Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Za čias prvej republiky bývala naša, po druhej svetovej si ju vzal Stalin. Miestni dodnes zachraňujú slovenčinu

02.12.2018 (47/2018) V čase, keď sme boli súčasťou prvej Československej republiky, to tu bývalo naše. Tejto oblasti sme hovorili Podkarpatská Rus. Zakarpatská Ukrajina jej hovoria od konca II. svetovej vojny, keď si ju vzal Stalin.
Za čias prvej republiky bývala naša, po druhej svetovej si ju vzal Stalin. Miestni dodnes zachraňujú slovenčinu
11 fotografií v galérii
Pohľad cez rieku Uh na dominanty hlavného mesta Zakarpatskej oblasti.
Autor fotografie: Vladimír Kampf

Na Zakarpatskej Ukrajine sa žiadne veľké oslavy okrúhleho výročia vzniku Československa nekonali, napriek tomu, že aj toto územie bolo v rokoch 1919 až 1938 jednou zo štyroch samosprávnych krajín vtedajšieho mladého Československa.

Tvorili ho Čechy, Morava, Slovensko a Podkarpatská Rus. Hlavným mestom bol Užhorod, ktorý leží za kopcom neďaleko Vyšného Nemeckého.

Po Viedenskej arbitráži pripadla táto zem Maďarsku spriaznenému s fašistami a po druhej svetovej vojne zas Sovietskemu zväzu ako súčasť Ukrajiny‚ len obci Lekárovce sa podarilo zostať na slovenskej strane.

Pre Čechov a Slovákov v Zakarpatskej Ukrajine sa od vypuknutia vojny a po nej začalo malé peklo na zemi. Umlčali ich rovnako ako gréckokatolícku cirkev, Rusínov i miestnych Maďarov.

Počas vojny a po nej zmizlo 200-tisíc obyvateľov Podkarpatskej Rusi, väčšinou Židov. Aj dnešné požiadavky Rusínov na autonómiu sú len zbožné túžby ich lídrov po vlastnej krajine. Zakarpatská oblasť je pevne spojená s Ukrajinou a Rusínov považujú za Ukrajincov.


Podkarpatská Rus

Historické územie, ktoré z prevažnej časti leží na území dnešnej Zakarpatskej oblasti Ukrajiny. Čiastočne zasahovalo aj na územia dnešného Prešovského a Košického kraja. Malou časťou tiež do území dnešného Poľska a Rumunska.


Zakarpatie bolo vždy ťažko dostupné. Napriek tomu oň vždy mali záujem nejakí páni a vládcovia. 11 fotografií v galérii Zakarpatie bolo vždy ťažko dostupné. Napriek tomu oň vždy mali záujem nejakí páni a vládcovia. Zdroj: Vladimír Kampf

Odíďte alebo mlčte

Prvé stopy osídlenia Zakarpatskej Ukrajiny siahajú až kamsi do mladšej doby kamennej. Medzi nevľúdnymi horami dlhšie nikto nevydržal. Len si každý myslel, že keď sa sem natlačí, získa nejaké výhody.

Krajinou tak v dávnej minulosti prešli alebo sa v nej zabývali Skýti, Kelti, Dákovia, slovanské kmene, maďarskí nomádi, Rumuni z Valašska, Rusi i rusínski pastieri.

Po pustošivom vpáde Tatárov tu zostalo takmer prázdno. Neskôr bolo územie väčšinou pod vládou Uhorska. Uprostred 14. storočia sem ušiel z Litvy knieža Fedor Korjatovič a stal sa prvým vládcom Podkarpatskej Rusi.

Odkedy tu žili etnickí Slováci, ťažko presne odhadnúť. Aj rodina Jozefa Hajniša, ktorý pred 25 rokmi zakladal na Zakarpatí Maticu slovenskú, sa na Podkarpatskú Rus prisťahovala z okolia Levíc. Jeho otec spravoval biskupské majetky, vinice a pivnice, v ktorých vyrábali omšové vína.

Matica slovenská na Ukrajine nie je zložkou našej Matice slovenskej. Majú spoločný len názov a niekoľko aktivít. Matica slovenská vznikla 17. novembra pred štvrťstoročím.

„Už by som predsedovanie rád odovzdal niekomu mladšiemu, ale zatiaľ ma nechcú pustiť,“ hovorí s úsmevom predseda Hajniš.

„Postaviť sa na nohy bolo vzkriesenie z popola. Roky totality boli náročné. V roku 1947 prebehla takzvaná optácia medzi Sovietskym zväzom a Československom. Slovákom a Čechom umožnili presťahovať sa. Mnohí to využili, ale zďaleka nie všetci.

