Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Keď na oslave nevedel zahrať Na Kráľovej holi, odporučili mu, aby heligónku odložil. Dnes učí mladú generáciu

13.12.2018 (49/2018) Na ťahacej harmonike, heligónke, začal hrať z dlhej chvíle po prvej operácii chrbtice. Bruno Bartoš (56) z Lokce je presvedčený, že najdôležitejšie je vystupovať a hrať pre ľudí.
Keď na oslave nevedel zahrať Na Kráľovej holi, odporučili mu, aby heligónku odložil. Dnes učí mladú generáciu
16 fotografií v galérii
Neďaleko Oravskej priehrady vyrastajú mladí hráči.
Autor fotografie: Vladimír Kampf

K tomu vedie aj deti z hornej Oravy zo svojej skupiny Oravský pramienok. Bez kompromisov. Mládež vďaka nemu objavuje čaro hrania na heligónke. Dvíhajú sa od monitorov a displejov, aby si užili naozajstnú slávu na pó­diách.

Začalo sa to zdravotnými problémami.

„Z ničoho nič mi vystreľovala bolesť do ľavej nohy. Po vyšetreniach lekári zistili, že to mám od chrbtice. Poležal som si v nemocnici, skúsili ma liečiť, ale bolesť sa opäť ozvala,“ spomína na heligonkárske začiatky. „Bola nevyhnutná operácia.“

Bruno Bartoš dovtedy varil v nemocnici v Trstenej. Bol kuchárom. Do invalidného dôchodku sa dostal hneď po prvej operácii. Zamestnal sa na chvíľu ako kurič v Námestove a popri tom si začal vyhrávať.

„K nástroju som prišiel cez maminho brata, ktorý vie hrať a zbiera ich. Poprosil som mamku, aby mi jednu od uja Milana vypýtala. Že skúsim, či mi to pôjde. Po prvých pokusoch odo mňa synovia aj s manželkou okamžite utiekli. Nebolo to dobré. Nedal som sa odradiť a skúšal ďalej. Ujo Milan mi vždy niečo nové ukázal. Časom sa už moja hra dala počúvať, ale ovládal som iba C dur. F dur bol pre mňa veľká neznáma.“

Bruno Bartoš si zaumienil, že na pódium už bez detí nevkročí. 16 fotografií v galérii Bruno Bartoš si zaumienil, že na pódium už bez detí nevkročí. Zdroj: Vladimír Kampf

Neodložil, neutekal

Wikipédia: Heligónka je diatonická gombíková ťahacia harmonika (melodeón) doplnená o zosilnenú basovú časť. Označenie heligónka je odvodené od názvu dychového basového nástroja heligónu.

Keď Bruno vedel ako-tak hrať, začali ho zaujímať spriaznené duše a akcie v okolí. Popri otcovi začal hrať aj mladší syn Bruno (25). Zapáčilo sa mu to. Bruno starší hľadal cestu, ako ďalej, až narazil na problém. Od skúsenejších hráčov si dali vysvetliť, ako hrať v F dure.

„Synovi sa to zdalo veľmi ťažké, povedal, že mu stačí C dur.“

V tom čase sa ich vyhrávanie už dalo počúvať. Prišli susedia, či by im neprišli na rodinnú oslavu.

„Zahral som im asi 80 piesní, keď si dedko pri konci objednal, aby som zahral Na Kráľovej holi. Dostal ma. Nedokázal som to. Vtedy mi opití žartom odporúčali, aby som odložil heligónku a utekal, keď im nedokážem zahrať Na Kráľovej holi.“

Neodložil, neutekal. Syn mu na internete hľadal návod, ako pieseň zahrať. Dlho nič, až ju nakoniec našiel v heligonkárskej škole Martina Čerňanského zo Žiliny.

„Hneď som mu zavolal. Pre mňa bolo dôležité, že preložil skladbu z nôt do čísel klapiek. Zjednodušil život nám samoukom. Teda, vlastne nezjednodušil, pretože som zrazu musel zabudnúť na prstoklad a aj na všetko, čo som sa naučil.

Po troch rokoch som musel začať odznova a ísť od začiatku podľa jeho školy. Všetko som dovtedy robil inak. Ale potom som zvládal aj basové prechody, ako sa na heligonkára patrí. Tón po tóne som na to prichádzal.“

Vstupovať pred publikom je od začiatku dôležité. 16 fotografií v galérii Vstupovať pred publikom je od začiatku dôležité. Zdroj: Vladimír Kampf

Mamičky si vyhrávajú

Klasickú harmoniku akordeón mala Brunova mama a hrala na nej.

