Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Alžbetine kúpele im priniesli ruch a slávu, komunisti ich chceli vyľudniť, pretože sa odmietli vzdať viery

11.09.2018 (36/2018) Spišská dedina Vydrník na hornom konci Hornádskej kotliny má závideniahodnú polohu. Na juhu je na dohodenie kameňom Slovenský raj, na severe sa za pekného počasia týči panoráma Vysokých Tatier.
Alžbetine kúpele im priniesli ruch a slávu, komunisti ich chceli vyľudniť, pretože sa odmietli vzdať viery
12 fotografií v galérii
Vydrník má za humnami dva národné parky – Slovenský raj a Vysoké Tatry.
Autor fotografie: Peter Ličák

Večná škoda, že Vydrník odsunula komunistická moc napriek jeho atraktívnej polohe na vedľajšiu koľaj. Dôvod bol z hľadiska komunistickej ideológie neodpustiteľný.

Vydrníčania, starí ani mladí, sa nechceli vzdať Boha. Tak sa vtedajšia moc snažila katolícku dedinu pomaly, ale isto vyľudniť, znechutiť ľuďom život v chotári rodnej obce.

Mladí radšej zutekali, kto do Popradu, kto do Spišskej Novej Vsi, kto do Hrabušíc či Spišského Štvrtku. Na dedovizni ostali len najvernejší rodáci. Skalní. A aj tí sa museli pripraviť na to, že vo Vydrníku budú žiť ako v permanentnom ofsajde. V domoch bez vodovodu, bez kanalizácie, bez plynu.

Nebolo to ani ľahké, ani príjemné, ani pohodlné žitie, no nezutekali. Rečičárovci, Slobodníkovci, Budzákovci ani zopár ďalších rodín. Utešovali sa, že staré stromy sa predsa nepresádzajú. Vďaka nim Vydrník napriek nežičlivosti režimu prežil.

Ťažké rozhodovanie

Bola to vtedy, v polovici 90. rokov, u Petra Slobodníka (69) dosť veľká guráž – uchádzať sa v rodnej dedine o post starostu.

„Naša rodina tu má hlboko zapustené korene, možno hlbšie ako tie najstaršie stromy pri kostole. Narodili sa tu moji rodičia aj ich rodičia, sme Vydrníčania do špiku kostí, tak som sa doma poradil s manželkou, či by som nemal morálne právo uchádzať sa o úrad starostu.

Pravda, nebolo to ľahké rozhodovanie, lebo na svete to tak chodí, že doma nikto nebýva prorokom, domácim sa nepardonujú ani najmenšie chyby. Navyše, mal som dobré zamestnanie, v Železorudných baniach v neďalekých Švábovciach, kde sa ťažil mangán, som pracoval ako technológ.

Tušil som, že hoci naša obec nie je veľká, nebude ju až také ľahké spravovať, lebo za minulého režimu do nej štát investoval len minimum, napríklad s takými susednými Hrabušicami sme sa nemohli ani zďaleka porovnávať.

No dal som sa na boj, lebo som túžil dostať dedinu na úroveň okolitých obcí,“ spomína na svoje kľúčové rozhodnutie starosta Vydrníka.

Peter Slobodník starostuje vo Vydrníku už 23 rokov. 12 fotografií v galérii Peter Slobodník starostuje vo Vydrníku už 23 rokov. Zdroj: Peter Ličák

Vedel, že ako starosta nebude med lízať, dnes však priznáva, že vlastne nemal ani šajnu, do čoho sa púšťa. Po prvých týždňoch po prevzatí úradu si neraz v duchu položil otázku, či urobil dobre, že vymenil mangánovú baňu za kanceláriu na obecnom úrade.

„Lebo obec bola svojou vybavenosťou nastavená na dožitie, nemala najzákladnejšiu výbavu. Samozrejme, že ľudia odo mňa a od poslancov očakávali, že sa v prvom rade postaráme, aby mala konečne aj naša dedina plyn, vodovod i kanalizáciu.

Podarilo sa, bola to priorita našej samosprávy, teraz už posúvame Vydrník ďalej. V týchto dňoch prebieha stavebné konanie na rekonštrukciu priestorov nad predajňou Coop Jednota.

Občania sa už dlhšie domáhajú toho, aby sme aj v našej obci mali dôstojné priestory, v ktorých by sa mohli stretávať na svadbách, krstinách, karoch, rodinných oslavách,“ prezrádza ďalšie zámery samosprávy na zlepšenie života Vydrníčanov hlava obce.

