Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Daniel Hůlka: Do dnešného dňa neexistuje režisér, ako bol Bednárik, bol mojím divadelným otcom

02.10.2018 (39/2018) Myslel si, že ostane úplne sám. Dnes má po svojom boku krásnu manželku Barboru (27) a polročnú dcéru Rozárku. Päťdesiatnik Daniel Hůlka hovorí, že prežíva najkrajšie obdobie svojho života.
Daniel Hůlka: Do dnešného dňa neexistuje režisér, ako bol Bednárik, bol mojím divadelným otcom
7 fotografií v galérii
Nálepka Draculu ho v mladosti obťažovala, teraz je za túto rolu veľmi vďačný.
Autor fotografie: Herminapress

Len nedávno sme si pripomenuli päťdesiat rokov od vpádu vojsk
Varšavskej zmluvy na územie Česko-Slovenska. Kdesi som čítala, že v tejto súvislosti sa s vaším životom spája nejaká príhoda.

Narodil som sa 1. júna 1968 a „spriatelené“ armády k nám vtrhli 21. augusta, takže som mal necelé tri mesiace. Samozrejme, keď sa to stalo, otec nás chcel s celou rodinou okamžite odviezť z Prahy, kde bol ten dopad vojsk zrejme najhorší.

Z rozprávania viem, že sme utekali z nášho hlavného mesta, ktoré bolo obkľúčené ruskými tankmi a otec im unikal cez nejaké pole. Údajne po ňom aj strieľali. Toto je však stará rodinná historka, ktorá sa u nás traduje. Ako to presne bolo naozaj, netuším, mohol by som sa opýtať možno môjho strýka, ten si na to ešte bude pamätať.

Pražskú jar ’68 poznám naozaj len z rozprávania. Pre mnohých ľudí, najmä tých, ktorí boli v tom období mladí, to bol veľmi traumatizujúci zážitok. 

Osobne si pamätám, že následne v roku 1989 mal môj otec radosť, že sa deje, čo sa deje, no na druhej strane sa veľmi bál, pretože bol z tej generácie, ktorá mala v roku 1968 pocit, že sa atmosféra konečne uvoľnila, začína nový život, nový svet, ale vpádom vojsk Varšavskej zmluvy to všetko skončilo. Tento pocit sa mu v roku ’89 zopakoval, našťastie, s iným koncom.

Čakajú vás spomienkové koncerty na poctu už zosnulým legendám Karlovi Svobodovi († 68) a Jozefovi Bednárikovi († 65) od Lady Carneval k Draculovi. Pre august ’68 ste sa s rodičmi presťahovali do Jevan, kde žil aj spomínaný skladateľ Karel Svoboda. Ako ste sa zoznámili?

Je to zvláštna príhoda, pretože som mal asi jedenásť rokov a s mojím otcom sme Karla úplnou náhodou zachraňovali, pretože pre námrazu zišiel autom z cesty do lesa.

S Jozefom Bednárikom ste sa dali dokopy vďaka Draculovi, ktorý v 90. rokoch spôsoboval hystériu. Jazdili ste s ním na turné a hrávali napríklad aj v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, na čo si veľmi dobre spomínam. Mali ste tam množstvo skalných fanúšikov. Niektorí videli muzikál aj dvadsaťkrát za sebou.

V Prešove to bolo super. Tam sme vždy jazdili cez víkend a hrávali piatok, sobotu a v nedeľu. Aby som uviedol veci na pravú mieru. Ja som nikdy nebol priateľom rozdelenia Československa, pretože som sa vždy cítil ako Čecho-Slovák a na Slovensku mám veľa priateľov. Nikdy som nemal pocit, že by sme sa ako krajiny mali rozdeliť a ani som to tak nevnímal. Cítim sa stále ako česko-slovenský občan a rovnako tak aj spevák.

Na Slovensko jazdím veľmi rád spievať. Čím totiž človek spieva ďalej od Prahy smerom na východ, tak je to publikum temperamentnejšie. Preto boli napríklad v Prešove a Košiciach naše vystúpenia úplne najlepšie. Konkrétne na Prešov spomínam veľmi rád a na povestný Irish Pub tiež (smiech).

