Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

100 rokov Československa: Desaťročia ju nikto neriešil, po vzniku samostatných republík tam nastal prísny režim

06.11.2018 (43/2018) Hranica oddeľujúca Česko od Slovenska po vzniku prvej Československej republiky existovala len na mapách. Nikto ju celé desaťročia neriešil. Až po vzniku dvoch samostatných republík tu nastal prísny režim, na ktorý si obyvatelia oboch krajín ťažko zvykali.
100 rokov Československa: Desaťročia ju nikto neriešil, po vzniku samostatných republík tam nastal prísny režim
21 fotografií v galérii
Veterný mlyn v Kuželove postavili v roku 1842. Ľuďom slúžil sto rokov.
Autor fotografie: Vladimír Kampf

Dvestopäťdesiatdva kilometrov hranice medzi Slovenskom a Českom prispelo aj k tomu, že sme prišli o hlbšie kontakty a porozumenie. Mladší, najmä na českej strane, rozumejú jazyku susedov oveľa menej ako ich rodičia a prarodičia. A hoci je už hranica voľná, jazyková bariéra sa prehlbuje. Ešteže sa mladí učia po anglicky.

Oddelenie Protektorátu Čechy a Morava od Slovenska bolo aj počas 2. svetovej vojny. Ľudia z pohraničia sa cez čiaru mohli voľne pohybovať. Miestni mali povolenia. Okrem toho si niektorí urobili z hraníc biznis.

Či už drobní pašeráci, alebo úplatní úradníci z nej prosperovali. Cez čiaru prevážali nedostatkový tovar, najmä potraviny. Znalci terénu sprevádzali aj utečencov na obe strany.

To sa dialo aj po rozdelení Česka a Slovenska. Policajti a pohraničníci chytali utečencov z kusa sveta, ktorí sa na naše územie dostali nelegálne najmä cez hranice s Ukrajinou. Dnes je opäť hranica, akoby nebola.

Pomníkmi na túto éru sú honosné budovy colníc, ktoré slúžili svojmu účelu len niekoľko rokov. Vtedajší štátni papaláši sa chválili, aké úžasné stavby nám pribudli.

Väčšina z nich je dnes prázdna, v tom lepšom prípade v menej zapáchajúcom štádiu rozkladu a „rozkradu“. Na parkoviskách pred nimi odpočívajú unavené kamióny.

Rekordéri zo severu

Hrčava je najsevernejšia obec na hraniciach Slovenska a Česka. Rozlohou je päť a pol ráz väčšia ako Vatikán a má približne štvrť stovky obyvateľov. Ako samostatná obec vznikla 6. októbra 1927 a je jednou z najmladších v Českej republike.

Niekoľko rokov predtým, 20. júna 1924, Tešínsko s Hrčavou pripojili k Československu. Dovtedy bola osadou poľskej Jaworzynky. Prvá zmienka o Hrčave je z roku 1645 v súvislosti s budovaním obranných pevností proti vpádom z Uhorska.

Budovy bývalých nových colníc žerie zub času. Zatiaľ nikto neprišiel s riešením, ako ich využiť. 21 fotografií v galérii Budovy bývalých nových colníc žerie zub času. Zatiaľ nikto neprišiel s riešením, ako ich využiť. Zdroj: Vladimír Kampf

Obec strieda jednu kuriozitu za druhou. Pri delení Rakúsko-Uhorska bola Hrčava zanovito pročeská, čo ležalo v žalúdkoch poľským nacionalistom. Tí obyvateľov Hrčavy šikanovali a vyhrážali sa im. Najmä chlapi museli utekať. Vrátili sa až po obsadení Poľska Nemeckom.

Funkčná dlhovekosť hrčavských papalášov je tiež nevídaná. Najdlhšie tu úradoval starosta Jan Koždoň. Vo funkcii hlavy obce bol bez šiestich týždňov až 28 rokov. Bol to pravdepodobne doteraz najdlhšie úradujúci starosta v Českej republike.

Do posledných komunálnych volieb v Česku na začiatku októbra riadi Hrčavu Peter Staňo (45), Slovák s dvojitým občianstvom. Vo voľbách už nekandidoval. V údolí pod Hrčavou na Slovenskej strane je dedinka Čierne pri Čadci. Tam v súčasnosti Staňo kandiduje za starostu.

