Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Psychiater: Hoci ľudia po samovražednom pokuse hovoria o problémoch v práci, neskôr sa ukážu problémy v osobnom živote

05.11.2018 (43/2018) Na vyšetrenie u psychiatra sa čaká 3 mesiace a lekári majú v ambulancii denne až 40 ľudí. Depresiu si lieči len jedna tretina chorých. Ako vidí tento stav psychiater Peter Breier (68), ktorý pracoval dlhé roky doma i v zahraničí?
Psychiater: Hoci ľudia po samovražednom pokuse hovoria o problémoch v práci, neskôr sa ukážu problémy v osobnom živote
4 fotografie v galérii
„Naše duševné zdravie sa odráža na psychike našich detí,“ tvrdí MUDr. Breier.
Autor fotografie: Miro Miklas

Na niekoľko rokov ste odišli pracovať do Anglicka. Prečo?

Odišiel som v roku 2006, v tom čase sme sa snažili robiť reformy psychiatrie. Predtým sa podarilo schváliť reformu psychiatrickej starostlivosti a pracovali sme na Národnom programe duševného zdravia, ktorý tiež prijali. Praktické kroky však boli opačné a už vtedy bolo jasné, že zásady reformy sa nedodržiavajú a bude sa od nich ustupovať.

Povedal som si, že pre moje duševné zdravie je dobré, aby som odišiel. Keď niečo robím, snažím sa to robiť naplno a keď som videl, že v starostlivosti o psychiatrických pacientov nerozhodujú odborné a ľudské záujmy, pocit frustrácie bol príliš veľký.

Boli za tým aj iné príčiny?

V tom čase sa diskutovalo o zvyšovaní platov lekárom. Vedel som, že postoj verejnosti voči lekárom je negatívny. V tých verejných diskusiách sa však objavilo veľké množstvo nenávisti voči lekárom a zdravotníkom a ja som si povedal, že na Slovensku viac nechcem pracovať.

Tí nadávajúci ľudia si vôbec neuvedomovali, čo všetko zdravotníci robia. Áno, sú medzi nimi aj takí, ktorí sa nesprávajú dobre k pacientom. Väčšina z nich však chce v zdravotníctve robiť a ak prestávajú pracovať dobre, treba hľadať príčinu, prečo sú vyhorení.

Kde v Anglicku ste pracovali?

Pracoval som v menšom meste, veľkom asi ako Trnava, na sever od Londýna. Odišiel som tam pomerne neskoro, mal som 56 rokov a na novom pracovisku v Anglicku som bol medzi kolegami najstarší lekár. Vydržal som do 65 rokov, keď sa v Anglicku ide do dôchodku.

V tom čase odišli na dôchodok aj traja moji anglickí kolegovia, ktorí mali len 55 rokov. Všetci išli robiť niečo úplne iné ako psychiatriu, pretože toho mali dosť. Nie je to ľahká práca.

Mali ste svoju ambulanciu?

Celý systém starostlivosti v Anglicku je celkom iný. Musím povedať, že na Slovensku v psychiatrii sme 30, 40 rokov pozadu oproti vývoju vo vyspelých krajinách. V Anglicku je starostlivosť viac komunitná, čo najbližšie k bydlisku, kde pacient býva. Majú veľmi dobre vytvorenú ambulantnú starostlivosť a lekári, ktorí sa starajú o pacienta v ambulancii, sa potom oňho starajú aj vtedy, keď sa dostane na lôžko.

Začínal som pracovať tak, že som mal pacientov vo svojej ambulancii a raz týždenne som chodil do nemocnice za pacientmi, ktorých som mal tam. Neskôr sa systém zmenil a mal som len pacientov v ambulancii.

Ako sa tam ľudia stavajú k duševne chorým?

Sú oveľa otvorenejší a aj sami pacienti nemajú problém o svojom stave hovoriť. Alister Campbell, poradca a spolupracovník Tonyho Blaira, otvorene písal o svojej depresii a aj o tom, ako pre depresie v istom čase veľmi pil. Anglický herec a spisovateľ Stephen Fry tiež napísal knihu o svojej bipolárnej poruche.

