Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

„Čo tam ja, to šéf...,“ hovorieva žartom jeden z farárov, ktorí v Rumunsku pomáhajú Slovákom žiť lepšie

04.12.2018 (48/2018) Našli sa v správny čas na správnom mieste. Napriek tomu, že ten čas bol ťažký a to miesto pánubohu za chrbtom v rumunských kopcoch Bihorských hôr.
„Čo tam ja, to šéf...,“ hovorieva žartom jeden z farárov, ktorí v Rumunsku pomáhajú Slovákom žiť lepšie
18 fotografií v galérii
Rímskokatolícky kostol v mestečku Alešď leží na križovatke frekventovaných ciest.
Autor fotografie: Vladimír Kampf

Slovákom v Rumunsku po páde komunizmu poslal Pán Boh, ktorý im nadelil život ďaleko od udržiavaných asfaltových ciest, niekoľko kňazov. Pochádzajú spomedzi nich a dokázali urobiť kus jedinečnej práce, aby sa Slováci a slovenčina v týchto miestach udržali a aby mali tunajší obyvatelia život ľahší.

V Rumunsku žijú etnickí Slováci v dvoch oblastiach. Na rovine okolo mesta Nadlak, to sú väčšinou evanjelici. Tí druhí sa našli v horách na severovýchode krajiny a sú najmä rímskokatolíckeho vierovyznania.

Slovákom v rumunských kopcoch pomáhali efektívne najmä švajčiarske kresťanské a dobrovoľnícke organizácie. Neposielali im folklórne súbory ani knižky a ani „profesionálnych Slovákov“ na povzbudzujúce reči, ale prispeli k tomu, aby sa tunajší zaspatý svet pohol vpred.

Slováci sa z nich tešia. Prichádzajú dodnes. Chodia do Rumunska sami zadarmo pracovať na projektoch, ktoré podporujú, a ďalšie veľmi slušne financujú. Ešte aj za ubytovanie a jedlo neodbytne zaplatia. A za pivo tiež.

Na konštatovaní, že keby nebolo Švajčiarov, žilo by sa Slovákom v Bihorských horách oveľa horšie, nie je nič uštipačné. Švajčiari naozaj nechcú nič iné, len pomôcť. Ako sprostredkovateľov si našli slovenských farárov v Rumunsku.

Žiaľ, zo Slovenska sem veľa oficiálnej efektívnej pomoci neprišlo. Zjednodušiť život miestnym sa snažili mimovládne organizácie, Červený kríž, niekoľko dobrovoľníkov a najmä nenahraditeľné rádové sestry zo Slovenska. Za nimi tiež vidno kus práce.


Slovenská menšina

V Rumunsku žije približne 20 000 Slovákov a 10 000 Čechov. Prisťahovali sa sem pred 200 rokmi. Prišli za pôdou a pracovnými možnosťami. Česi sa usadili pri Dunaji v banátskej oblasti. Časť Slovákov zostala v Banáte okolo Nadlaku, časť prišla do kopcov na Bihore. Z niektorých hospodárstiev ďaleko na samotách chodievajú deti pešo do školy niekoľko kilometrov. Domom na Bihore hovoria často „izba“. Je to výstižné. Väčšinou je to naozaj len jedna jediná izba na bývanie pre celú rodinu.


Peter Kubaľák

Peter Kubaľák (63) vyrastal pri kostole v dedinke Bodonoš. Roky miništroval. Svoju kňazskú púť začal pri partii šachu. V čase, keď z Bodonoša odchádzal farár z Békešskej Čaby domov do Maďarska, sedel s nimi nad partiou riaditeľ školy Ján Juhász.

Peter Kubaľák si vzal za svoje nízkorozpočtové internáty pre študentov z ťažko prístupných kopcov. 18 fotografií v galérii Peter Kubaľák si vzal za svoje nízkorozpočtové internáty pre študentov z ťažko prístupných kopcov. Zdroj: Vladimír Kampf

„Ten sa spýtal, či majú za seba náhradu, keď odídu. Vtedy som povedal, že by som šiel za kňaza ja. Vzali ma za slovo. Odišiel som študovať.“

Peter chodil do seminára v Alba Iulii. Kňazskú prax začal v dedinke Sanmartin pri Oradei.

