Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

František Kovár: Žijeme nezmyslami a uniká nám sám život

12.09.2018 (36/2018) Hoci herectvu zasvätil František Kovár (71) celý svoj život, svojich synov od tohto povolania úmyselne odstrihol.
František Kovár: Žijeme nezmyslami a uniká nám sám život
4 fotografie v galérii
V SND pôsobí od roku 1996. O pracovné príležitosti nemá núdzu.
Autor fotografie: Miro Miklas

Nedávno sa celé Slovensko rozlúčilo s vaším hereckým kolegom a kamarátom Stanom Dančiakom († 75), ktorého ste občas navštívili a čítali mu z knihy Oproti času, ktorú mal veľmi rád...

Všetko to bolo v rámci kolegiality. Nechcem to nijakým spôsobom heroizovať, pretože to bolo naozaj v rámci normy a toho, že sme si spolu odžili veľmi veľa aj na Novej scéne, aj na doskách SND.

Stano bol človek, ktorý rozdával úsmevy, robil dobrú náladu, dobrú atmosféru a pokladám za prirodzené, že sa to človek dotyčnému snaží v istej forme vrátiť. Toho času, ktorý som mu venoval, nebolo zas toľko, aby sa tomu mala prikladať nejaká dôležitosť.

Chápem.

Viete, on bol úžasný. Obdivovali sme ho, aj to, čo všetko dokázal povymýšľať na javisku i mimo neho. Bol to skvelý človek.

Nedávnom takto odišli Marián Labuda či Leopold Haverl. Aký je to pocit, keď si zrazu uvedomíte, že ľudia, s ktorými ste strávili podstatnú časť života, tu už nie sú?

Uvedomíte si, že títo ľudia vám naozaj veľmi chýbajú. Chceli by ste im niečo povedať a pomyslíte si, veď keby tu teraz bol Hafi alebo Marián Labuda, alebo keby som toto teraz povedal Stanovi, Paľkovi Mikulíkovi, Miškovi Dočolomanskému... Odišla generácia hercov, s ktorou sme si veľa odžili.

V živote to funguje ako v domine. Jedna časť z toho domina sa začína rúcať a milovaní ľudia odchádzajú, no na druhom konci ten váš život stavia nové dominové kocky a k vám prichádzajú iní ľudia, ktorí zapĺňajú prázdne miesta.

Dcéra Stana Dančiaka Zuzka mi raz v rozhovore povedala, že práve obrovská pracovná vyťaženosť sa neskôr výrazne podpísala na zdraví jej otca, ale aj mnohých iných hercov.

To je pravda. Pracovné tempo, v ktorom sme žili, bolo obrovské. Keď u nás po revolúcii začali fungovať súkromní podnikatelia, často sa sťažovali, čo všetko musia v rámci svojej práce stihnúť urobiť.

Uvedomil som si, že my herci sme fungovali možno dvakrát intenzívnejšie ako oni, lebo od ôsmej rána do trištvrte na desať bol rozhlas, alebo sa skúšala inscenácia v televízii. Od desiatej do druhej bola skúška v divadle. Poobede sa išlo znovu buď do dabingu, alebo sa v televízii začínal ampex (magnetický záznam obrazu, pozn. red.).

A potom okolo šiestej s vypätím posledných síl vyprosil režisér čas pred predstavením, aby sa urobila ešte jedna posledná ostrá. Nasledovalo predstavenie a po predstavení ďalšie nakrúcanie. Na nakrúcanie inscenácie bol vyhradený desaťdňový cyklus. Ak ste nemali hlavnú rolu, netočili ste celých desať dní, zato ste však robili dabing, rozhlas, alebo ste točili filmy.

Takto bol organizovaný náš čas a je naozaj pravda, že spočiatku sa ampex robil aj do druhej v noci. Neskôr začali ľudia chorľavieť, preto sa nakrúcanie do druhej v noci zakázalo a mohli sme robiť len do polnoci. Lenže málokedy sa podarilo stihnúť v limite to, čo bolo naplánované. Vtedy režisér uprosil technikov a nás hercov a často sme končili okolo pol jednej, jednej.

Okrem toho som od roku 1978 do roku 1990 učil umelecký prednes. Od roku 1990 som učil umeleckú tvorbu s pani Božidarou Turzonovovou a s Marošom Geišbergom. Takže sviatky, piatky som v skúškovom období skúšal, dával témy na bakalárske, magisterské práce, potom som tie práce čítal, bol som oponentom.

