Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Oldo Hlaváček: Kedysi si herci mali čo povedať aj po predstavení, dnes sa po odohraní všetci rozpŕchnu

24.10.2018 (42/2018) Energie má na rozdávanie, pohybuje sa rezko a pred sebou má ešte množstvo cestovateľských plánov. Herec Oldo Hlaváček (84) popiera zákony starnutia.
Oldo Hlaváček: Kedysi si herci mali čo povedať aj po predstavení, dnes sa po odohraní všetci rozpŕchnu
11 fotografií v galérii
Herec Oldo Hlaváček
Autor fotografie: Emil Vaško

V divadle ste vyše 50 rokov. Vystriedalo sa tu množstvo hercov, viaceré generácie. V čom je nová generácia iná ako tá vaša?

V prvom rade kedysi fungoval divadelný klub. Keď sme hrávali v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava alebo v historickej budove SND, skončilo predstavenie a skoro všetci sme išli do klubu. Samozrejme, že aj vínko sa pritom popíjalo, to sa ináč nedalo, ale rozprávalo sa o divadle.

Do klubu chodili spisovatelia, dramatickí umelci, výtvarníci, sochári, dramaturgovia. Manželka robila v divadle tajomníčku, a keď niekoho potrebovala, tak nepoužila telefón, ale zašla do klubu, a tam našla básnika, spisovateľa, dramaturga, ktorého potrebovala.

Tento klub veľmi chýba. To svedčí o tom, že herci si mali čo povedať i po predstavení. Teraz, žiaľbohu, málokedy vídam, že by sa stretli dvaja členovia činohry SND spolu pri pive, pri vínku, koňačiku alebo pri gulášiku a rozprávali by sa.

To som tu, úprimne povedané, nevidel. Keď skončí predstavenie, je to, ako keby niekto strelil do vrabcov, všetko sa rozpŕchne, lebo každý uteká do televízií, na nakrúcanie alebo do dabingu.

Veľmi dlhý čas som sa priatelil s Bolkom Polívkom, samozrejme, bol aj u nás doma, zažili sme spolu veľa krásnych chvíľ a on povedal: „Televize pokazí lidi, zapamatuj si to. Televize lidi pokazí!“ A už má trošičku aj pravdu, pretože pohľad diváka na umelecký svet začína riadiť televízia, kde nie je až taká veľká kvalita. Ani nemôže byť, pretože sa tam vyrába ako na bežiacom páse.

Vy ste sa dosť dlho vyhýbali seriálom, mali ste postavu v Paneláku a pred časom v seriáli ZOO. Ako vás zlomili, lebo ste v minulosti povedali, že na kastingy určite chodiť nebudete.

Vylúčené, nikdy v živote som ani nebol, ani som sa nezúčastnil žiadneho kastingu. Čo sa týka seriálu ZOO, prišli za mnou, či by som si nechcel zahrať vrátnika v zoologickej záhrade. Tak som si povedal, pokiaľ to nebude nič náročné, prečo nie? Veď my dokonca bývame oproti zoologickej záhrade, tak to len prebehnem a môžem hrať (smiech).

Myslím si, že tam sme sa voči divákovi veľmi neprehrešili, lebo to bolo také nevinné o zvieratkách. Potom som ešte účinkoval, vďaka Ďurovi Slezáčkovi, ktorého tam hore pozdravujem, nech mu je zem ľahká, on ma zlanáril, v Paneláku. Potreboval tam kamoša, preto autor pripísal novú postavu.

Chodieval som tam vyslovene kvôli Ďurkovi a Dačke Turzonovovej. Autor (Andy Kraus, pozn. red.) je navyše kamarátom môjho syna, takže sa to napokon „vyvŕbilo“ tak, že som s nakrúcaním súhlasil.

S Jozefom Kronerom boli osem dní nezvestní. 11 fotografií v galérii S Jozefom Kronerom boli osem dní nezvestní. Zdroj: Archív O. H.

V novinách som sa dočítala, že ste vašim vnučkám vybavili robotu. Jednej v televízii a druhej vo svetovom modelingu, vraj aj tam máte kontakty. Tak priznajte, čo ste vybavovali?

(Smiech.) Je to možno nepekné, keď to takto poviem v súvislosti s mojimi vnučkami, no ja som naozaj prstom nepohol. U Mišky to bolo tak, že keď mala asi 14 rokov, boli v škole vyberať tváre vhodné na modeling. Tešil som sa, keď ju vybrali. Stala sa tvárou nejakej kozmetiky a potom už bola vo svete veľmi obľúbená. Podchvíľou fotila v Japonsku, v Amerike, vo Francúzsku.

