Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Sprievodca pozostalých: Nevyháňajte smútok, ak žialite, je to dôkaz toho, že milujete

02.11.2018 (43/2018) Náš rozhovor s Vojtěchom Hroudom (54) trval veľmi dlho. Chvíľami vládlo v miestnosti hrobové ticho, pretože hľadal vhodné slová. Inokedy zase rozprávanie sprevádzali slzy, pretože aj tie sú súčasťou 
jeho práce sprievodcu pozostalých.
Sprievodca pozostalých: Nevyháňajte smútok, ak žialite, je to dôkaz toho, že milujete
6 fotografií v galérii
Vojtěch Hrouda
Autor fotografie: Matej Kalina

Na Slovensku v sociálnom či zdravotníckom systéme nie je nikto, kto by pomáhal pozostalým vyrovnať sa so smútkom po strate blízkej osoby. V susednom Česku sú v tomto prípade o krok pred nami. V národnej 
databáze povolaní je totiž aj sprievodca pre pozostalých. Novú kvalifikáciu zaviedlo ministerstvo pre miestny rozvoj.

Okrem toho, že ste sprievodcom pre pozostalých, ste aj farár. Aká bola vaša cesta k tomuto povolaniu? Chlapci chcú byť poväčšine policajtmi či hasičmi.

Nespomínam si už, čím som chcel byť ako dieťa (úsmev). Po gymnáziu som vyštudoval matematiku a fyziku, v tomto odbore som aj 5 rokov pracoval. Veľmi ma to bavilo, otvoril sa mi krásny svet prírodnej vedy. Nechcem z mojej životnej zmeny robiť pátos, preto nečakajte, že vám poviem – na ceste do Emauz sa mi zjavil Boh a vyzval ma, aby som ho nasledoval.

Skôr mi v laboratóriu pri počítači chýbala možnosť viac vstupovať do sveta ľudských kríz a pádov na dno, ktorý ma vtedy priťahoval. Asi preto som pokladal za dobrý nápad urobiť zmenu o 180 stupňov a ísť iným smerom. Väčšina ľudí v mojom okolí si však myslela, že to je hlúposť a práve to ma utvrdilo v tom, že robím správne.

Nie som z kresťanskej rodiny, skôr z ateistickej, aj preto som nenašiel u rodičov pochopenie pre túto zmenu. No bol som už dospelý... Vyštudoval som diaľkovo teológiu, dnes som farárom Českobratskej cirkvi evanjelickej, 12 rokov pracujem ako kaplán v nemocnici v Novom Meste na Morave.

Spolupracujem tiež s občianskym združením Dlhá cesta, ktoré pomáha pozostalým rodičom, preto moju pomoc sprievodcu pre pozostalých často vyhľadávajú ľudia, ktorí prišli o dieťa.

Ako ste sa dostali práve k tejto druhej činnosti?

Predtým som 6 rokov pracoval v hospicovom združení a v snahe pomôcť rodinám, ktoré prišli o blízkeho človeka, sme založili poradňu s názvom Aleja. Bol to jeden z prvých projektov svojho druhu u nás. Dlhé roky sme spolupracovali s odborníčkou v oblasti psychológie a sociológie Naďou Špatenkovou.

Práve jej napadlo dať tejto činnosti správnu podobu, pričom sa inšpirovala krajinami, kde sú sprievodcovia pozostalých v praxi dlhé roky. Je to napríklad Nemecko či Anglicko. Naďa komunikovala s ministerstvom, našla tam vhodnú podporu na to, aby sa táto činnosť stala povolaním.

Dnes pôsobí v Česku približne 100 registrovaných sprievodcov pre pozostalých, túto činnosť vykonávajú hlavne popri svojom primárnom povolaní zdravotníkov, psychológov či duchovných, no sú medzi nami aj takí, ktorí toto povolanie vykonávajú na základe živnostenského listu.

Pôsobíme v nemocniciach, hospicoch alebo pri záchranných zložkách. Naďa vedie kurzy pre záujemcov a je autorkou niekoľkých odborných publikácií na túto tému.

