Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Eva Pavlíková: Protekcia je nanič, na javisku je okamžite vidno, či to dotyčný vie, alebo nevie

26.11.2018 (46/2018) „Som veľmi akčná. Nebaví ma len tak ležať. Stále musím niečo robiť,“ hovorí Eva Pavlíková (58), ktorá si v rámci hereckej kariéry splnila všetko, čo sa dalo.
Eva Pavlíková: Protekcia je nanič, na javisku je okamžite vidno, či to dotyčný vie, alebo nevie
5 fotografií v galérii
Nitrianskemu divadlu obetovala celý život a vonkoncom to neľutuje.
Autor fotografie: Miro Miklas

V seriáli Oteckovia hráte veľmi negatívnu postavu svokry. Nebáli ste sa, že vás preto nebudú mať ľudia radi?

V divadle hrám tridsaťpäť rokov. Vždy som razila teóriu, že táto práca je základ a dobrá divadelná herečka je na nezaplatenie. Ľudia si vás však začnú všímať viac, až keď hráte v nejakom seriáli.

Táto postava zápornej svokry je podľa mňa trošku pritiahnutá za vlasy, lebo akokoľvek môžu byť svokry záporné, aspoň tak sa to zvykne tradovať, tak si myslím, že každá postava musí v sebe mať aj niečo kladné. Mala by v sebe mať aj kus človečiny.

Práve preto som do budúcna prosila scenáristky, aby táto postava bola trošku farebnejšia. Napriek tomu sa so mnou ľudia chcú fotiť, mnohí prídu za mnou a povedia mi, že to hrám dobre, čo ma teší. Bála som sa, že na mňa budú pľuť na ulici.

Dnes to totiž funguje tak, že keď hráte kladnú postavu a navyše ste pekná, máte väčšie sympatie u publika, ako keď hráte dobre hocičo iné a nevyzeráte ako cukrová bábika (smiech). Napriek tomu, že som si toto myslela, mám veľmi dobré skúsenosti. Veľa mojich kamarátok mi navyše hovorí, že doma majú rovnakú svokru a s touto postavou sa stotožňujú (smiech).

Je mi to možno trošku ľúto, lebo ja som mala svokru s dobrými aj so zlými vlastnosťami. Stále si myslím, že aj v tom najhoršom človeku musí byť niečo dobré a, naopak, v každom dobrom človeku musí byť zároveň niečo zlé.

Podobný strach som však cítila pri divadelnej postave Satana, ktorého hrám v muzikáli o pápežovi. Bála som sa, že všetci veriaci ľudia budú pobúrení. Niečo sa však s našou spoločnosťou muselo stať, lebo veriace babičky mi z hľadiska ukazujú, že som jednotka (smiech). Toto je pre mňa veľká odmena.

Keď som načala vašu televíznu kariéru, pamätám si vás najmä v krásnych princeznovských postavách, neskôr ste začali hrať alkoholičky, psychopatky, skrátka veľmi ťažké roly.

Z profesijnej stránky to beriem ako šťastie. Najskôr som hrala princezné, krásne dievčiny. Hrala som tiež labuť, čo sa premení na krásnu princeznú, a všetci malí chlapci boli do mňa zaľúbení. Dnes sú už títo chlapci štyridsiatnici, ale kedysi za mnou chodili a kričali: ‚Pavlíková!‘ (smiech)

Je umenie prehrať sa od naivných, dobrých, láskavých postáv do charakterových rolí, ktoré sa nám hercom veľmi dobre hrajú, lebo tam je aj čo hrať. Mám pocit, že všetci autori majú asi zlú skúsenosť so ženami v zrelom veku, keďže väčšina postáv sú mrchy.

Ja si však nemyslím, že všetky sme také. Nedá sa to globalizovať. Beriem to z pohľadu mojich kamošiek. Všetky sú to veľmi milé, šarmantné, skúsené a múdre ženy. Je možno len otázka, s akými ženami má človek dočinenia.