Známi ľudia tam nemajú problém hovoriť o svojich duševných problémoch a od toho sa odvíja aj celospoločenské prijatie týchto ľudí. Theresa May pri príležitosti tohtoročného Svetového dňa duševného zdravia dokonca ustanovila štátnu tajomníčku pre prevenciu samovrážd. Aj princ William a jeho manželka Kate majú nadáciu na podporu duševného zdravia.

V zahraničí ste strávili 12 rokov, prečo ste sa vrátili na Slovensko?

V Anglicku sa žije výborne, ľudia sú tam slušní a milí. Nepracoval som tam však dosť dlho na to, aby som z anglickej penzie mohol žiť podľa svojich predstáv a do toho ešte prišiel brexit. Vrátil som sa teda sem.

Po dvanástich rokoch sa vrátil z Anglicka a tvrdí, že psychiatrickú starostlivosť u nás treba zlepšiť. 4 fotografie v galérii Po dvanástich rokoch sa vrátil z Anglicka a tvrdí, že psychiatrickú starostlivosť u nás treba zlepšiť. Zdroj: Miro Miklas

Podľa vašich aktivít v Lige za duševné zdravie však veľmi neoddychujete. V Kino Film Europe ste začali uvádzať sériu filmov s problematikou duševných porúch a psychologických problémov a diskutujete o nich s prítomnými ľuďmi.

Povedal som si, že budem oddychovať a naozaj si robím, čo chcem. Nenechám sa do ničoho tlačiť. Nič, čo robím, nie je mojou povinnosťou, Liga je moja srdcová záležitosť. Pacientov však už nemám, to by som musel byť angažovaný 365 dní do roka.

Povedal som si, že sa pokúsim, aby sa Liga za duševné zdravie opäť naplno dostala do povedomia verejnosti. Musím povedať, že počas obdobia, keď som bol preč, sa starostlivosť o psychiatrických pacientov u nás zhoršila.

Ako sa zhoršila?

Celý systém psychiatrickej starostlivosti je zlý. Vcelku dobre síce funguje nemocničná liečba a je aj dostatok moderných liekov, no na odborné vyšetrenie u psychiatra čakáte 3 mesiace a lekári denne ošetria 30 až 40 ľudí.

Ambulancií je žalostne málo. Skutočne si myslím, že pacienti by sa mali liečiť čo najviac v domácej starostlivosti, nie v nemocniciach. Tam by mali ísť len v krajných prípadoch.

Svojho času sme chceli, aby pri okresných nemocničných centrách boli vytvorené denné stacionáre. Mali sme ich už 22, dnes ich je len 15. Stacionáre pre starých ľudí s psychiatrickými diagnózami sa začali vytvárať, dnes už neexistujú. Existujú síce také stacionáre, kam starí ľudia chodia len ako do škôlky, nerobí sa však s nimi žiadna terapia. Detský stacionár, ktorý existoval v Bratislave, už tiež nie je.

Kedysi existovali 24-hodinové linky dôvery, kde poskytovali pomoc psychológovia a psychiatri. Dokonca sme tam využívali vyškolených psychiatrických pacientov, ktorí v nás mali oporu a mohli volajúcim povedať vlastné skúsenosti. Linka bola anonymná a pre mnohých bolo ľahšie zavolať než ísť k psychiatrovi. Dnes už tieto linky nefungujú.

Počty psychiatrov šli rapídne dole. Generácia psychiatrov je prestarnutá, hlavne v detskej psychiatrii, ich priemerný vek je skoro 60 rokov. Nefunguje u nás spolupráca psychiatrov a psychológov.

Ako to bolo v Anglicku?

V Anglicku pracujú lekári v odborných tímoch spolu so sestrami, s psychiatrickými rehabilitačnými sestrami, so sociálnymi pracovníkmi. Navštevujú v prípade krízy pacientov doma 3 – až 4-krát denne, vidí ich aj lekár. Nemocničné prostredie a odlúčenie od rodiny nikomu na nálade nepridáva.

V Anglicku sme však na počet obyvateľov, aký má Bratislava, mali 80 lôžok. U nás ich je v bratislavských oddeleniach spolu s lôžkami v Pezinku možno 300, 400.

