fotografie: Peter Ličák

Keď som si cestou do najväčšieho mesta Spiša v hlave premietal svoje reportáže o Popradčanoch so zaujímavými životnými osudmi a príbehmi, vyšlo mi, že takmer vždy to bolo o mužoch. O primátoroch, športovcoch, horolezcoch, chatároch, horských nosičoch. Dnes to teda bude v obrátenom garde, podlžnosti voči Popradčankám sa patrí vyrovnať.

Jediná na Slovensku

Inžinierka Ivana Herkeľová (48) získala pred jedenástimi rokmi pracovnú a manažérsku zmluvu na ozaj výnimočnú pozíciu, akou sa na Slovensku nemôže okrem nej pochváliť žiadna iná žena. Aj v ostatných európskych krajinách v takomto kresle ženy sedia len výnimočne.

Sympaticky energická rodáčka z popradskej miestnej časti Veľká šéfuje ako výkonná riaditeľka a predsedníčka predstavenstva akciovej spoločnosti letiska Poprad-Tatry. Zastaviť sa s naším po slovenských končinách putujúcim seriálom v podtatranskej metropole a obísť letisko, by nebolo fér.

Letisko, ktorého pristávaciu dráhu 27 lemuje scenéria tatranských končiarov, je z hľadiska svojej výškovej polohy dosť výnimočné. Nadmorskou výškou 718 metrov je najvyššie položeným letiskom v strednej Európe, dokonca aj alpské letisko Innsbruck má o 30 metrov nižšiu nadmorskú výšku.

Na čele popradského letiska stojí 11 rokov Ivana Herkeľová. 11 fotografií v galérii Na čele popradského letiska stojí 11 rokov Ivana Herkeľová. Zdroj: Peter Ličák

Na otázku Života, akými cestami osudu sa dostala na čelo vyše 60-členného kolektívu pracovníkov letiska, Ivana Herkeľová odpovedala:

„Od vtedajších akcionárov, ktorými boli Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR, Prešovský samosprávny kraj, mesto Poprad a mesto Vysoké Tatry, som dostala pozvanie na konkurz.

Mala som dobre rozbehnutú kariéru expertky na štrukturálne fondy, ekonomické analýzy a poradenstvo pre malých a stredných podnikateľov, táto práca ma navyše veľmi bavila.

Riadenie medzinárodného letiska bolo pre mňa naozaj veľkou výzvou a veľkou neznámou, ale rozhodla som sa na konkurze zúčastniť. Brala som to aj tak, že možno nadišiel čas na veľkú, hoci nečakanú zmenu...“

Keď prevzala na svoje plecia zodpovednosť za osud a rozvoj letiska, zistila, že tento dopravný uzol má veľmi ďaleko, slušne povedané, od ideálneho stavu. Na prvej porade otvorene a bez obalu prirovnala letisko k potápajúcemu sa Titanicu. A najbližšia loď Carpathia, ktorá môže pasažierov zachrániť, je kdesi za horizontom.

Letisko prišlo vinou krachu prepravcu o pravidelnú linku do Londýna, už nič horšie ho nemohlo postihnúť. Iba ak by na Poprad zaútočilo zemetrasenie 7. stupňa Richterovej stupnice.

„Tak som našim ľuďom povedala, že v tejto kritickej situácii musíme všetci zmeniť myslenie a začať sa pozerať na letisko ako na spoločnosť, existencia ktorej je v našich rukách.

Pred nami je spoločná méta – premeniť regionálny vzdušný prístav s atraktívnym turistickým zázemím na moderné medzinárodné letisko schengenského typu. Tadiaľ vedie naša cesta, po inej sa k prosperite a zisku nedopracujeme. Tí, čo to pochopili, ostali, komu bolo vysoké pracovné nasadenie proti vôli, odišiel,“ zaspomínala si na svoje začiatky.

Celé námestie tvorí pešia zóna. 11 fotografií v galérii Celé námestie tvorí pešia zóna. Zdroj: Peter Ličák

Misiu Ivany Herkeľovej na popradskom letisku najlepšie vystihuje spojenie troch slov: ťažká, ale úspešná. V prvom rade sa jej podarilo prelomiť ľady stagnácie a sebauspokojenia.

