Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Bola plná zbojníkov a divej zvery, keď po nej prechádzali vozy plné zlata. Prešli sme zabudnutú cestu zo 14. storočia

10.10.2018 (40/2018) Kráčali sme cestou, po ktorej stáročia vozy naložené zlatom a striebrom z kremnických baní smerovali do bojnického panstva. Územím, ktoré bolo v tých časoch plné zbojníkov, divej zveri a iných nástrah.
Bola plná zbojníkov a divej zvery, keď po nej prechádzali vozy plné zlata. Prešli sme zabudnutú cestu zo 14. storočia
7 fotografií v galérii
O význame jednotlivých ciest v stredovekej krajine svedčí aj rozmiestnenie hradísk,...
Autor fotografie: Jaroslav Slašťan

V súčasnej slovenskej historiografii je málo monografií, ktoré by sa podrobne zaoberali dejinami stredovekých dopravných sietí na Slovensku. Aj počet článkov a štúdií na danú tému je pomerne skromný.

Autorom jedného z nich je Peter Mišík (72). Aby mohol pátrať po zabudnutej stredovekej ceste, musel sa profesionálny zlatník a reštaurátor stať aj detektívom a historikom, pretože výskum ciest je možný iba vďaka precíznemu prístupu a pri ich rekonštrukcii sa treba opierať o viaceré druhy prameňov.

Jej postupné objavovanie nebolo vôbec jednoduché a trvalo roky. Peter Mišík trasu vo všetkých ročných obdobiach niekoľkokrát obojsmerne prešiel pešo, bicyklom a na bežeckých lyžiach.

Niektoré úseky mali viac alternatív, tie konzultoval s archeológmi, historikmi i lesnými inžiniermi. Bádal v archívoch, chytal sa každej stopy a všetky údaje starostlivo zvažoval a zapisoval.

Dôležitú úlohu pri takýchto objavoch môžu zohrávať kartografické a archeologické pramene, ale najviac informácií o cestách v stredoveku poskytuje dobový písomný materiál, predovšetkým listiny a naračné pramene.

Z hľadiska výskumu ciest je najcennejšou časťou listín tzv. metácia – teda podrobný opis hraníc pozemku, kde sa ako významné geografické body či línie objavujú aj cesty alebo fenomény spojené s nimi, ako sú mosty, brody a mýta. Opisujú napríklad aj to, ktorým smerom viedla daná komunikácia, prípadne ako sa nazývala.

Peter Mišík (72) po rokoch pátrania zrekonštruoval trasu 700 rokov starej stredovekej cesty, ktorá spájala Kremnicu s Prievidzou. 7 fotografií v galérii Peter Mišík (72) po rokoch pátrania zrekonštruoval trasu 700 rokov starej stredovekej cesty, ktorá spájala Kremnicu s Prievidzou. Zdroj: Jaroslav Slašťan

Bádateľ

„Moje pátranie po starej ceste z Kremnice do Prievidze som začal až po získaní informácií o dvoch listinách z 10. a 19. novembra 1342, v ktorých sa hovorí o tom, že osada Villa ad Sanctum Michaelem (k svätému Michalovi) – dnešný Kunešov – leží na ceste vedúcej do Prievidze.

Pri prvých zisťovaniach ma zaujal fakt, že zo 14. ani 15. storočia nie sú známe žiadne písomnosti, ktoré by upresňovali, kadiaľ presne viedla cesta z Kunešova smerom na Prievidzu. Začiatok stredovekej cesty na trase Kremnica – Kunešov, ako aj posledný úsek v údolí medzi Ráztočnom a Prievidzou, boli jednoduché a takmer jasné.

Nejasný mi však bol hlavne horský úsek medzi Kunešovom a Rematou. Po založení Kremnice a Kunešova sa na vybudovaní tejto cesty dlho a ťažko pracovalo, aby ju na niekoľko stáročí sprejazdnili pre koňmi ťahané vozy na trase Kremniczbanya – Briwicz,“ rozpráva pán Mišík a rozkladá na stôl ďalšiu z jeho máp.