Ale aj v Bratislave v Istropolise to bolo úžasné. Najskôr sme tu hrali len pár predstavení, ale potom sa tu Dracula hral dosť dlho. Rád spomínam nielen na toto prostredie, ale aj na slovenských kolegov. Vtedy do muzikálu nastúpil Maroš Vojtko ako kňaz, potom hral Stevena a dnes už hrá postavu Draculu.

V legendárnom muzikáli Dracula. 7 fotografií v galérii V legendárnom muzikáli Dracula. Zdroj: Herminapress

V začiatkoch muzikálu ste boli začínajúcim operným spevákom. Ako vás Jozef Bednárik objavil?

Mal som angažmán v opere v Ústí nad Labem. Celé to spískal môj spolužiak Ľubo Fritz, ktorý už, žiaľ, nežije a Béďovi kedysi robil asistenta réžie. Presvedčil ma, aby som prišiel na konkurz, na ktorý som pôvodne ani nechcel ísť, ale išlo v podstate o dodatočný konkurz na hlavnú postavu.

Ľubo mi priniesol noty, texty a povedal, že Béďo ma prosí, aby som sa to naučil a prišiel. Nebol som mu totiž úplne neznámy, predtým ma videl v nejakom opernom predstavení. A keďže som si Béďa vážil, už len zo slušnosti som sa to naučil a prišiel.

Takže Ľubo to v podstate dal celé dohromady. S Béďom som však chcel veľmi spolupracovať, ale skôr som si myslel, že naša spolupráca sa začne v opere, napokon sa začala v muzikáli.

On je, čo sa môjho divadelného účinkovania týka, najdôležitejší človek, ktorého som spoznal. Naučil ma, čo je javisko, čo je muzikálové herectvo. Počas pôvodného skúšania Draculu, čo trvalo asi 4,5 mesiaca, to bol pre mňa herecký rýchlokurz. Navyše sme sa úprimne skamarátili. Béďo bol pre mňa veľmi dôležitý ako ľudsky, tak profesijne. On veľmi chýba.

Do dnešného dňa neexistuje režisér, ako bol Bednárik, a to vôbec nechcem uraziť niektorých režisérov. Myslím si, že je množstvo dobrých, ba dokonca výborných režisérov, ale taký režisér, akým bol Bednárik, skrátka nie je. Rovnako tak nie je ani skladateľ, akým bol Karel Svoboda, čím sa opäť nechcem nikoho dotknúť. Je ich tu mnoho výborných, ale takých, ktorí by boli ako Karel Svoboda, nie sú. On dokázal napísať takú úžasnú kantilénu...

A rovnako tak nie je taký dobrý textár ako bol Zdeněk Borovec, ktorý tiež veľmi chýba. Opäť nenapádam súčasných textárov, ale Zdeněk bol textár, ktorý bol úžasným básnikom a veľmi múdrym pánom. Bohužiaľ, hovorím o troch mŕtvych a štvrtý je Richard Hess, ktorý robil v muzikáli výbornú choreografiu...

Ako ste prijímali svojský prístup režiséra Bednárika počas skúšok? Hovorí sa, že niektorí herci sa aj zosypali.

Ja som k nemu pristupoval s obrovskou pokorou. V tom čase som k nemu veľmi vzhliadal. U Béďa to bolo tak, že používal sprosté slová pri skúškach, čo som zažil aj pri mnohých ďalších režiséroch, ktorí sú omnoho ostrejší, ako bol Bednárik. Hlavný rozdiel bol v tom, že Béďo k dotyčnému nebol hrubý preto, lebo sa mu snažil ublížiť, ale preto, že ho chcel vyprovokovať k práci. Všetko to bolo v dobrom.

On si nemusel vynucovať autoritu tým, že by bol zlý. Nebol zlý. Bolo to v záujme práce, čo bol rozdiel medzi ním a inými režisérmi, ktorých nebudem menovať. Tí sú však zlí a hrubí na ľudí práve preto, že nemajú žiadnu autoritu. U Bednárika to bol presný opak. Jeho si všetci vážili, všetci jeho prácu obdivovali.