Takmer vôbec však u nás nefungujú ambulantné psychologické ani sociálne služby pre psychiatrických pacientov. Rušiť psychiatrické lôžka na Slovensku v súčasnom stave by preto bola strašná chyba. Situácia je veľmi zlá.

Na Slovensku je ročne 500 dokonaných samovrážd, 5 000 pokusov o samovraždu, pol milióna ľudí to nezaujíma... Tento slogan Ligy za duševné zdravie je mrazivý. Naozaj sa nezaujímame o ľudí okolo?

Poukázanie na riziko samovrážd pri príležitosti Dňa duševného zdravia je celosvetová aktivita. Témou bolo však duševné zdravie detí a dospievajúcich a tiež ich samovraždy. Kampaň Vyliečme nezáujem chce naozaj poukázať na nezáujem verejnosti.

Činnosť Ligy je závislá od grantov a peňazí od darcov a sponzorov. Tých však bolo v posledných rokoch čoraz menej. Aj preto, že činnosť Ligy nebola veľmi na očiach. Záujem o psychiatrických pacientov však klesá aj na ministerstve a v ďalších štátnych inštitú
ciách i v médiách.

Na Sky News venovali počas Dňa duševného zdravia tejto téme polovicu svojho vysielacieho času. Minister zdravotníctva hovoril, koľko peňazí dávajú na duševné zdravie, hovorilo sa o samovraždách. U nás v správach som o tom nezachytil ani zmienku.

A v bežnom živote? Snažíme sa od duševne chorých držať ďalej?

To, čo je dôležité, je, či majú ľudia dostatok informácií o duševných chorobách. A skutočne nemajú. U nás je to až spoločenské popretie toho, že duševné choroby vôbec existujú. Ľuďom, ktorí ich majú, to nie je vidieť na čele. Mnohí majú obavy zo stigmy a so svojím stavom sa nezdôveria ani v rodine, ani v zamestnaní, nie ešte, aby išli k psychiatrovi.

Prečo je to tak?

Ľudia sa u nás nestarajú dostatočne ani o svoje duševné zdravie. O telesnom zdraví sa hovorí mnoho, duševnému zdraviu sa naozaj venujeme málo. Mladí ľudia sú ponorení do svojich problémov a pracujú veľmi veľa, čo tiež prispieva k duševným poruchám. Kým ich však nemajú, nezaujímajú sa o ne.

Fakty o duševných chorobách dnes nie sú jasné ani ľuďom s vysokoškolským vzdelaním. Tieto informácie by sa mali dostávať už k deťom na základných školách. Ak by boli duševné choroby viac „na očiach“, ľudia by sa o nich nebáli hovoriť a neviedlo by to napríklad k samovraždám.

Často sa totiž, žiaľ, ľudia rozhodnú radšej zomrieť, než by išli k psychiatrovi. Depresiu si u nás lieči len tretina pacientov, hoci bez liečby môže byť smrteľná.

Pocit istoty a bezpečia sa získava v rodine už od narodenia. 4 fotografie v galérii Pocit istoty a bezpečia sa získava v rodine už od narodenia. Zdroj: Shutterstock

Ako sa má človek starať o svoje duševné zdravie?

Predovšetkým by mal zladiť svoj súkromný a pracovný život. Snažiť sa vyriešiť si svoje priority a zaradiť medzi ne relax, šport, kultúrne a fyzické aktivity. Treba mať široký obzor záujmov a informácií. A netreba zabúdať na svoju rodinu.

Mali by sme si uvedomiť, že naše duševné zdravie sa odráža aj na našich deťoch. Deti majú prísť do prostredia, ktoré im poskytuje pocit istoty a bezpečia. Len tak z nich môžu vyrásť zdraví, odolní a primerane sebavedomí ľudia. Takí, ktorí dokážu dôverovať iným a vedia nadväzovať vzťahy a priateľstvá.

Je ťažké začať na tom pracovať v dospelosti, pretože základ je daný oveľa skôr, pocit istoty sa vytvára od okamihu pôrodu. Neistota a strach v detstve ľudí poznačia.

Súvisí duševné zdravie aj s našou ekonomickou situáciou? Sú preň dôležité peniaze?