Výsledkom jej manažovania sú nová odletová a príletová hala, cez ktoré ročne prejde viac ako 80 000 pasažierov; v rámci zvyšovania bezpečnosti leteckej dopravy prešla modernizáciou svetelná približovacia sústava dráhy 27.

Okrem pravidelnej celoročnej linky na londýnske letisko Luton sa v zimnej sezóne spod Tatier lieta do Rigy a Kyjeva, v lete do Izraela, Bulharska, Turecka, Čiernej Hory.

Keď som si na sekretariáte riaditeľky dohováral stretnutie, poprosil som o termín na voľnejší deň bez porád.

„Tak taký vám, pán redaktor, nenájdem, pani riaditeľka máva bežne aj 3 porady za deň,“ znela odpoveď.

„Teraz sa intenzívne zaoberám myšlienkou otvorenia nového leteckého spojenia s Amsterdamom. To by nebol až taký veľký či neriešiteľný problém, lenže musím mať na pamäti, aby to bola rentabilná linka s prijateľnými cenami leteniek a maximálnou vyťaženosťou. Je to moja ďalšia méta a už sa teším na deň, keď z Popradu odletí prvé lietadlo na amsterdamské letisko Schiphol,“ prezradila jeden zo série svojich ďalších zámerov.

Šťastný nápad

Šarmantná Popradčanka Lívia Štefaňáková (43) je tiež lokálpatriotkou do špiku kostí. Žila aj na severe Európy, v Írsku a v Spojenom kráľovstve.

Práca a vášeň pre cestovanie ju každý rok zavedú do šiestich či siedmich krajín sveta. Vie teda objektívne posúdiť, kde sa ako žije, zažila aj malé raje na zemi, ale tvrdí, že rodný Poprad by nemenila za žiadny, ani ten najatkraktívnejší kút sveta.

Lívia Štefaňáková má v centre mesta salón na relax duše i tela. 11 fotografií v galérii Lívia Štefaňáková má v centre mesta salón na relax duše i tela. Zdroj: Peter Ličák

„Držím sa tradície, naša rodina vždy žila v Poprade, nikto nikdy nemal zajačie úmysly navždy sa vysťahovať z mesta. Môjho starého otca Františka Barillu poznal celý Poprad už pred 2. svetovou vojnou i po nej, v 50. rokoch chatárčil na Kežmarskej i legendárnej Zbojníckej chate.

Hviezdne časy zažil na popradskom zimnom štadióne môj otec Ján Kostúr, ktorý hrával v zlatom veku popradského hokeja v prvom útoku s Petrom Bondrom a Ihnačákovcami.

Hoci hral v ligových dresoch Košíc či Trenčína, ostali sme bývať v Poprade. Otec chodieval na hokejové týždňovky, tak ako teraz chodí z Popradu na týždňovky do Prezidentského paláca pán Kiska. Asi nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že v našej rodine máme vernosť Popradu zapísanú v DNA“ hovorí pani Lívia.

V našej debate sa vrátila 20 rokov dozadu, keď sa po štúdiu francúzštiny, španielčiny a literatúry oboch krajín na Univerzite Komenského vrátila pod tatranské štíty na popradskú alternatívnu školu.

Lenže po siedmich rokoch ju čoraz viac trápilo, že spoločenský status učiteľa klesol možno až na absolútne dno a v takom trápnom postavení sa mladý človek plný očakávaní a osobných ambícií nemôže cítiť komfortne.

„Nezamestnanosť bola v tom čase na Slovensku i v Poprade na maxime, tak som skúsila šťastie vo firme Apple Computers v Írsku. V škole som za mesiac zarobila 8 900 korún, tam som za deň zarobila v prepočte 12 800 korún. Vedela som, že školstvo je stále chudobná fara, lepšie časy sú v nedohľadne a perspektíva v podstate nulová.“.

Historické námestie Popradu sa páči domácim aj turistom. 11 fotografií v galérii Historické námestie Popradu sa páči domácim aj turistom. Zdroj: Peter Ličák

Vášeň pre cestovanie priviedla Líviu k šťastnému nápadu otvoriť si v Poprade cestovnú kanceláriu a agentúru. Počiatočné roky tretieho milénia takému kroku priali, doba internetového vyhľadávania dovoleniek bola ešte len v plienkach.

