Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Šéf združenie Pracujúca chudoba: Aj keď zarábate 800 eur brutto, vzhľadom na životné náklady v tejto krajine ste chudobný

22.11.2018 (46/2018) Ak žijete v neustálom strese, či vám peniaze z výplaty pokryjú vaše vôbec nie prehnané potreby, patríte medzi pracujúcu chudobu. Tvrdí to Milan Kuruc (34), ktorý založil občianske združenie s týmto názvom.
Šéf združenie Pracujúca chudoba: Aj keď zarábate 800 eur brutto, vzhľadom na životné náklady v tejto krajine ste chudobný
5 fotografií v galérii
Nemusíte byť nezamestnaní a na ulici, aby ste boli chudobní.
Autor fotografie: TASR

Práve on presvedčil politikov, aby zverejňovanie miezd v inzerátoch bolo pre zamestnávateľov povinné. Túto zmenu v našej legislatíve chce aktuálne odkopírovať Česká republika.

Dnes sa zase Milan Kuruc snaží presvedčiť našich zákonodarcov, aby sme v pracovných zmluvách nemali klauzulu, ktorá nás zaväzuje mlčať o svojich platoch. Tvrdí, že problém sa rieši iba vtedy, ak sa o ňom verejne hovorí. A podľa neho slovenské platy problémom sú.

Vaše aktivity pôsobia na prvé počutie ľavicovo.

Niektorí ma nálepkujú ako ľavičiara. Ale ja tieto nálepky neriešim. Iní mi dokonca nadávajú do komunistov. Títo ľudia sú asi najviac mimo. Čo majú dobre zaplatení zamestnanci spoločné s komunizmom? Veď práve kapitalizmus dobre funguje vtedy, keď sú ľudia dobre zaplatení.

Primárnym cieľom nášho združenia je riešiť nízke mzdy a zároveň robiť všetko pre to, aby bol vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom vyvážený. Slováci pracujú veľa a bez adekvátnej odmeny.

To nie je iba subjektívny pocit väčšiny zamestnancov. Aj makroekonomické ukazovatele hovoria, že dávno máme na vyššie platy. Ak to chceme zmeniť, musíme sa rozprávať o peniazoch verejne a hlavne zmeniť pohľad na túto problematiku.

Doteraz sme verili, že keď sa darí podnikateľom, darí sa aj zamestnancom. Na Slovensku nemáme málo úspešných firiem, no ich zamestnanci to nie vždy pociťujú. Chceme tento naratív otočiť – hovoríme, že keď sa darí ľuďom, potom sa darí aj podnikateľom. Ak majú ľudia peniaze, podnikatelia majú zákazníkov, ich podnikanie rastie a zamestnávajú ďalších ľudí.

Keď pracujete, chcete mať pocit, že to má význam. Nikto nechce pracovať s cieľom, aby len prežíval. Malo by byť samozrejmosťou, že si dokážete z výplaty niečo odložiť, že aspoň raz ročne môžete ísť na dovolenku, že sa dokážete vzdelávať a dovolíte si kvalitnú zdravotnú starostlivosť.

Čiže mierite k tomu, že na Slovensku, hoci ľudia pracujú, mnohí sú vlastne chudobní.

Presne tak. Keď sme zakladali naše občianske združenie, v ktorom sú, mimochodom, aj podnikatelia, vôbec sme nemuseli hľadať vhodný marketingový názov. Ten vznikol ako pomenovanie problému.

Oficiálne je hranica chudoby necelých 360 eur. Ale ja to vidím inak: u mňa je chudobný ten, kto si nemôže dovoliť zo svojho platu nič iné, iba pokryť nevyhnutné náklady, a má problém zvládnuť nečakaný výdavok, napríklad v podobe pokazenej chladničky.

Chudobní ľudia žijú v neustálom strese a ustavične sledujú ceny. Boja sa, či budú mať na nájom, či dokážu zaplatiť svojim deťom, napríklad, voľnočasové aktivity. A takých ľudí je na Slovensku veľa, hoci pracujú. Aj keď zarábate 800 eur brutto, ste vzhľadom na životné náklady v tejto krajine chudobný.

Milan Kuruc ako zamestnanec v informačných technológiách zarába na slovenské pomery nadštandardne. 5 fotografií v galérii Milan Kuruc ako zamestnanec v informačných technológiách zarába na slovenské pomery nadštandardne. Zdroj: David Duducz

Miera nezamestnanosti láme historické rekordy, minimálna mzda rastie od roku 2012 celkom slušným tempom. Nestačí to, aby sa situácia zlepšila?

Nízka nezamestnanosť posilňuje vyjednávaciu pozíciu zamestnancov, ale zamestnanci nesmú byť pasívni a musia ju využiť. Takisto je dobré, že štát zvyšuje minimálnu mzdu, mohol by to však robiť rýchlejším tempom. To všetko je však iba začiatok.

