Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Zo Slovenska odišiel do Vietnamu, aby sa stal multimilionárom. V mieste bez turistov si plní sen

18.12.2018 (50/2018) Hoci milionárom je „len“ v miestnych dongoch, aj tak si tam Lukáš Budín (23) plní svoj životný sen.
Zo Slovenska odišiel do Vietnamu, aby sa stal multimilionárom. V mieste bez turistov si plní sen
7 fotografií v galérii
Lukáš učí všetky vekové kategórie žiakov, k dispozícii má vždy minimálne jedného...
Autor fotografie: Dominik Tran

Príbeh mladého Zvolenčana, ktorý sa rozhodol odsťahovať na opačnú stranu zemegule, môže mnohým otvoriť oči. Búra totiž mýtus, že krajiny tretieho sveta sú pre našinca fajn nanajvýš na strávenie dovolenky, ale určite nie na dlhodobejšie bývanie. Tobôž, aby si tam zo svojho zárobku nažíval vysoko nad pomery.

V takomto presvedčení žil donedávna aj Lukáš, v tom čase už pomerne zbehlý svetobežník s praxou stevarda v dvoch leteckých spoločnostiach. Keď sa počas minuloročného spoznávania Vietnamu stretol so strýkom svojho kamaráta a jeho bratmi, zveril sa im, že krajina sa mu veľmi páči.

„Oni na to – tak prečo sem nejdeš bývať? Ako učiteľ angličtiny, po ktorých je veľký dopyt, si tu vraj dokážem mesačne zarobiť od 1 000 do 2 000 dolárov. A nemusím byť pritom rodený hovoriaci ani mať vysokoškolský titul. Neveril som, veď priemerná mzda je tu len okolo 200 dolárov.

Až po návrate domov mi internetové zdroje prezradili, že je to naozaj tak. Rozoslal som životopis do približne pätnástich vietnamských jazykových škôl, záujem prejavilo hneď niekoľko z nich. Vybral som si školu na juhu krajiny, kde je život predsa len menej konzervatívny ako na severe.

Po úvodnom pohovore cez Skype som si urobil potrebný 120-hodinový online kurz angličtiny, následne ma rovnakou cestou nechali na diaľku odučiť hodinu. Po chvíli hovoria – okej, berieme ťa. Zbalil som si kufre a po mesiaci som sa vracal opäť do Vietnamu. Tentoraz s jednosmernou letenkou,“ spomína.

S mäsom to treba vedieť

V škole v meste Dinh Quan, približne 80 km od Hočiminovho Mesta, zarobí niekoľkonásobne viac v porovnaní s domácimi učiteľmi, ktorí si musia vystačiť s platom 4-5 miliónov dongov.

Neďaleko jeho prechodného domova je malá kakaovníková plantáž s výrobňou pochutín z kakaových bôbov. 7 fotografií v galérii Neďaleko jeho prechodného domova je malá kakaovníková plantáž s výrobňou pochutín z kakaových bôbov. Zdroj: Dominik Tran

„Mesačne pritom odpracujem len okolo 80 hodín s voľnými víkendmi, spočiatku som mal zadarmo aj ubytovanie vo veľmi slušnej izbe. Dnes za ňu platím viac-menej symbolickú sumu,“ vyratúva.

Namieste je, samozrejme, otázka, ako je možné, že majú zahraniční učitelia oproti vietnamským také výsostné postavenie.

„Naozaj to niekedy pôsobí tak, že človek z Európy, Ameriky či Austrálie je tu niečo viac. Nerozlišujú, z ktorej krajiny pochádza, automaticky si všetkých spájajú s dobrou angličtinou. A ako učiteľov nás dokážu aj oceniť,“ vysvetľuje Lukáš.

Kým vo väčších mestách je „biely“ cudzinec mnohokrát vítaným prostriedkom zárobku pre nepoctivých obchodníkov či taxikárov, na vidieku platí skôr opak.

„Neraz sa stalo, že mi dali zľavu alebo dokonca niečo zadarmo,“ váži si srdečnosť miestnych ľudí.

Keďže supermarket k dispozícii nie je, nakupuje výlučne na tržnici, kde už má svojich osvedčených predavačov. Napríklad na mäso. Európanovi zvyknutému na chladiace či mraziace boxy nie je dvakrát príjemne, keď vidí ležať kus bravčoviny či hovädziny v stánku v tropickej horúčave.

„Musíte vedieť, kde je mäso čerstvé, kedy ho vozia. Ja mám seriózny zdroj, takže žalúdočné problémy som tu nikdy nemal. A keď pred vami zabijú kura či sliepku, tiež sa nemusíte obávať,“ hovorí.

Ani všadeprítomné šváby, jašterice a sem-tam nejaký ten potkan ho nevyvedú z rovnováhy na rozdiel od niektorých miestnych zvyklostí.

„Šokovalo ma napríklad, keď som videl človeka tankovať benzín do igelitového vrecúška,“ hovorí o jednej z vecí, ktoré nikdy nepochopí.

Na tržnici so svojou „dvornou“ predavačkou mäsa. Zatiaľ ho nikdy nesklamala. 7 fotografií v galérii Na tržnici so svojou „dvornou“ predavačkou mäsa. Zatiaľ ho nikdy nesklamala. Zdroj: Dominik Tran

Zvládol aj vietnamčinu

Súčasťou súkromnej vzdelávacej inštitúcie, ktorá ho zamestnáva, je materská, základná a súkromná večerná jazyková škola.