Bolo toho naozaj toľko, že som často mojej žene hovoril, že si zaslúži pomník za to, ako to celé zvládla. Lacko Chudík, ktorý bol môj pedagóg, nám na prvej hodine povedal, že herci by sa nemali ženiť. A naozaj vedel, prečo to hovorí. Nemal síce rodinu, nemal deti, no vedel, že všetci, ktorí tú rodinu majú, na ňu nemajú čas.

V minulosti na rodinu nemal toľko času, dnes mu najväčšiu radosť robia vnúčatá. 4 fotografie v galérii V minulosti na rodinu nemal toľko času, dnes mu najväčšiu radosť robia vnúčatá. Zdroj: Peter Brenkus

Manželka je lekárka. Ako ste riešili starostlivosť o dvoch synov? Ako ste vedeli skĺbiť dve náročné profesie a rodinu?

Veľakrát to bolo naozaj náročné. Stalo sa napríklad, že som išiel na zájazd a deti ochoreli, no manželka ako lekárka, našťastie, nespanikárila a vedela, čo má urobiť. Mal som to o to jednoduchšie. Herectvo je však istým spôsobom rehoľa, ale nielen pre herca, aj pre samotnú rodinu.

Manželka sa obetovala, vzdala sa vytúženej práce a je obdivuhodné, koľko našim deťom venovala času. Kým sme mali deti menšie, nešla robiť kliniku, ale učila na LSUK. Keď synovia vyrástli, navštívil som doktorku Máriu Mihaleovú, riaditeľku železničnej polikliniky, ktorú som dovtedy vôbec nepoznal, s prosbou, či by bolo možné prijať moju ženu na lekárske miesto, keďže sme vedeli, že sa bude otvárať nová nemocnica.

Vysvetlil som jej, že cítim obrovský dlh voči nej práve preto, čo všetko obetovala našej rodine. Po rozhovore so mnou a následne s mojou ženou ju prijala, za čo jej manželka bude celý život vďačná. Splnil sa jej totiž sen. Po rokoch sa stala primárkou praktických lekárov a začala chodiť domov z práce neskoro ona. A ja som jej ten dlh vracal tým, že som jej vypomáhal v domácnosti.

Keď boli synovia menší, asi ste na nich preto nemali veľa času.

Je pravda, že na krúžky, futbal a podobne som ich nevozieval. Občas mi to vedia pripomenúť a majú pravdu (smiech). Ako starí rodičia fungujeme ako kuchári, taxikári, takže teraz to kompenzujem pri vnúčatách.

Cez víkend vyťahujeme veľké hrnce, lebo prídu štyri vnúčence, treba variť aj zabaliť domov. A potom, keď majú klavír, tanec a iné krúžky, musíme odviezť, priviezť. Hovorím, že nemám auto, ale vládne vozidlo a vozím ich ako ministrov a ministerky (smiech).

Možno práve preto, že vaši synovia videli, čo herecký chlebík obnáša, rozhodli sa pre úplne iné povolania.

Priznávam, že od herectva som ich vedome odstrihol. Jeden je lekár, stále zapriahnutý v práci, a druhý skončil právo a tiež má veľmi veľa práce. Dnes je to tak, že zamestnávatelia vás chcú v zamestnaní doslova zhltnúť.

Systém života je nastavený veľmi zle. V podstate to funguje ako pyramídová hra. My maličkí postupne ukladáme kamene až na samý vrchol pyramídy, na ktorej stojí jej majiteľ, lenže ten má síce moc a peniaze, no nevie si nič z toho užiť.

Raz som sa stretol s takýmto úspešným podnikateľom. Získal obrovské majetky, aj som ho obdivoval za to, ako sa mu to všetko podarilo, lenže bol veľmi frustrovaný. Opýtal som sa ho, či si pamätá chvíľu, keď si naposledy kľakol do trávy a pozoroval, kadiaľ idú mravce (smiech). On sa na mňa pozrel, vyvalil oči a priznal, že toto si naozaj nepamätá.

Syn Karola Zachara si po revolúcii vymyslel takú podnikateľskú aktivitu, že v drahých hoteloch budil hostí a bral ich na strechu budovy pozorovať východ slnka. A títo ľudia mu za to normálne platili (smiech).

Žijeme nezmyslami a uniká nám sám život. Fakt je ten, že najväčšie potešenie človek má, keď urobí radosť inému človeku a ten mu to dá nejakým spôsobom najavo od srdca k srdcu, od duše k duši. Isteže, je to iluzórne, mohol by si niekto povedať, lebo z toho sa nenajeme, no je to hodnota, v ktorej si uvedomujeme dar života.