Pred dvoma rokmi sa o platoch verejne vôbec nehovorilo. Spomínam si, ako chcel v televíznej debate túto tému otvoriť jeden z politikov, no moderátor ho zahriakol. Podotkol, že mzda je dohoda medzi zamestnávateľom a zamestnancom a že politici nemajú do toho čo vstupovať. To sa zmenilo. Politici a novinári pochopili, že nízke mzdy sú problém.

Odbory však nie sú medzi ľuďmi populárne, najmä poniektorí odboroví predáci.

Je pravda, že odborová organizovanosť je u nás zatiaľ nízka. A to je práve to, čo teraz odbory musia riešiť. Keď chcú členov, musia ich vedieť osloviť a ukázať im, že byť členom odborov má zmysel. V podnikoch, kde sú odborové organizácie, sú v priemere o 20 percent vyššie mzdy. To je logické, lebo odbory majú oveľa lepšie páky na zamestnávateľa ako individuálni zamestnanci.

Odborári sú rôzni. Horší aj lepší. Pokrokoví aj spiatočnícki. Aktívni aj pasívni. Pomaly sa zobúdzajú. Tam, kde odborové organizácie nie sú alebo dobre nefungujú, to musia chytiť do rúk aktívni a zapálení zamestnanci. Títo budú musieť prevziať opraty. Inak sa nepohneme.

Náš štát v prípade miezd uplatňuje nepriame nástroje na ich rast. Dozrel podľa vás čas, aby sa chopil aj priamych nástrojov?

Z priamych nástrojov by určite veľmi veľa ľudí uvítalo, keby sa zvýšilo nezdaniteľné minimum alebo sa zvýšila odpočítateľná zložka pri zdravotných odvodoch.

Človek s minimálnou mzdou nemá čo financovať tento štát, to je moja filozofia. Veď on sám má predsa problém postarať sa o seba, nietožeby sa mal ešte skladať na chod krajiny. A štát ako zamestnávateľ musí tiež riadne platiť svojich zamestnancov.

Presvedčili ste politikov o dôležitosti zverejňovania platov v inzerátoch. Aké máte skúsenosti, čo sa týka komunikácie s našimi zákonodarcami?

Zatiaľ iba pozitívne. Mnohí sú zahltení mocenskými hrami, takže keď za nimi príde niekto so sviežim nápadom, radi ho prijmú. A keď je ten nápad dobrý, stotožnia sa s ním, aby sa zaskveli pred voličmi. Veci sa meniť dajú.

Aká je aktuálna situácia vo veci klauzuly v pracovných zmluvách, ktorá nás viaže mlčanlivosťou v prípade našich platov?

To je tá druhá vec, čo chceme presadiť. Aby firmy zamestnancom nemohli zakazovať rozprávať o svojich mzdách, keď chcú. Ministerstvo nám už schválilo túto pripomienku v medzirezortnom pripomienkovom konaní pri zákone týkajúcom sa zamestnávania štátnych príslušníkov z tretích krajín. Tento náš nápad by mal byť dobrý nástroj proti prípadnému sociálnemu dampingu.

Cudzinci, hlavne Srbi v našich fabrikách môžu naše mzdy tlačiť nadol. Ale na druhej strane, svet je v pohybe, nemôžeme sa zakukliť...

Chápem, že firmy musia realizovať zákazky a potrebujú ľudí. Lenže práve oni spôsobili tento stav. Nemajú zamestnancov, pretože Slovákov vyhnali do zahraničia práve nízkymi mzdami. A firmy neriešia tento problém tak, že by zdvihli platy alebo zlepšovali pracovné prostredie. Ich filozofia je doviezť ľudí a vyhodiť ich, keď ich nebudú potrebovať. Toto nie je žiadna integrácia.

Štát vychádza v ústrety firmám a ich hysterickým záchvatom, že nemajú zamestnancov, ktorých sami vyhnali. Je pravda, že by príchod cudzincov mohol brzdiť rast miezd.

Ako Američania hovoria – keď ti dá život citróny, urob citronádu. Keď ich tu už máme, napríklad Srbov, mali by sa zaktivizovať odborári a začleniť ich do svojich organizácií. Srbi sú oveľa temperamentnejší ako my. Keď v automobilke Peugeot chceli ísť zamestnanci do štrajku, práve Srbi boli všetkými desiatimi za.

Inzeráty na voľné pozície dnes musia obsahovať výšku ponúkaného platu. 5 fotografií v galérii Inzeráty na voľné pozície dnes musia obsahovať výšku ponúkaného platu. Zdroj: TASR

Často spomínate odbory, ako keby ste ich glorifikovali. Plánujete vstúpiť do ich radov, prípadne do politiky?

