Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Matej Tóth: Viacerí atléti sú obvinení krivo, no nie každý má taký prístup k vedeckým špičkám či peniazom ako ja

19.09.2018 (37/2018) Bez nenávisti, vnútorne posilnený a s novým vetrom v plachtách smeruje chodec Matej Tóth (35) ku koncu športovej kariéry. Hoci sa už jeho dopingová čierna mora skončila, predsa len ho ešte niečo trápi.
Matej Tóth: Viacerí atléti sú obvinení krivo, no nie každý má taký prístup k vedeckým špičkám či peniazom ako ja
8 fotografií v galérii
S manželkou Lenkou a dcérami Emmkou a Ninkou. Rodina Mateja podržala, keď mu bolo...
Autor fotografie: Ján Miškovič

Minulý týždeň ste so športovým redaktorom Michalom Červeným pokrstili spoločné knižné dielo Odchýlka. Ako ste sa v tejto netradičnej úlohe cítili?

Prišlo viacero novinárov, inak tam však vládla viac-menej komorná atmosféra. Mal som okolo seba všetkých blízkych, akciu moderoval môj kamarát Milan Junior Zimnýkoval. Bolo to veľmi príjemné. Počiatočný náklad bol 5 000 kusov, no pokiaľ viem, predáva sa veľmi dobre, hoci sa s predajom začalo v netradičnom prázdninovom období druhého augusta.

Rástol najmä po mojom striebornom úspechu na majstrovstvách Európy v Berlíne. Že si urobím takýmto spôsobom promo, som, samozrejme, neplánoval, ale vydavateľ mi zrejme veril.

Napadlo by vám niekedy, že o sebe vydáte knihu ešte počas aktívnej športovej kariéry?

Určite nie. Keď som ju už vytlačenú držal v ruke, bol to zvláštny pocit, veď podobné memoáre sa väčšinou píšu, až keď je človek na športovom dôchodku. Okolnosti, ktoré nastali, však dodali môjmu príbehu celkom iný rozmer. Vďaka kauze okolo biologického pasu nabral na sile. Preto sa oplatilo ísť do knihy už teraz a veľmi ma teší, že má u ľudí pozitívne ohlasy.

Zdá sa, že ste priam učebnicovým príkladom starého známeho – všetko zlé je na niečo dobré.

Pamätám sa celkom presne na koniec januára tohto roka, keď som absolvoval prvý 40-kilometrový tréning od skončenia dištancu. Čakala ma potom konferencia v Šamoríne, kde som mal povedať niečo o sebe. Prerušil som rozprávanie z vopred pripraveného textu a oznámil asi trom stovkám prítomných, že som šťastný, že sa to stalo.

Nemám v sebe ani hnev, ani nenávisť či zatrpknutosť, všetko zlé je preč. Tá kauza ma, naopak, veľmi posilnila, ukázala mi, akú mám úžasnú rodinu a ľudí okolo seba. Knihou možno inšpirujem aj druhých, aby sa nevzdávali a dokázali čeliť možno ešte vážnejším krízovým situáciám, akou bola tá moja.

Ako dnes vnímate tých osem mesiacov, keď sa vám po nespravodlivom pošpinení mena rúcal svet?

Prechádzal som viacerými fázami. Prvou bola neistota – tehla v žalúdku, ako keď idete do školy na ťažkú skúšku alebo k lekárovi po výsledky dôležitého vyšetrenia. Keď sme podali prvé vysvetlenie, prišlo upokojenie, no to zakrátko vystriedal asi najväčší šok, keď naše argumenty nezabrali a seriózne ma obvinili z dopingu.

Mimoriadne ťažko mi bolo aj vo chvíli, keď sme pripravovali tlačové vyhlásenie. Vravím si – teraz sa to dozvie celé Slovensko, ako bude verejnosť reagovať? Stane sa z olympijského víťaza najväčší lúzer, po ktorom budú na ulici pľuť a radšej bude chodiť kanálmi? A na to prišla neopísateľná úľava, že takmer celý národ stojí za mnou.

