Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Kvalitné víno, Štúr a vychýrená majolika. Domáci sú svojím mestom doslova posadnutí

23.10.2018 (42/2018) Zoznam osobností, ktoré žili a žijú v jednom malom mestečku pod Malými Karpatmi, je dlhý. Okrem rodiny Štúrovcov od politika a národného buditeľa cez evanjelického kňaza až po geológa tu žil aj spisovateľ Šikula a dodnes tu býva jeho dcéra, tiež spisovateľka. Astronóm, enológ, keramikár, klavírna umelkyňa... Neuveriteľné!
Kvalitné víno, Štúr a vychýrená majolika. Domáci sú svojím mestom doslova posadnutí
16 fotografií v galérii
Národný buditeľ Ľudovít Štúr strávil v Modre posledné roky života až do tragickej smrti.
Autor fotografie: Vladimír Kampf

Modranov je takmer 9 000. Ešte sále sa medzi nimi dajú nájsť prejavy rivality medzi katolíkmi a väčšinovými evanjelikmi. Zvonka ich nevidno, no domáci o nich vedia. Tento fenomén tu stále funguje. Hovorí sa, že aj na úradoch pristupujú svoji k svojim ústretovejšie alebo prísnejšie k tým druhým...

Pokojné mestečko s nepokojnými, často preplnenými cestami, ktoré stále križujú stred mesta. Našťastie dvory, zrekonštruované historické budovy a najmä pivnice pod celým stredom centra poskytujú pokoj a vyžarujú pohodu.

Je to mesto, ktoré si na takýchto priestoroch dáva záležať. Väčšinou sú v nich rodinné podniky, ktoré ponúkajú vlastné vína.

Uprostred námestia stojí súsošie, dominuje mu Ľudovít Štúr s vysoko zdvihnutou rukou. Dielo akademického sochára Miroslava Motošku z carrarského mramoru má na pohľad jednu anomáliu. Národný buditeľ Štúr má jednu ruku dlhú. Tá zdvihnutá je akosi proporčne nevyrovnaná.

Hovorí sa, že to preto, aby zospodu vyzerala efektne. Bočné súsošie vľavo pripomína slovenských dobrovoľníkov revolúcie z polovice 19. storočia. Súsošie vpravo sú najbližší Ľudovíta Štúra: Hurban, Hodža a Francisci.

Indián z vesmíru

Ján Ponka Duban (53) je muzikant a riaditeľ Meremy Modra. Okrem domova sociálnych služieb a zariadenia podporovaného bývania nad mestom má Merema aj Musique club galeriu rovno na frekventovanej križovatke v meste.

Je to chránené pracovisko s nádychom histórie. Obsluhujú v ňom zdravotne a sociálne znevýhodnení klienti.

Horná brána strážila vstup do mesta. 16 fotografií v galérii Horná brána strážila vstup do mesta. Zdroj: Vladimír Kampf

„Ja tu prežívam,“ hovorí Ponka na úvod. Prímenie dostal podľa kmeňa Indiánov po tom, ako za mlada vyšiel s kamarátmi z kina. Hovorí o sebe, že je deinštitucionalizovaný evanjelik a hlavne mimozemšťan.

„Hľadám v živote nadstavbové časti a idem viac do hĺbky ako do nejakých -izmov. Tie sú síce pre ľudí, no pre nás mimozemšťanov neplatia.“

Ján Duban popri vlastných záujmoch študoval na pedagogickej fakulte v Nitre. Najlepšia škola však podľa neho bola pri babke.

„Keď som bol malý a chodil som do škôlky, tak som v nej hneď ochorel a poslali ma k babke. Ona ma učila mimozmyslovému vnímaniu. Rozprávali sme sa spolu o hviezdičkách, o energiách, o rastlinkách... To skutočne fungovalo.

Inak som nevedel, načo vlastne chodím do školy. Mal som vždy pocit, že sa tam netriafajú do toho, čo človek naozaj potrebuje. Ako malý chlapec som sa len ťažko dostával do sveta dospelých. Dodnes nechápem niektoré veci. Musím však ,zdieľať‘, keď chcem byť zaradený v spoločnosti.

Myslím, že dnes už nie som až taký výnimočný tým, že si žijem popri reálnom svete aj ten svoj. Veľa ľudí už chápe, že v umelo vyvolávanom napätí a strachu si treba nájsť obranný mechanizmus a zariadiť sa. Ľudí už ani politika tak nezaujíma, ako po revolúcii. Sklamali ich všetci. Čím viac ide človek do seba, tým viac ide aj do života. To čo vyžaruje, to aj prijíma. Ak bude niekto hovoriť, že veci sú zlé, bude zle aj jemu...“

Mimozemšťan z Modry rád dáva veciam druhú šancu, aj dom v rozsiahlej divokej záhrade si staval podľa toho, čo zohnal. Začal starými vchodovými dverami, ktorým prispôsoboval ďalšie kusy.