Áno. Zo všetkých štatistík je evidentné, že ľudia v núdzi majú viac duševných porúch než tí, ktorí sú finančne zabezpečení. Veľkosť stresu, ktorý ľudia majú, totiž súvisí s financiami, ktorými disponujú.

Ako sme na tom s duševnými ochoreniami na Slovensku?

Nevieme. Nikdy tu nebola urobená žiadna epidemiologická štúdia. Netušíme, koľko duševne chorých ľudí máme na Slovensku. Tí, ktorí sa dostanú do štatistík, sú len ľudia, ktorí chodia k psychiatrovi a do nemocníc. V porovnaní s inými krajinami však vieme, že percento tých, ktorí majú duševné poruchy a neliečia sa, je zrejme oveľa vyššie.

Inde sa dostane k lekárovi odhadom 60 percent ľudí s depresiou, u nás je to len 30 percent. A to je veľký rozdiel. Bolo by treba urobiť dôkladnú štúdiu, ktorá by zahŕňala aj údaje o tom, v ktorých vrstvách spoločnosti sa duševne chorí ľudia zvýšene vyskytujú.

Tých 500 samovrážd ročne na Slovensku je v porovnaní s inými krajinami veľa alebo málo?

Sme tak niekde uprostred štatistík, nie je to veľmi veľa. Je to približne 10 samovrážd na 100 000 obyvateľov. Sú krajiny, ktoré majú 3, 4, 5, ale aj také, ktoré ich majú oveľa viac.

V krajinách bývalého Sovietskeho zväzu je to v niektorých oblastiach 30 až 40 suicídií. Samovražednosť tam prudko zvýšili spoločenské zmeny a zvýšená konzumácia alkoholu. Na istý čas ju znížila prohibícia, keď sa však alkohol začal opäť predávať, počet samovrážd vzrástol.

V Ázii je oveľa vyššia samovražednosť než v Európe. Maďari majú vysokú samovražednosť oproti iným krajinám a zaujímavé je, že zvýšený počet samovrážd bol aj v maďarskej menšine žijúcej v Slovinsku. Aj na juhu Slovenska, kde maďarská menšina žije, je vyšší počet samovrážd než v iných oblastiach. Nevieme, prečo to tak je.

Aj škandinávske krajiny sa veľmi líšia. Vo Fínsku bola vysoká samovražednosť, v Dánsku nie. Fíni však investovali do preventívnych programov a počet samovrážd veľmi klesol. Podobne to riešili v Maďarsku.

Treba tiež rozlišovať medzi mužmi a ženami. Ženy dokonávajú menej samovrážd ako muži, u nás je to až jedna žena k šiestim mužom. Ženy však majú viac samovražedných pokusov.

Spomínali sme pracovné prostredie. Veľké vypätie, šikanovanie na pracovisku, pracovný stres či snaha zarobiť na živobytie... Môžu byť spúšťačmi duševných porúch, ktoré vedú k samovraždám?

Z mojej skúsenosti – hoci ľudia po samovražednom pokuse hovorili o problémoch v práci, keď sme išli viac do hĺbky, vždy sa ukázali ich problémy v osobnom živote. Osamelosť, neschopnosť nájsť si partnera či nadväzovať vzťahy s priateľmi. Podľa mňa je osobný život pre duševné zdravie oveľa dôležitejší ako pracovný.

Dnes môžu ľudia napĺňať svoje pracovné ambície, zabúdajú však na svoje súkromie. Myslím si, že ak by mali dobrý partnerský vzťah a milujúcu rodinu, mnohí by sa napriek problémom v práci o samovraždu nepokúsili.

Sú však, samozrejme, aj ľudia, ktorí spáchajú samovraždu, lebo majú pocit, že nedokážu svojich blízkych finančne zabezpečiť, že sú zlí partneri, zlí otcovia... Tento myšlienkový pochod však tiež svedčí pre to, že dotyčný nemá dostatočnú oporu v rodine voči stresom.

Dôležitý je vždy rozpor medzi túžbami, snami a ambíciami na jednej strane a reálnou situáciou, ale aj medzi vnútornou odolnosťou a schopnosťou vyrovnať sa s problémami na strane druhej.