Knihu o sebe pokrstil minulý týždeň. K jej happyendu výraznou mierou prispel aj vedec a kandidát na prezidenta Robert Mistrík. 8 fotografií v galérii Knihu o sebe pokrstil minulý týždeň. K jej happyendu výraznou mierou prispel aj vedec a kandidát na prezidenta Robert Mistrík. Zdroj: Ján Miškovič

Dobre vieme, ako to chodí v podobných prípadoch, nenávistnými komentármi sa to len tak hemží. Aj ohľadom vašej kauzy sa, samozrejme, objavili pochybovači, napriek tomu je až neuveriteľné, koľko ľudí vás podporovalo.

Tým sa všetko zlomilo. Pokiaľ by išlo iba o mňa, respektíve o to, či budem, alebo nebudem môcť štartovať na pretekoch, dalo by sa s tým žiť, veď je to len šport. Tu však bola v hre budúcnosť celej mojej rodiny. Bál som sa o deti, aby sa im v škole neposmievali.

Všetky tie dvere, ktoré mám vďaka svojim úspechom otvorené, by sa mohli zatvoriť. Z tohto pohľadu bolo vnímanie verejnosti nesmierne dôležité a nakoniec sa stalo mojím najväčším víťazstvom. Vtedy som si povedal, že nebojujem len za seba, ale aj za všetkých, ktorí mi veria.

Aj keď sa na „keby“ v živote nehrá, rozmýšľate ste niekedy aj nad čiernym scenárom v prípade, že by ste sa neobhájili? Zobrali by vám medaily, všetko, čím ste celé roky žili, by ostalo pošliapané. A hoci vy sám by ste vedeli, že ste nikdy nepodvádzali, ten tieň by už zostal navždy.

Snažím sa na to nemyslieť, no niekedy mi, samozrejme, ujde myšlienka aj k tomu. Bolo by to ťažké... A hoci sa už môj prípad skončil, svojím spôsobom ma stále trápi. Na listine Medzinárodnej asociácie atletických federácií (IAAF) je momentálne 109 atlétov obvinených z dopingu vrátane pretekárov s nezrovnalosťami v biologických pasoch.

Som presvedčený, že viacerí sú obvinení krivo. A určite nie každý má taký prístup k vedeckým špičkám či peniazom ako ja, aby sa vedeli obhájiť. V tomto vidím obrovskú nespravodlivosť. Snažím sa prispieť k tomu, aby sa zmenili pravidlá a športovcom, ktorí sa v podobných kauzách ocitnú skutočne nevinne, neničili kariéru.

Účet za vašu obhajobu sa vyšplhal na 60 000 eur. Z akej časti išlo o vaše vlastné financie?

Väčšina z tých peňazí pochádzala z rodinnej kasy vrátane odmeny za zlatú olympijskú medailu z Ria. Prispeli aj moji sponzorskí partneri. Našťastie som bol schopný tú sumu zaplatiť, v opačnom prípade by sme museli ísť do verejnej zbierky.

Skutočne? Neviem o žiadnom inom športovcovi, ktorý by počas dopingového dištancu zháňal peniaze takýmto spôsobom.

Keby sa môj prípad posunul na arbitráž, stálo by ma to ešte dvakrát toľko. Na to už by som peniaze určite nemal. Oslovili ma známi ľudia, napríklad tenistka Dominika Cibulková, že dá vedieť aj futbalistom. Poďakoval som sa s tým, že keď už nebudem vládať platiť, ich pomoc využijem. Našťastie nebolo treba.

Bolo to paradoxne v období, keď Petra Sagana neprávom vylúčili z Tour de France a na majstrovstvách Európy za čudných okolností skončili naši futbalisti do 21 rokov. Vnímalo sa to ako športová krivda, národom lomcoval hnev.