Pre sovietske úrady to však bolo definitívne. Kto sa hlásil k českej alebo slovenskej národnosti, mohol odísť, kto zostal, musel byť ticho. Odišlo takmer štyridsaťtisíc ľudí.“

Jozef Hajniš v priestore Slovenského kultúrneho centra. 11 fotografií v galérii Jozef Hajniš v priestore Slovenského kultúrneho centra. Zdroj: Vladimír Kampf

Najprv kostoly

Je zaujímavé, že podobný presun obyvateľov do Maďarska nenastal. Žije ich tu približne 150-tisíc. Zostali a mohli sa považovať za menšinu a ponechať si aj maďarské školy.

„Za Československa tu boli aj slovenské školy. Všetky ich pozatvárali. Zrazu neexistovalo nič, čo by sa týkalo života slovenskej menšiny. Bolo to ťažké obdobie, ale prežili sme ho. Aj slovenčina sa vytratila. Prežila len medzi staršími ľuďmi. Len občas sme sa dostali k novinám a časopisom.“

Odniesli si to aj kostoly, v ktorých kňazi slúžili slovenské omše. Chrámy zavreli, farárov poslali na Sibír. Prežilo len niekoľko kostolíkov, ktoré boli schované hlboko v krajine.

„Po páde Sovietskeho zväzu sme ich začali obnovovať. Boli v nich rôzne sklady a v jednom dokonca aj múzeum ateizmu. Po ich znovuotvorení pre veriacich sme mali nedostatok kňazov. Medzi staršími kňazmi, ktorí slúžili slovenské liturgie, sa objavil najprv jeden mladší z lotyšskej Rigy. Rodák odkiaľsi z Poľska sa naučil po slovensky.

Na začiatku deväťdesiatych rokov nám už fungovalo približne 15 kostolov, v ktorých slúžili slovenskú liturgiu. Neskôr prichádzali rehoľné sestry a kňazi zo Slovenska,“ spomína.

„Slováci tu boli takmer všetci rímskokatolíckeho vyznania. Len v Storožnici boli gréckokatolíci a v Novom Klenovci žili evanjelici. Táto obec sa však v rámci optácií presťahovala celá. Zostali štyri rodiny.“

Ťažšie ako kostoly bolo obnoviť školy. Nebolo učiteľov, chýbali priestory...

Drevený kostolík v dedinke Kostryna. Nie je síce chránený UNESCO-m, ale je čarovný. 11 fotografií v galérii Drevený kostolík v dedinke Kostryna. Nie je síce chránený UNESCO-m, ale je čarovný. Zdroj: Vladimír Kampf

„Učitelia slovenského pôvodu si vzali obnovenie jazyka za svoje a začali sa prvé vyučovacie hodiny. Deti sa spočiatku stretávali aj na farách. Aj vo výučbe slovenčiny pomohli rádové sestry. Dnes, keď už sa nám podarilo slovenčinu zachrániť, začíname mať opäť problém.

Ukrajinská konferencia biskupov presadzuje, aby boli bohoslužby čo najviac v Ukrajinčine. Slovenské omše prekladajú na čas, keď to veriacim veľmi nevyhovuje. Zostalo nám len 5 kostolov, v ktorých zachovali slovenskú liturgiu. To nás mrzí.“

Všetko je inak

Oficiálne žije na Ukrajine približne 7 000 občanov, ktorí sa hlásia k slovenskej národnosti. Štatistika je spred dvadsiatich rokov. Podľa vlastného sčítania Matice slovenskej na Ukrajine je tento počet 15- až 17-tisíc.

„Máme menné zoznamy z lokalít, v ktorých žijú Slováci,“ dodáva Jozef Hajniš.

Založenie slovenskej školy v Užhorode bol spočiatku tvrdý oriešok. Prvé roky znamenali presviedčať rodičov, lepiť plagáty a zháňať deti. Ľudia spočiatku príliš neverili. Ledva našli dvadsaťdva prvých žiakov.

Dnes je už všetko inak. Po dvadsiatich rokoch záujem prevyšuje možnosti. Do prvého ročníka v národnostnej triede prijímajú približne 40 žiakov. Na zápis v posledných rokoch chodí aj 200 detí. Na misii zo Slovenska sú v Užhorode piati učitelia.

