Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Erupcia sopky na islandskom ostrove v roku 1973 ničila spomienky, denníky... Mnohí netušili, že sa už nevrátia

04.11.2018 (43/2018) Domáci vedia, čo znamená život na sopke. Polia sopečného popola a lávové steny sú všadeprítomné ako stigmy poslednej erupcie. Bublajúce a nebezpečné útroby zeme už 40 rokov vzbudzujú rešpekt i obavy. Čo ak...?
Erupcia sopky na islandskom ostrove v roku 1973 ničila spomienky, denníky... Mnohí netušili, že sa už nevrátia
8 fotografií v galérii
Popol si a na popol 
sa obrátiš... Ušetrené 
neostalo ani miesto posledného odpočinku.
Autor fotografie: GEO

Trochu strapatý a veľmi zhovorčivý Bergvin Oddsson, alebo jednoducho Beggi, naviguje šoféra zo sedadla spolujazdca.

Upozorňuje na každý detail: „Vľavo sú futbalový štadión, mestská plaváreň a volejbalová hala. Vpravo, smerom k moru, naše golfové ihrisko, jedno z najpozoruhodnejších na svete. Aby ste prišli po štrnástu jamku, treba poslať loptičku ponad Atlantik!“

Slepý sprievodca

Na Heimaey nechýba vôbec nič, dominujú najmä športoviská. Je jediným obývaným ostrovom ostrovnej skupiny Vestmannaeyjar, ktorú tvorí 18 ostrovov.

Tridsaťdvaročnému Beggimu, ktorý má ženu a 2 deti, predsa len niečo chýba... Zrak! Mladý muž s bledými modrými zreničkami oň náhle prišiel, keď mal 15 rokov. No nevzdal sa a dnes sa venuje sprevádzaniu nových turistov po kľukatých cestách ostrova vzdialeného 10 kilometrov južne od Islandu.

Prisahá, že nezabudol nič z miestnej geografie: doteraz vidí zvláštne farebné odtiene pôdy, letiace oblaky na oblohe i osobité malebné tvary reťazca ostrovčekov a strmých skál roztrúsených v oceáne. A tak sa vydávame na zvláštne putovanie po skale, ktorá je tiež neobyčajná.

„I napriek slepote dokážem vnímať impozantný tieň sopky Eldfell, ktorá sa náhle vynorila zo zeme v noci 23. januára 1973,“ pokračuje Bergvin Oddsson.

Dovtedy tento čierny kužeľ vysoký 221 metrov ne
existoval, bol to ten najrovnejší a najpokojnejší kút ostrova Heimaey s pastvinami a piesočnými brehmi zvažujúcimi sa až k moru.

Dnes žije na úpätí tlakového hrnca 4 280 obyvateľov. Cestička prudko stúpa, dvíha sa silný vietor. Beggi však žartovne prízvukuje, že sa bude držať svojej bielej palice, aby ho neodvialo. Aj 45 rokov po erupcii je pôda tam hore ešte stále teplá.

Island ponúka aj takéto nádherné scenérie. 8 fotografií v galérii Island ponúka aj takéto nádherné scenérie. Zdroj: GEO

Otvára sa panoráma spálenej roviny pokrytej stuhnutou lávou, pohľad na zuhoľnatené kopce a červenohnedé útesy v opare hmly z narážajúcich
morských vĺn. Trochu nostalgický pohľad na nové lávové kráľovstvo rozprestierajúce sa na celom východnom pobreží.

„Je ako kúsok mesiaca zapadajúci do severného Atlantiku,“ uzatvára Beggi.

Prebudenie sopky

Nečakaný vznik Eldfellu, Ohňovej hory, dramaticky zmenil osud ostrovov. Po sopečnej erupcii získal Heimaey viac ako 2 štvorcové kilometre, čo predstavuje 20 percent rozlohy.

Vtedy tu žila malá komunita 5 303 obyvateľov. Mysleli si, že prišli o všetko a najmä o – rybolov. V okolitých vodách, ktoré sú jedny z najbohatších svetových teritórií, sa začiatkom 20. storočia začalo loviť vo veľkom. Aj dnes je Heimaey stále hlavným centrom rybolovu na Islande.

Hneď ako sa sopka prebudila a gejzíry magmy dosahovali výšku viac než 150 metrov, bolo treba zachraňovať ľudí a začať s evakuáciou na hlavný kontinentálny ostrov.

Láva hrozivo postupovala smerom k prístavu, všade zavládol strach a chaos, len niekoľkí najodvážnejší rybári zostali, rozmiestnili pumpy a bez prestávky striekali morskú vodu na žeravú magmu, aby ako-tak spomalili prudko postupujúci prúd.

Boj trval niekoľko mesiacov, bolo však treba priviezť výkonnejšie stroje. Kolegovia boli solidárni a potrebnú techniku im poslali až z New Yorku. Na konci všetkého vznikol nový čadičový útes – prirodzená hrádza, ktorá chráni súostrovie pred obávanými búrkami z východu.