„Kúpila si ju na zájazde kdesi v Užhorode. My, jej deti, sme sa na nej naučili hrať samy. Bol to ťažký nástroj. Ľahší nástroj mi po problémoch s chrbticou vyhovoval viac. Preto ma oslovila heligónka.“

Keď už sa naučil znova hrať podľa Čerňanského školy, prišiel za ním sused, či by naučil hrať aj jeho vnučku Dianku. Tak sa to začalo. Popri Brunovi Bartošovi začala vyrastať hornooravská „new heligeneration“.

Detí pribúdalo. V súčasnosti sa v dome v Lokci stretáva so svojimi tridsiatimi žiakmi zo širšieho okolia.

„Začali sme chodiť po akciách, vyhrávať na Dňoch detí, pre dôchodcov, kde sa len dalo. Dali sme si ušiť kroje. Pani, ktorá nám ich šije, má práce vyše hlavy, pretože k nej stále posielam nových a nových malých folkloristov. Už som aj rodičov prehováral, že nech si deti pošlú k školeným pedagógom do umeleckých škôl, ale oni že u mňa majú istotu, že ich vezmem čo najskôr na pódiá.“

Deťom sa takto venuje už piaty rok. Prešli s ním celé Slovensko a dostali sa aj do zahraničia.

„V Poľsku, v Bielsku-Bialej hrali detičky pred 10-tisíc divákmi. Bolo to niečo neskutočné. Keď dohrali, ľudia vstali a tlieskali im. Nielen detičky, ale aj ich rodičia od dojatia plakali. To bol náš najúžasnejší zážitok. Dnes hráme niekoľkokrát do mesiaca od malých osláv po svadby.“

Nielen Bruna, ktorý už musí žiakov odmietať, pretože mu nezostáva čas, prekvapuje mimoriadny záujem.

„Ani ich rodičom to často nejde do hlavy, prečo si volia ako záľubu folklór. Pri vlastných deťoch sa naučilo hrať veľa rodičov, takže to funguje aj opačne. Je príjemné dozvedieť sa, že si mamičky doma vyhrávajú,“ smeje sa.

Najmenšia heligónkarka na podujatí v Lokci. 16 fotografií v galérii Najmenšia heligónkarka na podujatí v Lokci. Zdroj: Vladimír Kampf

Bartošovi malí heligonkári sa volajú Oravský pramienok.

Na piatom ročníku Zlatej heligónky v Lokci v druhej polovici novembra vystúpili aj detičky, ktoré sa začali učiť hrať len pred dvoma týždňami.

„Kto sa niečo naučí, mal by to hneď ukázať druhým. Záujem a potlesk ho posunie vpred. To motivuje do ďalšieho učenia. Rodičia mi potom zvyčajne ďakujú, že som ich nenásilne odtrhol od mobilov a hier,“ hovorí.

Daň z dobrej práce

Heligónky pritom nie sú žiadny lacný špás. Kvalitné nástroje pre deti stoja približne 1 500 eur, pre dospelých o niekoľko stoviek viac.

„Dostať sa na pódium je ťažké. Zvlášť pre deti. Organizátori chcú väčšinou dospelých. Raz ma prehovorili a šiel som na akciu sám. Deti z toho boli nešťastné a to už nechcem. Bez detí už nepôjdem nikam. Sme jedna veľká partia.

Keď nás na mnohých miestach spolu nechceli, urobili sme si vlastnú akciu. Na ňu pozývame aj deti, ktoré už majú za sebou väčšiu slávu. Sú pre tie naše vzorom. Vystupujú spolu na jednom pódiu.“

S organizáciou Brunovi pomáha manželka Mária (50). Živí sa opatrovateľstvom v Rakúsku. Vďaka nej vedia deti trebárs aj to, ako sa majú rozostaviť na pódiu.

„Bruno po operáciách zostal samotár, ktorý nikoho nechcel ani len vidieť,“ spomína. „Detičky ho naštartovali a nedali mu pokoj. Ťahali ho vpred.“

Máriu však mrzí, že keď sa Brunovi žiaci posunú ďalej k inému učiteľovi, tak sa mu stáva, že sa mu ani neprídu pochváliť, čo nové sa naučili, alebo že ho ani nepozdravia na ulici a radšej otočia hlavu. Je to nepríjemná súčasť a daň z kusa dobrej práce. Možno aj toto sa raz zmení...

V zákulisí. Čakanie na chvíľu slávy. 16 fotografií v galérii V zákulisí. Čakanie na chvíľu slávy. Zdroj: Vladimír Kampf

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×