Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Huncokári - lesní ľudia žijúci na našom území - vyhľadávali samotu a brali sa medzi sebou

18.11.2018 (45/2018) Huncokári alebo lesní ľudia – aj tak sa nazývali drevorubači, ktorých si na svoje rozsiahle panstvo pozvali Pálfiovci. Prišli v polovici 18. storočia, žili veľmi izolovane a preferovali endogamiu.
Huncokári - lesní ľudia žijúci na našom území - vyhľadávali samotu a brali sa medzi sebou
5 fotografií v galérii
Huncokári mali detailne vypracovaný systém odborného výrubu.
Autor fotografie: Getty Images

Prichádzali z Dolného Rakúska, Tirolska, zo Štajerska, niektorí aj z Bavorska, aby zaviedli moderný a na našom území dovtedy neznámy spôsob ťažby dreva.

Mária Terézia iniciovala v roku 1769 vydanie Tereziánskeho lesného poriadku, ktorého obsahom bol, vyjadrené dnešnou rétorikou, trvalo udržateľný rozvoj. To znamená, že lesný poriadok určoval pravidlá rúbania dreva – čo, kedy, kde a v akom množstve rúbať, ako pestovať a chrániť nové lesy a zabezpečiť z nich trvalý úžitok, na ktorých priestranstvách vysádzať dreviny.

Huncokári mali detailne vypracovaný systém odborného výrubu, ktorý priniesli aj k nám. V lesoch v okolí Malých Karpát prevažovali duby a buky, ktoré mali 120, 140 rokov. Ťažba dreva nebola rozvinutá, rovnako ani jeho odbyt.

Huncokári prišli, aby dovtedajší systém zmenili. Stali sa z nich drevorubači, lesní robotníci, horári. Náplňou ich práce bolo podľa špecifických podmienok vyťažiť ročne 800 – 1 200 m³ dreva, píliť stromy, zvážať drevo, sadiť mladé stromčeky, upravovať lesné chodníky, páliť drevené uhlie alebo vápno. Funkcia drevorubača bola dedičná.

Kto boli títo Waldleute – lesní ľudia? Aký bol ich spôsob života? Mali svoje vlastné pravidlá, prísne ich dodržiavali a v mnohom sa odlišovali od domáceho obyvateľstva.

Prezývku neznášali

Huncokári bola ich prezývka vychádzajúca z nemeckého slova Holzhacker – drevorubač. Oni sami vyslovovali toto slovo ako Hulcokr, Hulchok, z čoho vzniklo v miestnom dialekte pomenovanie Huncokár, príp.  Hulcokár či Hulcogr. Nemali ho však radi, považovali ho za výsmešné, dávali prednosť názvu lesní alebo horskí ľudia.

Usadili sa na samotách v lesoch najmä v okolí Pezinka, v menšom množstve Perneka, Modry, Limbachu, Rohožníka, Smoleníc, Svätého Jura. Väčšie spoločenstvo Huncokárov, asi 10 rodín, bolo v Piesku, v dnešnej časti Modry.

Lesní ľudia žili v prísne uzavretej komunite. 5 fotografií v galérii Lesní ľudia žili v prísne uzavretej komunite. Zdroj: Getty Images

Postupne osídlili územie až po Myjavu a časť Považského Inovca. Obydlia mali i na mieste dnešnej Zochovej chaty. Ich rodinný život sa odlišoval od života domácich. Tým, že žili na horských samotách, boli úplne izolovaní.

Bývali buď v jednoduchých malých kamenných domoch, alebo im pálfiovské panstvo dalo postaviť drevené horárne s dvoma až so štyrmi tzv. služobnými bytmi. Každý z nich mal pitvor, kuchyňu, komoru, izbu. Vnútrajšok bol zariadený jednoducho, účelne.

Obydlia boli postavené pri potokoch či studničkách, aby bola nablízku voda na hygienu, bežnú dennú potrebu a v lete zasa slúžila ako chladnička. Na svietenie používali petrolej.

Huncokári dostávali za svoju prácu plat, zadarmo mohli bývať a mali aj deputátne výhody. Medzi tie patrilo užívanie záhrady, poľa a kosnej lúky, seno pre statok a drevo na kúrenie. Zároveň mohli chovať dve kravy, jalovicu a neobmedzený počet prasiat a hydiny.

Domáce zvieratá sa voľne pásli na lúke alebo v lese, čo malo pozitívny vplyv na kvalitu mäsa, mliečnych výrobkov a vajec. Najmä kravy boli, pokiaľ ide o dobytok, hlavnými „živiteľkami“ rodiny. Maslo, smotana, syr, tie končili na rínku v Pezinku.