Z Operačného programu Ministerstva vnútra SR Ľudské zdroje dostala obec 200 000 eur na rekonštrukciu materskej školy, kežmarská firma už s prácami finišuje, vo Vydrníku sa pracuje aj na rekonštrukcii miestnych komunikácií, prvá etapa prác v hodnote 64 000 eur je už dokončená.

Spolunažívanie bez problémov

V dedine, ktorá má zo 1 250 du­ší, žije plus-mínus 700 Rómov, ktorí tvoria väčšinu Vydrníčanov. Tak ako ostatní, aj oni majú svoje požiadavky, napríklad odkanalizovanie osady.

Obecný úrad už má projektovú dokumentáciu na rozšírenie kanalizačnej siete v obci, bude na ňu pripojená aj rómska osada, aj časť dediny za železničnou traťou. Koncom minulého roka podal obecný úrad žiadosť aj na rozšírenie vodovodnej siete. Štát poslal obci na túto stavebnú akciu 100 000 eur.

Ľudia, s ktorými sme sa dali vo Vydrníku do reči, nám potvrdili slová starostu Petra Slobodníka, že ich dedina nemá v spolunažívaní s Rómami ani zďaleka také problémy, na aké sa zvyčajne sťažujú ľudia na Spiši.

Spišská dedina má príťažlivú podobu nielen pre domácich, ale aj pre turistov. 12 fotografií v galérii Spišská dedina má príťažlivú podobu nielen pre domácich, ale aj pre turistov. Zdroj: Peter Ličák

Deti z dediny a osady chodia do spoločných tried, učiteľky sa tu nikdy neuchýlili k segregácii, v základnej škole pre prvý stupeň nikdy nebola uprednostňovaná jedna skupina žiakov na úkor druhej. Žijú tu tak bok po boku celé desaťročia, lepšie povedané od nepamäti, tak ako im priniesol život.

„Ako všade, aj vo Vydrníku žijú ľudia s rôznymi povahami, spokojní, veční kritici, prchkí, usmievaví i hundroši. No xenofóba u nás nenájdete,“ pochvaľuje si starosta.

Prezidentov bratranec

Inžinier ekonómie Milan Budzák (74) je goral ako repa. Z tejto vety je jasné, že sa nemohol narodiť vo Vydrníku, lebo tam goralov nieto. Teda okrem neho. V januári to bude už 50 rokov, čo sa sem priženil. Prisťahoval sa zo Zamaguria, z drevenicovej dedinky Jezersko.

Keď sa vo Vydrníku niekoho opýtate, kdeže to býva, dostanete rovnakú odpoveď. Aha, to hľadáte toho básnika! Tí, čo ho poznajú dôvernejšie, zareagujú inak. Bratranec prezidenta Andreja Kisku býva asi 200 metrov poniže kostola.

Milan Budzák preto vravieva, že je spolovice Jezerčan, spolovice Vydrníčan.

„Ak nám Pánboh dožičí, štvrtého januára oslávime s manželkou Máriou zlatú svadbu. Vďaka nej som spoznal vo Vydrníku mnoho zaujímavých ľudí, iný kraj, iné zvyky ako tie goralské.

Na živote v dedine na polceste medzi dvoma národnými parkmi – Slovenským rajom a Vysokými Tatrami – sa mi od začiatku páčila veľká súdržnosť, spolupatričnosť ľudí, ich spoločenstvo utužovala viera v Boha.

Veď zato bola aj celá dedina udupávaná. Dnes už za vieru nikto nie je prenasledovaný, možno aj preto sa pomaly vytráca niekdajšia súdržnosť. Škoda,“ mrzí pána Budzáka.

Už niekoľko rokov je na dôchodku, nenudí sa, svoj voľný čas delí medzi zveľaďovanie rodičovskej drevenice v Jezersku a medzi písanie básní. Má ich na svojom konte už neúrekom, vošli sa do trinástich knižných zbierok.

Milan Budzák má na svojom tvorivom konte trinásť básnických zbierok. 12 fotografií v galérii Milan Budzák má na svojom tvorivom konte trinásť básnických zbierok. Zdroj: Peter Ličák

„K napísaniu prvej, ktorú som pomenoval Srdce gorala, ma podnietila smrť básnika Milana Rúfusa. Som jeho veľkým obdivovateľom, myslím, že na Slovensku sme nikdy lepšieho nemali. Napísal som aj zopár poviedok, akože inak, sú zo života Zamagurčanov, potešil ma veľký záujem o moju vlaňajšiu knihu Udupaná hranica.

Sú to reálne príbehy o pašerákoch koní na slovensko-poľskej hranici, ktoré mi porozprával bývalý náčelník pohraničnej stráže na tejto hranici.“

Najradšej sadá za počítač večer, najmä vtedy, keď ho nič nezaujme v televíznych programoch, no najlepšie nápady vraj dostáva zavčas rána, tak okolo piatej, keď ešte spia aj kohúty u susedov.