Už dlhšie vás pravidelne vidno v televíznej reklame vychádzajúcej z vašej kauzy. Ako ste sa k nej dostali?

V októbri minulého roka ma oslovili zástupcovia banky, ktorá je už dlhšie mojím reklamným partnerom, že ich v rámci pripravovanej kampane zaujal môj príbeh. Popri komerčnom využití chceli mojím prostredníctvom vzbudiť v ľuďoch sebavedomie a vieru v seba samého. Bola to pre mňa česť, zároveň som ich však upozorňoval na možné riziká.

Kampaň sa točila začiatkom novembra, keď som už síce bol očistený disciplinárkou Slovenského atletického zväzu, no IAAF ešte nepovedala posledné slovo. Bolo to tak 50 na 50, nevedel som vtedy, či sa vôbec vrátim k športu, či toho budem fyzicky a psychicky schopný.

Ako to nakoniec dopadlo, by zrejme nenaplánoval ani ten najväčší marketingový stratég. Tri dni pred Vianocami, keď kampaň vrcholila, prišlo moje definitívne očistenie. Nasledovala jej druhá časť s heslom #mamnato, ktorá odštartovala presne v deň pretekov na 50 kilometrov v Berlíne.

Zamestnanci celej banky sa obuli do tenisiek a pozerali televízny prenos, na majstrovstvá Európy ma prišiel podporiť celý autobus fanúšikov. Bol to z jednej strany poriadny tlak, no z druhej úžasná podpora. A vidíte, získal som striebro a reklama zasa vypálila na jednotku (smiech).

 V chôdzi dokázal prakticky všetko, o čom mohol snívať. Dnes už myslí na koniec kariéry. 8 fotografií v galérii V chôdzi dokázal prakticky všetko, o čom mohol snívať. Dnes už myslí na koniec kariéry. Zdroj: Ján Miškovič

Avšak najmä vašou zásluhou! Jedna vec je očistiť svoje meno, druhá vrátiť sa na trať v takom famóznom štýle. Navyše v neúnosnom horúcom pekle, aké vládlo na trati.

Vzhľadom na extrémne počasie to bolo mimoriadne náročné. Nemal som navyše taký ten skvelý deň, že sa ráno zobudím a môžu aj traktory padať, aj tak budem v pohode. Preteky boli hlavne o drine – ísť svoju hranu, nereagovať na súperov, zvládnuť to fyzicky a najmä psychicky.

Všetci odo mňa čakali medailu, no tá sa mi na 40. kilometri začala rozplývať. Obzeral som sa za seba, či skončím piaty, alebo šiesty, stále som však držal svoje tempo. A po 45. kilometri to prišlo, niečo podobné som dovtedy zažil len na olympiáde v Riu. Ako keby sa moja hlava s telom prepla na vyšší rýchlostný stupeň.

Neviem, odkiaľ som načerpal tú energiu, či z vesmíru, od Boha, či od ľudí, ktorí ma povz­budzovali. Povedal som si, že o tú medailu ešte zabojujem, aj keby som mal nechať na trati posledný zvyšok síl. Napokon to vyšlo fantasticky.

Momentálne si popri ľahšom tréningu užívate zaslúžený oddych. Budete tento rok ešte pretekať?

Zrejme už nie, hoci je v hre ešte moja účasť na desaťkilometrových pretekoch pod Pamätníkom SNP v Banskej Bystrici. Skôr však teraz pôjdem v udržiavacom režime. Chcem voľne trénovať, aby šľachy spevneli a pripraviť ich na veľkú zimnú tréningovú záťaž.

Čo teda s voľným časom počas septembra?

Žiadny nebude! Čaká ma ešte niekoľko besied spojených s autogramiádami k vydanej knihe, no najmä aktivity v rámci O2 Športovej akadémie Mateja Tótha. Dnes už môžem povedať, že sú do nej zapojené tisícky detí z desiatok škôl. Súčasťou výhry je grant pre 40 škôl spojený s mojou osobnou návštevou.

