Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Dúfali, že naši pohraničníci sú humánnejší: jedného dotrhali psy, druhý bol už v NSR, keď ho strelili a stiahli späť

12.10.2018 (40/2018) Mylne sa domnievali, že cesta za slobodou bude cez našu krajinu bezpečnejšia. Dnes emigranti z bývalej Nemeckej demokratickej republiky žiadajú rehabilitáciu a odškodné za to, že ich pri úteku z komunistického pekla u nás chytili a následne týrali.
Dúfali, že naši pohraničníci sú humánnejší: jedného dotrhali psy, druhý bol už v NSR, keď ho strelili a stiahli späť
8 fotografií v galérii
Rok 1989, ostnaté drôtyna hraniciach sú od tejto chvíle históriou.
Autor fotografie: TASR

V Európe nebolo väčšieho pätolizača Moskvy ako práve niekdajšia NDR. Každý piaty obyvateľ bol tajným policajným dôverníkom Stasi, obdobou našej Štátnej bezpečnosti. Ekonomicky bola síce krajina na tom najlepšie v rámci komunistických štátov, v jednotlivých domácnostiach však vládol strach.

Ľudia si dávali na každom kroku pozor na jazyk, ich vlasť bola prešpikovaná udavačmi. V rokoch 1949 až 1989 skončilo za mrežami z politických dôvodov až 250 000 ľudí.

Tajná služba, ktorú založili Sovieti po vzoru svojej NKVD, sa činila a využívala oveľa krutejšie metódy ako naša Štátna bezpečnosť. V radoch nemeckej štátnej polície pracovalo až 90 000 ľudí.

Republika mala síce vo svojom názve prívlastok demokratická, ale o akejkoľvek slobode mohli miestni ľudia iba snívať. Komunizmus ich obrazne povedané škrtil oveľa viac ako u nás. Napríklad my sme sa mohli aspoň z času na čas pozrieť do bývalej Juhoslávie, cestovanie v Nemecku bolo tabu, dokonca ešte aj v rámci krajiny.

Nečudo, že Nemci utekali z východnej zóny na slobodný Západ, prevládali hlavne intelektuáli. Napríklad v roku 1953 odišlo mesačne z krajiny až 37 000 ľudí. V roku 1961 preto v tejto zemi postavili 165 kilometrov dlhý Berlínsky múr, stavba bola najväčšou hanbou Európy.

Nemcov však ani táto megaprekážka neodradila utekať zo zóny strachu a neslobody.

„Východní Nemci sa nazdávali, že je ľahšie emigrovať cez našu krajinu, ale bola to naivná predstava. Československo si strážilo svoje hranice rovnako intenzívne ako Nemecko. Mnohí na túto mylnú predstavu doplatili životom, iných zase chytili, deportovali naspäť do vlasti, kde ich poslali za mreže. Takýchto prípadov boli stovky,“ hovorí Lubomír Müller, ktorý dnes pred našimi súdmi obhajuje nemeckých utečencov.

Lubomír Müller obhajuje Nemcov, ktorí dnes žiadajú rehabilitáciu. 8 fotografií v galérii Lubomír Müller obhajuje Nemcov, ktorí dnes žiadajú rehabilitáciu. Zdroj: Miro Miklas

Po dlhých rokoch žiadajú slovenské a české súdy o rehabilitáciu. Darí sa im získať aj finančné odškodné, ide však doslova o symbolické sumy na úrovni niekoľkých desiatok eur. Nemcom, ktorí u nás zažili na ceste za lepším životom martýrium, ide hlavne o morálnu satisfakciu.

Dohrýzli ho psy

O väčšine prípadov dnes rozhodujú české okresné súdy napríklad v Chebe a v Domažliciach, dva z nich sa prejednávali na slovenskom bratislavskom okresnom súde.

Prelomovým prípadom a zároveň precedensom bol smutný, tragický a dojímavý príbeh študenta Hartmuta Tautza († 18). Zomieral u nás v krutých bolestiach. Iba pár krokov od Rakúska ho na hranici chytili a na smrť dohrýzli špeciálne cvičené služobné psy. Oskalpovali mu zadnú časť hlavy, celé jeho telo bolo posiate krvavými franforcami.

Útly a citlivý chlapec s umeleckou dušou chcel vo svojej vlasti študovať hudbu, pre zlý kádrový profil sa mu to nedarilo. Z rodného mesta Magdeburg sa v auguste v roku 1986, krátko po tom ako zmaturoval, vydal okľukou cez našu krajinu na Západ.

Do Bratislavy pricestoval vlakom, ubytoval sa vo vysokoškolskom internáte Družba, z okien budovy sa mu naskytoval pohľad na hraničnú zónu. Práve u nás sa však zavrela jeho osudová kniha, na Slovensku naposledy vydýchol po tom, ako ho v kukuričnom poli pri pokuse prekonať hranicu dobehli psy.

Pred niekoľkými mesiacmi jeho matka a sestra dosiahli u nás rehabilitáciu svojho príbuzného a Ministerstvo spravodlivosti SR matke vyplatilo odškodné vo výške 3 326,04 eura.