„Narodil som sa v Třinci, otec je z Čierneho, mama z Hrčavy, kus rodiny máme v poľskej Jaworzynke... Na Čiernom som žil 30 rokov, kým som nestrávil dve volebné obdobia v Hrčave,“ hovorí starosta.

Za dve volebné obdobia sa mu podarilo urobiť kus práce.

„Hrčava má obrovský potenciál. Moje odhodlanie sa však často nestretávalo s nadšením miestnych. Tí si myslia, že z cestovného ruchu môže mať profit iba ten, kto má krčmu. To je podľa mňa hlúposť.

Keď som nastupoval do funkcie, myslel som si, že najväčší problém bude zohnať peniaze. Pre mňa bol problém presvedčiť vlastné zastupiteľstvo. Na cez
hraničné projekty som neraz musel zvolávať kolegov z Poľska, ktorí tých hrčavských doslova prosili, aby sme do niečoho išli.

Mal som tam zopár takých, ktorí boli zásadne proti všetkému. Neustále sa pýtali, načo nám budú ďalšie milióny korún. Vládol tam doslova odpor k prijímaniu peňazí. Verím, že na Slovensku to bude lepšie.“

Drevený kostolík na kopci v Hrčave. 21 fotografií v galérii Drevený kostolík na kopci v Hrčave. Zdroj: Vladimír Kampf

Práve tu

V Hrčave s výhľadom na Čierne vyrástla malá pražiarnička kávy. Vlasta Malyurková Orešanská (41) si ju vymyslela pred dvoma rokmi.

„Môj dedko a moji predkovia pochádzajú odtiaľto. Ja som žila dlho v Londýne. V kaviarňach som relaxovala a oddychovala od ľudí. Robila som v rehabilitačnom centre a neskôr v sociálnej sfére.

Pomáhala som ľuďom so syndrómom vyhorenia a sociálnymi poruchami. V živote sa riadim intuíciou. Môj prvý impulz po návrate domov bola práve pražiareň. Zamýšľala som sa, že čo to je za nezmysel, že práve tu? Skúsila som.“

Ešte na pochybách si urobila školu praženia kávy a degustácie, aby sa uistila, že to myslí vážne a baví ju to.

„Kaviarne sú v dnešnom uponáhľanom svete jedným z mála miest, kde sa dá zastaviť. Myslela som si, že tu na Hrčave sa nebude mať kto zastaviť, no mýlila som sa. Rozbehnutí z miest ani nedokážeme vnímať. Dokonca ani mnohí turisti to nedokážu. Len si odškrtávajú navštívené miesta v zoznamoch. A moja kaviarnička ich dokáže na chvíľu spomaliť,“ teší sa. „U mňa spolu s kávičkou vstrebávajú aj okolie.“

Jej správnu chuť sa snaží nastaviť podľa chutí turistov z Česka, Poľska a zo Slovenska. Vznikla zmeska, ktorú by mal oceniť každý. Okrem praženia kávy robím aj darčekové balíčky a rozvážam ich po okolí.“

Vlasta Malyurková Orečanská s prvým kávovníkom na hranici. 21 fotografií v galérii Vlasta Malyurková Orečanská s prvým kávovníkom na hranici. Zdroj: Vladimír Kampf

Kašlú na nich

Na druhej strane hraníc, za prázdnymi priestormi honosnej colnice, v dedine Svrčinovec starostuje energická Renáta Majchráková (49).

Colnica síce zíva prázdnotou, no cesty v obci sú prepchaté. Je to obec s najväčším množstvom kamiónov, ktoré cez ňu prechádzajú. Je zanedbaná, príšerná, tragická, no nie vinou starostky.

Sama si pamätá už niekoľko úsmevov politikov, ktorí sem prišli poklepkávať základný kameň novej medzinárodnej cesty, ktorá by zachránila obec. Veď tu ani škola nespĺňa limity pre maximálnu intenzitu hluku.

„Napriek tomu, že cez nás denne prejde toľko áut s ľuďmi a tovarom, na nás nikto nemyslí,“ ťažká si starostka.