Často sa zamýšľam nad tým, že dnes už máme možnosti vedieť, aký je ten vesmír veľký, farebný, horúci a zrazu tu je jedna guľôčka a na tej guľôčke je mesto Bratislava, v ktorej žijete vy, vaše deti, rodičia.

Človek si musí uvedomiť, že je dar byť na svete a mali by sme s týmto darom vedieť nakladať, zamýšľať sa nad tým, prečo žijeme taký život, aký žijeme, s takými vlastnosťami, aké máme. Sú totiž ľudia, ktorí nemajú možnosť nakladať so svojím osudom tak ako my a často sa musia tešiť z takých maličkostí, ktoré si my cez deň možno ani nevšimneme.

Rád filozofujete o živote?

To nie je filozofovanie.

Myslím to skôr tak, že sa zamýšľate nad zmyslom našej existencie.

Ako ľudia máme obrovské možnosti. A veľmi nerád pozerám na svet tým spôsobom, že všetko je zlé a všetci sú zlí. Ak sú aj zlé niektoré veci, vždy sa dajú opraviť. Okrem toho na svete je množstvo dobrých ľudí. Netreba všetko hádzať do jedného lievika a vyliať.

Považujete sa za životného optimistu?

Mám šatňu s Marošom Geišbergom a on má dosť zásadný, razantný pohľad na život. Ťažko povedať, či to je pesimizmus, ale tento pohľad so sebou prináša rôzne razantné vyhlásenia, na ktoré mu vždy hovorím: „Vy pesimisti nás optimistov vlastne posúvate ďalej, lebo vidíte chyby, ktoré my nevidíme. A my zas nad vami pesimistami rozprestierame naše optimistické ochranné krídla, lebo inak by to celé zle skončilo.“

V seriáloch väčšinou hrávate pozitívne postavy.

V seriáli Chlapi neplačú som bol strašne zlý...

Hrať hlavné úlohy ho už neláka. 4 fotografie v galérii Hrať hlavné úlohy ho už neláka. Zdroj: TV Joj

Vy však pôsobíte dojmom, akoby ste sa ani nevedeli rozčúliť. Viete sa doma poriadne nahnevať?

Myslím, že na tom niečo bude, lebo keď som videl prvé fotografie vnúčat z pôrodnice, bolo zaujímavé, že z tých záberov sme celá rodina vedeli vycítiť určitý povahopis toho malého človiečika.

Keď som bol v Tatranskej Kotline v škole v prírode v piatej triede, s maňuškou opičkou som hral pre spolužiakov divadielko a z toho vznikla aj moja prvá fotografia v novinách, vo Večerníku. Moja mama si to dokonca vystrihla a odložila. A tam ten novinár pod fotografiu napísal: Večne usmievavý Ferko Kovár hrá svojim spolužiakom divadlo. (Úsmev.) Asi je to vo mne nejako zakorenené.

Je pravda, že rád vidím ľudí okolo seba, aj sa im vždy, keď sa dá, snažím spríjemniť deň vtipom, dobrým slovom. Napríklad, keď vidím predavačku v obchode, ktorá tam trávi dvanásť hodín a zákazníci nie sú vždy vľúdni, tak sa ju snažím rozveseliť, vytrhnúť z jej stereotypu. Ona sa na mňa usmeje a vtedy si poviem, že je to dobré. Je dôležité získavať si takýmto spôsobom v živote dobré body.

Minule som bol v nákupnom centre a prechádzal okolo čistiarne, kde dve ženy žehlili v obrovskom teple. Hoci tam bola klíma, aj tak tam bolo strašne teplo. Obe boli unavené, zničené a ja som sa pri nich pristavil a opýtal: „Prosím vás pekne, čistíte aj duše?“ Ony sa na mňa pozreli a začali sa veľmi smiať (smiech).

My herci máme omnoho väčšiu schopnosť vžívať sa do osudov iných ľudí vďaka postavám, ktoré na javisku hráme. Ľahšie k nám potom príde informácia, čo v danej chvíli môžeme neznámemu človeku ponúknuť, aby sme mu spríjemnili deň.

Pri herectve nie je určená hranica, kedy by človek mal odísť do dôchodku. Stále máte množstvo pracovných príležitostí. Napriek tomu – zamýšľate sa nad svojím odchodom?

Pracovných príležitostí ubúda, pretože pozornosť je sústredená na aktívnu časť života a ľudí, ktorí sú v tomto veku. No stane sa, ako napríklad teraz, že mám predstavenie so Zitou Furkovou, kde sa vdovec a vdova stretnú a zažijú pekný vzťah.