Ako nám prezradila manželka pána Budzáka Mária (71), manžel ju často ráno prekvapí. Dobrými raňajkami a práve dopísanou básňou.

„No povedzte, pán redaktor, nie je to luxus, aký nemajú ani manželky tých najväčších boháčov?“ teší sa z koníčka svojej polovičky.

A pri rozlúčke nám ešte prezradí, že manžel napísal po odchode do dôchodku už viac než 800 básní a začiatkom roka ho prijali do Spolku slovenských spisovateľov.

Člen tohto spolku profesor Karol Kapeller (91), priekopník elektrónovej mikroskopie na Slovensku a autor niekoľkých básnických zbierok, o tvorbe Milana Budzáka povedal:

„Sme radi, že ho máme. Najviac sa mi na jeho tvorbe páči jeho dobromyseľnosť a ušľachtilosť myšlienok, bohatá územčitá obrazotvornosť. Jeho tvorba, to je vlastenecká hymna na rodný kraj a jeho ľud. Nezabúda zabočiť, aby nás rozveselil fejtónmi o huncútstvach obdobia, ktoré prežil a prežíva.“

Farár z Oravy

Pred šiestimi rokmi zveril biskup Spišskej diecézy farníkov vo Vydrníku do duchovnej opatery kňaza Jaroslava Kaníka (43).

Rodák z Brezovice na Orave, ktorá patrí so Spišom a susedným Liptovom do Spišskej diecézy, si hneď po prevzatí dekrétu prelistoval autoatlas, aby zistil, kde sa vlastne ten Vydrník, jeho nová „štácia“, nachádza.

Vydrníku dominuje klasicistický Kostol sv. Šimona a Júdu. 12 fotografií v galérii Vydrníku dominuje klasicistický Kostol sv. Šimona a Júdu. Zdroj: Peter Ličák

„Kým som sa sem nasťahoval, prišiel som do Vydrníka na také malé výzvedy. Hnala ma veľká zvedavosť, chcel som vedieť, v akom stave je 200 rokov starý klasicistický Kostol svätého Šimona a Júdu, v akom kraji to budem žiť, s akými ľuďmi sa budem deň čo deň stretávať.

Prvý človek, na ktorého som vo svojom novom pôsobisku natrafil, bol pán Cyril Rečičár, miestny kostolník. Po prehliadke kostola som si uvedomil, že bude potrebné vymeniť na veži staré zvony, ktoré zvolávali veriacich na omše už pred 2. svetovou vojnou.

Tak nám odliali nové v Liptovských Sliačoch, teraz máme dva páry zvonov; nové sme zaplatili aj zo zbierky, veriaci prispeli sumou takmer 5 000 eur. Kostol má už aj nový obetný stôl, pekný mramorový.

Ľudia radi chodia aj do lesa nad dedinou, na miesto, kde sa kedysi konali majálesy, tam máme od roku 2014 kaplnku. Pozemok sme dostali od urbárskej spoločnosti. Vypočítavam to preto, aby ste videli, že tu nemám čas na nudu,“ vyznal sa nám farár Kaník.

V základnej škole v susedstve kostola a fary vyučuje náboženstvo. Jeden čas učil deti na prvom stupni aj hudobnú výchovu. Vo voľných chvíľach hodí na chrbát plecniak a meria krížom-krážom turistické chodníky Slovenského raja.

„Tých voľných chvíľ zasa tak veľa nemám. Sám si vediem domácnosť, som si pánom aj gazdinou v jednom; treba vyprať, požehliť, upratať, umyť podlahy, poutierať prah, aby som sa pred ľuďmi, ktorí zavítajú na faru, nemusel hanbiť. Za farou mám veľkú záhradu, aj tá si vyžaduje starostlivosť, tak mi s ňou teraz v jeseni príde pomôcť mama z Oravy,“ hovorí o svojich bežných dňoch.

So svojimi farníkmi sa stretáva nielen na nedeľných omšiach, sprevádzal ich aj na púťach do Ríma a Fátimy, na konci školského roka bol so školákmi na výlete na Oravskom hrade, potom bola celá veselá partia zablahoželať jeho mame, ktorá mala v ten deň narodeniny.

Dušpastiera Vydrníčanov ťaží na duši, že v posledných rokoch ľudia akosi spohodlneli. Namiesto toho, aby sa stretávali, zasmiali sa spolu, v dobrom poklebetili o radostiach i strastiach, uzatvárajú sa do ulít. Človečinu pochovávajú počítače, internet, mobily.