„Stavajú všelijaké cesty, no obchvat Čadce ešte nie je. Dostať sa odtiaľto je horor. Dokonca ani vlaky nám nepridali! Napriek tomu, že cez našu obec vedú dve trate, jedna na Bohumín, druhá na Skalité. Stoja tu len 3 osobáky. Darmo nám rozprávajú o cestovaní po železnici, keď sa odtiaľto ledva dostaneme na stanicu do Čadce. Kašlú na nás.“

Starostka je zhrozená, aké nesystémové sú veci na Slovensku.

„Napríklad obedy zadarmo. Niekto sa urobí pekný, no nestará sa, kde mám na to vziať kapacitu. Kde máme zobrať jedáleň, aby sme varili všetkým? Nakoniec to dajú ako zákonnú povinnosť a my sa tu budeme môcť zblázniť.“

Majchráková prevzala vybielenú obec s kopou exekúcií. Ako ostatní starostovia z pohraničia, aj ona závidí svojim kolegom na českej strane, kde je jednoduchší prístup k prostriedkom.

„Sme tu jedna rodina, navzájom prepojení, no fungujeme trochu inak. U nás máme vo všetkom väčšie prekážky. Podmienky na projekty sú na českej strane ústretovejšie a jasnejšie a o poľskej strane ani nehovorím,“ máva rukou.

Zo Svrčinovca do Čadce vedie síce dlhšia, ale rýchlejšia cesta cez Šance na českej strane. 21 fotografií v galérii Zo Svrčinovca do Čadce vedie síce dlhšia, ale rýchlejšia cesta cez Šance na českej strane. Zdroj: Vladimír Kampf

Začiatok vojny

Kysucko-sliezska hranica, ktorá je dnes slovensko-českou, bola už v dávnej minulosti horúcou čiarou.

„Tešínske panstvo malo v 1. polovici 17. storočia snahu rozširovať si územie na dnešné Slovensko,“ vysvetľuje riaditeľ Kysuckého múzea v Čadci Miloš Jesenský (47).

„V rokoch 1613 – 1616 tešínski valasi prenikli na južnú stranu Beskýd, kde sa im podarilo ovládnuť severné povodie Kysuce a Čadečky. Ozbrojené potýčky medzi pastiermi občas vyústili do krvavých konfliktov. V roku 1635 údajne Kysučania ukradli Slezanom viac než 1 000 kusov dobytka, a preto 29. decembra vpadli do okolia Čadce mušketieri kňažnej Alžbety Lukrécie a spustošili mesto.“

Jesenský upozorňuje na ďalšie zaujímavosti: „Druhá svetová vojna sa začala na Kysuciach. V noci z 25. na 26. augusta 1939 zaútočilo nemecké diverzné komando pod velením poručíka Alberta Herznera z Čadce na stanicu Mosty u Jablunkova s cieľom obsadiť obidva tunely. To sa im síce nepodarilo, no jeden z nich, Jozef Kulik, sa zmocnil lokomotívy a uniesol ju do Čadce.“

O tejto udalosti existujú dve verzie: „Podľa nemeckej komando zajalo niekoľko stoviek poľských vojakov, po čom sa podľa rozkazu stiahlo do Čadce. Podľa poľskej verzie sa útočníkom tunel nepodarilo obsadiť a po prestrelke na stanici v Mostoch boli zatlačení späť na Kysuce.“

Bohyne zo Žítkovej

V jednom z obchodov v Starom Hrozenkove som sa skúsil spýtať na veštcov. Boli časy, keď sem za nimi prichádzali ľudia z celého Československa, aby im vyjavili pravdu alebo predpovedali budúcnosť.

Pani za pokladňou sa ma najprv spýtala, či takým veciam verím a vzápätí dodala, že už to nie je to, čo bývalo. Že televízni veštci a liečitelia im stiahli klientov. Až keď som bol vo dverách a zdravil na rozlúčku, za mnou zakričala. Vraj ak som ochotný zaplatiť, o niekom by predsa len vedela...

Žítková, kraj bohýň, veštíc a liečiteliek. 21 fotografií v galérii Žítková, kraj bohýň, veštíc a liečiteliek. Zdroj: Vladimír Kampf

Slávnejšia ako Starý Hrozenkov bola svojimi bohyňami osada Žítková nad ním. Zaujali aj priaznivca okultizmu a veľkého nemeckého fašitu Heinricha Himmlera. Dozvedel sa o nich počas 2. svetovej vojny. Aj on si od jednej z nich údajne nechal veštiť budúcnosť.