Opisuje mi našu zajtrajšiu trasu a pri predstave prechodu 7 storočí starej cesty začínam tušiť skryté dobrodružstvo.

Môj dom, môj hrad

Nasledujúci deň skoro ráno vyrážame z Kremnice. Od môjho sprievodcu sa dozvedám, že v období stredoveku plnili hrady a hradiská úlohu politického, ekonomického a náboženského centra osídleného územia.

Ležali v blízkosti hlavných komunikácií a vzhľadom na skutočnosť, že zvyčajne boli postavené na vyvýšených miestach, boli aj vynikajúcimi orientačnými bodmi v teréne. Tak tomu bolo v Kremnici aj Bojniciach, dvoch významných stredovekých mestách, medzi ktorými bola nami hľadaná cesta vystavaná.

V stredoveku hrady predstavovali hospodársky a mocenský potenciál. Hrad bol akýmsi symbolom postavenia jeho majiteľa. Hrad bol domom, rezidenciou aristokrata, kde so svojou rodinou býval pán (dominus) a ľudia tvoriaci jeho dom (domus) – príbuzní, úradníci, stáli hostia a služobníctvo.

Od roku 1342 sa v listinách spomína cesta vedúca z Kremnice do Prievidze ako in via, ubi itur in Brywicz pri metácii Kunešova. 7 fotografií v galérii Od roku 1342 sa v listinách spomína cesta vedúca z Kremnice do Prievidze ako in via, ubi itur in Brywicz pri metácii Kunešova. Zdroj: Jaroslav Slašťan

Každý hrad mal úlohu symbolu – zhmotniť a zviditeľniť miesto a postavenie svojho pána. Dosahoval to svojimi rozmermi aj polohou, a tým, že vystavoval na obdiv svoju silu vyjadrenú opevnením, vežami, bránami.

Hrad poskytoval bezpečnosť svojim obyvateľom a zároveň bol centrom panstva, úrodu ktorého skladovali v hradných múroch. Zároveň bol sídlom moci oprávňujúcej ovládať druhých, prinútiť ich k službe, udržovať medzi nimi poriadok a vykonávať súdnu moc.

Stredoveké hrady plnili popri cestách aj strážnu funkciu a ich rozmiestenie a poloha je zhodná s hlavnými smermi stredovekých ciest.

Prekážky z jabloní

V tento deň prehánky ani búrky nehlásia. Do Kunešova nás priváža osobným autom Vierka, manželka pána Mišíka. Vystupujeme asi v strede dediny a naším najbližším cieľom je asi 3 kilometre vzdialený kríž.

Priamo z neoploteného dvora staršieho rodinného domu sa napájame na najpravdepodobnejší variant ním objavenej stredovekej cesty. Kráčame popod dve jablone, v minulosti ich popri ceste určite rástlo veľké množstvo.

Jablone vraj zohrávali v stredoveku osobitnú úlohu pri obrane krajinských hraníc a ciest smerujúcich za hranice, pretože ich používali na budovanie zásekov a prekážok na stredovekých cestách. Podobnú úlohu mali divorastúce slivky a hrušky.

Stredovekí strážcovia hraníc mohli vybudovať prekážky z kmeňov jabloňových, slivkových či hruškových stromov na dlhšom úseku cesty len v tom prípade, keď rástli v hustých alejach na okrajoch ciest. Okrem toho slúžili jablká a slivky aj ako ovocie proti smädu v horúcich letných dňoch pre ľudí i zvieratá.

Na zvýšený výskyt medveďov nás počas cesty upozorňovali takéto tabule. 7 fotografií v galérii Na zvýšený výskyt medveďov nás počas cesty upozorňovali takéto tabule. Zdroj: Jaroslav Slašťan

Orientačné body i smerovníky

Božie muky boli významným ukazovateľom smerov a trás stredovekých ciest.