V divadle je najstaršou herečkou. Neprekáža jej to, mladých kolegov má veľmi rada. 5 fotografií v galérii V divadle je najstaršou herečkou. Neprekáža jej to, mladých kolegov má veľmi rada. Zdroj: Ľuboš Kotlár

Ženy v zrelom veku sú „mrchami“ možno preto, že sa musia vyrovnať so starnutím. U tých, ktoré sú na očiach verejnosti, či už v divadle, alebo televízii, môže tento proces prebiehať ešte ťažšie. Ako je to vo vašom prípade?

Povedala by som to takto: Už dlho chápem, že moja sila nie je v štíhlej postave a tvári bez vrások, ale v niečom úplne inom. Rada by som dokázala ľuďom, že je možné zostarnúť tak, ako mi to je nadelené. Samozrejme, že už nechcem hrať mladé postavy, lebo na to mám skvelé mladé, kolegyne, ale chcela by som hrať roly primerané môjmu veku.

Aj v tomto prípade sa mi však stalo, že ma jeden režisér chytil za líčko a povedal mi: „Málo piješ...“ (smiech) Nemôžem povedať, že žijem úplne príkladný život. Občas si dám víno, občas si zapálim, ale neflámujem, neopíjam sa ani neponocujem. Moja práca je fyzicky náročná, preto musím byť fit.

Veľmi dobre sa cítim v spoločnosti mladých ľudí, mám ich rada a vôbec sa ešte necítim stará. Mladosť im však nezávidím. Jediná jedna spravodlivosť je, že všetky ženy raz budú staré. Nikto nebude večne mladý. Teraz je v spoločnosti honba za tvárou bez vrások, štíhlou líniou.

Osobne musím povedať, že so sebou nič nerobím. Dvakrát v živote som bola na kozmetike, nepoužívam drahé krémy, rada varím, rada jem. Mám nadváhu, ale ja už aj tak neočarím dokonalou postavou. Môžem však očariť tým, čo mám v hlave.

Priznávam, že v poslednom období ma chytá panika zo staroby ako takej. Teraz je mesiac starších. Mám ešte stále dvoch žijúcich rodičov. Otec má deväťdesiat rokov, mama má osemdesiatpäť. Žijú v Košiciach sami v byte, ešte sú sebestační, ale vidím, ako to s nimi postupne ide dole vodou.

Keď to sledujem, sama si uvedomujem, že zatiaľ som síce v poriadku, plná síl, ale desí ma predstava, že raz už vládať nebudem. Veď si len zoberte smutné osudy mnohých starých hercov...

Divadlu Andreja Bagara ste verná tridsaťpäť rokov. Nikdy ste nezvažovali ponuky do iných, možno bratislavských divadiel?

Pochádzam z Košíc a teoreticky som ešte po druhom ročníku na VŠMU uvažovala, že sa tam vrátim. Viete, prečo som chcela hrať mimo Bratislavy? V každom meste by divadlo aj kultúra mali byť na určitej úrovni. Nevnímam to centralisticky. Bratislava nie je pupok sveta a nie je pravda, že všade naokolo už žijú len hlúpi ľudia. Aj v Nitre žije kopa inteligentných ľudí, ktorí majú medzinárodné úspechy.

Do Nitry som prišla za Bednárikom, lebo sa mi páčilo, čo robí. Mala som veľké šťastie, hneď, keď som nastúpila do divadla, išla som z jednej roly do druhej. Boli tu traja skvelí režiséri: Bednárik, Spišák a Kákoš. Okrem toho sme boli vynikajúci kolektív. Dnes je však iná doba. Každý má okrem divadla aj množstvo inej práce.

My sme sa napríklad so Slovákovcami navštevovali ako rodiny. Keď som rodila, volala som Eve Matejkovej a vtedajšej riaditeľke divadla pani Hilde Augustovičovej. Teraz je všetko iné, ale aj napriek tomu je naše divadlo stále plné. V mojom veku hrávam šestnásť predstavení mesačne, čo je dosť veľa. Ľudia však chodia z celého Slovenska. To si veľmi vážim.

Eva Pavlíková 5 fotografií v galérii Eva Pavlíková Zdroj: Norbert Eggenhofer

V minulosti ste povedali, že svoj pracovný život delíte na obdobie s Jozefom Bednárikom a po ňom. Čo pre vás znamenal?

