Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Dedinka s malými zázrakmi: Múzeum v hasičskej zbrojnici, 5-tonový kamenný válov na začiatku obce

16.10.2018 (41/2018) Kostol postavený v obci Nevoľné za bývalého režimu nazývali v širokom okolí Malý zázrak. Aj keď sa odvtedy situácia zmenila, malých zázrakov tu dnes môžete objaviť viac.
Dedinka s malými zázrakmi: Múzeum v hasičskej zbrojnici, 5-tonový kamenný válov na začiatku obce
10 fotografií v galérii
Obec Nevoľné vznikla pôvodne ako uhliarska dedina, rozprestiera sa v horskom celku...
Autor fotografie: Jaroslav Slašťan

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1487, keď patrila ostrihomskému arcibiskupstvu. Historické názvy obce sú Nyevolno, Nevolno, Nevolna, Nevolnó, Tormáskert, Nevolnô a od roku 1927 až dodnes sa nazýva Nevoľné.

Do roku 1950 do obce nechodila žiadna doprava, teda okrem kravských a konských vozov, na ktorých si ľudia po kamenistej ceste dovážali potraviny, prípadne odvážali chorých do najbližšej nemocnice. O ťažkostiach niekdajšieho života vie rozprávať Milan Kapusta (73):

„Pochádzam z 15 detí a uživiť toľko hladných krkov nebolo jednoduché. Doma sme jedávali z jednej misky, kto bol rýchlejší, ten sa najedol. A večer sme čakali, kým príde otec z roboty – z lesa –, či doniesol naspäť niečo v ruksaku. Spávali sme na strožkoch vypchaných ražnou slamou a tú sme vymieňali každé dva mesiace.“


Nevoľné

Prvá písomná zmienka:1487

Počet obyvateľov: 403 (189 mužov, 224 žien)

Najstarší obyvateľ: 90 rokov

Nezamestnaní: 4 %


Cesty, ihriská i kamery

„Predovšetkým sme v obci začali budovať veci, ktoré ku každodennému životu potrebujeme. Na 70 percent sme zrekonštruovali staré komunikácie a vybudovali nové, jednu s dĺžkou 1 253 a druhú 241-metrovú. Obec sa pre ne rozhodla aj preto, že v ich blízkosti je do budúcnosti potenciál ďalšej výstavby.

Pred dvomi rokmi sme sa preto uchádzali o nenávratný finančný príspevok na ich výstavbu. V minulosti boli poľné a prašné, po získaní dotácií sa z nich vybudovali štvormetrové asfaltové cesty.

Starosta Štefan Henžel (39) s monografiou obce Nevoľné. 10 fotografií v galérii Starosta Štefan Henžel (39) s monografiou obce Nevoľné. Zdroj: Jaroslav Slašťan

Ak by sme neboli v tejto výzve úspešní, projekt v hodnote približne 540 000 eur by sme neboli schopní realizovať z vlastných zdrojov,“ hovorí Štefan Henžel (39), ktorý stojí na čele obce už tretie volebné obdobie.

Za jeho pôsobenia sa tu veľa zmenilo, pribudli nové autobusové zastávky, kamerový systém, nový miestny rozhlas a obecné múzeum.

„V súčasnosti prebieha vynovenie cintorína, na Úrade vlády SR nám prešiel projekt výstavby detského ihriska a tiež plánujeme výstavbu multifunkčného ihriska z eurofondov, podali sme projekt, ktorý je v schvaľovacom procese.“

Z nevšedných podujatí konaných v obci treba určite spomenúť súťaž v kopaní jedenástok – Jedenástky, šanca pre každého –, ktorú tu organizujú už 19 rokov a obľúbená je nielen u domácich. Medzi vyhľadávané turistické podujatia patrí zas 20-kilometrový Prechod SNP z kremnickej Skalky po chatu TJ Nevoľné.

Naveky amen, česť!

Od roku 1936 v obci fungovala päťtriedna štátna ľudová škola. Po udalostiach v roku 1948 bola, ako aj ostatné školy, zoštátnená. Hoci sa v nej požiadavky komunistického režimu nepresadzovali, k určitým usmerneniam predsa len došlo. A to najmä vtedy, keď mala do školy prísť inšpekcia alebo sa v nej objavil niekto cudzí, ešte „nepreskúmaný“.