Sprievodcovia pre pozostalých pracujú na základe osvedčenia. 6 fotografií v galérii Sprievodcovia pre pozostalých pracujú na základe osvedčenia. Zdroj: Matej Kalina

Keď spomínate túto odborníčku, práve ona v jednej zo svojich kníh tvrdí, že Čechom chýba smútočná či pohrebná gramotnosť.

Naša česká spoločnosť je postihnutá zložitou historickou minulosťou a materializmom čias. Dnes sme v Česku mnohí duchovne vykorenení, chladní a ostražití alebo, naopak, fundamentalistickí. Česi majú nedôveru k inštitúciám a cirkev je inštitúcia. Hovorí sa, trocha nepresne, že sme najateistickejší národ v Európe.

Keď sa pozriete na parte v českých mestách, na väčšine je napísané – rozlúčenie v rodinnom kruhu. Najprv sme cirkevné pohreby začali nahradzovať civilným obradom, lenže táto úradnícka forma sa Čechom zdá, a právom, prázdna a nedostatočná. Ostala posledná možnosť – rozlúčka doma. Verejný pohreb je však základný rituál pre trúchlenie, pre dlhú cestu zármutku.

Možno aj preto nevieme, ako sa správať k pozostalým, často ich povzbudzujeme slovami – neplač a vydrž, čas všetko urovná.

Je to zúfalá reakcia na bezradnosť. Ľudia si nevedia rady, pretože sa odstrihli od tradičných rituálov, tak to riešia akože chlapsky. Nebudeme plakať, je to prejav slabosti, zženštilosti, nehrdinské. A pritom smútku treba dať voľný priebeh, je súčasťou života. Nechcem tým však povedať, že človek, ktorý vyrastá v cirkvi, nie je bezradný.

Keď zomrie dieťa, nevieme pochopiť, prečo to Boh dopustil.

Nikomu nehovorím, zmierte sa s tým, pretože so smrťou dieťaťa sa zmieriť nedá. Mnoho ľudí odmieta byť kresťanom, pretože si nedokážu odpovedať na základnú otázku – prečo dobrý Boh dopustí toľko zla a nespravodlivosti vo svete. V zármutku je táto otázka ešte naliehavejšia.

Nemám naučené slová a frázy, ani sa nesnažím túto tému ukončiť tvrdením, že niet na to odpovede. Snažíme sa tomu s pozostalými spoločne porozumieť. Naša úvaha je napríklad o tom, že by sme asi mali zmeniť svoju predstavu o Bohu. Ľudia si väčšinou myslia, že keď sa niečo zlé stane, má v tom prsty Boh. Verím však, že Boh je naozaj dobrý a nikomu nepraje tragédiu tohto typu.

Myslím si, že sa treba oslobodiť od predsudkov a tradičnej schémy. Zbavme sa mechanickej predstavy o pôsobení Božej vôle podľa akéhosi plánu, prípadne zásady, že každé previnenie si zaslúži trest a že sa previňujeme, aj keď nevieme čím. Neverím, že Boh dopustí, aby zomrelo dieťatko a rodičia nech sa s tým nejako zmieria.

To, čo sa stalo, je spôsobené okolnosťami, ktoré nie sú nikým riadené. Verím v dobrého Boha, ktorý 
je mocný, no jeho moc môže mať podobu bezmocnosti, čo je paradox. Viditeľne sa tento 
paradox prejavil na kríži.

Boh 
je zo smrti dieťaťa, ktorú nespôsobil, rovnako nešťastný 
ako my. V takého Boha verím. Viem, že sú aj iné spôsoby kresťanskej viery. Takže nerobme z Boha vinníka. Neodpovedajme na svoj pocit krivdy, hoci veľmi bolestivý, inou krivdou, obvinením skutočného darcu života.

Kto vyhľadáva vašu pomoc?

Smútiaci sa veľmi často nemajú s kým o svojich pocitoch rozprávať. Znie to prekvapivo, no s najbližšími sa o tom nechcú baviť, berú na nich ohľad, aby ich neranili, veď predsa trpia aj oni. Preto vyhľadajú cudzieho, ktorý nie je týmto smútkom zasiahnutý. Obracajú sa na mňa rodičia zosnulých detí, či už úplne malých, alebo dospelých. Aj 40-ročný človek, ktorý zomrie a má rodičov, je predsa ich dieťaťom.