Nacisti boli k čarodejniciam tolerantní a cenili si ľudí s magickými schopnosťami. Tí v stredoveku končievali na popraviskách, komunisti ich zasa zatvárali do blázincov.

Ešte pred Československom sem prichádzali za bohyňami prosebníci až z Viedne, Budapešti či Varšavy. Väčšinou ich žiadali o pomoc zúfalí ľudia, ktorým už ani felčiari nepomohli. V časoch najväčšej slávy, v 19. storočí, mali aj 50 klientov denne.

Za potokom

Zopár domov osady Sidonie vo Vlárskom priesmyku sa po zavedení hraníc medzi Slovenskom a Českom ocitlo na opačnej strane rieky potoka Vlárka. Časť obyvateľov bola zrazu akoby v inej krajine.

Domy oddeľoval v tom čase štandardný hraničný režim. Problém vyriešila výmena území medzi Slovenskom a Českom. Ľudia sú na toto obdobie citliví ešte dnes. Nadviazať s niekým kontakt a vypočuť si jeho spomienky je takmer nemožné. Novinárov tu nemajú v láske. Majú pocit, že bez mediálneho humbugu by im bolo lepšie.

Osada Sidonie je plná tabúľ, ktoré oznamujú, že hranice vedú potôčikom či pohraničnou cestou. Nikde inde som si takéto cedule nevšimol.
Starousadlíci, ktorí po zavedení hraníc nemali problém a neboli za potokom, sú zhovorčivejší.

„Nikdy sme nemali so Slovákmi žiadny problém,“ hovorí staršia pani na priedomí. „Žijeme pokojne a spokojne. Toto krásne miesto má aj veľa nevýhod. Keď chcem telefonovať, musím ísť chytať signál po ceste až kamsi dole. Nemáme tu ani televízny signál.“

Osada Sidonie je pokojná, z veľkej časti bez signálu mobilných operátorov a televízie. 21 fotografií v galérii Osada Sidonie je pokojná, z veľkej časti bez signálu mobilných operátorov a televízie. Zdroj: Vladimír Kampf

Buditeľská masáž

Počas obdobia fungovania hraníc naplno bolo tiež rušno v dnešnej osade Šance obce Vrbovce. Tá sa zasa dostala z Česka na Slovensko. V niekdajšej osade U Sabotů boli na dennom pretrase slová o národnej hrdos
ti a vlastenectve.

Obyvateľov masírovala najmä slovenská strana. Buditelia pri tom nerešpektovali ich hlavnú požiadavku, že chcú mať svätý pokoj.

Obyvateľom U Sabotů sa dostalo oveľa viac pozornosti médií ako tým v Sidonii. Spôsobil to najmä jednoduchší dojazd z Bratislavy. Sidónia bola ďaleko a bolo jasné, že ju jedného dňa pripoja k Česku so stopercentným súhlasom jej obyvateľov.

U Sabotů sa s pripojením k Slovensku museli zmieriť. Väčšine obyvateľov sa nechcelo. Mohli sa však rozhodnúť, 12 rodín sa z nej vysťahovalo. Mečiar s Klausom to nechávali na ľuďoch a sľubovali slušné odškodné. Jeden tým, ktorí sa vysťahujú a druhý tým, ktorí zostanú. V tom čase bol život v Česku na vyššej úrovni.

Mečiarovi buditelia neboli jediní, ktorí v osade Šance pôsobili. V čase, keď tu končilo Uhorsko, sa približne na tomto mieste 17. septembra 1848 sformovala 400-členná skupina slovenských dobrovoľníkov do vojenských útvarov Hurbanovho vojska a nasledujúci deň sa vydali na cestu k Myjave.

Na českej i slovenskej strane je niekoľko osád či miestnych častí s názvom Šance. Kúsok na sever od osady Šance je na Slovensku obec Šance a vedľa nej Šiance. Že sú práve na hraniciach, je zrejmé z pôvodu názvu. Šance v tomto prípade neznamená šancu či príležitosť, ale hradby, valy či opevnenie, ktoré budovali práve na hraniciach.