Miestni pamätníci si dodnes spomínajú na vtipnú príhodu z obdobia predchádzajúceho režimu, ktorá sa týka miestneho učiteľa a zároveň riaditeľa školy.

Ten prišiel v jedno ráno do triedy a povedal deťom: „Oddnes sa už nebudeme pred vyučovaním modliť, ale budeme spievať Pieseň práce. A namiesto pozdravu Pochválený buď Ježiš Kristus sa budeme zdraviť Česť práci. Žiaci sa však naďalej zdravili oboma spôsobmi, načo im riaditeľ školy vždy odpovedal: „Detičky, naveky amen, česť.“

V bývalej hasičskej zbrojnici vybudovala obec múzeum. 10 fotografií v galérii V bývalej hasičskej zbrojnici vybudovala obec múzeum. Zdroj: Jaroslav Slašťan

Do kameňa

Pri vstupe do obce nájdete zaujímavú kamennú stavbu, ktorá tu, na mieste starého grantu, vyrástla v roku 2000. Kamenárske práce realizovali miestni chlapi, Ján Hric (64) a Jozef Ďurian (63). Hoci projektant naplánoval drevený válov, chlapi s týmto prevedením nesúhlasili a presadili kameň.

„Kameň je kameň, je večný, drevo by za pár desiatok rokov podľahlo skaze,“ hovorí Ján Hric. Celá stavba je z andezitu, koryto kamenného válova má dĺžku 426 cm, presne toľko, koľko obyvateľov žilo v roku 2000 v obci.

„Paľo Holic nám na Peňažnej ukázal skalu, ktorú objavil so svokrom, Jano Babic nám ju lesným kolesovým traktorom stiahol do doliny na lúku. Z kremnickej mincovne sme objednali žeriav, ktorý skalu naložil na nákladné auto, a doviezli sme ju do obce. Museli sme použiť 32 klinov, aby sme skalu roztrhli na dve polovice.

Kamenárskym prácam sme sa s Janom priučili u jeho otca, kresať skaly sa pri výstavbe podujalo viacej miestnych chlapov, každý vydržal hodinu-dve, je to sýta robota,“ hovorí Jozef Ďurian. Už hotový kamenný válov má okolo 5 ton, celá skala mohla vážiť okolo 15.

Solárny kríž

Na vrchu Peňažná sa vypína drevený kríž, autorom ktorého je Ján Ďurian. Dubový, 8 metrov vysoký a 200 kilogramov vážiaci kríž nainštalovali na skalné bralo v roku 1992. Až neskôr bola vystavaná krížová cesta, ktorá je na celej trase vyznačená originálnym spôsobom – kamennými smerovníkmi. Ich autorom je Ján Filanda.

Značkovanie celej trasy dokončili až v roku 2009. V posledných desiatkach metrov stoja zastavenia krížovej cesty vo forme drevených rámčekov s plechovou strieškou na kovových tyčiach.

Miestni nadšenci našli vďaka miestnej firme skvelé riešenie a na kríž pripevnili antikorové plechy a konštrukciu so solárnymi svietidlami. Len čo sa zošerí, kríž začne svietiť.

Ku krížu, ktorý je aj z obce dobre viditeľný, trvá cesta jeden a pol hodiny a dostanete sa k nemu až po zdolaní 227 výškových metrov. Od kríža je nádherný výhľad na Nevoľné, veľkú časť Jastrabskej vrchoviny a pohorie Vtáčnik.

Kamenárske práce na grante realizovali Ján Hric (64) a Jozef Ďurian (63). 10 fotografií v galérii Kamenárske práce na grante realizovali Ján Hric (64) a Jozef Ďurian (63). Zdroj: Jaroslav Slašťan

Stopy biskupa

So stopami Rudolfa Baláža (1940 – 2011) sa môžete v obci stretnúť na každom kroku. Stojí tu jeho rodný dom, výstavba miestneho kostola sa začala z jeho iniciatívy, je tu miesto jeho posledného odpočinku a obec mu v roku 2016 v budove starej hasičskej zbrojnice vybudovala pamätnú izbu.