„V cestovnom ruchu sa cítim ako príslovečná ryba vo vode, ako prvá z menších cestovných kancelárií na Slovensku som začala chodiť po svete na kontraktačné veľtrhy, lebo kto sa chce uplatniť v cestovnom ruchu, musí chodiť po svete, vtedy mu klienti verili, že to, čo vraví o tej-ktorej destinácii, je pravda.

Dnes spolupracujem s tristopäťdesiatimi agentmi po celom svete, vďaka čomu mám pre svojich zákazníkov prvotriedne informácie o cieli ich dovolenky,“ vysvetlila filozofiu svojho podnikania.

„Po desiatich rokoch podnikania v cestovnom ruchu som bola presvedčená, že nadišiel čas skúsiť aj niečo iné. Do týchto úvah mi ako na zavolanie vstúpila do života kamarátka Zuzana Muránska so zaujímavou ponukou. V hlavnom meste a v Banskej Bystrici má salóny na relax tela i duše.

A tak má dnes už aj naše mesto po Bratislave, Banskej Bystrici a Košiciach luxusný Salon IX, súčasť ich slovenskej siete. So svojimi štyrmi kolegyňami sa veľmi teším, keď sa s nami zákazníčky lúčia slovami – cítim sa ako vymenená,“ teší sa sympatická Popradčanka, ktorá si ďalší kozmetický a kadernícky salón otvorila v Liptovskom Mikuláši.

Popri robote a cestovaní je veľkou vášňou Lívie Štefaňákovej fotografovanie, len z Vysokých Tatier má vyše 20 000 záberov.

„Hoci toho mám na pleciach neúrekom, stále mám na mysli, že život sa neskladá len z pracovných povinností, starostí, problémov, daňových priznaní. Treba vedieť aj vypnúť, v zime na všetky starosti zabúdam na tatranských zjazdovkách a vo chvíľach, keď si začínam plánovať ďalšiu cestu do sveta. Čím ďalej, tým lepšie...“

Tatranskému štýlu je prispôsobená aj nová výstavba bytov. 11 fotografií v galérii Tatranskému štýlu je prispôsobená aj nová výstavba bytov. Zdroj: Peter Ličák

Výnimočná kolekcia

Keď priemyselným budovám udrie posledná hodina, keď zostarnú niekdajšie továrne, stíha ich väčšinou rovnaký osud. Buď ich bez štipky ľútosti zbúrajú, alebo ich majiteľ alibistický čaká, kým ich čas nepremení na bezcenné ruiny, v lepšom prípade ich podrobia omladzovacej kúre, ktorá v mnohých prípadoch nedopadne dobre.

K budove bývalej parnej elektrárne v Poprade, klasickej ukážke priemyselnej architektúry Slovenska z prelomu 19. a 20. storočia, bol osud milosrdnejší.

„Príbeh popradskej elektrárne so šťastným koncom po jej zrušení v roku 1960 však spočiatku tiež nevyzeral ružovo. Niektorí ju chceli zbúrať, niektorí ochrancovia kultúrnych pamiatok boli proti tomu, aby bola chránená zákonom. A keď bola budova elektrárne napokon vyhlásená za kultúrnu pamiatku, ozvali sa tí, ktorí nechceli dovoliť na budove žiadne zásahy.

Navzdory týmto paradoxom a v konfrontácii s nežičlivými lokálnymi tendenciami sa nám podarilo výnimočnú stavbu zachrániť a podľa vzoru mnohých zahraničných kultúrnych inštitúcii ju premeniť na galériu.

Bývalá parná elektráreň postavená v súvislosti so vznikom tatranskej električkovej dopravy sa tak zaradila k mnohým historickým výrobným halám, skladom či zbrojárňam, upraveným na potreby galérií či divadiel.

Pýšia sa dnes nimi v Paríži, Benátkach, Londýne, Amsterdame, Berlíne, Budapešti, Prahe i v Sydney,“ predstavila nám unikátne výstavne priestory riaditeľka Tatranskej galérie v Poprade Anna Ondrušeková.

Galéria v Poprade sa okrem exkluzívnych výstavných siení pýši aj výnimočnou kolekciou obrazov. Vo svojich výstavných priestoroch a depozite opatruje už viac ako 600 obrazov s motívmi tatranskej prírody.

Táto kolekcia je výnimočná nielen na Slovensku, ale aj v európskom kontexte. Ešte na začiatku 18. storočia tatranská príroda maliarov vôbec nepriťahovala, len ojedinele vznikali ilustračné pokusy stvárnenia Tatier ako súčasť ich vedeckého skúmania.