Hartmut Tautz veľmi kruto doplatil na to, že na Západ utekal cez našu krajinu. Takto ho dohrýzli psy. 8 fotografií v galérii Hartmut Tautz veľmi kruto doplatil na to, že na Západ utekal cez našu krajinu. Takto ho dohrýzli psy. Zdroj: Reprofoto: Miro Košírer

Chytili ho vo vlaku

Prvým rehabilitovaným v Čechách je zase Dieter Kolbe (78), rozhodol tak Okresný súd v Českých Budějoviciach v máji v tomto roku. Odškodnenie zatiaľ nedostal, Ministerstvo spravodlivosti ČR má lehotu na vybavenie do 20. novembra 2018.

Elektrotechnického inžiniera zadržali v roku 1976 v Československu pri pokuse o emigráciu na Západ. Vo väzbe strávil 14 dní, než ho vyhostili späť do vlasti. Za útrapy, ktoré u nás zažil, má nárok na 1 167 českých korún. Ministerstvo totiž priznáva náhradu vo výške 2 500 českých korún mesačne.

Dieter Kolbe dnes žije v západnom Nemecku v meste Rüssels­heim am Main s manželkou, sú spolu 48 rokov, majú jednu dcéru a 3 vnúčatá. Jeho pôvodnú rodinu, tak ako tisícky ďalších nemeckých rodín, rozdelil Berlínsky múr. Kým on sa ocitol na Východe v Drážďanoch, jeho súrodenci žili na Západe.

„Preto som až päťkrát požiadal o legálne vysťahovanie do Nemeckej spolkovej republiky. Listom som oslovil aj Ericha Honeckera, ktorý vtedy stál na čele štátu a kópiu listu som adresoval aj OSN. Všetko bolo márne,“ spomína Nemec, osud ktorého je pretkávaný dramatickými udalosťami.

Za takéto „sekírovanie“ dosiahol iba to, že úrady jemu a manželke odobrali občiansky preukaz. Ako náhradu obdržali iný preukaz PM 12, ktorý ich oprávňoval pohybovať sa len po Drážďanoch a poväčšine ho vydávali kriminálnym živlom.

Dieter Kolbe ako zdatný odborník vo svojej profesii musel neustále čeliť aj ponukám, aby vstúpil do Jednotnej socialistickej strany Nemecka (SED).

Nemecký študent sa ubytoval v internáte Družba, z okna mal výhľad na hranice. 8 fotografií v galérii Nemecký študent sa ubytoval v internáte Družba, z okna mal výhľad na hranice. Zdroj: Matej Kalina

„Ako kresťan som pomáhal politicky prenasledovaným ľuďom. Verejne som kritizoval aj násilné odoberanie detí politicky nespoľahlivým ľuďom a následnú násilnú adopciu.

Veľmi som trpel tým, že nemôžem hovoriť, počúvať a čítať slobodne to, čo pokladám za vhodné. Ku knihám, ktoré ma zaujímali, som sa dostal iba v Prahe. V spolupráci s cirkvou sme časť nášho domu poskytli na zriadenie chránenej dielne pre 20 mentálne postihnutých tínedžerov.

Zo spoľahlivých zdrojov som sa dozvedel, že práve pre moje aktivity ma čoskoro uväznia, preto som sa rozhodol pre emigráciu. Utekal som sám dúfajúc, že manželku a dcéru potom oficiálne pustia za mnou.“

Nemecký inžinier sa vybral autostopom až k našim hraniciam. Z Nemecka do Čiech pokračoval peši, po Českej republike už cestoval vlakom. V minulosti dovolenkoval v juhočeskom kraji v Lipne nad Vltavou, práve tadiaľ chcel prejsť do Rakúska, vo vrecku mal 245 českých korún. Vo vlaku na trase České Budějovice – Rybník ho však zastihla pohraničná stráž.

Dvom vojakom (jeden bol rodák z Ostravy, druhý z okresu Humenné) sa nepozdávalo to, že neskoro večer vo vlaku, v ktorom jazdia miestni ľudia domov z práce, sedí aj úplne neznámy muž. Pri kontrole dokladov zistili, že mu chýba príjazdová pečiatka a potvrdenie o výmene peňazí.

Nemec, ktorý s veľkou nádejou smeroval do Československa, pretože, ako uviedol vo výpovedi, sa spoliehal na humánnejšie stráženie našich hraníc, spával u nás vo väzení na holom betóne.

Po dvoch týždňoch skončil v rukách Stasi a putoval do nemeckého väzenia. Hovorí o tvrdom fyzickom a psychickom týraní, bližšie upresnenia však odmieta. Aj po rokoch je spomínanie na tieto udalosti pre neho bolestivé. Po roku za mrežami ho vykúpila Nemecká spolková republika, oficiálne za ním potom vycestovali manželka a 5-ročná dcéra.

Dieter Kolbe prednášal 30 rokov na Technickej univerzite vo Frankfurte na Mohanom, dnes je napriek vysokému veku stále pracovne aktívny, hoci hovorí o podlomenom zdraví. Po tom, ako im prinavrátili nehnuteľný majetok v Drážďanoch, manželský pár úplne vážne premýšľa o návrate.