Biskup Baláž stál na čele banskobystrickej diecézy vyše 20 rokov a patrí bezpochyby medzi najvýraznejšie osobnosti v histórii Slovenska. Jeho vplyv na spoločenský a politický život na Slovensku sa nedá upierať, pre mnohých ostane jeho meno navždy späté s odvážnym občianskym postojom.

Ľudovú školu navštevoval v rodisku, neskôr v Kremnici, kde na gymnáziu aj maturoval. V roku 1971 mu odobrali štátny súhlas a postavili ho mimo pastorácie. V tomto období pracoval ako traktorista v JRD v Nevoľnom a neskôr ako vodič nákladného auta v domácich potrebách v Hronskej Dúbrave.

Jeho osobou dostala banskobystrická diecéza svojho pätnásteho biskupa a prvého biskupa, ktorý sa narodil na jej území.

Nositelia nádeje

Na terase farského úradu sa nachádza originálny nápad. Sú ním plachty používané na korbách nákladných áut, na ktorých sú špeciálnou technikou výtvarne spracované tri motívy. V roku 2016 ich dal zhotoviť monsignor Jozef Štrba (51), miestny farár, ktorý bol 12 rokov osobným tajomníkom biskupa.

„Týmto sme terasu nielen skrášlili, ale aj ju ochránili pred poveternostnými podmienkami, lebo vždy keď pršalo, voda zatekala až do pivnice. Pretože bol rok 2016 rokom Božieho milosrdenstva, samotné Božie milosrdenstvo sa stalo jedným z motívov.

Bez ohľadu na to, či sme veriaci, alebo nie, milosrdenstvo pot­rebujeme všetci. Potrebujeme nielen odpustenie Boha, ale aj ľudské odpustenie človeka, ktorému sme ublížili alebo sme niečo smerom k nemu nezvládli či neodhadli,“ hovorí Mons. Štrba.

V roku 2016 si Slovensko pripomínalo 5. výročie odchodu biskupa Baláža na večnosť, preto je jeho portrét druhým motívom.

Rodáci na oslave 70. narodenín Mons. Baláža. 10 fotografií v galérii Rodáci na oslave 70. narodenín Mons. Baláža. Zdroj: Jaroslav Slašťan

„Pán biskup založil rádio Lumen a bol pri zrode TV Lux. Novinárov považoval za ľudí, ktorí môžu spraviť mnoho dobra, a keď niečo od neho potrebovali, mali vždy dvere otvorené. Novinári by mali byť nositeľmi nádeje a nielen zlých správ.

Ako zvykol tiež pripomínať, treba byť patriotom, mať vzťah k svojej rodnej dedine, v ktorej som vyrastal, mať vzťah k svojej farnosti, k svojej škole i k pracovisku, v ktorom pracujem.“

Súčasný pápež je tretím spracovaným výtvarným motívom. „František je pápežom, ktorého dnes potrebujeme. Priniesol čerstvý vzduch a všimnite si, ako veľmi mu médiá prajú, novinári ho majú radi.“

Citrusy áno, banány nie

Pestovanie citrusov v našich zemepisných šírkach nie je žiadna novinka. V bohatých šľachtických rodinách sa citrusy v severnejších častiach Európy pestovali už v 17. storočí. Slúžili na to špeciálne vyhrievané skleníky, v ktorých s inými tropickými a subtropickými rastlinami citrusy prezimovali.

Na ich pestovanie však v súčasnosti nepotrebujete žiadne špeciálne vybavenie ani veľké skleníky. Postačí vám slnečné stanovište pri okne a trocha trpezlivosti.

Jaro Bulin (63) žije v obci 20 rokov, kúpil tu starší dom a okrem pestovania zeleniny a ovocia sa venuje aj citrusovým plodom.