Takmer sa nestretávam s rodičmi, deti ktorých zomrú po dlhej chorobe, pretože v našej nemocnici detskí pacienti neumierajú. Častejšie sú tragické nehody, prípadne násilná smrť. Potom sú to úmrtia v prenatálnej fáze vývoja plodu alebo tesne po pôrode.

Ďalšou kategóriou sú pozostalí po mladých, ktorí sa sami rozhodnú odísť z tohto sveta. Veľa ráz si so smútiacimi píšeme prostredníctvom mailov, pretože im to tak vyhovuje, vo virtuálnej komunikácii sa môžu viac otvoriť. Napríklad celý rok som si takto intenzívne dopisoval s matkou, ktorej zomrelo bábätko.

V inom prípade to bol emotívne veľmi silný príbeh, išlo o tínedžera, ktorý sa stal obeťou trestného činu priamo doma. Jeho mame sa viac darilo otvoriť práve v mailových rozhovoroch.

Kostol v Novom Meste na Morave. 6 fotografií v galérii Kostol v Novom Meste na Morave. Zdroj: Matej Kalina

Smrť blízkeho každého z nás veľmi zasiahne. Snažíte sa pomáhať aj objatím? Dokážete udržať slzy pri rozprávaní ich príbehov?

Držím si odstup a snažím sa pohybovať vo vecnej rovine, hoci teraz na mne vidíte emócie, no to iba preto, lebo mám v hlave konkrétne príbehy. Emócie nie sú môj pracovný nástroj. Na druhej strane, čím viac emócií u pozostalých, tým je to pre nich lepšie na ceste zármutku. Práve táto miestnosť je priestorom, kde môžu prejaviť svoje city, svoje trápenie.

Nebránim sa objatiu, ak je požiadavka, no sám to neiniciujem. Boli aj prípady, keď som pri pozostalých plakal, je to emočný prejav, za ktorý sa nehanbím ani ho však v sebe neživím. Tým ľuďom by to nepomohlo. Pri hospicovej práci som zistil, že prehnaná snaha o empatiu je často kontraproduktívna.

Musí byť náročné držať sa v takejto ulite.

Nie som v ulite ani akoby za sklenenou stenou. Tá blízkosť, to, že som s nimi, sa môže, a dokonca má prejavovať v niečom inom. Oni to vycítia a nemusíme sa objímať.

Na stenách máte bežecké snímky. Vetráte si za pomoci tohto športu hlavu?

Mám rád vytrvalostný beh. Behanie, rovnako ako zármutok, tak to je určitý pohľad na ľudskú spiritualitu. Pri tomto športe si uvedomujete svoj dych. Pri sedení či ceste do práce si to, že dýchate, až tak neuvedomujete. Dych je cesta k duchu. Behanie je relax, no zároveň duch. Trocha mystické, viem (úsmev).

Máte náročné povolanie. Rešpektuje ho vaša rodina?

Netrvám na tom, aby ma doma kvôli tomu špeciálne rozmaznávali (úsmev). Moje deti sú už takmer dospelé. Keď boli malé, práve som začínal novú kapitolu svojho života, diaľkovo som študoval, dával som do mojej práce veľa energie.

Práca v neziskových organizáciách je veľmi náročná, my Česi tomu hovoríme „mazec“. Musíme si sami zháňať peniaze, písať projekty, pracujeme s ľuďmi. Niekedy som mal pocit, že je to na úkor rodiny.

Dá sa byť pri tejto práci aj veselým človekom? Má humor vôbec miesto vedľa smútku?

Pokladám sám seba za veselého človeka. Ľudia zamestnaní v hospicoch prídu do práce a všade je smrť. Každý z nich vám však povie, že humor je nutná podmienka, aby mohli vykonávať takúto prácu. To nie je v rozpore s tým, že smútok je dôležitý. Ako poradca ho nevyháňam, má svoju funkciu a cením si ho.

Smútok je forma lásky. Ak žialite za človekom, je to dôkaz toho, že ste ho milovali. Vlastne ho milujete stále. Povedal by som to tak, že humor je nutnou súčasťou na ceste zármutkom – prejaví sa v pravý čas, prirodzene, nie je treba sa k nemu nútiť. Cieľom je rovnováha smútku a radosti.