„S otvorením školy nám vyšla v ústrety aj Ukrajina. Ekonomická situácia tu nie je ružová, ale demokratické zásady panujú,“ pochvaľuje si predseda Matice slovenskej. „Na Užhorodskej národnej univerzite máme katedru slovenskej filológie. Slovenčina sa úspešne rozvíja.“

Mukačevo je po 120-tisícovom Užhorode druhé najväčšie mesto s takmer 90-tisíc obyvateľmi. 11 fotografií v galérii Mukačevo je po 120-tisícovom Užhorode druhé najväčšie mesto s takmer 90-tisíc obyvateľmi. Zdroj: Vladimír Kampf

Slovenčina je pre obyvateľov v Zakarpatsku výhoda, rovnako ako doklad o pôvode. Umožňuje im získať štatút zahraničného Slováka, mať u nás prechodný pobyt, pracovať, zarábať...

Dokazovať, že má niekto slovenský pôvod, je však zložité. Treba na to doklad o pôvode. Časť prvorepublikového archívu je v Prahe, časť v Bratislave, čo je od Užhorodu ďaleko. Okrem toho sa Slovensko rozhodlo neuznávať sovietske dokumenty.

Prevažná časť Slovákov žije v Užhorode a okolitých dedinách, v Antalovciach, Storožnici, Perečíne, Svaľave či Serednom. Početná slovenská štvrť sa zachovala aj v dedinke Krasnoiľsk v Černiveckej oblasti, ktorá je z nášho – slovenského pohľadu z druhej strany za Karpatami, ale už mimo Zakarpatskej oblasti.

Urýchľovač elektrónov

Jozef Hajniš sa stará o Maticu slovenskú popri vlastnej práci fyzika. V Užhorode je urýchľovač elektrónov v Inštitúte elektronickej fyziky Akadémie vied Ukrajiny. Akoby v malom švajčiarskom Cerne pracuje už 47 rokov. Je jeho hlavným inžinierom.

„Matica je len moja dobrovoľná činnosť, za ktorú mi nikto neplatí. Ani naše Centrum slovenskej kultúry nedostáva ani cent. Keby sme nemali okolo seba kopu dobrých ľudí, ktorí nám pomáhajú, tak by sme nič nedosiahli. K tomu sa snažíme získať granty a rôzne typy podpory. Základom sú však ľudia,“ hovorí.

Urýchľovač elektrónov je uznesením ukrajinskej vlády považovaný za národný poklad.

Pouliční predavači sú všade. Ľudia sa drobným predajom snažia dostať z dlhotrvajúcej ekonomickej krízy. 11 fotografií v galérii Pouliční predavači sú všade. Ľudia sa drobným predajom snažia dostať z dlhotrvajúcej ekonomickej krízy. Zdroj: Vladimír Kampf

„Takých unikátnych urýchľovačov už na Ukrajine niet. To si veľmi vážim. Stále pracujem aj preto, že naši mladí ľudia pracujú v zahraničí, kde ich dokážu lepšie zaplatiť. Ťaháme to my starší. V našom inštitúte testujeme zariadenia kozmického výskumu.

Pôvodne sme boli zameraní na vesmírny program krajín východnej Európy, aj pre vtedajšie Československo, Maďarsko a Poľsko. V súčasnosti pracujeme najmä pre ukrajinské vedecké inštitúcie. Sme jediné certifikované pracovisko. Viac času však venujem práci pre Maticu slovenskú ako pre svojho chlebodarcu,“ smeje sa. „Našťastie ma kolegovia z inštitútu chápu a podporujú.“

Najkrajší hrad

Okrem urýchľovača je v Užhorode aj unikátna prvorepubliková úradnícka štvrť. Jednou z jej dominánt je budova oblastného úradu z roku 1934. Navrhol ju František Krupka a jediná na Ukrajine má dodnes výťah paternoster. Jeho kabíny hrkocú nepretržite jedna za druhou.

Štvrť vytvoril architekt Adolf Liebscher mladší. Na nábreží dal vysadiť lipovú aleju. Vraj je najdlhšou v Európe. Ukrajina má v pláne pokúsiť sa o zapísanie úradníckej štvrte do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Druhým najvýznamnejším mestom Zakarpatskej Ukrajiny je Mukačevo. Bolo sídlom biskupov eparchie. V roku 1848 získalo titul magistrátneho mesta. Hrad Palanok je považovaný za jeden z najkrajších hradov Zakarpatskej oblasti.

Už v 9. storočí tu mali Slovania opevnené hradisko. V rokoch 1685 – 1688 IIona Zríniová, vdova po Františkovi Rákoczim a manželka mladého Imricha Tököliho, dlhé roky bránila hrad proti vojskám rakúskeho cisára Leopolda I.

