Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Nikto nevie, prečo 13-ročná Veronika prišla o zrak, pomoc jej ponúkajú v Rusku

05.12.2018 (48/2018) Keď jej dieťa prakticky zo dňa na deň prišlo o zrak, bol to pre Alicu Bajnóciovú nielen šok, ale aj absolútny životný zlom. Siahla až na dno, aby napokon našla nový zmysel života a teraz aj nádej z Ruska.
Nikto nevie, prečo 13-ročná Veronika prišla o zrak, pomoc jej ponúkajú v Rusku
7 fotografií v galérii
Vo svojej izbe. Občas si zahrá aj na klávesoch.
Autor fotografie: Ján Miškovič

Je to už takmer 9 rokov, čo sme sa prvýkrát stretli. Pani Alica priviedla za ruku svoje roztomilé dievčatko, ktorému uštedril osud krutý úder. Až do troch rokov bola Veronika v podstate zdravá, na jeseň 2008 si však mama všimla, že nedokáže pozbierať lentilky popadané na zemi a nevidí drobné obrázky v knižke.

Zašla s dcérou k lekárke, kde sa dozvedela zdrvujúcu správu. Na ľavé oko nevidela vôbec a na pravom mala zachované už len zvyšky svetlocitu. 

Kým nedovŕšila školopovinný vek, navštevovala Veronika špecializovanú materskú školu vo Zvolene pre deti s očným ochorením a jej mama sa musela vyrovnávať s celkom novou životnou situá­ciou. Už vtedy bolo Alici Bajnóciovej jasné, že bude musieť hľadať bývanie na novej adrese.

Odchod do neznáma

„Na Slovensku sú len dve základné školy s úzkou špecializáciou pre nevidiace deti – v Levoči a Bratislave. Keďže som nechcela nechať dcéru na internáte, nevidela som iné východisko, ako s ňou odísť na miesto, kde sa bude ďalej vzdelávať. Zo Zvolena sme to mali na západ aj na východ rovnako ďaleko, voľba nakoniec padla na Bratislavu,“ spomína na jeden zo zásadných životných krokov.

Odišla od blízkych a priateľov na miesto, kde nikoho nepoznala. V krátkom čase sa jej rozpadla rodina a ostala s Veronikou sama.

„Často mi bolo ťažko, ale zároveň som vedela, že v hlavnom meste môžem dať dcérke do života viac ako vo Zvolene, kde chýbali inštitúcie zaoberajúce sa nevidiacimi,“ spomína.

Postupne si našli priateľov, pomohli dobrí ľudia. Na základe Veronikinho postihnutia získali od magistrátu strechu nad hlavou v sociálnej bytovke, za čo sú vďačné najmä Ivane Potočňákovej, bývalej riaditeľke Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska.

S obľúbeným mackom v čase, keď sme sa s Veronikou a jej mamou prvýkrát stretli. 7 fotografií v galérii S obľúbeným mackom v čase, keď sme sa s Veronikou a jej mamou prvýkrát stretli. Zdroj: Ján Miškovič

Boj s bariérami

Po troch rokoch života v Bratislave spoznala v práci priateľa, ktorý s nimi rieši každodenné veselé aj vážne situácie.

„Viem, že to pri nás niekedy nemá jednoduché, ale patrí mu moja vďaka a láska,“ dodáva pani Alica. Napriek pomocnej ruke ochotných ľudí musela s mnohými vecami bojovať sama.

„Keď prišla Veronika na druhý stupeň základnej školy v Bratislave, potrebovala sa naučiť pracovať s matematickým programom pre nevidiacich. Mohli sme ho dostať len vtedy, ak si zaň zaplatíme niekoľko stovák eur, pritom predtým bol hradený z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.

Ten však príspevok zrušil a nechal ho na pleciach ministerstva školstva. Zodpovednosť si prehadzujú ako horúci zemiak a posielajú rodičov od jedných dverí k druhým.

Podobné problémy sú s dostupnosťou učebníc písaných Braillovým písmom a nie sú ani učebnice v elektronickej podobe, ktoré by bolo možné stiahnuť nevidiacim do počítačov. Takéto prekážky stretávate prakticky na každom kroku,“ povzdychne si Alica Bajnóciová.

Učarovala jej hlina

Veroniku si ešte z jej predškolských čias pamätáme ako veselé slniečko, ktoré okolo seba rozdávalo optimizmus napriek svojmu neľahkému údelu. Taká zostala dodnes.

Už 13-ročná ôsmačka základnej školy nosí domov prevažne jednotky a dvojky. Od 1. ročníka sa venovala práci s hlinou, modelovala pod vedením akademickej sochárky Eleny Károvej.

Výrazné úspechy dosiahla štyri roky po sebe v podobe hlavných cien na medzinárodných výtvarných súťažiach detí a mládeže so zrakovým postihnutím v rámci medzinárodného festivalu filmov pre deti a mládež v moravskom Zlíne.