Verím, že aj po smrti dieťaťa môžu rodičia žiť normálny, spokojný život. Áno, bude iný ako predtým, no môže to byť naplnený život, do ktorého sa vráti pocit, že na svete je pekne a že práve my sme pre tento svet potrební. Žiť stojí za to. Pozostalí sami o tejto neuveriteľnej možnosti svedčia, nie je to moja teória alebo zbožné prianie.

Mávajú pozostalí rodičia aj pocit viny?

Skoro vždy majú pocit viny, iba v rôznej miere. Tvrdia, že niečo niekde zanedbali.
Sú však aj prípady, keď rodičia naozaj zavinili, hoci nechtiac, smrť dieťaťa. Napríklad ho zabudnú v čase letných horúčav v autosedačke zamknutého auta.

V takýchto prípadoch im nemôžem úprimne povedať – vy za to nemôžete –, hoci je tam obrovský prvok náhody. Svojím spôsobom za to môžu, no nebol to úmysel. Bolo to nedopatrenie a stáva sa to. Môžem ich viesť k tomu, aby sa naučili žiť s tým, uvedomiť si, že sme ľudia, že robíme chyby.

Je dôležité priznať si to, nie je správne spieť k presvedčeniu – ja predsa za nič nemôžem. Týka sa to každého človeka, nielen rodiča, ktorý zabudne svoje dieťa v autosedačke. Človek dosiahne vnútornú slobodu vtedy, keď prizná, že je omylný a nevyhovára sa.

Spomínali ste, že nemáte naučené slová a frázy. A čo iná príprava, napríklad oblečenie?

A čo myslíte, robím to (smiech)?

Pôsobíte veľmi spontánne a uvoľnene.

Mám problém s uniformami. Po nemocnici by som sa mal pohybovať v patričnom oblečení. Niekto vyžaduje či predpokladá, že budem oblečený ako „dôstojný otec“, preto mám k dispozícií takzvaný nemocničný mundúr.

Kňazský kolárik však nenosím, čo niekedy pokladám za svoje mínus. Obliekam sa normálne, skôr sa snažím pri stretnutí o určitú pietu, vypnem telefón, zapálime si sviečky, rodičia často prinesú fotografie.

Nebráni sa dotykom či objatiu s trpiacim, no neiniciuje ich. 6 fotografií v galérii Nebráni sa dotykom či objatiu s trpiacim, no neiniciuje ich. Zdroj: Matej Kalina

Fotografie, ale hlavne rôzne predmety po zosnulom, to je ďalšia dilema. Kedy ich treba dať preč?

Aj o tom sa často rozprávame. Ide napríklad o zariadenie detskej izby. Niekto chce hneď všetko vyhodiť, iný všetko zachovať. Nie je horšie a lepšie riešenie. Všetko, čo robia pozostalí a cítia že im to pomáha, je to správne.

Hovorím im, nenechajte si od nikoho nahovoriť, že to máte robiť tak a tak. Prináša to len ďalšiu bolesť. Ak vám niekto dohovára, že máte celý rok chodiť v čiernom oblečení a že nie je vhodné stretávať sa s iným mužom či ženou, ak vám zomrie manžel či manželka.

Dá sa vôbec vcítiť do kože človeka, ktorý prišiel o dieťa?

Nemôžeme tomu rozumieť, čo prežívajú, nedá sa to. Môžeme si to skúšať predstaviť, pretože máme svoje deti. Ani ja sa o to nesnažím, to nie je moja úloha. Mojou povinnosťou je pomáhať im.

Môže byť šťastný človek, ktorý pracuje denne so smútkom?

Moja práca je privilégium, učí ma vážiť si život vrátane toho môjho a byť tolerantný k prejavom ľudskej slabosti. Vedie ma k pokore, je dobrou školou k tomu, ako má človek stáť na zemi, neuviaznuť v pasci pýchy s presvedčením, že ja som ten najdôležitejší, že ja som vlastníkom svojho života.

Často si myslíme, že utrpenie je veľmi ďaleko a našťastie, mňa sa to netýka. Je to omyl, utrpenie je všadeprítomný princíp života. Neviem presne odpovedať, či som šťastný, ale určite som spokojný so životom, a to je možno viac.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×