Narodili sme sa v rovnaký deň v znamení Panny a spája nás pracovitosť. Bol vyštudovaný výtvarník a herec. Režíroval v ochotníckom súbore, ktorý pôvodne viedla jeho mama v Zelenči.

Tento súbor dobyl celý svet, povyhrával množstvo medzinárodných súťaží. Bednárik týchto dedinčanov, skvelých ľudí a našich kamarátov dostal až k monackej kráľovnej, s ktorou si podávali ruky, bol s nimi v Japonsku, zažil s nimi obrovské úspechy.

V nitrianskom divadle začal robiť vďaka vtedajšej riaditeľke pani Augustovičovej, ktorá sa za neho zaručila. Nedovolila prijať jedného protekčného režiséra, ktorého sem chceli dosadiť slávni rodičia. Zo svojho herca v podstate urobila režiséra.

On za mnou prišiel po školskom predstavení Čapkovho RUR a opýtal sa ma, či by som nechcela ísť do Nitry. Okamžite som súhlasila. Podľa neho som bola výtvarný typ. Mala som dlhé blond vlasy, bola som vysoká, mala som veľké oči, vedela som spievať, tancovať.

Neobsadzoval ma len do úloh princezien, hneď som hrala rôzne charakterové roly. Obdivovala som na ňom, že bol vždy stopercentne pripravený. Divadlu venoval celý čas a keď mal voľno, cestoval po Európe, odkiaľ nám nosil filmy, hudbu.

Chodili sme s ním na zájazdy do Budapešti. Na tri dni nám naplánoval štyri filmy, tri predstavenia, na ktoré sme sa presúvali taxíkmi. Chodili sme do reštaurácií ochutnávať jedlá, pretože bol veľký gurmán. Bol veľmi vzdelaný a veľmi veľa na sebe pracoval.

Neskôr režíroval opery, kvôli ktorým sa naučil čítať partitúru. Veľmi veľa čítal. Aj nám stále hovoril: „Musíte veľa čítať, aby ste neboli sprosté herečky, lebo nie je nič horšie ako sprostá herečka.“ Naučil ma myslieť divadelne. Keď za mnou po predstavení prišiel a povedal mi: „Bola si taká poľská...“ Vtedy som vedela, že to bolo dobré, pretože on miloval poľské a francúzske divadlo.

Keď upadol do kómy, bola som v Istanbule. Nikdy predtým by som tam nešla, ale on mi povedal, že Istanbul musím vidieť, že tam chodí vždy pred Vianocami. Urobil mi zoznam, čo všetko musím navštíviť. Nechcela som mu stále písať, čo všetko som už videla, lebo on nebol na moderné technológie. Mobil mal úplne posledný zo všetkých. Povedala som si, že keď sa vrátim, o všetkom mu poviem.

Po návrate som však zistila, že už leží v kóme a na druhý deň zomrel. Bol to obrovský šok. Pre mňa bol na najvyššom piedestáli. On a ešte profesor Zachar. Bola radosť byť v blízkosti Jozefa Bednárika. A to, že napríklad kričal? Robil to, lebo bol netrpezlivý. Aj nám nadával. Vždy, keď sme plakali, tak prišiel za nami a povedal: „Ty, sprostá, veď chcem, aby si bola dobrá, tak preto ti to hovorím!“ (smiech)

Urobila som s ním dvadsaťdva inscenácií, nielen muzikálov, ale aj činohier a bolo to dokonalé. Podľa mňa odišiel veľmi skoro a mal tu ešte byť. V zmýšľaní bol nadčasový, veľký človek. Nebol ješitný či egocentrický. Naopak! Som šťastná, že som ho stretla a že som s ním mohla robiť, rovnako so všetkými ďalšími ľuďmi, s ktorými som doteraz robila.

Keď som prežívala smútok, povedala som si, že už som zažila toľko dobrého a účinkovala v toľkých dobrých predstaveniach, až si môžem pokojne povedať, že môj život nebol márny.

V muzikáli Povolanie pápež hrá postavu Satana, ktorej sa pre (ne)priazeň publika bála. 5 fotografií v galérii V muzikáli Povolanie pápež hrá postavu Satana, ktorej sa pre (ne)priazeň publika bála. Zdroj: Ľuboš Kotlár

Vaša dcéra sa vyjadrila, že ste nechceli, aby sa vybrala umeleckým smerom. Prečo?