„Tieto pamiatky, ktoré miestami stoja dodnes, dokazujú trasy ciest v teréne. Stáli, a v lepšom prípade stoja ešte aj dnes tam, kde sa stretávali najmenej dve stredoveké cesty. Postavili ich aj na miestach, kde tie prekonávali dôležité orografické body, akými boli napríklad priesmyky, brody, namáhavé trasy v horských terénoch a podobne.

Predpokladáme, že božie muky sú dnes v podstate poslednými autentickými dokladmi, ktoré dokumentujú skutočné trasy zaniknutých stredovekých ciest v teréne. Na základe ich situovania v teréne možno zrekonštruovať aspoň časť stredovekej cesty.

Otázne je však, pri koľkých týchto objektoch možno s určitosťou potvrdiť ich existenciu už v období stredoveku, nakoľko možno predpokladať, že v tomto období boli božie muky či prícestné kríže vyrobené z dreva a teda sa nezachovali.

Zároveň však nemožno vylúčiť, že v neskoršom období, hlavne v 19. storočí, mohli byť na ich mieste postavené nové, ktoré sa zachovali až dodnes,“ opisuje ich existenciu Peter Mišík.

Po krátkej hubárskej prestávke mi predstavuje názvy vrchov vo vzdialenej panoráme západnej časti Kremnických vrchov: Vysoká, Guľatý vrch, Kozie chrbty a Bralová skala.

Najnižšie položené sedlo týchto vrchov sa nachádza medzi vrchmi Kozie chrbty a Bralová skala. Môj sprievodca ho nazval stredovekým sedlom, keďže leží na trase ním objavenej stredovekej cesty. A práve týmto sedlom vstúpime na miesta mnohých zabudnutých a neznámych príbehov.

Životu nebezpečné!

Od božích múk sme sa lúkami a pasienkami dostali ponad bývalý a dnes opustený salaš k trhacej jame. Už z diaľky sme zbadali vojenské vozidlo, ktoré zahatalo prístupovú cestu, pretože ju v čase odpaľovania munície strážia vojaci. Vyskakuje z neho príslušník ozbrojených síl a oznamuje nám, že práve v dnešný deň sa bude odpaľovať ostrá munícia a pohyb či pobyt v tomto okolí je nebezpečný a zakázaný.

Cesta k trhacej jame bola „odrezaná“ vojenskými terénnymi vozidlami Aktis, strážila ju armáda. 7 fotografií v galérii Cesta k trhacej jame bola „odrezaná“ vojenskými terénnymi vozidlami Aktis, strážila ju armáda. Zdroj: Jaroslav Slašťan

Pokúšame sa zvrátiť nepriazeň osudu a naše prosby ho nenechajú chladným. Vysielačkou sa skontaktuje s ostatnými kolegami vojakmi, ktorí nám zabezpečia bezpečný prechod.

Niekoľko kilometrov od strelnej jamy začujeme sériu výbuchov, zneškodňujú vyradenú muníciu. To sme už ale v bezpečnej vzdialenosti a môžeme sa plne sústrediť na iné úskalia stredovekej cesty. Na východnom svahu dvojitého vrcholu Kozie chrbty prichádzame k odlesnenej križovatke pri Mičudovej lúke.

„Údaje z dvoch mladších písomných dokumentov datované 8. 9. 1575 a 8. januárom 1598, ktoré hovoria o zbojníckych lúpežiach na cestách na vŕšku Kozie chrbty, mi potvrdili, že varianty možných trás, ktoré som v teréne dovtedy zistil, sú správne,“ hovorí môj sprievodca.

„Pri výskume dopravnej siete v stredoveku treba brať do úvahy skutočnosť, že vznik ciest a priebeh ich trás je podmienený predovšetkým prírodným prostredím a historickým vývojom oblasti, ktorou prechádzajú. K najdôležitejším prírodným činiteľom patrili vodné toky, pohoria a neosídlené lesné komplexy.

Stredoveká cesta nebola najpriamejšia ani najkratšia spojnica medzi dvoma sídlami. Obchádzala rôzne prekážky a vyhýbala sa mokrému terénu v blízkosti vodných tokov. Cez pohoria a vodné toky prechádzala len na najvhodnejších a najschodnejších miestach.“

Najťažší úsek

Po objavení čerstvých stôp medveďa, ktorý šiel smerom oproti nám, ale po započutí našich hlasov náhle zmenil smer, sa dostávame na stredoveké sedlo. Na vrchole vyzerá byť upravené kopaním.