„Starší kolega, ktorý ma prišiel predstaviť veriacim, bol nadšený, koľko ľudí sa prišlo pozrieť na nového farára. Ani som si nevedel predstaviť, koľko ich tam bude, keď nebudú zvedaví. Prišlo ich vtedy 18.“

V Sanmartine zostal dva roky a podarilo sa mu kostol naplniť. Odtiaľ odišiel do Boromlaku. Tam zostal ďalšie dva roky.

„Bola to krásna fara v lone prírody. Mala veľkú ovocnú záhradu. Tam som zo dňa na deň prestal fajčiť,“ spomína. „Vykopali sme studňu. Aj keď ju tam ani nebolo treba, pretože vína a pálenky bolo dosť,“ hovorí žartom.

Z Boromlaku prišiel do mestečka Alešď, kde už pôsobí 34 rokov.

„Sme tu na rovine a v horách súčasne,“ pochvaľuje si slovenský kňaz spod Bihorských hôr.

V Alešdi pomaly rastie nový internát najmä s podporou Švajčiarov. 18 fotografií v galérii V Alešdi pomaly rastie nový internát najmä s podporou Švajčiarov. Zdroj: Vladimír Kampf

„Filiálky v Bystrej a v Harasove mám medzi kopcami v prírode. Za ten čas sa veľa zmenilo. Slovákov je oveľa menej. V čase, keď som začínal, sa po medzivládnej dohode začali sťahovať rumunskí Nemci do Nemecka. Zostali po nich kus odtiaľto, v Banáte, prázdne domy, ktoré si kúpilo veľa Slovákov z hôr.

Odchod z ťažko dostupných oblastí je prirodzený. Ľudia pracujú kade-tade po Rumunsku, po Európe a po svete. Niektorí sa už domov nevracajú. Prichádzajú iba občas, pokiaľ im žijú rodičia.“

Peter si vzal za svoje pomôcť deťom z kopcov k vzdelaniu. Pomáhal zriaďovať a zariaďovať internát pri slovenskom Teoretickom lýceu Jozefa Kozáčeka v Bodonoši a v súčasnosti prestavuje budovy oproti fare na internát. Bývajú v ňom deti z kopcov za pár eur mesačne.

Martin Roľník

O rok mladší seminarista Martin Roľník (62), farár z Gemelčičky, bol na novinárov vždy trochu mrzutý. Prekážalo mu, že v článkoch písali napríklad o tom, ako tamojší Slováci žijú biedne a chodia po kopcoch bosí. Akoby nič pekné nevideli.

Napriek tomu vždy každého privítal a pohostil. Veď dostať sa do Gemelčičky nebolo jednoduché. Dalo sa to jedine v terénnom aute alebo na voze ťahanom koňmi. Šlo to aj pešo. Stačilo niekoľko hodín šliapania. :)

Martin Roľník pred svojou malebnou farou, ktorá bola ešte nedávno dostupná len po prašnej ceste. 18 fotografií v galérii Martin Roľník pred svojou malebnou farou, ktorá bola ešte nedávno dostupná len po prašnej ceste. Zdroj: Vladimír Kampf

Už je to druhý rok, odkedy dokončili úzku asfaltku na Gemelčičku. Martin Roľník je spokojný. Dočkal sa. Sníval o nej celé desaťročia. Hľadal možnosti, dobrodincov. Nedarilo sa. Snažil sa udržiavať aspoň spojenie so svetom po prašných cestách.

Istý čas rozdeľoval aj humanitárnu pomoc, ktorú mu doviezli podľa odpracovaných hodín na ceste. Ľudia si ju spevňovali kameňmi a vyrovnávali, ako sa dalo. Stačilo však niekoľko upršaných dní alebo riadna snehová nádielka a bolo po spojení.