Ján Ponka Duban rád zhudobňuje diela svetových poetov, väčšinou v preklade Ľubomíra Feldeka. 16 fotografií v galérii Ján Ponka Duban rád zhudobňuje diela svetových poetov, väčšinou v preklade Ľubomíra Feldeka. Zdroj: Vladimír Kampf

Spirituálne zviazaní

Modra vyriešila obecný rozhlas tým, že si zriadila rádio s dosahom tak po najbližšie dediny. Naladiť si ho môže každý, kto mestom prechádza. Niektorí miestni tvrdia, že sa dá počúvať maximálne štvrťhodinu a potom už nikdy viac. Okrem Bukasového masívu hrá aj skladby Jána Ponku Dubana.

„Keď som mal 12, vyhodili ma z hudobnej školy, že na to nemám. Neskôr som hrával po kuse Európy, až som sa vrátil učiť vedľa triedy pani učiteľky, ktorá mi vtedy odporučila, aby som už radšej nepokračoval,“ smeje sa.

Začínal v základnej škole. Tajne bral otcovi gitaru odloženú za gaučom.

„Ako ľavák som sa musel učiť hrať opačne a ako sa dalo. Bol som nielen ľavák, ale aj dyslektik a dysgrafik... Na gymnáziu som hral v prvej kapele. Na ‚výške’ zase divadlo, ku ktorému som robil muziku. Pripravoval som predstavenia pre zvolenské divadlo.

Po otvorení hraníc sme s kamarátom išli na ulicu do západného Berlína. Úžasné bolo, ako ľahko sme si zarobili. Bol to veľký nepomer s vtedajšími platmi u nás. Dostal som sa do belgických Antverp. Našiel som si tam veľa kamarátov a hral som v kapele. Býval som u legendy flámskej literatúry Jeana Marie Bergmana. Keď som to v Belgicku niekomu povedal, neverili mi. Hrávali sme spolu.“

Napriek dobrému životu sa vrátil do Modry. „Mohol som tam zostať, zaláskovať sa... Čokoľvek. Bol som tam ako doma. Mňa však stále doháňalo, že som Modre čímsi zaviazaný. Nebolo to nič racionálne, len pocit, že keď som sa tu narodil, tak by som pre to mesto mal niečo aj urobiť. Do cudziny môžem ísť kedykoľvek.

Antverpy sú 1 200  kilometrov ďaleko, čo už nie je neprekonateľná vzdialenosť. Tam som sa potreboval vybúriť, načerpať niečo nové a vrátiť sa domov zužitkovať skúsenosti. S Modrou sme spirituálne zviazaní.“

V tomto dome býval Ľudovít Štúr v rokoch 1850 až 1856. 16 fotografií v galérii V tomto dome býval Ľudovít Štúr v rokoch 1850 až 1856. Zdroj: Vladimír Kampf

Rozum, sila, cit

Ľuboš Šimonovič (56) je stonásobný darca krvi a posledný majster Československa v točení keramiky. Občas ho považovali za prevtelenie Ľudovíta Štúra. Nielen pre ich spoločné iniciálky.

„Keď som si nechával na zimu bradu, deti dokonca tvrdili, že videli v Modre ozajstného Štúra,“ spomína.

„Myslím, že nastal čas, keď sa keramika v Modre spamätala a okrem tradície prinesie aj nové prístupy. Lepší keramikári robia v menších dielničkách, ja tiež pracujem pre súkromníka,“ hovorí majster keramikár.

Točenie keramiky nie je kumšt. Treba na ňu rozum, silu a cit.

„Ak niekomu niektorá z týchto daností chýba alebo nemá dostatok trpezlivosti, tak to vzdá. Keramikárstvo síce nie je najstaršie remeslo, ale je isto jedno z najstarších. Všetko, čo k nemu potrebujeme, nám dala príroda – od ohňa, dreva až po ílovinu či piesok na glazúru.“

Ľuboš je rodený Modran. „Každý Modran je vinohradník alebo vinár. S hroznom a vínom robíme odmala úplne všetko. To je moje prvé remeslo. Vyučil som sa v Modranskej keramike. Robil som v nej 30 rokov, 3 mesiace a 30 dní. Odišiel som v roku 2010, keď nám už neplatili.

Osem rokov som robil šoféra a údržbára vo vinárskej škole, kde som sa zdokonalil vo vinárstve. Okrem toho som chodil pomáhať mame do pohostinstva, takže mám skúsenosti aj ako čašník,“ vyratúva.

Modranská keramika je špecifická tvarmi a vzormi. Pochádza zo 14. storočia. Je úzko spätá s vinárstvom a vinohradníctvom.