„V našich podmienkach sa pestujú väčšinou citrusy naštepené na vhodných podpníkoch alebo vegetatívne rozmnožené z odrezkov. Dajú sa pestovať aj zo semienka, no takéto rastliny prichádzajú do rodivosti až po 10 – 15 rokoch a plody nikdy nebudú dosahovať potrebnú kvalitu.

Prvý citrón som zaštepil ako 17-ročný, ešte v roku 1972. Odvtedy sa im venujem, no pestujem aj banánovník, kávovník, granátové jablko a z citrusov pomaranče, grepy, mandarínky, exotické citróny Budhova ruka či cedráty, používané často v kozmetike,“ hovorí a dodáva, že banánovník je primladý a na banány si ešte bude musieť počkať.

Jaro Bulin (63) si čerstvé pomarančea citróny trhá vo vlastnej záhrade. 10 fotografií v galérii Jaro Bulin (63) si čerstvé pomarančea citróny trhá vo vlastnej záhrade. Zdroj: Jaroslav Slašťan

Rodinka z Rodinkova

Mária (38) a Robert (38) Imriškovci sa do obce prisťahovali pred viac ako rokom z Rodinkova (Belušské Slatiny). Rodinka síce hľadala tichú a od mesta maximálne 5 km vzdialenú lokalitu, no Nevoľné ich očarilo nielen svojou prírodou a dobrou polohou.

„Prišli sme sem s veľkým nadšením a od začiatku sme sa tu cítili dobre, ako doma. Našli sme tu veľmi dobrých susedov a ľudí, od prvých dní po nasťahovaní cítime prijatie miestnych ľudí a ich srdečnosť,“ hovorí rodáčka z Banskej Bystrice Mária, vyštudovaná psychologička.

„Túžili sme bývať v blízkosti ľudí, no hľadali sme aj kamarátov pre svoje štyri deti. Preto sme zisťovali, koľko detí a v akom veku v obci žije,“ hovorí Róbert, ktorý pôsobí ako pedagóg v neďalekej Kremnici.

Dve z ich starších deti, Dorotka (9) a Damián (7), sú v systéme domáceho vzdelávania, s najmladším Joachimom (2) je Mária na materskej dovolenke a Noemi (6) je predškoláčka a navštevuje materskú školu v obci.

„Páči sa nám, že je tu malá škôlka rodinného typu, je tu len jedna trieda, kde sú všetky deti spolu, staršie pomáhajú mladším. Chýba nám tu trochu aspoň prvý stupeň ZŠ, no chápeme, že v takejto malej obci to nemôže byť ekonomické,“ súhlasne tvrdia manželia.

Pri rozhovore s nimi mám pocit, že na živote v obci vidia viac pozitív ako tí, ktorí tu žijú desaťročia. A o výhodách dobrých susedských vzťahov by určite vedeli rozprávať mnohí z nás. Však aj známe príslovie hovorí – lepší sused blízky ako priateľ ďaleký.


Anketa

Margita Páchniková (70)

Som tunajšia rodáčka, v obci žijem celý život. Je tu krásna príroda a srdeční ľudia, všetci si pomáhame, žije sa nám tu dobre. Máme blízko do Kremnice, na odborné vyšetrenia musíme chodiť do Žiaru nad Hronom. No spoje do oboch obcí sú dobré. Nevýhodou je dochádzanie za lekármi do mesta, ambulancia všeobecného lekára v dedine by nám starším určite uľahčila život.

Jolana Mazúrová (75)

Narodila som sa tu, vyrastala som tu, prežila som pekné kamarátstva. Máme kostol, chodíme sa cez týždeň modliť, funguje tu škôlka, v obchode si kúpime, čo potrebujeme. Neviem si predstaviť, že by som bývala v meste, tunajší život mi vyhovuje, aj keď je určite tvrdší ako mestský.

Mária Holicová (78)

Ja som sa sem vydala a páči sa mi tu. Je tu slnko od samého rána až do večera. V dedine, odkiaľ pochádzam, bývali vždy ráno hmly. Máme peknú prírodu, sme ďaleko od hlavnej cesty, kamióny cez obec nechodia. Navyše mi tu žijú aj deti, takže to považujem za veľkú výhodu, sú mi nablízku, keby bolo treba pomôcť.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×