Keď sme s manželkou chodievali do Talianska alebo do Francúzska, videli sme ju na titulných stranách módnych časopisov, na bilbordoch. Teraz už je mamičkou a má 2 detičky, no stále pracuje, je o ňu záujem, takže je to fajn.

Mladšia Lucka robí v Markíze. Čo počúvam od jej spolupracovníkov, tak ju chvália, že je schopná redaktorka a má budúcnosť pred sebou. Takže obe sú krásne, šikovné, samozrejme, po mne, po kom inom (smiech)? A od staršieho syna máme dvoch vnukov inžinierov. Jeden býva v Španielsku, v Barcelone. Druhý je zas v Rakúsku. Ten robí s počítačmi.

S manželkou ste spolu 61 rokov. Spomeniete si ešte na vaše zoznámenie?

Samozrejme. Ako vysokoškolák som sa chodil učiť do Záhrady umelcov, to bolo pri Dunaji. Vzadu bol vždy tanečný parket, kde hrávali najlepšie kapely vo vtedajšom Československu. Hrali tam napríklad Offermannov orchester, orchester Karla Vlacha. Ľudia na parkete tancovali a ja som sa tam učil marxizmus-leninizmus, ale veľmi mi to nešlo. Nemal som rád tieto ideológie.

A jedného pekného večera som tam sedel a cez parket prechádzala jedna dievčina. Vtedy som si povedal, veď to je niečo úplne z iného sveta. Bola krásna a mala 17. Vtedy som plný hanby poprosil kamaráta, aby mi s ňou vybavil rande. Na druhý deň sme sa stretli na Obchodnej ulici.

Prišiel som tam roztrasený, aj ona prišla, trošku sa oneskorila. Potom som sa aj dozvedel prečo. Chcela prísť v peknej sukničke, ale mala ju v ten deň na sebe jej sestra, preto čakala, kým sa vráti, aby si ju mohla obliecť. Takto sme sa stretávali hádam rok, až sme si jedného dňa povedali, že sa zosobášime.

Potreboval by som ďalších 100 rokov, aby som splatil mojej žene to, čo pre mňa urobila. Už na začiatku manželstva sme totiž zažili veľmi veľkú skúšku. Pre poburovanie proti republike som skončil na rok vo väzení.

To poburovanie prebiehalo tak, že som svojej manželke a kolegom rozprával, aké je nespravodlivé a hrozné, že nás jeden veľký štát, vtedy som mal na mysli Sovietsky zväz, tlačí, gniavi. Musíme robiť všetko podľa nich a kto je proti, je nepriateľ zriadenia.

Pýtal som sa, prečo to musíme robiť, veď sme Československá republika, tak by sme mali stáť na vlastných nohách. Prečo by sme mali mať dozorcov, strážcov, ktorí nás strážia a hovoria, čo máme robiť, ako máme robiť? Toto som rozprával medzi kolegami, a to sa dostalo až tam, kam sa to dostať nemalo. Niekto bol asi veľmi zhovorčivý a kde-kade povedal, že mám takéto zmýšľanie.

Jedného krásneho dňa si po mňa prišli a povedali mi, že som poburoval a poburujem proti republike. Odsúdili ma a manželke povedali, aby sa so mnou rozviedla, lebo som protištátny živel a vo väzení ešte dlho pobudnem. Manželka však povedala, že to neprichádza do úvahy.

Uznajte, mohol som potom takúto ženu podvádzať? Mal som byť zlý, keď ona pri mne stála a stojí v dobrom aj zlom? To som skrátka nemohol urobiť, svedomie by mi nedovolilo.

Odvtedy uplynulo viac ako 60 rokov. Samozrejme, povystrájal som všeličo, ale opakujem, podviesť by som ju nedokázal. Navyše, musím povedať, že v spoločnosti, v ktorej sa stretávajú už títo starší ľudkovia, je ona stále i vo svojom veku mladica, pekne vyzerajúca, upravená. Je to fajn.

S manželkou na začiatku manželstva pred viac než šesťdesiatimi rokmi. 11 fotografií v galérii S manželkou na začiatku manželstva pred viac než šesťdesiatimi rokmi. Zdroj: Archív O. H.

Čo také ste jej vyparatili?

Bol som napríklad 8 dní nezvestný (smiech). S Jožkom Kronerom sme sa totiž vybrali na ryby a popri tom mi chcel ukázať miesto, kde sa narodil. V podstate sa narodil všade (smiech). Kde sa narodil, tam sme si dali poldeci a stalo sa, že o nás nikto 8 dní nevedel, no potom sa všetko vysvetlilo aj odpustilo (smiech).