Katolícky farský kostol Sv. Štefana kráľa. 16 fotografií v galérii Katolícky farský kostol Sv. Štefana kráľa. Zdroj: Vladimír Kampf

Používanie glazúr v Španielsku a Taliansku, takzvaná majolika, sa dostala až do Modry. V 17. storočí tu začali vznikať prvé cechy a usídlili sa tu habánski keramikári. Boli to pacifisti, ktorí nemali radi násilie. Preto nepoužívali červenú farbu.

Ľudí opäť zaujíma ručná práca a je im príjemné mať tradičný výrobok namiesto čínskych masovo pásovo vyrábaných hrnčekov.

„Z ručných výrobkov je cítiť teplo rúk, ktoré ich držali a vytvárali,“ hovorí Ľuboš.

Modru by nevymenil za žiadne iné mestečko na svete. Prežil v nej detstvo, vyučil sa tu, pracuje tu. Z miesta, kde sa učil, je dnes hotel Majolika, do ktorého chodí robiť kurzy keramiky za hrnčiarskym kruhom, aby ľudia videli, čo to znamená a že to nie je strojová robota.

Biele, červené a zadarmo

K Modre patrí víno a stredná odborná škola vinársko-ovocinárska. Jedným z jej učiteľov je Jozef Kováč (61).

„Po revolúcii v roku 1989 nastal vo vinárstve jeden obrovský zmätok. Nebola ani legislatíva, prvý zákon vyšiel až v roku 1996. Dovážali k nám lacné vína za pár halierov a rozdeľovali ich na biele, červené, suché, sladké a zadarmo. Nikoho nezaujímali odrodové a ročníkové vína.

Po zavedení zákona do platnosti sa ľudia museli zmestiť do stanovených noriem. Veľmi rýchlo sa dokázali adaptovať. Už v roku 2000 sme sa stali veľmocou sladkých vín. Najmä ľadových a slamových, s ktorými je piplačka. To bola prvá fáza. Neskôr sa stalo celé Slovensko malou veľmocou ružových vín. Dostávame medaily na najvyšších svetových fórach.“

Ľudia v Modre sa začali preberať. Dnes je v nej niekoľko zaujímavých gurmánskych miest prerobených z maštalí a zo stodôl.

Jozef Kováč sa teší z mladých vinárov, ktorí medzi sebou súťažia. 16 fotografií v galérii Jozef Kováč sa teší z mladých vinárov, ktorí medzi sebou súťažia. Zdroj: Vladimír Kampf

„Pezinčania nám závidia malé, útulné vinárničky a vínotéky. Pretože sme malá krajina, produkciu vína máme nízku, takže by mala rozhodovať kvalita. Kto vyrába kvalitné víno, uchytil sa. Dôležité je ho aj predať, najlepšie vo vlastnom zariadení.“

Učiteľ vinárstva sa teší, že v Modre vyrastá generácia mladých, že dedovia odprevádzajú vnukov do vinárskej školy.

„Vznikla tradícia hodnotenia čisto modranských vín. Na tohoročnom vinobraní sme mali 140 vzoriek. Už si nikto nedovolí kdesi nakúpiť lacné hrozno a potom víno z neho predávať doma ako miestne.

Sused od suseda sa chce odlíšiť. Do popredia sa dostali aj klasické modranské odrody – veltlínske zelené, modranský tramín a vďaka otepľovaniu aj cabernet sauvignon... Budúcnosť je v kvalite,“ mieni.

Vineu upratali

Jozef Kováč je zaťom Jána Farkaša, otca viney, ktorá sa narodila v Modre.

„Patent vznikol za socializmu a jeho majiteľom bol štát. V súčasnosti ho vlastní súkromná spoločnosť.“

Kultový nápoj nie je tým, čo býval. Jeho základ tvoril hroznový mušt z malokarpatskej oblasti s prímesou bazového macerátu z okolia Modry. Bola to prírodná aróma. Naplnené fľaše pasterizovali a v poslednej fáze do nich pridali bublinky.

To je dnes nemožné. O trvanlivosť sa stará chémia. Umelohmotné balenia by pasterizáciu nevydržali.

Za humnami pamiatkovej rezervácie vyrástli paneláky. 16 fotografií v galérii Za humnami pamiatkovej rezervácie vyrástli paneláky. Zdroj: Vladimír Kampf

Je zvláštne, že trh si žiada kvalitné vína a zákazníci sú za ne ochotní zaplatiť, no nealkoholické nápoje chcú čo najlacnejšie a je im jedno, čo obsahujú. Vinea podľa originálneho receptu by bola v súčasnosti exkluzívny mok.

