Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Juraj Čurný: Atmosféra na námestiach v novembri 89 bola výnimočná, ľudia chceli zmenu, no nechceli ju urobiť násilne

25.11.2018 (46/2018) 17. novembra 1989 v Československu odštartoval pád komunizmu. Zásluhy na tom mali nielen študenti, ale aj mnohí hudobníci. Tí o nutnosti zmeny hovorili veľmi otvorene. Na toto obdobie si s nami zaspomínal hudobný expert Juraj Čurný (52).
Juraj Čurný: Atmosféra na námestiach v novembri 89 bola výnimočná, ľudia chceli zmenu, no nechceli ju urobiť násilne
5 fotografií v galérii
Hudobný expert sa 17. novembra 1989 zúčastnil demonštrácií tajne.
Autor fotografie: Emil Vaško

Akým bol pre vás osobne rok 1989 a čo v rámci hudobnej scény priniesol?

Tento rok bol pre mňa veľmi dôležitý. V tom čase som prvý rok pracoval v Slovenskom rozhlase a snažil som sa, aj keď som bol pôvodne prijatý na inú redaktorskú pozíciu, čo najviac „fušovať“ do hudby. Aj sa mi to podarilo. Vďaka tomu som sa dostal na dva pesničkové festivaly.

Prvý bol Dečínska kotva, kde si Michael Kocáb pritiahol mikrofón a v priamom televíznom prenose povedal: „Každý národ má takovou vládu, jakou si zaslouží a měli bychom se všichi zasadiť o navrácení občanských svobod a práv.“ Z toho bol, samozrejme, obrovský „prúser“.

Bol som tiež na Bratislavskej lýre, kde bola hosťom americká folková speváčka Joan Baez, ktorá pozdravila v hľadisku vtedy ešte disidenta Václava Havla a pozvala na pódium pesničkára Ivana Hoffmana, ktorý začal spievať pesničku s úvodnými veršami: „Nech mi nehovoria, že mám vravieť hlasno, tí čo včera tichým rozbíjali ústa...“ Zvuk mu bol vypnúť osobne riaditeľ Slovkoncertu a aj z toho bol obrovský problém.

Vrcholila zlatá éra slovenskej popmusic, pretože v tom čase boli na vrchole slávy Elán, Team, Tublatanka. Na úrovni ďalších federálnych hviezd boli Marika Gombitová, Rišo Müller, Peter Nagy, Miro Žbirka. Zároveň z českej strany nastupovala nová generácia, ktorá sa naplno presadila v 90. rokoch. Predovšetkým skupiny Lucie, Oceán alebo Žentour s Jankom Ledeckým na čele.

V tom čase tiež veľmi rezonovala tvorba skupiny Pražský výběr, ktorá po päťročnom dištanci mohla obnoviť svoju činnosť, ale onedlho na to ju opäť musela prerušiť, pretože jej bubeník emigroval.

Tá doba bola „tehotná zmenou“ a umelci to reflektovali vo svojej tvorbe. V prelomových novembrových dňoch sa do popredia dostali skladby ako Pocta Majakovskému od Roba Grigorova alebo Pravda víťazí od Tublatanky. Vznikli síce už v roku 1988, ale reflektovali nutnosť zmien, na ktoré sa čakalo.

Ktorého speváka alebo kapelu možno označiť za vtedajší hlas nespokojného ľudu? Dá sa to vôbec jednoznačne definovať?

Takých interpretov bolo viacero a ani sa to nedá konkretizovať, pretože aj v populárnej hudbe išlo o celkovú náladu v spoločnosti, ktorá vtedy panovala. Ľudia sa už nebáli spomínať Karla Kryla, Martu Kubišovú a podobne.

Opakujem, už sa len čakalo na to, kedy a ako tá zmena nastane. Že sa to napokon udeje takouto krásnou, zamatovou, nekrvavou revolúciou, asi nikto nepredpokladal. Spôsob, akým to prebehlo, sa mi páči. Myslím si, že každého zbytočne strateného ľudského života je škoda.

V relácii Chart Show môže Juraj zúžitkovať všetky informácie o hudbe, ktoré doposiaľ nazbieral. 5 fotografií v galérii V relácii Chart Show môže Juraj zúžitkovať všetky informácie o hudbe, ktoré doposiaľ nazbieral. Zdroj: TV Markíza

Spomeniete si ešte na svoj 17. november 1989? Ako a kde ste ho trávili?

Ako redaktor som sa zúčastnil na prvej demonštrácii ešte na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave v podstate „na tajňáša“, lebo som to nemal v úlohe redaktorských prác. Bol som v dave ľudí a videl asi z troch metrov Milana Kňažka, ako ešte bez akéhokoľvek ozvučenia, iba svojím silným hlasom číta najnovšie správy z Prahy.

Atmosféra na námestiach bola výnimočná. Výnimočná v tom, že ľudia chceli zmenu a zároveň, čo je pre mňa doteraz fascinujúce, že ju nechceli urobiť spôsobom násilnej revolučnej odplaty.