Prekvapuje nás, že sa v 14. storočí aspoň na najstrmšom konci stúpania do sedla nezarezali „cestári“ ešte viac do boku svahu, aby tak odstránili najháklivejší a najťažšie zdolateľný úsek stúpania. Zhodli sme sa, že za sucha mohol byť dobre zdolateľný, ale výstupy v daždi so šmýkajúcimi sa kopytami koní len pár metrov od vrcholu robili určite furmanom problémy.

Tento úvoz bol najzaujímavejším miestom a bol by ideálnym miestom na filmovanie príbehu z obdobia stredoveku. 7 fotografií v galérii Tento úvoz bol najzaujímavejším miestom a bol by ideálnym miestom na filmovanie príbehu z obdobia stredoveku. Zdroj: Jaroslav Slašťan

Pri dobre vyriešenom brzdení sa tadiaľto odvážlivci spúšťali asi aj za dažďa. Cesta zo sedla je nasmerovaná takmer kolmo dole, neskôr sa klesanie stále zmierňuje a horný úsek zabudnutej stredovekej cesty plynulo vychádza na rovinku zákruty novšej, doteraz používanej cesty, s ktorou splýva.

Jej budovaním sa však uvoľnili balvany, ktoré čiastočne zavalili „našu“ zabudnutú cestu a tá je pre to na tomto úseku priechodná už len pešo. Tiež je v nej mnoho kmeňov a konárov ako pozostatok po nejakom hospodárskom zásahu do okolitého porastu. Na strednom úseku zarastenom drevinami vidieť, že táto cesta po vybudovaní novšej prestala byť používaná.

Prechádzame hlboko vyjazdeným úvozom spodného úseku až k okraju veľkej lúky. Zhodujeme sa, že je to azda najzaujímavejší úsek znova objavenej cesty a bolo by to pekné miesto na filmovanie príbehu z obdobia stredoveku.

Neďaleko pod týmto miestom sa stredoveká cesta spája s mladšou, takzvanou Zlatou cestou (17. – 18. storočie), výstavbou ktorej kopírovali pôvodnú cestu. Po nej sa zlato mohlo prevážať v neskoršom období.

Odtiaľto pokračovali furmani cez Rematu a Ráztočno so svojím nákladom už po rovných úsekoch do Prievidze. Ich trasa viedla ešte popri dnes nezachovanom kláštore, ako aj popod Volovu jaskyňu, ktorú obývali pustovníci alebo zbojníci čakajúci na svoju príležitosť.

Dostane sa do máp?

V rovinnej časti cesty horského priechodu objavíme tabule upozorňujúce na nebezpečenstvo a zvýšený pohyb medveďov. Po príchode do Rematy si unavení sadáme do miestneho pohostinstva a objednáme si zaslúžené pivo.

Tri hodiny chôdze nám trvalo, kým sme zdolali túto časť „zarúbanej“ stredovekej furmanskej cesty, o ktorej sa už v roku 1342 písalo v „kunešovských“ listinách.

Jej objaviteľ a zanietený propagátor Peter Mišík verí, že v budúcnosti sa trasa tejto komunikácie zo 14. storočia stane značeným turistickým chodníkom a ocitne sa aj v turistických mapách. Bola by veľká škoda, keby sa na objavenú cestu znovu zabudlo a jeho sen i snaha o jej turistické sprístup­nenie by vyšla nazmar.

Výhľad na Handlovú. Ak sa podarí sprejazdniť a označiť túto cestu značkami, poskytne turistom mnoho krásnych výhľadov a panorám. 7 fotografií v galérii Výhľad na Handlovú. Ak sa podarí sprejazdniť a označiť túto cestu značkami, poskytne turistom mnoho krásnych výhľadov a panorám. Zdroj: Jaroslav Slašťan

© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×