Nechcela som, aby bola herečka. Aj tak išla na prijímačky na herectvo, ale nevzali ju. Ľudia si mysleli, že jej asi vybavím protekciu. Mne nikdy nikto nič nevybavoval, ani ja som jej nič nevybavila. Na javisku je okamžite vidno, či to dotyčný vie, alebo nevie. Ak je niekto protekčný, medzi talentovanými je ako taký úbožiak a kolektív ho ledva strpí. A prečo? Len preto, že jeho mama je niekto...

Katka vyštudovala filmovú scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU. Už počas školy si začala brnkať a skladať vlastné pesničky. Pamätám si, ako som bola na jej prvom koncerte, kde zahrala štyri skladby. Bola som z toho dojatá.

Aj ja som v mladosti písala, ale bolo to také nijaké, vtipno-hlúpe. Jej tvorba sa mi však začala veľmi páčiť, lebo nie je „mainstreamová“. Katka chcela hlavne stáť na vlastných nohách, preto aj odišla do Prahy. Robí, čo ju baví, nepýta od nás peniaze, žije si svoj život a dôležité je, že je šťastná.

Ale vraj už túžite po vnúčatku.

Všetky moje kamarátky už majú vnúčatká, až na jednu, ktorá, rovnako ako ja, žiadne nemá. Tak som im povedala, že ony budú opatrovať vnúčatká a ja zas budem oprašovať gitary (smiech).

O vás je známe, že rada a dobre varíte.

Nemám rada len tak ležať a nič nerobiť. Môj muž sa stále rozčuľuje: „Čo tu beháš s tým zadkom!“(smiech) Prekáža mu, že som akčná, lebo on nie je veľmi akčný. Vždy, keď varím, upratujem a zavolá mi Katka s otázkou, čo robím, tak mi povie, že by som mala radšej čítať, lebo varenie a upratovanie je stratený čas.

Ale v poslednom čase sa stáva, že volá mne alebo babičke do Košíc a pýta sa, ako sa, napríklad, pečú kysnuté koláče. Často totiž varieva na párty pre kamarátov. To je skrytý gén, ktorý začína u nej vychádzať na povrch. Aj ja to mám po mojej mame (smiech).

My máme radi dobré jedlo. Máme okruh kamarátov, s ktorými sa stretávame pri prestretom stole a dobrom víne. Sú to všetko výtvarníci, lekári, vzdelaní ľudia z mnohých profesií. Pri dobrom jedle hodujeme, rozprávame sa a ja sa vždy naučím množstvo nových vecí.

Akčná som tiež v tom, že rada chodím do kina, na koncerty, do divadla aj do Bratislavy alebo do Viedne. Nebaví ma sedieť doma a sledovať televíziu. Tú nesledujem takmer vôbec. Ale kino milujem, hlavne kvalitné. Keď si pozriem niečo dobré, hneď ma to nabije a žije sa mi ľahšie. Vtedy sa mi nechce ani zomrieť (smiech).

Máte ešte v rámci svojej práce nesplnený sen?

Hrala som veľmi veľa dobrých postáv, aj ma mnohé dobré minuli a do budúcna ma určite aj minú. Vysnívanú rolu však nemám žiadnu. Keď príde niečo dobré, teším sa z toho, lebo som veľký pracant.

Teraz máme pred premiérou komédie Dámsky krajčír. Autorom je Georges Feydeau. To je kráľ textu pre komédie. Podľa jeho mustry sa riadilo veľmi veľa ďalších autorov. Aj tu hrám opäť hnusnú svokru, ktorá nemá rada svojho zaťa, ale je to aspoň komické...

Hra Ľudia, miesta, veci o rôznych druhoch závislostí herečku totálne pohltila. Kvôli nej chodila na skupinové sedenia rodičov závislých ľudí. 5 fotografií v galérii Hra Ľudia, miesta, veci o rôznych druhoch závislostí herečku totálne pohltila. Kvôli nej chodila na skupinové sedenia rodičov závislých ľudí. Zdroj: Ľuboš Kotlár

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×