Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Žili pri šľachte na hrade Červený kameň: „Pálfiovci boli dobrí ľudia, gróf rád rozdával deťom cukríky,“ spomínajú

12.12.2018 (49/2018) Na Červenom Kameni sa stále cítia ako doma. Aj keď im už ťažko padne, že tam nikoho nepoznajú a nikto nepozná ich. Dve dámy spomínajú na detstvo pri šľachte.
Žili pri šľachte na hrade Červený kameň: „Pálfiovci boli dobrí ľudia, gróf rád rozdával deťom cukríky,“ spomínajú
10 fotografií v galérii
Posledný šľachtický majiteľ hradu Karol Pálfi (druhý sprava) sedí medzi svojmi...
Autor fotografie: Reprofoto:Vladimír Kampf

Margita Strihovská (78) žila na hrade Červený Kameň 14 rokov. Dnes má pocit, že jej ten domov niekto zobral. Čas, osud, okolnosti... Z hradu odišla do školy v Bratislave. Potom už chodila za mamou a k starým rodičom len na nedeľu. Soboty bývali pracovné.

„Môj dedko bol u grófa horárom. S babkou mali 12 detí. Jedným z nich bola moja mama, slobodná matka. Mala som teda troch rodičov,“ smeje sa.

Margita Strihovská mala 5 rokov, keď grófi utiekli na konci 2. svetovej vojny pred Červenou armádou. „Bolo to v apríli na Bielu sobotu.“


Rozhodnutie najmúdrejších

Miesto na stavbu prvého hradu vybralo 12 mudrcov. Najskôr ho odporúčali postaviť na vrchu Kukla oproti hradu. Jedenásti boli za, jeden proti. Nezdalo sa mu, že hrad má vyrásť na mieste, kde sa stretávajú duchovia a strašidlá. Upozorňoval, že sa im to isto nebude páčiť. Väčšina rozhodla a o pár dní sa začali stavebné práce. Vraj už stáli základy a črtali sa múry, keď sa dobré víly rozhodli zabrániť nepríjemnostiam a preniesli stavbu na vedľajší kopec. Na ten, kde dnes stojí hrad. Opäť sa zišli najmúdrejší. Tentoraz rešpektovali znamenie a dali za pravdu kolegovi.


10 fotografií v galérii Zdroj: Reprofoto: Vladimír Kampf

Pridal aj 500 korún

Z detstva si pamätá grófov Karola a Petra.

„Z toho, čo mali, si odviezli do Rakúska len veľmi málo. Veľké vozy im stolár Karol Kern upravil tak, aby sa do nich vošlo čo najviac.“

Pani Strihovská predpokladá, že jej dedko František Singhofer žil na hrade pravdepodobne od roku 1920, babka sa volala Mária.

„Mama mi zomrela veľmi skoro. Keď sa im narodilo predposledné jedenáste dieťa, dali mu meno Karol, po grófovi. Grófi nemali potomkov, preto dedkovu a babkinu láskavosť ocenili a poslali nám kopu napečeného a k tomu pridali 500 korún, čo boli celkom slušné peniaze.

Pálfiovci boli dobrí ľudia, tým, ktorí žili na Červenom Kameni, prideľovali pozemky. Hovorilo sa im tále. Sadili sme si na nich zemiaky, kukuricu, fazuľu, ďatelinu a zeleninu. Tále boli tam, kde sú dnes veľké parkoviská pre autá,“ spomína.

„Keď išiel pán gróf na prechádzku, rozdával nám deťom cukríky. Také domáce. Boli podobné dnešným krowkám. Nebol lakomý a vedel sa podeliť aj s nižšie postavenými.“

Gróf bol pozorný aj k ženám. Keď kráčali z Častej do kopca domov na hrad a išiel okolo na koči, dal zastaviť a zobral ich s ťažkými nákupmi.

Rodina Margity Strihovskej. Spomedzi detí z hradu je najmenšie dievčatko na fotografii. 10 fotografií v galérii Rodina Margity Strihovskej. Spomedzi detí z hradu je najmenšie dievčatko na fotografii. Zdroj: Vladimír Kampf

„Mali sme od neho aj čistokrvného psa. Po rokoch som si spomenula i na mená ľudí, ktorí na hrade pracovali.“

V raritných hradných pivniciach sa schovávali na konci vojny.

„Najmä staršie dievčatá museli čušať za veľkými kaďami s marmeládami. Ľudia sa báli, že by ich ruskí vojaci mohli zneužiť,“ pridáva ďalšiu spomienku.

Stretnutie s princezničkami

Gróf sa dostal na Slovensko a bol si pozrieť hrad v lete 1976.

„Moja mama bola v tom čase na hrade zamestnaná, práve bol v rekonštrukcii a umožnila mu doň prístup. Mala z toho nepríjemnosti, ale bola rada, že sa s grófom stretla. Aj sa spolu odfotografovali pred naším domom. Bývali sme tam, kde je dnes reštaurácia Taverna, hneď pri vstupe do areálu,“ hovorí.

Hrad mal v Častej bytovku pre zamestnancov. Tam na sklonku života presťahovali starých rodičov Margity Strihovskej. Z ich domu urobili sklad. „Všetko už je iné, ale stále sa tam cítim dobre.“

Deti do vnútorných priestorov hradu nechodili. Boli určené grófom. Vstúpiť do nich mohlo len služobníctvo. Pani Margita sa dostala do miestností hradu, až keď grófi odišli a začalo sa rabovanie. Hovorí sa, že pre veľké kusy boli zlodeji schopní aj veraje vybúrať.