V práci však trávi človek veľa času. Pred niekoľkými rokmi sa stalo, že priamo vo firme jedného francúzskeho telefonického operátora vyskočilo z okna v krátkom čase po sebe niekoľko ľudí. Môže za takéto niečo zamestnávateľ? Aké podmienky by mal vytvoriť, aby sa to nestalo?

Napätie v práci, zlé vzťahy na pracovisku a pracovný stres sú rizikové faktory duševných porúch. Tlak zamestnávateľa môže byť veľmi veľký. Vo veľkých spoločnostiach sú často ambiciózni ľudia, ktorí odtiaľ nechcú odísť a neúspech berú ako osobné zlyhanie. Tí môžu problémy v práci riešiť až samovraždou. Treba si však uvedomiť, že samovraždy sú infekčné.

Infekčné? Čo to znamená?

Je to známe už od čias, keď Goethe vydal dielo Utrpenie mladého Werthera, ktoré končí samovraždou. Po vydaní tejto knihy prudko stúpol počet samovrážd. Vošlo to do dejín a potom sa tento jav pozoroval. Za istých okolností či udalostí sa môže zopakovať.

Je známe, že keď sa publikuje informácia o samovražde niekoho slávneho, vždy nasleduje zvýšený počet samovrážd v populácii. Jeden výskum venovaný tomuto javu robili pred dvadsiatimi rokmi vo Viedni. Ukázalo sa v ňom tiež, že keď sa zamedzilo prístupu na miesto, kam chodili ľudia páchať samovraždy, ich počet klesol.

Takýchto „symbolických“ miest je veľmi veľa, má ich skoro každé mesto. V Prahe je to napríklad Nuselský most. Ak sa ľuďom znemožní, aby sa tam dostali, počet samovrážd sa na istý čas naozaj zníži.

Dobré vzťahy s najbližšími, dostatok priateľov a široký okruh záujmov – to je najlepšia prevencia duševných porúch. 4 fotografie v galérii Dobré vzťahy s najbližšími, dostatok priateľov a široký okruh záujmov – to je najlepšia prevencia duševných porúch. Zdroj: Shutterstock

Ľudia teda kopírujú cudzie samovraždy?

Áno, napodobňujú správanie svojich idolov, svojich kolegov, ľudí vo svojej blízkosti, priateľov. Samovražda je do istej miery vždy skratkovou reakciou, keď ľudia neberú do úvahy iné možnosti riešenia situácie.

A ak niekto v ich blízkosti spácha samovraždu a oni majú nejaký problém, môžu si povedať, že dotyčný to vyriešil dobre, samovražda je dobrý spôsob, ako sa vyhnúť utrpeniu v bežnom živote.

Prečo podľa vás ľudia s depresiou či inými duševnými poruchami nejdú k psychiatrovi? Nedoženie ich k tomu ani to, že im je veľmi zle?

Človek, ktorý má depresiu, má často pocity menejcennosti, nedostatočnosti a jeho sebavedomie prudko klesá. Ľudia sa obviňujú z vecí, ktoré neurobili a za ktoré nemôžu. Celú svoju minulosť vidia veľmi čierne. Majú pocit, že nič v živote nedokázali. Logicky je pre nich jediné východisko samovražda. Mnohí ani neveria, že liečbou by sa niečo zmenilo.

Tieto signály je niekedy ťažké zachytiť, môže to byť problém i pre najbližších. Nemusia to byť zjavné príznaky – že je človek spomalený, neje či nespí. Môže to byť aj iná forma depresie. Ľudia si často ani neuvedomujú, že sú chorí. Preto ani nemajú potrebu ísť k psychiatrovi.

A ak je ešte povedomie verejnosti také, že ísť k psychiatrovi je absolútny koniec a je to úplné zlyhanie, tak mnohí ľudia, aby sa takémuto zlyhaniu vyhli, sa radšej rozhodnú ublížiť si. Aj preto musíme mať okolo seba okruh ľudí, na ktorých sa môžeme obrátiť a ktorým môžeme dôverovať. Dobré vzťahy s najbližšími sú najdôležitejšou prevenciou samovrážd.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×