Po prepustení z väzenia ste účinkovali v Divadle Jonáša Záborského v Prešove. Ako ste sa dostali do Prešova?

Keď som sa vrátil z polepšovne, tak som sa v žiadnom divadle nevedel zamestnať. Všade som písal, prosil som, aby ma prijali, nikto mi neodpovedal, až som jedného dňa dostal list od pána riaditeľa Petrušku z Prešova. Mal som už vtedy dohodnutú prácu vodiča parného valca v Slovnafte, no na základe tejto príležitosti som prácu mohol odmietnuť a prísť do Prešova.

Tam som zistil, že také divadelné obecenstvo nie je nikde v celom Československu. Diváci sa aj za drobnú postavičku, ktorú som na začiatku hral, lebo som nehral hneď veľké postavy, vedeli na ulici pristaviť, pochváliť. Niekoľkokrát sa mi stalo, že ma pozvali na obed, na večeru alebo k sebe domov.

V Prešove mali veľmi radi divadlo a stále verím, že aj majú. Účinkoval som tam rok a boli to krásne chvíle. Manželka sa tam vtedy tiež chcela zamestnať, tak sa bola hlásiť na národnom výbore, prijali ju.

Na druhý deň prišla do roboty, zavolal si ju predseda výboru a povedal jej, že keď bude vykonávať administratívne práce, má zároveň hlásiť, čo sa deje v divadle. Akej nálady sú herci, či hovoria zle o komunistickej strane, či ohovárajú režim... Manželka sa zhrozila, na druhý už do roboty neprišla. Našla si prácu v Mototechne. Oni mali na starosti aj predaj áut.

Vtedy z Mototechny zariadila auto Krajíčkovi, Kukurovi, nám a ešte aj ďalším známym. Kúpiť v tom čase auto bolo totiž niečo. Vinkulovalo sa 10 000 korún a čakalo sa rok, rok a pol na auto. No v Prešove sa to vďaka manželke a riaditeľovi Mototechny, s ktorým sme mali veľmi dobré vzťahy, dalo zariadiť.

Dobré vzťahy sme mali aj s hercami, často Prešovčania chodievali za nami neskôr do Bratislavy, kde sme spomínali na časy prešovské (smiech).

V minulosti ste písali scenáre, prispievali do novín. Stále rád píšete?

Áno, rád si sadám za stôl a píšem. Mám napísaných množstvo vecí, aj z dávnych čias. Ukladám to do skrine a už aj viem, aký osud stihne tieto moje texty, články, nahrávky. Keď zatrepem kopytami, tak sa to všetko vyhodí (smiech).

K osemdesiatym narodeninám vám vyšla kniha. Nepremýšľali ste, že ešte nejakú vydáte? Veď je to škoda.

Nie, teraz už nie.

Po smrti Ivana Krajíčka sa mu takmer zrútil svet. 11 fotografií v galérii Po smrti Ivana Krajíčka sa mu takmer zrútil svet. Zdroj: Archív O. H.

Keď píšete, využívate moderné technológie?

Kdeže, píšem rukou. Ak niečo potrebujem, mám na to manželku a ju zneužívam (smiech). Ona má doma jednu miestnosť, kde má všetky výdobytky techniky. Obrazovky, počítač a tlačiareň. Ja som však tomu veľmi neprepadol a o internet ani nemám záujem.

Už keď sa začal používať mobil, bol som dosť opatrný, lebo technológie síce pomáhajú, urýchľujú dorozumievanie, ale veľmi často sa to zneužíva. Aj to rýchle dorozumievanie mne osobne prekáža.

Veď nebolo krásne obdobie, keď sa písali listy? Veľmi som sa tešil, keď mi mal prísť list a už som čakal, že ho poštár donesie. Otvoril som ho, čítal vetičku po vetičke. Potom som si sadol a napísal odpoveď, dokonca aj veršík sa tam objavil. Potom som ho dal do obálky, nalepil známku, odniesol ho na poštu alebo hodil do schránky. To boli krásne časy.

Svojho času ste mali plnú schránku listov od fanúšikov.

Kedysi sme vyzývali divákov, aby nám posielali vtipy do relácie Vtipnejší vyhráva. No nechodievali nám len samotné vtipy, ale aj listy o relácii a veľmi často aj mne. Do televízie prichádzalo toľko listov, že v nej zriadili listové oddelenie pre tento program. Dokonca prichádzali listy, kde bolo na obálke napísané len Oldo. Aj z Česka sa taký list dostal do Bratislavy na poštu a poštár ho priniesol do televízie (smiech).

