Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Kvietik, Jakubisko a Jaroš po rokoch spolu: Tisícročnú včelu po ortieli komunistov zachráňovali Nemci!

11.10.2018 (40/2018) Uprostred septembra sa uprostred Bratislavy stretli na besede posledné žijúce hviezdy úspešného filmu. Vysoký vekový priemer naznačuje ich posledné stretnutie. Ktovie...
Kvietik, Jakubisko a Jaroš po rokoch spolu: Tisícročnú včelu po ortieli komunistov zachráňovali Nemci!
6 fotografií v galérii
Traja mohykáni z Tisícročnej včely.
Autor fotografie: Vladimír Kampf

S oddanými divákmi besedovali: herec Štefan Kvietik (84), predstaviteľ Sama Pichandu, režisér Juraj Jakubisko (80) a autor románovej predlohy Peter Jaroš (78).

Na tomto svete

Film Tisícročná včela takmer nevznikol. Pomohli náhody. Juraj Jakubisko, a nielen on, mali kopu neprajníkov, ktorí im s radosťou hádzali polená pod nohy a hľadali možnosti, ako im znepríjemniť život. Kopa „znalcov“ tvrdila, že Jarošov román je nesfilmovateľný a že Jakubisko je šialenec, keď sa o to ide pokúšať.

„Súdruhovia okamžite reagovali na to, že nakrúcam drahý film. Priemerní sa chytili za ruky a vymýšľali čokoľvek, aby som nemohol nakrúcať. Vymysleli si, že film musia zastaviť, lebo nie sú peniaze na dopravu. Po týždni nakrúcania nás stopli a bolo jasné, že už filmovať nebudem.

V tom čase prišli na Slovensko bohatí západní Nemci, producent Kirch a filmová spoločnosť Beta Film Mníchov, ktorí zamýšľali u nás točiť rozprávky a chceli, aby som ich režíroval. Súdruhovia sa rozžiarili, že, samozrejme, môžem, lebo mi práve zastavili film.

Vypýtali si denné práce z Tisícročnej včely. Ukázali im ich a Nemci sa rozhodli, že Tisícročnú včelu zaplatia. Okamžite bola tri razy drahšia. To bolo najkrajšie obdobie môjho života. Všetci tí neprajní straníci si už nepomohli,“ tešil sa Jakubisko.

Verní diváci počas besedy. 6 fotografií v galérii Verní diváci počas besedy. Zdroj: Vladimír Kampf

Nemá rád čistý vzduch

Štefan Kvietik sa posťažoval na režiséra Jakubiska a jeho mániu zadymovať scény.

„Nemá rád čistý vzduch,“ vyjadril sa na jeho adresu. „On zadymoval všetko. Furt okolo nás behal jeden pán a čosi, čo príšerne smrdelo, vláčil zapálené v škatuli od filmu na dlhej tyči. Keby sa zadymovalo dnes, nie je s tým žiadny problém. Dnes je dym aromatizovaný a neškodný. V tom čase však išlo o zdravie.

Keď ten pán prebehol okolo, nevidel som režiséra. Juraj čakal, keď sa mu rozvidní tak akurát. Ono by to až tak neprekážalo, keby človek nemusel hovoriť. No nadýchnuť sa dymu z pneumatík alebo pyrotechniky z druhej svetovej vojny...“

Kvietik zaželal všetkým súčasným hercom, aby mali to šťastie a stretli sa s takou skvelou predlohou, akú napísal Jaroš.

„Bolo to obrovské bohatstvo charakterov a osudov našich ľudí. Vnímal som to ako šťastnú chvíľu. Veď v tomto projekte hralo obrovské množstvo najlepších slovenských a českých hercov.“

Trhali strany

Práce na scenári boli zo spomienok scenáristov veľmi jednoduché. Jakubisko s Jarošom si vzali do ruky šesťstostranový román a začali z neho vytrhávať stránky, ktoré film nebude potrebovať. Po prvom čítaní ich mali o sto menej. Potom nasledoval podobný postup.

„Námet mal mať jednu až tri strany. My sme odovzdali námet, ktorý mal 250 strán. Potom sme potrebovali poviedku. To už bolo len 150 strán,“ spomína Jakubisko. „Neskôr sme to všetko skracovali, pretože Petrovo rozprávanie bolo predsa len literárne.“

„Keď sa nám texty podarilo zredukovať, Juraj mi navrhol, že postavu krásnej Židovky Marty Gerschovej by mohla hrať moja žena Zuzka,“ dodáva Peter Jaroš. „Našťastie sa mi ju podarilo prehovoriť, aby to nevzala, pretože v tom čase sme mali trojmesačného synčeka Jurka, ešte ho dojčila a musela by s ním stráviť celé dni na pľaci na Orave, kde sa vtedy filmovalo.“

Štefan Kvietik bol po nakrúcaní pridusený. 6 fotografií v galérii Štefan Kvietik bol po nakrúcaní pridusený. Zdroj: Vladimír Kampf

Tri dni čakania

Pani Zuzana Jarošová (62) si odžila prácu na scenári manžela s režisérom. A historiek bolo veru neúrekom...