„Svokor mal ideu vymyslieť ľudový, cenovo dostupný a chutný nápoj. Kedysi sa šenkárom do lacných malinoviek nechcelo, lebo by nezarobili. Podaril sa vývoz viney do USA, ale aj tam ju veľkí hráči na trhu s nealkoholickými nápojmi rýchlo upratali. Do života sa nedostala ani rosea, nápoj na báze hrozna a šípok, a ani ďalšie pitné nápady Jána Farkaša.“

Návrat do vinohradov

René Pretzelmayer (44) sa dostal naspäť do vinohradov na bežkách cez kus sveta. Narodil sa v Modre.

„Z celého procesu výroby vína je vinárstvo tá príjemnejšia časť. Vinohradníctvo vyžaduje kopu driny. Je to ťažká práca, ktorú sme zažívali už ako deti. Všetky ostatné mali víkendy, ale my, deti vinohradníkov, sme museli robiť. Mňa zachránil šport. Nemusel som drieť. Tomu už asi nikto neuverí, že okolo Modry boli bežkárske trate a sneh.“

Z Modry odišiel na školu do Banskej Bystrice. Súčasťou vyučovania bol aj beh na lyžiach. Dostal sa do reprezentácie. Postupne však prichádzal o chrbticu a kĺby. Musel s vrcholovým športom skončiť. Bol asistentom trénera našej reprezentácie.

„Zistil som, že na lyžovaní ma baví všetko okolo neho viac ako samotné lyžovanie. Robil som manažéra a neskôr šéftrénera behu na lyžiach. To ma napĺňalo. Cestoval som po svete a žil mimo modranskej reality. Keď som bol doma, sedeli sme v pivnici s mojím otcom Jánom a vyvíjali vlastné vína. Prvé etikety na fľaše sme si maľovali sami.“

Posledné roky sa venoval obnoveniu tradície skokov na lyžiach. Po tridsiatke sa však rozhodol, že sa vráti do Modry a k vinárstvu.

René Pretzelmayer sa zo sveta vrátil do vinohradov. 16 fotografií v galérii René Pretzelmayer sa zo sveta vrátil do vinohradov. Zdroj: Vladimír Kampf

„K vinohradníctvu ma doviedol až môj syn. Bolo to neuveriteľné, ako sa mu páčilo vo vinohrade a ako chcel byť s ľuďmi v ňom. Vychutnával obedy pod holým nebom s ostatnými. Tak som s ním začal chodiť. Vinohradníctvo si vyžaduje celého človeka.

Máme v rodine 17 hektárov viníc. Potrebujeme ľudí, potrebujeme stroje. Naučil som sa jazdiť na traktore. Z toho som sa veľmi tešil. Po prvý raz som sedel v našom traktore. Ani ako dieťa som v ňom nesedel. Dva mesiace som sa vozil po vinohradoch. Žena bola z toho nešťastná. Človek musí dozrieť a prísť robote na chuť.“

Keď chodil po svete, všímal si, ako fungujú rodinné podniky.

„Takto som postupne precital. Môj pradedo bol nemecký obchodník, ktorý prišiel do Modry pozdvihnúť vinohradníctvo. Žiaľ, zabudol sa vrátiť,“ smeje sa René.

„Áno, aj ja som si hovoril, že všade na svete je lepšie a domov sa nevrátim. Lenže tento kraj je fantastický a ja ho milujem.“

V súčasnosti obnovuje rodina Pretzelmayerovcov zrúcaninu národnej kultúrnej pamiatky vinohradníckeho domu, v ktorej chcú ľuďom priblížiť tradíciu a umožniť degustovať ich víno.


Anketa

Milada Barčíková (51)

Modra je pre mňa všetko. Narodila som sa tu, vyrastala, ale až keď som na nejaký čas odišla, zistila som, ako veľmi mi chýba. Chýbalo mi prostredie, okolie a najmä ľudia. Mám tu kamarátov a rodinu. Vznáša sa tu nad mestom nejaké zvláštne fluidum. Prekážajú mi iba ľudia, ktorí šomrú, že sa tu nič nedeje a pritom nepriložia ruku k ničomu.

Lívia Čaplová (42)

Pochádzam z Trnavy, tu žijem už dlho. Je úžasné, ako ľudia dokážu držať spolu a vzájomne si pomáhať. Až ma udivuje, že táto súdržnosť môže niekedy dopadnúť aj úplnou katastrofou ľudských vzťahov. V okolí je nádherná príroda. Máme sa kde prechádzať, kam si chodiť opekať. Chýba mi tu len veľké nákupné centrum a oddychová zóna.

Maroš Jurkaček (46)

Som rodák z Modry a baví ma tu pokoj a „pohodička“. Turizmus tu stále kríva, čo by mi ako majiteľovi pohostinstva malo prekážať, no zlepšuje sa to. Záleží hlavne na tom, čo sa v meste deje. Ešte musíme pridať. My sa k nám snažíme dotiahnuť klubové kapely a oživiť mesto. Mrzí ma, že máme stále zlý prístup do mesta, málo parkovísk a chýbajúci obchvat.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×