Sochy kúsok za pamätníkom a rozpadávajúcim sa motorestom v Šanciach pri Vrbovciach. 21 fotografií v galérii Sochy kúsok za pamätníkom a rozpadávajúcim sa motorestom v Šanciach pri Vrbovciach. Zdroj: Vladimír Kampf

Dva kliny

Osada Šance pri Vrbovciach je na mape slovenským klinom vpichnutým do Českej republiky. Podobný český klin je vpichnutý do Slovenska v predĺžení železničnej stanice Českých železníc Vlárský průsmyk.

Hranica tu bola od rakúsko-uhorského vyrovnania v roku 1867. Hovorí sa, že na hranice to lákalo slovenských národovcov. Ak si chceli beztrestne otvárať ústa, stačilo, aby prešli na rakúsku stranu a už im maďarskí úradníci a žandári nič nemohli.

Dve rodiská Masaryka

Je akoby symbolické, že na pomedzí Česka a Slovenska sa narodil aj prvý československý prezident Tomáš Garrigue Masaryk. Malo by to byť v Hodoníne, meste na hraniciach.

Slovák Jozef Michaláč ho však ako Masarykovo rodisko spochybnil. Vo svojej knihe 
T. G. Masaryk a kopčianska legenda prichádza so špekuláciou, že to mohlo byť na druhej strane rieky Moravy v Kopčanoch, odkiaľ pochádzal Masarykov otec.

Sám Masaryk hovorieval, že jeho domov bol kraj okolo Hodonína. Domy s tabuľami, že tu sa narodil T. G. Masaryk, sú teda dva. Jeden v Hodoníne, druhý v Kopčanoch.

Ktorý rodný dom je ten pravý, už asi nikto na 100 percent nevie. Všetko sú dohady na rôzne odkazy. Slovenský politik Vavro Šrobár poznal Masaryka dlho. K jeho 69. narodeninám mu prostredníctvom tlače želal všetko najlepšie. V jeho odkaze bolo: „Vyšiel z prostej slovenskej dedinky do šíreho sveta, zasahoval do dejín a osudov národov temer všetkých dielov sveta.“

Hodonín. Mesto v ktorom sa pravdepodobne narodil prvý československý prezident T. G. Masaryk. 21 fotografií v galérii Hodonín. Mesto v ktorom sa pravdepodobne narodil prvý československý prezident T. G. Masaryk. Zdroj: Vladimír Kampf

Aj v spise Rudolfa Šoupalu je zmienka o stretnutí s Masarykom. Reč prišla i na jeho rodný kraj:

„Na Hodonín mám málo spomienok. Všetci hovoria, že som sa narodil v dome, kde je teraz škola. No keď sa o tom môj otec so mnou rozprával, tvrdil, že to tam nebolo.

Asi som sa narodil inde. Keď sa ide od námestia, tak asi tretí alebo štvrtý dom nad lekárňou to bol. No, ono je to jedno, veď to budú mať napísané v matrike, kde to bolo.“

Nemajú.

Hranice obmedzujú

Úplne na juhu je diaľničný hraničný priechod Brodské – Lanž
hot, ktorému sa k nespokojnosti obyvateľov oboch týchto obcí hovorilo Kúty – Břeclav, podľa väčších miest pri nich. Tie však ležia ďalej od hraníc.

V Lanžhote je starostom Ladislav Straka (52). „Hranice už ako nejakú veľkú nevýhodu nevnímame. V minulosti ľudia z oboch strán využívali lacnejšie nákupy. Po niečo chodili na jednu stranu, po iné na druhú. Dnes sú hranice otvorené a nikto ich nevníma ako obmedzenie.“

Po zavedení hraníc bolo podľa starostu nepríjemné najmä to, že sa Lanžhot zrazu ocitol na konci republiky. Podnikatelia odtiaľto nemali možnosť rozbehnúť sa na všetky strany.

„Akčný rádius obce, ktorá je prístupná zo všetkých strán, je niekoľkonásobne väčší. My sme tu mali obmedzenia smerom na rakúsku hranicu a potom aj na Slovensko,“ vysvetľuje.

Petrov – Plže. Na oboch stranách južných oblastí hraníc to vodia vínom. 21 fotografií v galérii Petrov – Plže. Na oboch stranách južných oblastí hraníc to vodia vínom. Zdroj: Vladimír Kampf

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×