Len počas šiestich týždňov som si ich naplánoval 36. Od Záhoria až po najvýchodnejší bod mojich výjazdov, ktorým je dedinka Havaj v stropkovskom okrese. V niektorých prípadoch som pri plánovaní cesty musel hľadať, kam vlastne idem. Za volantom to bude slušná zaberačka, no už teraz viem, že tie úžasné deti mi všetku energiu vrátia.

Keď sme už pri deťoch, čo vaše dcérky Emma (11) a Nina (9)? V jednom z rozhovorov ste povedali, že v prípade záujmu im nebudete brániť v chodeckej kariére. Pôjdu vašou cestou?

Ohľadom vrcholového športu aspoň nateraz nie. S manželkou sa ich snažíme vychovávať predovšetkým k tomu, aby bol šport súčasťou ich každodenného života. Ísť sa prejsť so psom, bicyklovať, korčuľovať, aby vedeli plávať, lyžovať.

Emmka sa venuje viacerým druhom tancov, je pohybovo nadaná. V škole ju učiteľky chvália za zodpovednosť. Je „dríč“, čo má po mne. Ninka, to je naša herečka. Chodí na dramatické krúžky, okrem toho začala jazdiť na koni a zapája sa aj do športovej akadémie.

Keďže výhľadovo by ste na tom mali byť s časom pre rodinku predsa len lepšie, neplánujete sa pokúsiť o to, aby rod Tóthovcov nevymrel po meči?

Nateraz to vyzerá tak, že sme už ako rodinka komplet. Pribudol psík, veselo je viac ako dosť. Ako sa však hovorí, nikdy nehovor nikdy.

Jednoznačným vrcholom budúceho roka budú jesenné majstrovstvá sveta v katarskej Dauhe. Možno už v tejto súvislosti vysloviť nejaké prognózy?

Na tie je ešte príliš skoro. Nechávam to vždy na posledné týždne, keď už mám za sebou finálnu prípravu. Ciele sú v mojom prípade vždy najvyššie, aj keď svetová špička sa vyrovnáva, pribúdajú mladí chalani. Kým však budem na tej istej úrovni ako teraz, viem, že sa môžem pobiť o najvyššie priečky.

Nielen v atletickej verejnosti rezonuje úplne absurdný čas štartu pretekov na 50 kilometrov polhodinu pred polnocou. Už ste sa s tým niekedy stretli?

Nie, a poviem úprimne, že si to vôbec neviem predstaviť. Neviem, či si katarskí organizátori uvedomujú, že šliapeme takmer štyri hodiny. Ak je to pre horúčavu, o koľko stupňov vtedy môže byť menej ako cez deň? Umelé osvetlenie s tieňmi bude navyše skresľovať pohľad rozhodcom.

Čaká nás veľa roboty, aby sme nastavili biorytmus tela na takýto nezmyselný čas. Peniaze však hýbu svetom, my pretekári sa musíme prispôsobiť.

Keďže je členom Vojenského športového centra, vyskúšal si to už aj v „maskáčoch“ vo výcvikovom stredisku. 8 fotografií v galérii Keďže je členom Vojenského športového centra, vyskúšal si to už aj v „maskáčoch“ vo výcvikovom stredisku. Zdroj: Ján Miškovič

V minulosti ste už naznačili, že definitívny koniec vašej kariéry budete smerovať na olympiádu do Tokia 2020. Stále to platí?

Po posledných majstrovstvách Európy sme sa o tom bavili v rodine, to pre mňa bolo prvoradé. Nakoniec sme sa dohodli, že do Tokia to ešte dáme. Musím, samozrejme, rešpektovať svoje telo, ktoré má za sebou už vyše 102 000 našliapaných kilometrov.