Erupcia si vyžiadala len jednu obeť, miestni však kráter prezývajú monštrum a udalosť stále zostáva v pamäti ako veľká rana.

Ostrov bol pokojný od čias kolonizácie v 19. storočí, keď sa tu usadili otroci na úteku pôvodom z Írska (Vestmannaeyjar, Ostrovy ľudí prichádzajúcich zo západu). Žili spokojne v tieni sopky Helgafell vysokej len 226 metrov, o ktorej vedci predpokladali, že je neaktívna aspoň 5 000 rokov.

Heimaey má 4 280 obyvateľov. Zuhoľnatená láva sa dvíha len kúsok od ľudských obydlí. 8 fotografií v galérii Heimaey má 4 280 obyvateľov. Zuhoľnatená láva sa dvíha len kúsok od ľudských obydlí. Zdroj: GEO

Pozdĺž atlantického hrebeňa však útroby zeme začínali pomaly vrieť a hrozivo dunieť...

Nikto nebol pripravený na blížiacu sa katastrofu, aj keď 10 rokov pred touto tragédiou vybuchla podmorská sopka uprostred mora vzdialená len niekoľko kilometrov. Z morských hlbín sa vynorili 3 nové ostrovčeky liliputánskych rozmerov.

Surtsey pripomínajúci sopečnú konfetu je ako unikát zapísaný v Zozname svetového dedičstva UNESCO a teší sa veľkému záujmu vedcov. Ostrovu Heimaey obdobie po 2. svetovej vojne prinieslo rozmach a prosperitu, a to hneď počas niekoľkých rybárskych sezón.

Eldfell však znamenal koniec zlatého veku. Vybuchujúci gejzír lávy a potom popol, tektonické zlomy a všadeprítomné fumaroly... Dlhá jedovatá rozžeravená noc prikryla opustený ostrov na 5 mesiacov. Bolo treba zachrániť, čo sa dá a rýchlo zlikvidovať stáda hovädzieho dobytka.

Prví obyvatelia sa konečne mohli vrátiť koncom júna 1973. Škody boli obrovské – 300 domov zhorelo a 60 iných pohltilo 16 metrov sopečného popola.

Prechádzame sa po miestach, ktoré pripomínajú Pompeje severu. Niekoľko malých tabúľ rozmiestnených uprostred lávového poľa pripomína, kde boli ulice pred nešťastím.

S trochou predstavivosti nájdeme bohaté tepny mesta, umiestnenie obchodov a domov, plaváreň s morskou vodou vybudovanú v roku 1934, aby sa deti rybárov naučili plávať...

Na severovýchode mestečka sa dvíhajú zvyšky pevnosti Skansinn, sídla jedinej vojenskej jednotky, ktorá kedy bola na ostrove. Bola postavená okolo roku 1630 po nájazde tureckých pirátov, ktorí odvliekli polovicu populácie ostrova a 242 ľudí predali do otroctva v Stredomorí. Ani na túto traumu sa dodnes nezabudlo...

Šesťdesiat domov pohltilo 16 metrov sopečného popola. 8 fotografií v galérii Šesťdesiat domov pohltilo 16 metrov sopečného popola. Zdroj: GEO

Vstávanie z popola

V roku 2014 bolo na úpätí Eldfellu otvorené Múzeum sopky. Je postavené okolo prízemného domu, ktorý sa kedysi nachádzal na ulici Gerdibraut číslo 10. V čase katastrofy tu žila päťčlenná rodina.

Dnes sú zvyšky domu v ruinách, cez prázdne okná možno vidieť nábytok pokrytý sadzami, sčerneté tapety, zvyšky zhoreného vybavenia v kuchyni a kúpeľni, ktorá vyzerá ako ugrilovaná... Svet znehybnený lávou.

„Akoby počas tejto noci zhorela aj časť našich spomienok,“ vysvetľuje historička Helga Hallbergsdottir.

„Každý si počas evakuácie zobral, čo mohol, no nik si nepredstavoval, že odchádza na niekoľko mesiacov. Zatiaľ sopka pomaly ničila naše spomienky, knihy, denníky, nábytok a rodinné fotografie. Tretina obyvateľov, najmä tí najstarší, sa už nedokázali vrátiť.“

Helga mala v roku 1973 len 20 rokov. Začala od nuly a spolu so zástupmi ostatných sa pustila do rekonštrukčných prác, čo napríklad znamenalo odpratať 800 000 ton popola. Občas sa jej zdá, že keď mestečko obklopí opar, cíti štipľavý pach vlhkého dymu...

Na oblohe sa ohromujúcou rýchlosťou pohybujú búrkové oblaky. Blíži sa tlaková níž, ktorá prináša snehové prehánky a hrozí mrznúcim dažďom.

„Dokonalé počasie, aby sme si dopriali trochu vzrušenia,“ žartuje Beggi a s pôžitkom vdychuje vlhký vzduch.