„Raz sme sa Petra dočkali až na tretí deň. Scenár písali asi rok v našom maličkom jednoizbovom byte na Obchodnej. Bolo to naozaj strategické miesto. Vedľa ochutnávka „ríbezláku“, oproti Viecha u Sedliaka, neďaleko trhovisko Žilinská a filmový klub.

Keď o polnoci zatvorili krčmy, všetci kamaráti skončili u nás. Raz prišiel Juraj písať scenár a Petra nebolo. Ráno odišiel s plienkami do práčovne. Napokon sa objavil až na tretí deň. Nevedeli sme, kde je.

Kameraman Stano Doršic však zachytil Petrovu stopu a prišiel mi referovať. ,Neboj sa, Petra videli s veselou partiou kumpánov – filmárov – na trhovisku na Žilinskej.‘ A Peter sa pred kamarátmi ešte aj hrdinsky vystatoval: ,Možno som stratil ženu, možno som stratil syna, ale batoh s plienkami som nestratil.‘“

Zjedol príčesok?

Martin Pichanda obdivuje veľrybu grónsku. Keď sa rozhodli obsadiť do hlavnej úlohy Jozefa Kronera, Jaroš protestoval, že Liptáci sú predsa vysokí a on je malý.

„Peter mal problém, aj keď som pridal do filmu tunel. Že v Hybiach predsa žiadny nie je. Aj to však nakoniec prijal, veď kúsok odtiaľ predsa len nejaký je. Potom som len kvôli nemu išiel do Hýb a našiel som tam takých fantastických Liptákov, ktorí boli ešte menší než ja. Takí trpaslíci to boli. A on mi chcel nahovoriť, že sú vysokí.“

Podľa Jakubiska to bola najlepšia Kronerova rola. Odžitá a precítená. On sa v nej až tak komfortne necítil. Bol zádumčivý a pôsobil opustene.

„Dokonca sa zaprisahal, že keď ten film dokrúti, tak zje svoj príčesok. Myslím, že to aj urobil,“ hovorí Jakubisko.

Martin Pichanda bola podľa Jakubiska najlepšia rola Jozefa Kronera. 6 fotografií v galérii Martin Pichanda bola podľa Jakubiska najlepšia rola Jozefa Kronera. Zdroj: SFÚ

Pichnúť a zomrieť

Tisícročná včela sa dočkala aj dramatizácií, hrali ju ako muzikál v nitrianskom Divadle Andreja Bagara a pri príležitosti stého výročia vzniku Československa ju má čerstvo v repertoári aj Horácké divadlo v Jihlave.

„Tím mladých tvorcov pod vedením režiséra Matěja T. Růžičku a dramaturgičky Simony Petrů pod manželovou supervíziou urobili skvelú adaptáciu románu. Pýtala som sa ich, prečo siahli akurát po tomto diele. Osudy Čechov, Moravanov a Slovákov boli príbuzné.

Uvedomili si, že Tisícročná včela je dnes ešte aktuálnejšia ako kedykoľvek predtým. Je to archetypálny mýtus o včelíne, rodine, rode, o jednom malom národe, o jednej krajine a o celom spoločenstve, o ľudstve.

Mýtus o láske a odpúšťaní, o domove a odchodoch, o hrdinstve a obeti, o tolerancii a najmä o ľudskosti. Existencia ľudstva, včelstva, je založená na súdržnosti rodu, pracovitosti, no i vzdore a revolte. To jej pomáha prežiť i tie najväčšie krízy.

Dnes, keď sa svet zmieta v krízach ekonomických, sociálnych, politických, náboženských, migračných, zažívame rozvrat rodiny. Mýtus Pichandovho rodu, včelstva, ako metafora celého ľudstva rezonuje ešte viac.

Prežívame nielen humanitárnu krízu, ale najmä krízu humanity. Sú vojny, utečenci, celý svet je v pohybe. Žijeme ako na pohyblivých tekutých pieskoch, strácame pôdu pod nohami. Naše hodnoty sa strácajú. Stávame sa globalizovanými vykorenenými indivíduami,“ mieni vydavateľka Tisícročnej včely a manželka autora Zuzana Jarošová.

Juraj Jakubusko si zaspomínal na to, ako chceli film zastaviť. 6 fotografií v galérii Juraj Jakubusko si zaspomínal na to, ako chceli film zastaviť. Zdroj: Vladimír Kampf

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×