„Už sme tu mali aj smrteľnú dopravnú nehodu,“ hovorí pokorne. „Jeden chlapec sa opil a potom išiel veľmi rýchlo.“

S kňazmi to tu nefunguje ako u nás na Slovensku. Je zložité ich niekam operatívne prekladať, pretože okrem toho, že poznajú špecifické podmienky miesta pôsobenia, musia mať aj vlastné gazdovstvo. Ťažko preložiť farára so statkom a hospodárstvom. Aj preto je Gemelčička Martinovi Roľníkovi súdená od začiatku na dlhé desaťročia.

Augustín Albert

S dekanom Kubaľákom chodil do seminára aj Augustín Albert (63). Po krátkom pôsobení v Boromlaku a v Bodonoši prišiel do Novej Huty. Nová Huta je zemiaková veľmoc. Ľudí tu v minulosti živila huta a najmä hospodárstva okolo domov roztrúsených ďalej od seba.

Najnovšie okolo fary pribudli sochy od významných slovenských sochárov, ktorí si tu urobili letné stretnutie. Gusto pochádza z Gemelčičky z miestnej časti Magura, ktorá susedí s Novou Hutou. Do kostola to mal 7 kilometrov.

Kostol na Gemelčičke zdobí srdce od Rudolfa Dočolomanského. Pod ním konečne vedie nová úzka asfaltka, ktorá zjednodušila dedinke spojenie so svetom. 18 fotografií v galérii Kostol na Gemelčičke zdobí srdce od Rudolfa Dočolomanského. Pod ním konečne vedie nová úzka asfaltka, ktorá zjednodušila dedinke spojenie so svetom. Zdroj: Vladimír Kampf

„Do údolia do potoka, na kopec, do potoka, na kopec a zasa do potoka, na kopec... V zime – v lete,“ spomína na svoje detstvo.

Napriek tomu, že cestu mal ďalekú, zaujal ho mladý kňaz Ján Mucha. „Pochádzal zo Starej Huty a bol veľmi šikovný. Byť kňazom sa mi zapáčilo vďaka nemu.“

Augustín Albert je 37. kňaz v Novej Hute. V čase, keď to s kandidátmi na starostu obce nevyzeralo ružovo, pretože všetci boli starší páni, rozhodol sa Gusti, že vezme do svojich rúk aj veci verejné.

Na poslednú chvíľu kandidoval a s prehľadom porazil všetkých protikandidátov. Vtedy mu ktosi vymyslel rôzne vtipné prezývky. Napríklad: Hutiansky pápež alebo „farstar“ ako farár a starosta v jednom.

„Nepotreboval som naháňať prospech pre seba, preto sa mohla obec naplno rozvíjať,“ konštatuje. Pribudli asfaltové cesty, cestičky a aj komunikácia s materskou krajinou, so Slovenskom, začala byť intenzívnejšia.

„Našťastie prišla Európska únia a ľudia nemusia odtiaľto utekať. Dostávajú podporu na poľnohospodársku činnosť. To je veľmi efektívna výzva pre mladých, ktorá pomáha zachovávať kúsok Slovenska v Rumunsku.

V najsilnejších časoch tu žilo až 5 000 veriacich. Do budúcnosti tu odhadujem tak 200 ľudí, ktorých bude živiť poľnohospodárstvo. Pre viac ľudí miesta a práce nebude. Vďaka pomoci od našich priateľov zo Švajčiarska budujeme rozvody vody po celej dedine.“

Augustín Albert počas bohoslužby. 18 fotografií v galérii Augustín Albert počas bohoslužby. Zdroj: Vladimír Kampf

„Žiaľ, za kňaza sa dnes už nikomu ani veľmi nechce. Všetci sa chcú ženiť a ani si nedokážu predstaviť, čo to vyžaduje,“ smeje sa.