„Stará pani grófka neznášala, ani keď niekto trhal kvety. Keď sme ju stretli, museli sme jej pobozkať ruku a povedať: Osvietená pani grófka, ruky bozkávam. Raz nás pustili na nádvorie hradu, kde mali akurát návštevu. Boli tam dievčatá, o ktorých som si myslela, že sú naozajstné princezničky.“

V časoch grófov nemohol ani len na nádvorie vkročiť hocikto. 10 fotografií v galérii V časoch grófov nemohol ani len na nádvorie vkročiť hocikto. Zdroj: Vladimír Kampf

Jedna veľká rodina

Ďalšie dievčatko z hradu je Margita Šafáriková (79). Jej otec bol tiež horár. Aj ona si pamätá odchod grófov a rabovanie po ich odchode.

„Po vojne chodili a zbierali od ľudí majetky, ktoré si poodnášali. Kto čo potreboval aj nepotreboval, si zobral. V pamäti mi utkveli grófsky skleník a hlboká ľadovňa. Vozili do nej ľad až z Bratislavy. Do ľadovne odkladali hlavne mäso z poľovačiek. Pán gróf mal pri sebe vždy nejaké cukríky, aby nás nimi mohol obdarovať. Vodil si psíka na dlhej vôdzke. Bola to sučka a volala sa Dianka.“

Pamätá si aj cviker na nose starej pani grófky a jej pozorné pohľady.

„Nebavilo nás bozkávať jej ruky a papagájovať: Osvietená pani grófka, ruky bozkávam. Skrývali sme sa pred ňou, ako sa len dalo. Jeden z nás dával vždy pozor a keď prichádzala, urobil poplach,“ smeje sa.

Z oslobodzovania má nepríjemnú spomienku na srdečného ruského vojaka, ktorý si ju vzal do náručia a hovoril, že aj on má doma také dievčatko. Nosil ju po hrade.

„Keď zrazu zahrali stolové hodiny, splašil sa, vzal samopal a rozstrieľal ich. Veľmi som sa vtedy zľakla,“ spomína. „Také veci nepoznali. Brali ľuďom hodinky z rúk. Brat s nimi vybabral a pripol si ich na nohu. Odtiaľ ich už nechceli. Zaujímali ich len tie na ruku.“

Margita Šafáriková si tiež pochvaľuje atmosféru hradu v čase, keď tam boli úplne všetci jedna veľká rodina.

„Do hradu sme chodievali len do kaplnky na omše, inak nie. Každú nedeľu doviezli pána farára. Grófi boli oddelení od nás ostatných sklom. Za ním sedeli. Mali samostatný vchod z izby. My sme chodievali po schodoch hore cez rytiersku sieň. “

Margita Šafáriková s otcovými trofejami. 10 fotografií v galérii Margita Šafáriková s otcovými trofejami. Zdroj: Vladimír Kampf

Po múdrosti nebažili

Hrad Červený Kameň a podujatia organizované okolo neho ročne navštívi približne 100 000 ľudí.

„Počas sezóny od mája do septembra sa snažíme prilákať k nám čo najviac návštevníkov. Organizujeme nočné prehliadky, koncerty, burzy starožitností,“ hovorí Ľuboš Haršány (34) z oddelenia prezentácie a styku s verejnosťou.

„Počas vianočných sviatkov sa sústreďujeme najmä na deti. Rovnako aj na Veľkú noc. Takmer každý týždeň sa u nás niečo deje.“

Grófi odišli s piatimi vozmi. Hovorí sa, že od rakúskej hranice už išli len s dvoma. So všetkými piatimi ich nepustili.

Kam zmizli všetky tie veci, sa už asi nedozvieme, ale: „Napriek rabovaniu hradu nezmizlo všetko,“ objasňuje Ľuboš Haršány. „Zachovala sa približne tretina zariadenia. Zvyšok exponátov historického nábytku je doplnený z iných dnes ešte stojacich alebo už neexistujúcich panských sídiel.“

Ľudia rabovali nábytok, koberce, vzácne predmety a doplnky. Po múdrosti však nebažili. V čase najväčšieho rozkvetu bola na hrade aj rozsiahla knižnica so 14 000 zväzkami. Väčšina z nich je v bratislavskej zbierke. Na hrade Červený Kameň ich zostalo len 1 500.

Malú lavicu v kaplnke si dala vyrobiť Blanka po smrti manžela Vojtecha, posledného priameho červenokamenského Pálfiho, z postele, v ktorej skonal. Po jeho smrti prevzala hrad smolenická vetva rodu. 10 fotografií v galérii Malú lavicu v kaplnke si dala vyrobiť Blanka po smrti manžela Vojtecha, posledného priameho červenokamenského Pálfiho, z postele, v ktorej skonal. Po jeho smrti prevzala hrad smolenická vetva rodu. Zdroj: Vladimír Kampf


Z pevnosti renesančný zámok

Posledný pán hradu Červený Kameň Karol Maria Pálfi (1905 – 1992) a jeho matka Lucia Pálfiová (1862 – 1958) opustili rodinné sídlo v roku 1945. Patrilo im 350 rokov. V priestoroch dnešného hradného nádvoria stál už v polovici 13. storočia menší kamenný hrad. Bol súčasťou pohraničnej obrannej línie. Tiahla sa Karpatmi od Bratislavy po Žilinu. Súčasný hrad vybudovali v prvej polovici 16. storočia augsburskí podnikatelia Fuggerovci. Neskôr si ho vyženil Mikuláš Pálfi. Pálfiovcov bolo len na území dnešného Slovenska niekoľko línií.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×