Smerujeme na maják Stórhöfdi, čadičový odrazový mostík, ktorý sa dvíha na juhu ostrova medzi dvoma zátokami vytapetovanými čiernym pieskom. Auto sa trasie pod prudkými nárazmi vetra a v serpentínach vedúcich na vyhliadku fučí od námahy.

November roku 1963: práve vzniká ostrov Surtsey. Dodnes nie je prístupný návštevníkom, 
pracujú tu však vedci. 8 fotografií v galérii November roku 1963: práve vzniká ostrov Surtsey. Dodnes nie je prístupný návštevníkom, 
pracujú tu však vedci. Zdroj: GEO

Vrchol vo výške 122 metrov nad morom je jedným z miest, kde meteorológovia zaznamenávajú najsilnejšie prúdy vetra v Európe.

„Nepoznám nikoho, kto by odtiaľ neodchádzal dojatý,“ kričí Beggi.

A má pravdu. Za majákom ošľahaným vetrom vystúpi na scénu spenené sivasté more, z ktorého žiari antracitová reťaz ostrovčekov. Opar na horizonte, hučanie vĺn, vietor a krupobitie, ktoré sa spolčili, aby nám nemilosrdne ošľahali tvár, je tu prítomná celá krása ostrovov Vestmannaeyjear. Ponurá, drsná a občas aj pekelná...

Nový život

Nad nádherným obrazom preletí malý tieň: „Vtáky tento rok meškajú,“ nespokojne konštatuje Bergvin Oddsson.

Každú jar si tu nespočetné morské lietavce urobia prestávku, medzi nimi dominuje najmä alka bielobradá. Kŕdle smiešnych malých klaunov v čiernych frakoch s bielym golierom, s červeným zobákom a nohami.

Dva milióny týchto papagájov studených morí prilietajú koncom apríla v priebehu pár dní. Strávia tu leto, aby sa rozmnožili v hniezdach, ktoré si vyhĺbia v útesoch. Samičky nakladú vajíčka a rodičia s ohromujúcou vytrvalosťou kŕmia mláďatá miniatúrnymi rybkami, aby ich pripravili na veľký odchod okolo 15. augusta.

„Keď mladé opustia hniezdo a pustia sa na šíre more, musia sa vedieť spoľahnúť na vrodené inštinkty,“ vysvetľuje biologička Margrét Lilja Magnúsdóttir.

Vedkyňa sa venuje akváriu a múzeu prírody, kde sa stará aj o morské kačice, ktoré sa zrania počas sezóny.

„Každý rok pomáhame mláďatám odletieť,“ hovorí s profesionálnou hrdosťou. Deti na ostrove bežne chodia po pobreží, a keď nájdu najslabšie, pomáhajú im zmocnieť a kŕmia ich. Dodajú im životný elán a postupne vypúšťajú na pobreží.

Nie, to nie je hra, doteraz takto zachránili 4 000 vtákov. Je to skutočne zvláštne miesto. Nič tu nie je všedné a také ako inde.

Deti chránia morské kačice a dospelí si na nich, údených či varených, pochutnávajú počas osláv a veľkého hudobného festivalu. Koná sa od roku 1834 v prvý augustový víkend a pritiahne 15 000 návštevníkov.

Alky bielobradé sú ako smiešni malí klauni v čiernom fraku s bielym golierom a červeným zobákom. 8 fotografií v galérii Alky bielobradé sú ako smiešni malí klauni v čiernom fraku s bielym golierom a červeným zobákom. Zdroj: GEO

Magnetom je aj prístav neďaleko malej chránenej zátoky, ktorá bola útočiskom kosatky Keikó, veľrybej hviezdy z filmu Zachráňte Willyho! (1993). Kotvia tu však aj lode, ktoré pokračujú v love veľrýb harpúnami...

A každý večer, v lete či v zime, sa všetci stretávajú v plavkách vo veľkom bazéne pod holým nebom, aby sa porozprávali. Vulkanické vrenie zohrieva vodu na 40 stupňov.

Jedným z tých, ktorí sa radi vyhrievajú v horúcej vode i počas ľadového dažďa, je námorník Sigurmundur Einarsson, pre kamarátov Simmi. Chlap mohutný ako Viking s hlasom ako zvon opravil s niekoľkými priateľmi staré plavidlo pobrežnej stráže a dnes ponúkajú výlety okolo ostrovov.

Počas plavby možno pozorovať myriady vtákov: rybára obyčajného, sulu bielu, víchrovníky, norce, čajku atlantickú, ktoré sú súčasťou každodenného života islandských rybárov. Výlet na mori sa končieva saxofónovým koncertom, ktorý Simmi zahrá v tajomnej jaskyni prístupnej iba od mora.

Bude to výborný program na ďalší deň... Áno, ale – bez búrky. Pretože nasledujúce tri dni sa v prístave okrem svišťania vetra a dunenia mora ozýva len vŕzganie lán zakotvených lodí. Aspoň máme dôvod sa sem vrátiť. Pretože na tomto konci sveta rozhoduje o všetkom príroda.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×