„Demokracia a sloboda myslenia i konania sú najväčšími pokladmi, ktoré ľudstvo má,“ odpovedá na našu otázku, či po rokoch cíti zadosťučinenie za to, že už komunisti nie sú pri moci.

Dobové dokumenty z výsluchu Dietera Kolbeho. 8 fotografií v galérii Dobové dokumenty z výsluchu Dietera Kolbeho. Zdroj: Archív DSE

Priateľ z Čiech

Aj Siegfried Fröbel (63) sa zdráha bližšie rozprávať o krutostiach, ktoré podstúpil na ceste za slobodným životom. Dobrácky pôsobiaci pán zaplatil za svoju odvahu privysokú cenu.

Na hranici v Čechách ho postrelili do stehna, namiesto lekárskeho ošetrenia putoval na výsluch, približne 2 hodiny ho mlátili hlava-nehlava. Zaliateho krvou ho previezli do nemocnice, kde mu poskytli iba elementárnu pomoc.

Náležitého operačného zákroku sa dočkal až v Nemecku, nohu mu však dokopy už nikdy nedali. Je invalid, okolo holennej kosti mu chýbajú svaly, kosť je obtiahnutá iba kožou, preto nosí špeciálnu protézu.

V roku 1982 chcel so spriateleným manželským párom na Šumave vo Volaroch prekročiť štátnu hranicu. Boli už takmer v cieli, keď sa ozvali výstrely. Útek by sa napriek tomu možno aj zdaril, z troch utekajúcich sa však vzdala žena, pár metrov od nej zastal radšej aj jej manžel.

Siegfried Fröbel bol už v západnom Nemecku, keď ho zasiahla strela do nohy a pohraničníci ho stiahli späť. V Nemecku si odsedel 2 roky, neskôr mu ako nepotrebnému invalidovi dovolili vysťahovať sa na Západ oficiálne.

Dnes žije v Kolíne nad Rýnom, nikdy sa neoženil, stále však udržiava veľmi čulé vzťahy s početnou rodinou na Východe, vrátame svojej 90-ročnej matky. Zaujímavé je, že jedného zo svojich najbližších priateľov má práve v Čechách a na dôvažok slúžil u pohraničnej stráže.

„Zoznámili sme sa v Nemecku, 15 rokov som tam pracoval. Siegfried celé roky pri zmienke o tom, čo zažil pri pokuse o útek, reagoval slzami. Po rokoch sa nám podarilo zistiť, kto ho postrelil a stiahol späť spoza hraníc. Rozhodol sa však, že to nechá spať.

Priatelíme sa, napriek tomu, že aj ja som slúžil u pohraničníkov. Siegfried totiž nevie nenávidieť. Našťastie, ja som nemusel nikdy strieľať, bol som kuchár. Ale služba na hraniciach bola veľmi náročná, nejeden z tých chlapcov tam ,zblbnul‘,“ porozprával nám český priateľ nemeckého emigranta Jiří Babica.

Siegfrieda Fröbela rehabilitoval súd v Prachaticiach a ako nám povedal, vysúdenú sumu má v pláne darovať nadácii, ktorá pomáha chorým deťom.

Siegfried Fröbel (vľavo). 8 fotografií v galérii Siegfried Fröbel (vľavo). Zdroj: Archív S. F.

Lubomír Müller na margo takmer symbolického finančného odškodného hovorí:

„Za jeden deň vo väzení im patrí suma 3,20 eura. Príslušný zákon bol prijatý v roku 1990, vtedy išlo v prepočte o celkom slušné peniaze. Dnes však máme už rok 2018 a odvtedy tieto čiastky nikto nevalorizoval, hoci mzdová hladina je úplne iná.“

Ako uvádzajú české médiá, vlani bolo podľa Zákona o súdnej rehabilitácii podaných 72 žiadostí o odškodnenie. Kladne vybavili 36 z nich, vyplatili im odškodné vo výške 724 000 českých korún.

Steffen sa utopil

Politika prísnej ochrany hraníc zo strany bývalého východonemeckého režimu pripravila o život najmenej 1 841 ľudí. Vyplýva to z analýzy, ktorú zverejnila Alexandra Hildebrandt z Múzea Berlínskeho múru, niekdajšieho hraničného priechodu Checkpoint Charlie. Podľa tejto správy na hraniciach umrelo aj dieťa.

V roku 1983 sa u nás utopil iba 6-ročný Steffen Anders. Jeho rodičia plánovali cez Československo a Maďarsko prejsť do Juhoslávie, aby odtiaľ pokračovali do Nemeckej spolkovej republiky. S cieľom uskutočniť svoj zámer vydali sa z Komárna východne po rieke Váh, ktorú preplávali v domnienke, že ide o hraničnú rieku Dunaj. Pritom prúd uniesol ich dieťa, ktoré sa utopilo. Polícia našla jeho telo o 3 dni neskôr. Steffen je pochovaný v Komárne.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×