Top formu teda budeme orientovať na Dauhu a odtiaľ je to do olympiády už len nejakých desať mesiacov. Ak budem zdravý, práve tam ukončím kariéru. Predstavujem si to tak, ako to urobil v Pekingu Kazimír Verkin, ktorý nechal na tartane svoje tenisky. V tom čase budem mať 37 rokov a príde čas pohnúť sa ďalej.

Otázka znie, ktorým smerom. Máte vyštudovanú športovú žurnalistiku a pripustili ste dokonca, že tejto práci by ste sa raz mohli seriózne venovať.

Je to jedna z ciest. Písanie ma baví, ba priam fascinuje, lenže iná vec je robiť články či stĺpčeky len tak z pasie a iné byť v tom každodennom novinárskom kolotoči, zvládať tlak z uzávierok. Uvidíme, momentálne je mi asi najbližšia športová „funkcionárčina“.

Lákalo by ma ovplyvňovať dianie v atletike, prispieť svojimi skúsenosťami. Toto by som si vedel predstaviť. Či už v domácich, zahraničných zväzových štruktúrach, alebo vo Vojenskom športovom centre Dukla Banská Bystrica, kde pôsobím.

A čo tak politika? Ste rozhľadený, inteligentný mimoriadne obľúbený a úspešný športovec.

Hoci aj tu použijem frázu nikdy nehovor nikdy, toto nie je moja ambícia. Ľudia mi žartom hovoria, že o desať rokov ma vidia ako prezidentského kandidáta, no manželka mi na to povedala, že potom si môžem rovno podpísať rozvodové papiere (smiech).

To však neznamená, že by ste nemohli skončiť na Hrade. Jedným z ľudí, ktorí pomohli očistiť vaše meno, je vedec Robert Mistrík, súčasný kandidát na hlavu štátu.

Že by som sa v prezidentskej kancelárii uplatnil ako jeho asistent či hovorca? Vidíte, toto si viem predstaviť lepšie ako členstvo v nejakej politickej strane.

Ste známy ako veľký filantrop. V občianskom združení Nožička, v rámci zbierky Biela pastelka, ale aj pri iných príležitostiach pomáhate postihnutým deťom. Toto sú tie momenty, keď prichádza tá najväčšia odmena za vaše úspechy?

Jednoznačne. Ako sa hovorí, sláva trvá tri dni, peniaze za veľké medaily, ako sa ukázalo aj v mojom prípade, sú veľmi prchavé. Urobiť niekomu radosť, dodať mu silu a vidieť, ako mu pomáha vaša prítomnosť, je oveľa viac. To je rozmer, ktorý pre mňa veľa znamená.

Aj keď sa ohľadom filantropie zameriavam predovšetkým na deti, snažím sa pomáhať aj bežným ľuďom, ktorí sa ocitnú v ťažkých životných situáciách. Nejde len o peniaze, ale aj o môj osobný vklad a inšpiráciu.

Dá sa pri všetkých vašich aktivitách stíhať ešte niečo iné?

Rád čítam knihy, no iba na sústredeniach, lebo doma mi to pripadá egoistické. Zaujímam sa o novinky v automobilovom priemysle, baví ma rýpať sa v záhradke. Samozrejme, nie sú mi cudzie ani iné športy. Keďže som chcel byť kedysi hokejovým brankárom, sledujem výkony banskobystrických baranov aj chalanov z mojej rodnej Nitry.

Hádam budem mať po skončení kariéry viac času zájsť na nejaký extraligový zápas. Na čo sa však najviac teším, bude viac voľných chvíľ s rodinou. Chcem jej vynahradiť všetok čas, ktorý som strávil po pretekoch alebo sústredeniach.

Na akcii Biela pastelka s vodiacim psom. Jedného štvornohého miláčika má Matej už aj doma. 8 fotografií v galérii Na akcii Biela pastelka s vodiacim psom. Jedného štvornohého miláčika má Matej už aj doma. Zdroj: Ján Miškovič

© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×