Na mukačevskom hrade Palanok. 11 fotografií v galérii Na mukačevskom hrade Palanok. Zdroj: Vladimír Kampf

Rýchlik Praha – Jasiňa

Počas rozpadu Rakúsko-Uhorska po I. svetovej vojne a po vzniku Československa sa rok nato víťazné mocnosti dohodli na ďalšej úprave hraníc a k podlhovastému Československu pričlenili ešte ďalších 180 kilometrov na východe za karpatským oblúkom.

Prakticky sa to stalo o rok neskôr. Päť rokov po vzniku prvej republiky začal na východný koniec Podkarpatskej Rusi premávať rýchlik z Prahy do novo pričlenenej Jasine.

Parné mašinky zvládli potiahnuť súpravu vozňov na trase dlhej viac ako tisíc kilometrov za 18 a pol hodiny. Bola to najdlhšia vnútroštátna trasa v histórii spoločnej republiky.

Okrem osobného rýchlika tu premávali aj nákladné vlaky, ktoré z inak zaostalej oblasti vyvážali jej bohatstvo, kvalitné drevo a soľ. Železnice boli istota, ktorá fungovala, čo sa o cestách povedať nedalo.

Vráťme sa späť do rýchlika a ku kedysi najdlhšiemu spoju, ktorý síce bol vnútroštátny, ale musel zachádzať aj do Rumunska, aby sa dostal do cieľa.

Pred Československom, v časoch, keď územie patrilo uhorskej časti Habsburskej monarchie, nikto neriešil, po ktorej strane rieky Tisa trať vedie. Kde to bolo výhodnejšie, tam koľaje postavili. Preto rýchlik niekoľkokrát zašiel do Rumunska, kde aj zastavoval v staniciach.

Rýchlik z veľkej Prahy mal konečnú v dedine Jasiňa, v ktorej v tom čase žilo 9 000 obyvateľov. Podľa oficiálnych údajov boli vo vtedajšej Podkarpatskej Rusi len štyri mestá, Užhorod, Mukačevo, Berehovo a Ťačovo.

Na vidieku. V Zakarpatskej oblasti je v súčasnosti 11 miest, 19 sídielmestského typu a 579 dedín. 11 fotografií v galérii Na vidieku. V Zakarpatskej oblasti je v súčasnosti 11 miest, 19 sídielmestského typu a 579 dedín. Zdroj: Vladimír Kampf

Pravidelné rýchlikové spojenie zastavilo až rozhodnutie odtrhnúť najjužnejšiu časť Podkarpatskej Rusi od Československa a jej pričlenenie k Maďarsku na jeseň roku 1938. Prišli sme aj o hlavnú trať. Tá zrazu stratila význam.

Bratislava môže závidieť

Ešte aj dnes sa v Zakarpatí spoliehajú na vlaky, aj keď im konkurujú najmä takzvané „maršrutky“ – pretekárky. Malé mikrobusy jazdia rýchlejšie a operatívnejšie.

V postsovietskych krajinách či kdesi v Afrike som často obdivoval ich pružnosť a ľahkú dostupnosť. Aj vďaka nim je presúvanie jednoduchšie a my „nemaršrutková“ republika im ich môžeme závidieť.

Aj keď sú na Ukrajine poznačené stavom ciest a finančnými možnosťami svojich majiteľov a nie je v nich dosť miesta na sedenie pre objemnejšieho či vyššieho cestujúceho, uháňajú, akoby sa pretekali.

Vlaky na Zakarpatí od čias Sovietskeho zväzu ešte žiadnou vážnou modernizáciou neprešli. Cestovať v nich je zážitok. Obdivuhodné je, že staré súpravy sa ešte hýbu, aj keď sa ich žerie hrdza, v chladnom počasí do nich fučí cez kadejako pozliepané okná a pri rozbehu to všetkými cestujúcimi trhne.

Obrovským prekvapením sú však stanice. Honosné priestory obrovských budov sú upravené. Prekvapili ma zrekonštruované železničné chrámy v Čope a v Užhorode. Keby sme tak mali užhorodskú železničnú stanicu v Bratislave...

V ošarpanom vlaku z Užhorodu do Mukačeva. 11 fotografií v galérii V ošarpanom vlaku z Užhorodu do Mukačeva. Zdroj: Vladimír Kampf


Zakarpatská Ukrajina

Hlavné mesto: Užhorod

Najvyšší vrch: Hoverla (2 061 m n. m.)

Rozloha: 12 777 km²

Počet obyvateľov: 1 244 895

V oblasti žijú najmä Ukrajinci a Rusíni, ktorých ukrajinská administratíva považuje za Ukrajincov. Významnou menšinou na juhu sú Maďari.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×