Osobne som to s ním mal tak, že počas toho štvormesačného skúšania ma ani raz nepochválil, stále na mňa vrieskal. Hovoril, že chodím tak, akoby som mal namiesto nôh žehličky (smiech). Hovoril mi tiež, že by som mal iba kľačať, že som kolenový herec – najlepší vtedy, keď kľačím. Nikdy som to však nebral negatívne. Učil som sa od neho.

Keď sme mali prvú „predvádzačku“ pred producentmi a novinármi, tak po nej prišiel za mnou a povedal mi: „Dano, ďakujem ti, mám z teba obrovskú radosť, urobil si kus veľkej práce a robíš to naozaj výborne.“ A po týchto slovách sme sa obaja rozplakali. To bol proste Béďo...

On bol jednak veľký umelec, výborný režisér, ale najmä dobrý psychológ a znalec ľudí. Vždy hovorím, že Béďo je môj divadelný otec a Karel Svoboda môj hudobný otec.

Pred päťdesiatkou sa konečne usadil a žije spokojný život. 7 fotografií v galérii Pred päťdesiatkou sa konečne usadil a žije spokojný život. Zdroj: Instagram

Rola Draculu prišla na začiatku vašej kariéry a ťahá sa ňou až doteraz. Nie je, alebo nebolo to pre vás v niektorých momentoch obťažujúce?

Boli časy, keď som bol mladý, hlúpy a mal som pocit, že zo seba musím strhnúť nálepku Draculu. Teraz, keď som už dospelý a múdrejší, uvedomil som si, že keď má interpret, herec, spevák také veľké šťastie, že sa stretne s veľkou postavou, ktorá ho takýmto spôsobom dostane do povedomia ľudí, nie je to na príťaž, práve naopak.

Okrem toho rola Draculu je ešte aj krásna a hrá sa doteraz. V každom predstavení sa ľudia postavia a tlieskajú, a to od premiéry prešlo 23 rokov, čo je úžasné. V nezrelosti a hlúposti som možno ten pocit trošku mal, ale teraz si to veľmi vážim, lebo takéto šťastie stretne máloktorého interpreta.

V kariére ste to šťastie, nepochybne mali, ale na to osobné šťastie ste si museli počkať takmer do päťdesiatky, keďže len v marci sa vám narodila dcérka Rozárka.

Po dieťatku som túžil už okolo štyridsiatky, ale v tejto veci človek nemôže tlačiť na pílu, musí stretnúť správneho človeka. S Barborkou sme mali to šťastie, že sme sa spoznali ako dve spriaznené duše, ktoré milujú cestovanie. Od začiatku sme vedeli, že chceme mať spolu dieťa a podarilo sa nám to celkom rýchlo.

Mnoho ľudí sa o dieťa snaží, čaká niekoľko rokov a nám to vyšlo takto krásne. Narodila sa nám nádherná dcérka, s ktorou je obrovská zábava. Keď sa na mňa Rozárka usmeje, som úplne hotový.

Dá sa povedať, že prežívam najšťastnejšie obdobie svojho života (klope na drevo). Je úžasné, keď sa napríklad zobudí, okamžite sa rozosmeje a natiahne po mne obe rúčky. To je pre mňa úplne najviac (úsmev).

Prečo práve Rozárka? Toto meno mnohým evokuje sovu z rozprávky Tri oriešky pre Popolušku...

Toto nám už niekto hovoril (smiech). Dieťatku sme chceli dať staré české meno, či by to bol chlapec, alebo dievča. Vyberali sme z takýchto mien a Rozárka sa nám veľmi páčila. Pôvodne to meno pochádza z latinského mena Rozália, ale zas Rozárka je staré české meno.

Mne osobne, hoci je to každého vec, sa nepáči, ak v Česku alebo na Slovensku niekto dáva deťom anglické či americké mená. Nesedí mi to. My sme chceli české meno. Chlapec by bol napríklad Jakub.

Na Slovensko berie aj svoju manželku s dcérou Rozárkou. 7 fotografií v galérii Na Slovensko berie aj svoju manželku s dcérou Rozárkou. Zdroj: Herminapress

Ako vám otcovská rola zmenila život? Čo to s vami urobilo, keď ste malú držali na rukách po prvý raz?