„Učím všade a všetkých, teda od malých detí až po dospelých. Vždy mám minimálne jedného vietnamského asistenta, ktorý by mal žiakov usmerňovať v disciplíne. Pokiaľ si neporadí, nastupujem ja.“

Netají, že niekedy musí zvýšiť hlas alebo dokonca vyviesť nespratníka z triedy, aby si udržal patričný rešpekt. Keď sa človek pokúša komunikovať s miestnymi, zistí, že v Dinh Quane by sa uživila možno aj tisícka učiteľov angličtiny. Domáci s ňou totiž majú značný problém.

„Podobne ako my sa ju síce učia na základnej či strednej škole, problém je však v tom, že potom nemajú s kým konverzovať. Bežne sa pri mne pristaví nejaký študent s prosbou, či by sme sa mohli porozprávať, lebo potrebuje precvičiť angličtinu.

‚Poteší‘ to najmä vtedy, keď ma takto vyrušia napríklad pri večeri s priateľkou. Okrem ‚hello‘ väčšinou nevedia nič, takže im zvyčajne poradím, nech sa prihlásia do školy,“ zasmeje sa Lukáš, pre ktorého však predstavuje jazyková negramotnosť miestnych obyvateľov aj inú stranu mince.

Či už chcel, alebo nie, musel sa začať učiť vietnamčinu. Najal si na ňu dokonca učiteľku, študuje z knihy s jedným z kolegov. Dnes ju už zvláda na veľmi solídnej úrovni, snaží sa rozlúsknuť pomerne zložité písmo.

Tradičné stolovanie vo vietnamskej rodine. V tureckom sede a s paličkami v rukách. 7 fotografií v galérii Tradičné stolovanie vo vietnamskej rodine. V tureckom sede a s paličkami v rukách. Zdroj: Dominik Tran

Adrenalín na motorke

Keď si s Lukášom sadnete v jeho obľúbenej reštaurácii na večeru, ostanete prekvapení, ako rýchlo sa zaplnia stoličky pri niekoľkých spojených stoloch. Prichádzajú jeho kolegovia zo školy, tréner taekwonda, kam chodí pravidelne udržiavať kondíciu, a ďalší miestni priatelia. Má ich naozaj veľa.

„Sú radi, že môžu mať kamaráta z Európy, lebo sme tu naozaj rarita. Okrem mňa a mojich kolegov – Rusky Sety a Mergana z Turkmenistanu – nežijú v meste žiadni cudzinci a nechodia sem ani turisti. Dosť často sa stáva, že sa nám domorodci milo prihovárajú a niekedy sa s nami chcú aj fotiť,“ dodáva.

Najťažšie si zvykal na miestnu dopravu, ktorá je najmä vo väčších mestách doslova šialená. Keďže pešo vo Vietname nikto nechodí, autá sú cenovo nedostupné, navyše nepraktické a verejná doprava nie je práve na vysokej úrovni, ostáva človeku jediná voľba.

„Začal som na bicykli a po dvoch mesiacoch, hoci som na nej dovtedy nikdy nejazdil, som si kúpil motorku. Dnes mám na nej najazdených už 15 000 kilometrov,“ chváli sa Lukáš. Neuveriteľne hustým motorkárskym mraveniskom sa dnes prepletá smelo a nebojácne, hoci mal už dvakrát namále.

Vždy na konci pracovného týždňa sadne na motorku a presúva sa do Hočiminovho Mesta, kde trávi víkendy so svojou priateľkou Linh. Nedávno si tam prenajal dom za približne 100 eur mesačne. Bude to pohodlnejšie a lacnejšie ako chodiť po hoteloch a stravovať sa v reštauráciách.

S priateľkou v Kambodži, v pozadí mesto Sihanoukville. 7 fotografií v galérii S priateľkou v Kambodži, v pozadí mesto Sihanoukville. Zdroj: Dominik Tran

Plánuje sa tam usadiť

Domov do Zvolena to má takmer 9 000 kilometrov vzdušnou čiarou, od začiatku svojej vietnamskej učiteľskej misie sa tam ešte nepozrel. Čo mu najviac chýba, je dosť zbytočná otázka.

„Moji najbližší, kamaráti, jedlo a pivo. Niežeby sa to vietnamské nedalo piť, ale moja obľúbená slovenská značka chutí predsa len lepšie,“ prezradí.

Inak je však v krajine na brehu Juhočínskeho mora nadmieru spokojný. Hoci by mohol kráľovsky ušetriť, zatiaľ investuje všetky zarobené peniaze do cestovania.

„Veľmi lacno sa odtiaľto dostanete do okolitých krajín.“ Pochváli sa, že len počas tohto roka bol na siedmich leteckých dovolenkách. Po Malajzii, Kambodži a Thajsku sa chystá navštíviť Čínu, Indonéziu i Južnú Kóreu.

Rád by sa pozrel aj do Nepálu, hoci tam už bude potrebovať oveľa teplejšie oblečenie.

„Tu to mám v tomto smere jednoduchšie. Pol roka je obdobie dažďov, zvyšných 6 mesiacov extrémne sucho, ale vždy teplo.“

V dohľadnom čase sa v niek­dajšom Saigone plánuje usadiť natrvalo a rozmýšľa, že časom by si tam založil vlastnú jazykovú školu.

Focus Media
VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×