Starostu popri funkcii farára robil 16 rokov. V posledných voľbách už nekandidoval.

„Veď by ma opäť zvolili. Ja som bol starostom iba dočasne ako sovietska armáda v Československu... Byť farárom a starostom v jednom nepovažujem za dobrú kombináciu, ale tak to bolo.

Už sme v Rumunsku mali jedného takého, ktorý si myslel, že všetci chcú, aby vládol naveky. Komunistického prezidenta Nicolae Ceaușesca museli zastreliť. Mať dlho moc nie je dobré. To môže človeka aj zdeformovať. Tak dopadnúť nechcem.“

Jaroslav Frnka

Asfalt, uhlie, bane a víno k tomu. Bodonoš leží medzi horami. V minulosti tu vďaka baniam bolo práce dosť. Ľudia k tomu mali malé gazdovstvá. V dedine je aj Teoretické lýceum Jozefa Kozáčeka. Je to jedna z dvoch stredných škôl v Rumunsku, v ktorých vyučujú slovenčinu. Druhá je v Nadlaku.

Lýceum vzniklo v roku 1995 na podnet slovenských rímskokatolíckych kňazov. Súčasný bodonošský farár Jaroslav Frnka (44) začínal u dekana Kubaľáka ako diakon pred dvadsiatimi rokmi.

Následne pôsobil v obci Rekaš v Temešvárskej župe, kam sa sťahovali ľudia z tunajších kopcov za ľahším životom a prácou. Jaro sa narodil na Gemelčičke. Neskôr sa jeho rodičia presťahovali do Novej Huty.

Jaroslav Frnka 18 fotografií v galérii Jaroslav Frnka Zdroj: Vladimír Kampf

„Život môže byť dobrý kdekoľvek na svete,“ mieni. „Stačí sa vedieť o seba postarať a zariadiť si ho.“

Kňazom sa chcel stať odmala. „Bol to vnútorný impulz. Môj starý otec bol zvonárom a pomocníkom kňaza, takže to mám v rodine,“ usmieva sa.

Aj v Bodonoši cítiť, že mladí odchádzajú. Väčšinu dediny tvoria dôchodcovia a tí, ktorí môžu pracovať, sa nechávajú voziť za prácou do bohatších končín Európy. Okrem tejto štvorice kňazov pôsobia kúsok od nich aj Ján Mlynarčík v Oradei a najmladší Anton Merčák v Boromlaku. Ďalší traja odtiaľto odišli na Slovensko.

Zatiaľ pokračovateľov, miestnych študentov seminára, nemajú. Zdá sa, že časy, keď pre našich krajanov kdesi v rumunských kopcoch boli rímskokatolícki kňazi nenahraditeľnou oporou a výraznou pomocou, pominuli. Vďaka nim sa však tunajší život posunul výrazne vpred.

Sám Pán Boh ich poslal v správny čas na správne miesto. Gusto Albert sa zvykne vyhovárať: „Čo tam ja, to šéf...“ hovorieva žartom s ukazovákom namiereným k nebu.

To tu nebývalo. Široká cesta cez Novú Hutu. 18 fotografií v galérii To tu nebývalo. Široká cesta cez Novú Hutu. Zdroj: Vladimír Kampf


Rudolf Dočolomanský

Slovákov v Rumunsku kedysi dávno učil otec Michala Dočolomanského. Na kostolnej veži v Gemelčičke po ňom zostal reliéf srdca. V ďalšej slovenskej dedine Boromlak postavil dvojmetrovú kópiu sochy Ježiša Vykupiteľa z Ria de Janeiro. V Rumunsku sa oženil s Floriannou, pôvodom Rumunkou. Bola od neho mladšia o 16 rokov. Mali spolu 10 detí. V roku 1942 sa presťahovali do obce Nedeca v dnešnom Poľsku. Vtedy však patrila Slovenskému štátu. Tam sa im narodil syn Michal. Koncom 2. svetovej vojny prišli na Slovensko.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×