To sa ťažko opisuje, ale čo sa týka životnej zmeny, žiadna drastická zmena to nie je. My sme s Barborkou žili spolu aj predtým, teraz spolu žijeme štyria, aj so psom a Barborka je tak v pohode, že výraznú zmenu nepociťujem.

Kopec ľudí ma pred pôrodom strašilo, že teraz skončila moja sloboda a iné táraniny, ale je to úplný nezmysel. Ani jeden z nás sme slobodu nestratili. Rozárka má pol roka, urobili sme z nej cestovateľku, chodí s nami všade odmalička.

Aj keď budeme mať onedlho šnúru koncertov po Slovensku, tak dievčatá budú cestovať so mnou. Medzi koncertom v Košiciach a Žiline máme asi štyri dni voľno, čo chceme využiť na návštevu Tatier. Dokonca hľadáme obytný automobil, aby sme aj s Rozárkou mohli začať intenzívnejšie cestovať.

Teraz je život v karavane obrovským trendom, napríklad v Amerike. Celá rodina sa rozhodne, predá svoj príbytok, kúpi si dom na kolesách a brázdi krajinu krížom-krážom.

Neviem, či to je trend, ale ja obytné automobily milujem už niekoľko rokov. Veľmi rád totiž cestujem a pri tomto obytnom aute mi príde fajn, že aj keď môžem ísť kamkoľvek, napríklad som takto spoznal Nemcov v obytnom karavane v Nepále, všade, kam prídem, mám k dispozícii vlastnú toaletu, vlastnú posteľ, nič ma neprekvapí v akejkoľvek krajine (smiech). S Barborkou máme v pláne, až Rozárka trošku vyrastie, ísť na cestu okolo sveta práve karavanom.

Zatiaľ ste s malou nepodnikli cestu lietadlom? Mnohí rodičia sa kratším letom s malým dieťaťom vôbec nebránia...

Nie, na to bola ešte maličká, ale prvú cestu lietadlom absolvuje v októbri. Letíme do Holandska, čo je krátky let, takže to bude prvá skúška. V lete sme premýšľali, že odletíme niekam na dovolenku, ale potom sme si povedali, že je predsa len maličká a aj pre jej ušká by to bola záťaž a možno i nepríjemný zážitok.

Nechceme, aby z toho mala v budúcnosti strach a nechcela lietať. Preto sme tento rok boli len po Českej republike, v októbri skúsime Holandsko a budúci rok už budeme normálne lietať.

Rozárka je zmyslom jeho života. 7 fotografií v galérii Rozárka je zmyslom jeho života. Zdroj: Instagram

Pripravovali ste sa pred príchodom dcéry na svet na otcovskú rolu? Čítali ste literatúru, pýtali si rady od skúsenejších?

My sme podľa dnešných kritérií nemoderní, lebo sme „genderovo“ zastaraný manželský pár, v ktorom fungujú klasické roly – chlap je chlap, žena je žena a dcéra je dcéra (smiech). U nás všetko prebieha prirodzene, tak ako má. Barborka si načítala množstvo vecí, napríklad jedlo pre bábätko a podobne, ale myslím si, že človek má v sebe prirodzene zakódované, ako sa o dieťa postarať.

Keď malá večer plače, vstávate k nej vy, manželka alebo sa striedate?

Keď sa v noci budí, tak je hladná a v tej chvíli jej ja veľmi nepomôžem, preto nastupuje Barborka (smiech). Inak sa o ňu staráme spoločnými silami, hoci v tomto veku je väčšia časť starostlivosti na maminých pleciach, pretože dieťa dojčí.

Môj čas príde, keď začne Rozárka hovoriť, chodiť a bude s ňou poriadna zábava (smiech). Ale to vždy rád hovorím, že tá zábava je s ňou už aj teraz. Myslím si, že dieťa vnútorne vie a cíti, že bolo veľmi chcené a rodičia ju majú veľmi radi. Ona je vždy veľmi veselá, stále sa smeje, mazná sa s nami. Je úplne úžasná...

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×