Odbory sú pre vyvážený vzťah so zamestnávateľom dôležité. Nemám v pláne ísť do odborov a ani do politiky, pretože dnes môžem oveľa viac urobiť pre danú vec ako aktivista. Politici sú ochotní rozprávať sa so mnou, nie som totiž ich konkurencia. Aj novinári sú ochotní, pretože nie som politik, viac ich zaujíma téma ako moja osoba. Keď budem mať pocit, že dokážem pre túto tému urobiť viac ako politik, budem nad tým premýšľať.

Sú Slováci so svojou mentalitou pripravení rozprávať sa verejne o svojich platoch? Okrem toho, že si závidíme, sme konzervatívni a zastávame názor, že v slušnej spoločnosti sa o peniazoch nehovorí.

Závisť ešte nikdy nikomu nepomohla. Mentalita nie je náš osud, dá sa meniť. Podľa mňa v slušnej spoločnosti by sa malo hovoriť o peniazoch. V slušnej spoločnosti sa však nezávidí a nerobí zle iba preto, že niekto zarába viac. Zverejňovanie miezd sme presadili aj preto, aby ľudia nabrali odvahu a písali firmám, či to myslia vážne, že ponúkajú také nízke platy.

Podobný cieľ máme aj teraz. Prečo by mal byť človek, ktorý hovorí o svojom plate, postihovaný od svojho zamestnávateľa? Prezradiť výšku svojej mzdy by malo byť vecou slobodnej vôle. Keď ľudia o tom chcú hovoriť, mali by mať možnosť o tom slobodne diskutovať. Iba tak budú stimulovaní riešiť tento problém.

Fenoménom tejto doby sú nároční mladí ľudia. Traduje sa, že pre tisíc eur mesačne nie sú ráno ani ochotní vstať z postele.

Odvšadiaľ počúvam, že dvadsiatnici si hneď pýtajú plat 1 200 eur, nemajú skúsenosti a chcú veľa. Mne je to sympatické. Títo ľudia vedia, že potrebujú nejaký základný štandard. Chcete predsa bývať, potrebujete splácať hypotéku... Ak začne mladý človek pracovať s platom vo výške 700 eur brutto, trvá niekoľko rokov, kým dosiahne viac.

Nezdá sa mi čudné, že si mladí pýtajú. Niekde sa to predsa musí začať. Ale v poriadku je aj to, ak zamestnávatelia skrešú ich snové požiadavky. No pozor, bavíme sa o tých, ktorí chcú slušne zarábať, ale chcú aj pracovať. Príde mi to ako dobrý a zaujímavý fenomén, že je tu generácia, ktorá si vo veľkom začína byť vedomá ceny svojej práce.

Aj v amerických snoch sa však začína od piky.

Súhlasím, začínajme od piky, ale nech tá pika nie je minimálna mzda. Starší by sa mali inšpirovať a nabrať odvahu tiež si pýtať viac.

To je ďalšia črta Slovákov, akoby sme mali syndróm skromnej Popolušky...

Nemáme odvahu pýtať si viac ani povedomie, ako sa to robí. Nevieme to robiť individuálne a ani kolektívne to ešte nie je úplne ono. Príčina nízkych miezd je skôr psychologický problém než ekonomický, čísla ukazujú, že produkciu na vyššie mzdy máme, no ľudia sa nevedia za seba postaviť a vzájomne sa podporiť.

Ak v Dánsku či Švédsku štrajkuje jeden sektor, podporia ich kolegovia z inej krajiny, prípadne krajania z inej profesie. Keď štrajkujú učitelia u nás, iní povedia – čo chcú, veď nič nerobia. A to je problém. Na Slovensku chýba medziprofesijná solidarita. Nadávame si a závidíme si ešte aj chudobu.

Nájde sa aj zopár jednotlivcov, ktorí by aj chceli zmenu, druhí im však zrazia hrebienok – nechaj tak. Iní do odborov nevstupujú, ale spoliehajú sa na to, že veď oni to vyjednajú aj za mňa. Kalkulujú. Chceme od politikov, aby boli empatickí, starali sa o nás, my sami sa však nevieme vzájomne podporiť. A politici predsa vychádzajú z nás. Sme nejednotní, ale dá sa to riešiť.

Ako?

Osvetou, pozitívnymi príkladmi, vysvetľovaním. Zabrať by mali odborári a veľmi intenzívne komunikovať o tom, čo sa im podarilo a čo to obsahovalo. Čo presne sa deje pri vyjednávaní za zavretými dverami. Musia zamestnancov do tohto deja vtiahnuť. Tie príbehy sú často naozaj neuveriteľné a absurdné.

Učitelia štrajkujúci za vyššie mzdy sa výraznej podpory nedočkali. 5 fotografií v galérii Učitelia štrajkujúci za vyššie mzdy sa výraznej podpory nedočkali. Zdroj: TASR

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×