Každá rodina si piekla chlieb zo pšenice, ktorú dostala za práce počas žatvy. Ich jedlá pozostávali z múky a zo zemiakov, k tomu ovocie, zelenina, prípadne omastok. Prilepšením boli zabíjačkové pochúťky. Pri domoch mali ovocné sady, zeleninové políčka a huncokárske ženy boli vyhlásené bylinkárky. Po všetkých stránkach boli teda sebestační.

Sobáše medzi sebou

Huncokári sa až do medzivojnového obdobia bránili asimilácii a žili v prísne uzavretej komunite. To malo zásadný vplyv nielen na ich rodinný, ale aj partnerský život. Deti chodil do obydlí vyučovať učiteľ a zostával v rodinách za stravu toľko týždňov, koľko v nej bolo ratolestí.

Výučba prebiehala v nemeckom jazyku, žiaci sa učili čítať, písať, základy počtov a náboženstvo. Ak sa do odľahlej samoty učiteľ nedostal, vyučoval deti najstarší horár.

Partnerský život Huncokárov – to bolo naozaj špecifikum. Títo lesní ľudia, muži i ženy, boli doslova krv a mlieko. Mali vynikajúce zdravie, silu a výdrž. Ženy vládali toľko ako muži, rovnocenne pracovali vedľa nich v hore, pílili a sťahovali drevo, ak bolo treba, zastúpili i chlapov.

S dedinčanmi či mešťanmi kontakty neudržiavali. Dôvodov bolo viacero. Predovšetkým u nich fungovala silná spolupatričnosť. Potom Huncokári žili niekoľko kilometrov vzdialení od dediny či mesta; rozprávali dialektom a len máloktorý z nich vedel spočiatku po slovensky; bola tu i vzájomná nedôvera medzi „prišelcami“ a domácimi; mladí z oboch strán nemali veľa možností na stretávanie.

Bežné kontakty s domácimi Huncokári obmedzili na minimum: prišli medzi nich, len keď sa konal jarmok alebo keď potrebovali zájsť k mlynárovi, remeselníkovi, do obchodu. Vlastné mliečne výrobky predávali na vyhradenom mieste na okraji dediny. Aj to ich prišli ponúkať starší členovia rodiny.

Odpadla aj možnosť nadviazať kontakty pri návšteve kostola. Jednak tam chodili nepravidelne, asi raz za mesiac, a aj to mali vyhradené miesta vzadu pod chórusom. Takže aj tu boli odlúčení od majority.

No alfou a omegou ich izolácie bolo, že podporovali endogamiu. Veľmi vysoko si vážili ženy vo svojej komunite a nevedeli a ani si nechceli predstaviť, že by sa ich potomok ako manžel či manželka ocitol v rodine sedliaka alebo mešťana.

Boli presvedčení, že zať by bol otrokom a nevestu by pokladali za menejcennú. Jednoducho sa báli, že by s nimi zle zaobchádzali. Preto svoje deti odrádzali od vzťahov s „tými dole“ a uprednostňovali sobáše medzi sebou, hoci šlo často o zväzok príbuzných 2. či 3. stupňa.

Na samotách boli izolovaní od okolitého sveta. 5 fotografií v galérii Na samotách boli izolovaní od okolitého sveta. Zdroj: Getty Images

Najmä starí Huncokári trvali na dodržiavaní nepísaného zákona, aby sa medzi nich nedostal nikto „zdola“. V žiadnom prípade nepodporovali zmiešané sobáše. Ich súčasníci o nich tvrdili, že sú pyšní, že do rodiny nechcú nikoho škaredého.

Ak sa mladým Huncokárom nejakým zázrakom podarilo nadviazať vzťah s niekým z mesta či dediny a podľa rodičov nebol dotyčný pekný, údajne vzťah rozbili.

Tolerovali ešte sobáše s lesnými robotníkmi, ktorí síce nemali huncokársky pôvod, no boli im profesijne blízki. No najčastejšie uzatvárali sobáše len v rámci svojej komunity.

Ty a tvoja sestra

Pre prísnu endogamiu využívali mladí Huncokári na získanie partnera každú príležitosť. Nerobilo im problém navštevovať sa na vzdialených usadlostiach, vídali sa pri práci, občas usporiadali zábavu, na sv. Vincenta hody, púť na sviatok sv. Márie Magdalény, alebo sa stretávali pri hraní kolkov.

Otvorene povedané, ak sa v blízkosti huncokárskej rodiny s dospelými dievčatami zjavil mladík a nebol ich blízky príbuzný, bez nevesty neodišiel. Vhodnejšie by však bolo povedať, že bez erotického zážitku. A to nielen s jedným z dievčat.

Ak otehotneli, čo bolo takmer vždy, s jednou z nich sa oženil. Vraj boli tieto mladé ženy veľmi náruživé, čo však bolo zaujímavé, väčšina z nich sa vydávala najskôr po dvadsaťpäťke.