„Toto sú momenty, keď si poviete, že to má zmysel. Alebo že to, kde bolo ubraté, nahradil Boh niečím iným. Veronika ma veľa naučila a hoci život s postihnutým dieťaťom nie je jednoduchý, získala som zmysel života a schopnosť viac si vážiť veci okolo seba. Rozhodne to nie je len fráza,“ ubezpečuje pani Alica.

Už teraz rozmýšľa, kde bude pokračovať Veronikino vzdelávanie po skončení základnej školy. Keďže má rada jazyky, chceli by sa vybrať týmto smerom, otázkou však je, kde budú nevidiacu študentku ochotní prijať.

V škole so svojím vlastným výtvorom. 7 fotografií v galérii V škole so svojím vlastným výtvorom. Zdroj: Ján Miškovič

Šípy do tmy

V lete pred dvoma rokmi sa zúčastnili letného paraolympijského tábora pre deti s rôznymi druhmi postihnutia. Spoznali nových priateľov a deti si tam mali možnosť vyskúšať rôzne druhy športov, ktoré ich mali posúvať ďalej v snahe o napredovanie a vôli na sebe pracovať.

Keď Veronika mamine oznámila, že si vybrala lukostreľbu, tá ostala v nemom úžase.

„Bolo pre mňa neuveriteľné a nepredstaviteľné, aby sa nevidiaci človek venoval takejto disciplíne. Znelo to až komicky a bláznivo, ale napokon sa ukázalo, že pokiaľ človek naozaj chce, cesta sa vždy nájde. Nevidiaci využíva špeciálny stojan so zameriavačom, kde si nastaví výšku a pomocou toho vie strieľať na terč.

Chce to, samozrejme, postupné dolaďovanie a mnoho hodín tréningu, učíme sa všetci. Veronika, ja aj tréneri, ktorí s nevidiacimi lukostrelcami nemajú skúsenosť. Na Slovensku sú len traja takíto lukostrelci – okrem mojej dcéry – ešte dvaja bratia z Košíc približne v jej veku.

Zatiaľ síce chodíme len na tréningy, ale Veronike sa tam veľmi páči. Robím jej asistenta, ktorý je pri tomto druhu športu oficiálne povolený. Čas ukáže, ako sa jej bude dariť, v každom prípade chcem, aby pri tom, čo robí, bola šťastná,“ dodáva.

Veronika nadšene pritakáva s tým, že raz by chcela súťažiť. Možno aj na paraolympiáde, pokiaľ sa tam táto disciplína dostane.

Šanca z Ruska

Čo sa vlastne v osudový rok 2008 udialo a čo je preukázateľnou príčinou Veronikinej straty zraku, už zrejme nikdy nikto nezistí.

„Obrátila som sa na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý nenašiel žiadne pochybenia lekára v súvislosti s očkovaním. Odporučili ma na súd, ale touto cestou som nešla. Dodnes nie je jednoznačné stanovisko a príčinu už s odstupom času nie je možné určiť,“ vysvetľuje Alica Bajnóciová.

Jasná je iba diagnóza v podobe atrofie očných nervov, klasickou medicínou zatiaľ neliečiteľná očná choroba. Napriek tomu v sebe Veronikina mama stále živí nádej, že sa raz nájde spôsob, ako dcére aspoň čiastočne vrátiť zrak.

„Keďže aj ona sama po tom veľmi túži, hľadám, pátram a zároveň verím v zázrak. Z dejín ľudstva som už o niekoľkých počula,“ odmieta sa poddať osudu napriek tomu, že jej doterajšie pátranie bolo márne.

Teraz sa však objavilo povestné svetielko na konci tunela vo Všeruskom centre očnej a plastickej chirurgie v Ufe, kam by mali vycestovať na budúci rok a už sú v poradovníku na prijatie.

„Liečba v tomto zariadení spočíva v spojení západnej a východnej medicíny. Poslala som tam Veronikine zdravotné záznamy a hoci sa to takto na diaľku nedá stopercentne určiť a tamojší odborníci nič nesľubujú, vidia šancu, že by jej mohli pomôcť. Veľa závisí od toho, či sa nám podarí dať dokopy sumu potrebnú na prvé prijatie. Pobyt spolu s cestou vychádza na 4 500 eur.“

Dodáva, že pokiaľ by bola šanca, nasledovali by ďalšie pobyty. Keďže sú ruskí lekári jediní, ktorí dali Veronike aspoň nejakú nádej, nebolo sa podľa Alice Bajnóciovej o čom rozhodovať. Minimálne pre pocit istoty, že pre svoju dcéru urobila všetko, čo bolo v jej silách.

Mama s dcérou našli nový domov v Bratislave. 7 fotografií v galérii Mama s dcérou našli nový domov v Bratislave. Zdroj: Ján Miškovič

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×