Revolučné časy nastali v našich uliciach aj tento rok. Ako to, že náladu v spoločnosti nedokázal zachytiť žiaden slovenský interpret a zložiť skladbu, ktorá by tento stav reflektovala?

Obvykle, teda aspoň ja mám takú skúsenosť, keď sa chcú umelci aj s tými najlepšími úmyslami popisne vyjadrovať k nejakej konkrétnej situácii alebo nálade, tak to zvyčajne nedopadne tak, ako si predstavovali. Väčšinou taká skladba nemá nadčasový efekt či univerzálnejší presah.

Častejší je prípad, že skladba, ktorá vznikla v inej spoločenskej situácii, sa svojou náladou trafí do aktuálneho diania presne tak, ako sa to stalo pri piesňach Pocta Majakovskému, Pravda víťazí alebo aj Do batôžka od dvojice Filip-Lasica. Tie pritom vznikli v čase, keď situácia v spoločnosti ešte nebola taká vypätá ako v novembri 1989.

Vtedy sa tam ideálnym spôsobom stretol pocit pesničky s náladou ľudí v uliciach. Toto je podľa mňa lepšie, trvácnejšie. Nevylučujem, že môže vzniknúť pesnička, ktorá dôverne vystihne aktuálnu náladu v spoločnosti ako bezprostredná reakcia na konkrétne udalosti, ale skúsenosť mi hovorí, že by to bolo skôr výnimočné.

Slovenské televízie neposkytujú interpretom priestor na to, aby prezentovali svoju tvorbu. Zrušil sa dokonca Zlatý slávik a ja osobne som sa o existencii niektorých spevákov alebo kapiel dozvedela len vďaka internetu. Prečo je to tak?

Je škoda, že tu nemáme relevantné televízne relácie, ktoré by mapovali našu scénu od mainstreamu po alternatívu, objavovali novú hudbu, nových interpretov. Keby sme chceli skúmať, čo vzniklo v populárnej hudbe v 70., 80. rokoch, vieme presne, kde máme siahnuť, a vieme to tam aj nájsť.

Obavám sa, že s odstupom času bude veľmi náročné celkovo opísať súčasnú dobu z pohľadu slovenskej populárnej hudby, pretože je rozdrobená medzi veľmi veľa subjektov. Je mi ľúto, že takéto hudobné relácie v televízii nie sú, pretože viem, koľko času, kreativity a aj peňazí vložia umelci do toho, aby vymysleli, nahrali novú skladbu, natočili videoklip...

Jediná možnosť, kde ho môžu prezentovať, je naozaj internet. To nie je zlé, ale televízie by takýto hudobný program určite „zniesli“. Prečo to tak však nie je, neviem. Samého ma to mrzí.

Ako vnímate zákonné opatrenie zabezpečujúce viac domácej tvorby v rádiách? Slovenskí interpreti sa tomu potešili, ale verejnosť a rádiá boli pobúrené. Pomohlo to niečomu?

Vôbec sa netajím tým, že nemám nič proti tomuto opatreniu. Na Slovensku máme dostatok kvalitnej hudby na to, aby tú kvótu rádiá splnili bez toho, aby tým utrpelo rozhlasové vysielanie.

Trošku som sa na tom zabával na svojom facebookovom profile, lebo som čítal rôzne katastrofické scenáre o tom, ako ľudia prestanú pre slovenskú hudbu počúvať rádiá. Dal som si tú námahu a dohľadal si počúvanosť rádií presne od zavedenia zákona počas asi 16 až 17 mesiacov. Viete, čo sa stalo?

Ako markizácka tvár si užil aj adrenalín Pevnosti Boyard pri západnom pobreží Francúzska. 5 fotografií v galérii Ako markizácka tvár si užil aj adrenalín Pevnosti Boyard pri západnom pobreží Francúzska. Zdroj: TV Markíza

Nie.

Stalo sa presne to, čo som predpokladal. S počúvanosťou rádií to neurobilo vôbec nič. Bol to podľa mňa len nezmyselne vyhrotený odpor voči tomu, k čomu by nedošlo, keby sa naše rádiá správali tak, ako by sa podľa môjho názoru mali správať, to znamená, že by mali domácej tvorbe pomáhať a nie ju niekedy až okato ignorovať.

Veď nikto neprotestuje, keď ľudia v obchodoch žiadajú čo najviac domácich potravín. Vtedy sú všetci za. Podľa mňa všeobecne stojí za to podporovať ľudí, ktorí robia hudbu a umenie, pretože keď bude úspešná domáca tvorba, pomôže to organizátorom festivalov, koncertov, vydavateľom a celej hudobnej brandži.

To, že budeme hrávať dvakrát viac Beyoncé alebo Madonny, to jedna ani druhá nijako nepocítia a celkom určite neprídu vystupovať na koncerty alebo festivaly, na ktorých sa napríklad slovenské rádiá priamo alebo nepriamo podieľajú...

Ako ste sa dostali k hudbe?