Tento rok odišli do hereckého neba vaši kolegovia Stano Dančiak, Marián Labuda. V divadelnej šatni máte napríklad stále zapálené sviečky za Miška Dočolomanského. Aký je to pre herca pocit, keď sa okruh jeho priateľov a blízkych postupne zužuje?

Na toto je veľmi jednoduchá odpoveď a síce, život ide ďalej... Je to, samozrejme, obrovská strata, najmä v prípade, ak človek, ktorý sa už pominul, bol zároveň mojím dobrým priateľom. Tých, ktorých ste spomínali, boli kolegovia, s ktorými som veľmi rád hrával, rád som sa s nimi stretával. Takéto stretnutia bývali vždy veľmi zaujímavé, atraktívne a veľmi zvláštne.

Verejnosť by možno ani nevedela pochopiť, čo takíto komedianti spolu vedia povymýšľať. Keď jeden z takých hercov zrazu odíde, je to, ako keď zo súkolia zrazu vypadne jedno koliesko, a to súkolie sa pokazí, naštrbí, škrípe a dlho trvá, pokiaľ sa všetko dostane do normálneho procesu.

Samozrejme, rany sa zacelia, no špeciálne ja mám mnoho krásnych spomienok na priateľstvá s hercami, ktorí odišli už veľmi dávno a s ktorými som v tomto divadle začínal. Je to najmä Ferko Dibarbora, Gusto Valach, Július Pántik, Karol Machata. To boli úžasní kolegovia, s ktorými žiť v jednej spoločnosti bolo prenádherné. Postupne, ako odchádzali, som akoby aj ja strácal zmysel života.

Takto intenzívne som to cítil, najmä keď odišiel Ivan Krajíček, s ktorým som si podelil veľkú časť svojho života. S ním sme robili mnohé programy, ktoré mali ľudia radi. Ivanov odchod z tohto sveta bol pre mňa veľmi ťažký. Niežeby som celkom zanevrel na život, mal som množstvo iných pracovných príležitostí a roboty, ale už to zďaleka nebolo ono.

Takto som prišiel aj o množstvo ďalších priateľov, až som napokon zostal s manželkou doma sám (úsmev). To je však na druhej strane veľmi pekné, pretože sme spolu dlhé roky. Okrem toho máme deti, vnúčatá, pravnúčatá. Zmysel života sa teda celkom stratiť nedá a prázdnotu vyplnia ďalší ľudia.

Rád spomínam. Pozriem si záznamy, krátke videá, fotky z čias, keď boli deti ešte malé, no radšej ako na minulosť myslím na to, čo budem robiť zajtra, čo budem robiť o týždeň, o mesiac, o pol roka, a na to sa potom teším. To je dobrá rada pre každého, aby nemyslel na to, čo bolo, čo urobil, ale na to, čo bude a čo urobí.

O šatňu v SND sa delil s Michalom Dočolomanským. Aj po desiatich rokoch od jeho smrti zaňho pravidelne páli sviečky. 11 fotografií v galérii O šatňu v SND sa delil s Michalom Dočolomanským. Aj po desiatich rokoch od jeho smrti zaňho pravidelne páli sviečky. Zdroj: Emil Vaško

Nahrali ste mi na otázku, pretože, keď ste nám pred štyrmi rokmi poskytli rozhovor, na záver ste spomenuli, že si v živote vždy stanovíte plány, na ktoré sa následne tešíte. Čo vás teda aktuálne čaká?

Teraz mám plány oddychové. O týždeň ma čakajú na pár dní Piešťany, potom sa chystáme s manželkou do Dudiniec na 10 dní. V polovici novembra odchádzame do Turecka, kde budeme až do 1. decembra a cez Vianoce pôjdeme do Portugalska, pretože starší syn Oldo je tam veľvyslancom. V kalendári už mám presne zapísané hodiny odchodov, príchodov a dni, kedy cestujeme a kedy sa vraciame.

Okrem toho máme záhradu, kde je neuveriteľné množstvo ovocia. Úroda jabĺk bola tento rok obrovská, ani nevieme, čo s nimi. Niektoré sú ešte stále na stromoch, a to ich už mám aj poukladané, pozavárané... Okolo záhrady a domácnosti je naozaj stále čo robiť.

Tento spôsob života vás potom udržiava večne mladého – nemyslieť na minulosť a zameriavať sa na budúcnosť.

Áno, veď aj keď zaspávam, tak nepremýšľam nad minulosťou. Vždy pred spaním sa totiž snažím naladiť na nasledujúci deň. Myslím na to, čo budem robiť zajtra, aké mám predstavenie, aké práce okolo domu ešte musím stihnúť urobiť. Tento spôsob myslenia mi dodáva množstvo energie.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×