Je niekoľko hier, ktoré odzrkadľujú aj túto časť života, hoci si uvedomujem, že je toho menej, či už vo filme, v televízii, divadle, alebo dabingu. Musím však úprimne priznať, že už naozaj stačí (smiech). Vyhovuje mi, že už toho nie je tak veľmi veľa. A čo sa týka môjho odchodu, nič si nepredstavujem, neplánujem, uvidím, hoci isté signály sú (smiech).

Aké?

My si napríklad nemôžeme povedať, že sa v ktorékoľvek ročné obdobie vezmeme a odídeme s manželkou na druhý koniec zemegule, lebo som viazaný divadlom a predstaveniami, čo je trošku nespravodlivé najmä voči mojej Danke, ale je to tak.

S manželkou ste spolu 45 rokov, čo je neuveriteľné. Určite sa vás mnohí pýtajú na recept.

Recept si každý varí sám a vie, kedy čo do toho hrnca pridať, aby to bolo v poriadku. Niekedy to však aj vykypí, čo je prirodzené, no potom to treba utrieť a dať do poriadku (smiech). Samozrejme, šťastné manželstvo závisí od mnohých vecí, dôležité je však aj to, že život vám pošle do cesty takého partnera, ktorého si vážite a pre ktorého ste schopný určité veci obetovať, aj sa niečoho vzdať.

Je rola, ktorú si ešte túžite zahrať?

Prichádzajú nečakané veci, ktoré nemusia byť rozsahom obrovské, no viem ich naplniť a divákom sa to páči, a teda som v tej chvíli saturovaný. Teraz som robil v rámci seriálu Sestričky jednu postavu, s ktorou som mal možnosť súzvučať s mojím vekom, čo bolo obohacujúce. V divadle prichádzajú stále nové veci, ktoré máte možnosť hrať, a tú ambíciu hrať najväčšiu postavu a byť na javisku dve hodiny, to my postarší herci už nemáme (smiech).

Ako sa vám učia texty?

Zatiaľ je to dobré (klope na drevo). Je to iné ako pred tridsiatimi rokmi, no aj keď som robil Chlapi neplačú a mal som desať, dvanásť obrazov za deň, vedel som, že keď text nebudem vedieť, tak zdržím celé nakrúcanie. Je to istým spôsobom nezodpovedné, preto ma to o štvrtej ráno zobudilo a musel som si text trikrát prebehnúť.

Po nakrúcaní som si vydýchol, že som urobil dobre, lebo inak by som to tak dobre nevedel. Pocit zodpovednosti vo mne ešte stále funguje, no už sa to musím začať učiť týždeň alebo štyri dni pred nakrúcaním, keď je toho textu viacej, aby som si ho pamätal.

Slávnostná večera. Takto šiel herec k nórskemu kráľovi Haraldovi s manželkou Danielou. 4 fotografie v galérii Slávnostná večera. Takto šiel herec k nórskemu kráľovi Haraldovi s manželkou Danielou. Zdroj: Archív F. K.

Máte nejaký grif, ako sa to naučiť?

Grif je v opakovaní. Aj pred predstavením si moje repliky stále musím opakovať, aj si ich vždy zopakujem, lebo by sa mohlo stať, že by tam nebolo okno, ale rovno balkón, lepšie povedané balkónové dvere (smiech).

Aká je momentálne atmosféra v divadle po odvolaní pána Chudovského?

V divadle zatiaľ prebieha audit a závisí od pani ministerky, či vymenuje nového riaditeľa, alebo bude výberové konanie, do ktorého sa prihlásia potenciálni uchádzači, z ktorých komisia vyberie najlepšieho kandidáta. Teraz sme v čakacej karanténe alebo, lepšie povedané, vo vzduchoprázdne.

Aký máte názor na narábanie s finančnými prostriedkami v rámci SND?

V činohre to funguje jednoduchšie, lebo my si nezavoláme herca, ktorý by mal desaťnásobne vyšší honorár ako ja alebo iný herec. V niektorých predstaveniach hosťujú herci z iných divadiel, pretože danému režisérovi sa na tú-ktorú postavu hodia, no je to v rámci schváleného rozpočtu. Iné je to v opere, kde hosťujú zahraniční režiséri, speváci a tak ďalej.

Myslím si, že je dôležité nájsť v rámci financovania určitú rovnováhu. Fakt je, že my máme takmer všetky predstavenia vypredané, to znamená, že peniaze do pomyselnej kasičky dávame, napĺňame ju. V rámci finančných tokov v divadle bolo množstvo rôznych vízií. Premýšľalo sa, či by nebolo dobré, keby činohra, balet, opera neboli samostatné, no toto je veľmi komplikované a sám som zvedavý, ako to celé dopadne.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×