Keď som počas svojho stredoškolského štúdia žil v Poprade, počúval som poľské rádiá. A tie napriek tomu, že tam bol výnimočný stav, keď všetko riadila armáda a generál Jaruzelski, tak vysielanie poľského rádia, čo sa týka hudobnej dramaturgie, bolo absolútne slobodné.

Hralo sa tam veľa hudby z celého sveta, najmä teda tej západnej, a popri tom veľmi výrazne aj tej domácej – poľskej. Oni sa s tým vôbec nebabrali. Nové albumy púšťali ešte v tom istom týždni, keď vyšli. Vďaka tomu som získal slušný prehľad o svetovej (a aj poľskej) hudobnej produkcii.

Keď som začal študovať na vysokej škole v Bratislave, pracoval som v Internátnom rozhlasovom štúdiu v Mlynskej doline. Bolo výnimočné v tom, že sa v ňom stretávali študenti z viacerých vysokých škôl a z rôznych fakúlt. Každý z nich si priniesol svoj hudobný vkus a aj svoje zdroje platní.

Tu už navyše bola možnosť počúvať rakúske rádiá. Vďaka tomu som mohol získať maximálne množstvo informácií, ktoré sa v tom čase dalo získať.

Netúžili ste po kariére hudobníka?

Nikdy som nemal ambíciu stať sa hudobníkom, či už ako interpret, spevák, alebo inštrumentalista. Neviem hrať na žiaden hudobný nástroj a keď som sa raz ako 14-ročný nahral ako spievam, tak som sa vydesil a povedal si, že toto už nikdy nebudem verejne opakovať (smiech). Vždy ma však bavilo niekde zboku sledovať, ako hudobný priemysel funguje.

A ako hudba funguje vo vašej domácnosti? Snažíte sa svojím hudobným vkusom ovplyvňovať manželku a dcéru?

Čo sa týka mojej dcéry, tá je úplne mimo môjho dosahu, počúva si svoje. Je tu však zaujímavý kontrast s mojou manželkou, ktorá je odo mňa o 18 rokov mladšia. V čase, keď ona začala vnímať hudbu, už bola nová doba. Bolo po zmene režimu a po rozdelení Československa. Napriek tomu je zaujímavé naše vzájomné ovplyvňovanie.

Rád rozprávam príhodu, že prvý koncert, na ktorý som ju zobral, bolo Collegium Musicum, čo je naozaj náročná hudobná tvorba: inštrumentálna, jazz-rocková, koketujúca s vážnou hudbou. Nikdy predtým sa s ňou, samozrejme, nestretla.

Ona ma zas zobrala do Prahy na Sensation White, čo je osemhodinová tanečná šou, kde dídžeji do ľudí osem hodín „drvia“ tie najnovšie tanečné rytmy.

Napokon sme zistili, že sa vieme vzájomne veľmi krásne ovplyvňovať. Samozrejme, každý z iného pohľadu, ale to vzájomné generačné ovplyvňovanie je pre mňa veľmi dobré, lebo vďaka nej sa na hudbu môžem pozrieť očami inej generácie, ktorá nezažila to, čo som zažil ja. A toto je veľmi užitočné, lebo na hudbu sa dá pozerať aj z iných pohľadov, ako je ten môj, a každý je legitímny.

Potvrdzuje sa, že najlepšia tvorba je tá, ktorá oslovuje aj generácie, ktoré v dobe, keď vznikala, neboli vôbec na svete. To je napríklad prípad Elánu. Moja manželka si spieva ich pesničky, ktoré vznikli, keď ešte nebola na svete alebo mala jeden rok. To je pre mňa dôkaz toho, že taká tvorba je naozaj nadčasová.

Pamätám si aj inú podobnú generačnú príhodu, ktorú spomína Paľo Hammel. Jeho dcéra Linda, keď chodila na gymnázium, mu raz povedala: „Oci, požičal by si mi platňu Zvoňte, zvonky? Spolužiaci tvrdia, že to je brutálne dobrá muzika.“

Z toho vyplýva, že ona tvorbu svojho vlastného otca nepoznala. Až po rokoch objavila jeho album, ktorý výrazným spôsobom definoval modernú podobu slovenskej popmusic. A tak nejako by to malo fungovať. Mladá generácia by mala nanovo objavovať tie najkrajšie hudobné poklady minulosti.

Napriek značnému vekovému rozdielu sa s manželkou Andreou výborne dopĺňa. 5 fotografií v galérii Napriek značnému vekovému rozdielu sa s manželkou Andreou výborne dopĺňa. Zdroj: Emil Vaško


TOP 10 slovenských a českých skladieb Juraja Čurného z roku 1989

ELÁNČaba neblázni

ROBO GRIGOROVPocta Majakovskému

LUCIETroubit na trumpety by se nám líbilo

RICHARD MÜLLERŠtěstí je krásná věc

PETER NAGYAj tak sme stále frajeri

JAROMÍR NOHAVICADarmoděj

OCEÁNRáchel

PETR SKOUMALNeopouštěj nás (Svatý Václave)

TUBLATANKAPravda víťazí

ŽENTOURVšechno bude fajn

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×