„To nikdy nepochopím. V kaviarni sa stretne pri káve partia mladých, za hodinu medzi nimi nepadne slovo. Nemajú na seba čas, lebo všetci vyťukávajú čosi neodkladné do mobilov. Tak si zakaždým kladiem otázku, prečo sa vlastne stretli?“

Okrajová časť obce nazývaná Stanica. 12 fotografií v galérii Okrajová časť obce nazývaná Stanica. Zdroj: Peter Ličák

Spomienky na kúpele

Pravou rukou duchovného je Cyril Rečičár (71). Vydrníčan do špiku kostí, každý pozná jeho, on pozná každého. Pracovný život prežil na železnici, mal na starosti údržbu všetkého, čo súviselo s elektrinou.

„Nevravím, na Slovensku je mnoho krásnych lokalít i celých regiónov, no nikde inde by som žiť nechcel a možno ani nevedel. Dni na dôchodku mi vypĺňa starostlivosť o náš kostol, keď je tam všetko, ako má byť, venujem sa svojim včielkam.

Toho roku lietajú na susedove polia s pohánkou, takže stáčam pohánkový med. Má trochu inú chuť, na akú sú fajnšmekri zvyknutí, ale o to mi včielky robia väčšiu radosť,“ pochválil sa nám sympatický včelár.

Na začiatku 20. storočia preslávili Vydrník Alžbetine kúpele. Žriedlo silnej minerálnej železitej vody sa nachádzalo na pozemkoch lesmajstra Jána Valenčíka. Tie v roku 1840 skončili v rukách Spišského biskupstva, ktoré na nich veľmi prezieravo postavilo neveľký kúpeľný komplex.

Vydrnícka rodáčka, zhovorčivá pani Jolana Rečičárová (87), si ešte pamätá časy, keď sa do kúpeľov chodili ľudia zbavovať reumy.

„Viem, že Alžbetine kúpele tu na Leškovci najlepšie prosperovali medzi 1. a 2. svetovou vojnou, ich sláve odzvonilo v roku 1955. Chodievalo sa sem liečiť a zabávať pri muzike alebo pri kolkoch panstvo z Popradu, zo Spišskej Novej Vsi. Keďže kúpele založilo Spišské biskupstvo, chodievali sa sem zbavovať neduhov tela aj kňazi z celého Spiša. Niekto prišiel vlakom, iný autom, ďalší na parádnej bričke.

Vodu vo vaňových kúpeľoch ohrievala hosťom pani Žoldáková a hostí obveseľovala cigánska muzika z dediny. Vďaka kúpeľom bolo veselo, živo v celom Vydrníku, ľudia po večeroch sedeli na lavičkách pred domami, rozprávali si príhody a zážitky.

Ľúto mi je za tými časmi, žilo sa nám oveľa ťažšie, no o to družnejšie. Dnes sa každý posadí večer pred televízor, a keď vyjdem pred bránku, niet s kým slovo prehodiť. Neviem, kde sa to ten svet ženie,“ trápi dušu bývalej robotníčky v baliarni bielizne v Tatrasvite vo Svite.

Jolane  Rečičárovej je ľúto, že obec prišla o Alžbetine kúpele. 12 fotografií v galérii Jolane Rečičárovej je ľúto, že obec prišla o Alžbetine kúpele. Zdroj: Peter Ličák


Anketa

Anna Barabasová (73)

S manželom sme rodáci z Vydrníka, no kvôli práci sme sa presťahovali do Popradu. Dnes chodíme do manželovho rodného domu na víkendy, alebo aj na celé leto. Pri chalupe máme záhradku, pestujeme si tu čerstvú zeleninu. Teraz na konci leta sme stále v lese, zbierame najmä maliny, z ktorých varím klasický lekvár. Vydrník je pre nás oázou pokoja a oddychu.

Štefan Horváth (61)

Dobre sa tu žije, ľudia sú tu slušní a úctiví aj k nám Rómom. Teraz robím na verejnoprospešných prácach, aj si človek zarobí, aj sa cíti byť užitočný. Len keby tie zimy neboli tu pod Tatrami také kruté. Naša rodina našťastie žije v bytovke, takže sa to dá vydržať.

Helena Slobodníková (65)

Do Vydrníka som sa vydala, našla som tu nielen manžela, ale aj prácu v základnej škole. Cítim sa tu celý život výborne, pretože problémy, hádky, spory medzi susedmi sú ozaj výnimočné. Medzi svojimi žiakmi som prežila pekné roky, akurát sa mi zdá, že kedysi deti viac počúvali svojich učiteľov. Čo už, keď žijeme také časy, v ktorých sa ľudia na seba zabúdajú usmievať. Hádam sa to ešte zvrtne k lepšiemu.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×