Pri viacgeneračnej mnohopočetnej rodine sa intímny život v zime odohrával v miestnosti, kde sa zdržiavali i ďalší z domácich. Deti to brali ako prirodzenú súčasť života, rovnako tehotenstvo a pôrod. V lete sa intimita odohrávala na povale v sene, prípadne v prírode.

Že sa uzatvárali manželstvá medzi príbuznými 2. stupňa, výnimočne aj 1., to je zistená skutočnosť. Huncokári si uvedomovali možné zdravotné následky alebo problémy s cirkvou. Trvali však na endogamii, išlo im o vzájomné spojenie huncokárskych rodín, o upevňovanie spolupatričnosti.

Pre nich bolo dôležité, aby zostali zomknutí, na rozdiel od rodín v meste či na dedine, ktoré podľa nich žili každá len pre seba. Sobáše medzi príbuznými preto považovali za menšie zlo, hoci sa nejedna žena modlila, nech sa jej narodí zdravé dieťa, len s jednou hlavou.

Ak bolo treba, pre povolenie na sobáš sa obrátili i do Vatikánu; takmer vždy ho dostali. V Ríme neskúmali, že ide o manželstvo medzi príbuznými. Huncokári zrejme neboli pre vatikánskych cirkevných predstaviteľov cieľovou skupinou na vystríhanie pred hriechom.

A naša vtedajšia spoločnosť akceptovala skutočnosť, že je medzi lesnými ľuďmi mnoho slobodných matiek a detí narodených mimo manželstva.

V historických dokumentoch Modry a Častej sa spomína rodina horára, ktorý mal dve dcéry. Prišiel k nim na návštevu mladík, s ktorým obe otehotneli. Páčila sa mu mladšia, no otec vyhlásil, že sa musí vydať najprv staršia zo sestier. Tak sa i stalo a mladomanželia odišli bývať do vzdialenej horárne. Obe sestry porodili zdravých chlapcov.

Po čase vydatá sestra opäť čakala dieťa a keďže manžel pracoval celé dni v lese a ona sa sama v horárni bála, rodičia rozhodli, že až do pôrodu pri nej zostane mladšia sestra. Oni sa zatiaľ postarajú o jej dieťa.

Áno, aj tentoraz druhá z dcér otehotnela so švagrom a okrem jeho manželky mu i ona porodila druhé dieťa. Či možno považovať za happy end, že sa ako slobodná matka s dvomi deťmi vydala za vdovca so šiestimi ratolesťami, ťažko povedať. Taká bola realita tých čias.

Endogamia vytvárala niekedy až absurdné situácie. A vplývala na zdravie a sociálny život rodín.

Rodilo sa hodne detí, ktoré sa nedožili dvoch rokov, často zomierali v dojčenskom veku; tehotenstvo mnoho ráz končilo potratom; z mužov sa stávali vdovci, ktorí sa ženili druhý – i tretíkrát, pretože manželky im zomierali pri domácich pôrodoch, keď sa nedočkali odbornej pomoci.

Mali vynikajúce zdravie, silu a výdrž. Ženy vládali toľko ako muži. 5 fotografií v galérii Mali vynikajúce zdravie, silu a výdrž. Ženy vládali toľko ako muži. Zdroj: Getty Images

Smrť v táboroch

Zlom v živote Huncokárov nastal v 20. rokoch minulého storočia, keď bola uzákonená povinná školská dochádzka. Ich deti sa začlenili do tried v dedine či v meste a prišli do kontaktu so svojimi rovesníkmi „zdola“.

Dokonca v zime, keď hrozilo, že pre množstvo snehu by sa do školy nedostali, rodičia ich ubytovali v podnájme u ľudí v dedine alebo sa s nimi presťahovali bližšie k dedinským či mestským sídlam. Zmenil sa aj ich postoj k okolitému svetu.

Drevorubačmi sa stali i chlapi z dediny, vymieňali si s nimi pracovné skúsenosti, na intenzite nabrali vzájomná komunikácia i kontakty tých „zdola“ a „zhora“, prišlo aj k zmiešaným manželstvám.

Pozitívne nažívanie týchto skupín narušil nástup fašizmu. Huncokári patrili podľa ríšskeho branného zákona medzi tzv. etnických Nemcov a museli narukovať do nemeckej armády.

Tých, ktorí prežili 2. svetovú vojnu a vrátili sa domov, v rámci kolektívnej viny na základe Benešových dekrétov odsunuli do Nemecka. Mnohí z nich tam zomreli v internačných táboroch.

Presné počty Huncokárov na Slovensku nie sú známe. Odhaduje sa, že v roku 1928 ich bolo 800, na začiatku 2. svetovej vojny asi 1 000  a v roku 1962 sa k Huncokárom hlásilo asi 100 rodín. Dodnes sa ich potomkovia na sviatok sv. Márie Magdalény stretávajú na cintoríne v Modre-Piesku.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×