Anna Ondrušeková je pyšná na výnimočnú zbierku obrazov Tatranskej galérie s tatranskými motívmi. 11 fotografií v galérii Anna Ondrušeková je pyšná na výnimočnú zbierku obrazov Tatranskej galérie s tatranskými motívmi. Zdroj: Peter Ličák

„Kult hôr prinieslo do výtvarného umenia až 19. storočie. V tatranskej krajinomaľbe dominoval v jeho prvých rokoch spišský maliarsky okruh. A na konci storočia už boli Vysoké Tatry vyhľadávaným krajinárskym motívom, pod ich končiare prichádzali domáci i zahraniční maliari zvučných mien.

Symbolom maliara nadovšetko milujúceho podtatranský ľud sa stal rodák z Blatnej pri Písku Jan Hála. Nenapodobiteľný kolorit Važca, najmä jeho obyvatelia odetí do bohato zdobených krojov Hálu tak očarili, že sa do dediny s Kriváňom za humnami natrvalo presťahoval.

Samozrejme, že téma Vysokých Tatier lákala aj najvýznamnejších predstaviteľov slovenského výtvarného umenia 20. storočia, ako sú Janko Alexy, Gustáv Mallý, Miloš Alexander Bazovský, Mikuláš Galanda či Jozef Kollár. Ich diela s tatranskou tematikou patria k najhodnotnejším v depozite Tatranskej galérie,“ povedala pre Život jej riaditeľka.

Jaskyniarske manželstvo

Manželia Miháľovci nie sú rodení Popradčania, pán František, čerstvý sedemdesiatnik, je rodák z Bardejovskej Novej Vsi, pani Oľga má v rodnom liste zapísané ako miesto narodenia Prešov. V okresom meste pod Tatrami žijú 25 rokov, odkedy sa vydali na spoločnú cestu.

Ako vášniví jaskyniari sa spoznali na celoslovenskom stretnutí jaskyniarov. Pani Oľga organizovala vo Svite 25 rokov výročné speleomítingy, nieto na Slovensku jaskyniara, s ktorým by si nepodala ruku.

Františka Miháľa poznajú jaskyniari po celom svete ako jedného z mála maľujúcich jaskyniarov. Svoje obrazy z Demänovskej, Ochtinskej, Jasovskej, Dobšinskej ľadovej jaskyne i z Domice už dvakrát vystavoval na svetovom kongrese speleológov v USA, v Brazílii, Spojenom kráľovstve i vo Švajčiarsku.

„K maľovaniu v jaskyniach ma priviedol anglický profesor, ktorý učil na Slovensku mladých sochárov, bolo to niekedy v 80. rokoch minulého storočia. Pri maľovaní v jaskyniach z praktických dôvodov uprednostňujem suchý pastel, je to pre mňa najrýchlejšia maliarska technika.

Tam dole si urobím iba farebnú skicu, musím to stihnúť za pol hodiny, lebo potom začínajú v tej zime tŕpnuť prsty a s takými by som toho veľa nenamaľoval,“ vraví dlhoročný člen exkluzívneho klubu maľujúcich jaskyniarov.

Manželia Miháľovci sú jaskyniari, pán František v podzemí rád maľuje. 11 fotografií v galérii Manželia Miháľovci sú jaskyniari, pán František v podzemí rád maľuje. Zdroj: Peter Ličák


Anketa

Jana Frisíková (43)

Som pyšná na to, že som Popradčanka. Žijem v miestnej časti Veľká, je to ideálne bývanie pre moje 3 deti. Mesto má výborné cyklotrasy, užívame si ich, už sa tešíme, keď pribudnú ďalšie.

Lucia Dikantová (17)

Bývam síce v Gerlachove, ale do školy chodím v Poprade. Najčastejšie sa zdržiavam v centre mesta, myslím, že také pekné nemá žiadne iné mesto na Slovensku.

Peter Červeň (64)

Som rodákom zo Spišskej Soboty, súčasti Popradu, a som na tento architektonický skvost veľmi hrdý. Naša rodinná firma prevádzkuje v tejto časti mesta 2 penzióny a robíme všetko pre to, aby sme aj my čo najviac zviditeľnili túto historickú časť Popradu.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×