Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Porodila v komunistickom väzení: Ženy po operáciách celú noc stonali, niektoré deti zo dňa na deň zmizli

10.09.2018 (36/2018) Stávalo sa, že v komunistických žalároch rodili politické väzenkyne deti. Oddelené v celách túžiac po materinskej láske plakali tak, až mali modré tváre.
Porodila v komunistickom väzení: Ženy po operáciách celú noc stonali, niektoré deti zo dňa na deň zmizli
6 fotografií v galérii
Pani Anna prežila útrapy väzenia, najviac na pobyt za mrežami doplatilo jej dieťa.
Autor fotografie: Miro Miklas

O tom, že fašisti väznili a zabíjali v koncentračných táboroch počas 2. svetovej vojny malé deti, je historicky veľmi známy fakt. Komunisti za nimi nezaostávali. Bohužiaľ, jednotlivé ľudské príbehy plné smútku a tragédií z 50. a 60. rokov minulého storočia sú známe menej.

História zničené osudy detí, pod ktoré sa podpísali komunistickí väznitelia, nevyťahuje na pranier až v takej miere ako tie fašistické.

Annu Fodorovú (79) zo Žiliny ako mladú 20-ročnú ženu v roku 1961 odsúdili na 4 roky za špionáž. Za mrežami sa na svet vypýtala jej prvorodená dcéra Ivona. Dnes, exkluzívne pre Život, rozpráva o tejto časti svojho života. Jej príbeh dojíma, chytá za srdce a zalieva tvár slzami.

Iba listy

Pani Anna pochádza z bežnej slovenskej rodiny, vyrastala s troma súrodencami na dedine v blízkosti Žiliny, otec bol tesár. Komunistickému zriadeniu mohlo klať oči to, že jej mama pochádzala zo zámožnej rodiny, alebo že otec odmietal vstúpiť do vtedajšieho jednotného roľníckeho družstva.

Pracovala ako vychovávateľka v Ružomberku v miestnom učilišti a bývala u svojej tety. Jej mladé roky boli plné kamarátstiev, spoločenských kontaktov. Spomína, že so žiakmi veľmi často chodievali po celej vtedajšej Československej republike na exkurzie, nečudo, že jej album a diár boli plné fotografií a adries.

A práve jedna takáto známosť s mužom, Emilom Švecom, bola na príčine, že sa ocitla pred súdom, neskôr vo väzení, a nad osudovou knihou jej dcéry sa zatiahli čierne chmáry.

„Bol to študent medicíny, hrávali sme spolu tenis, nebol ani môj blízky priateľ, iba známy. Emigroval do Rakúska a odtiaľ mi poslal štyri listy, raz to bol dokonca balík so slovami – bonboniéru si nechaj, no obal odnes môjmu kamarátovi.

Namiesto toho, aby som to všetko hodila do pece, poslúchla som ho. Jeho kamaráta som však upozornila na to, že nech ma už viac Emil nekontaktuje, bola som zasnúbená, chystali sme svadbu a bála som sa, že si narobím nepríjemnosti.“

Rodina Fodorovcov, staršia dcéra Ivana má vážne zdravotné problémy. 6 fotografií v galérii Rodina Fodorovcov, staršia dcéra Ivana má vážne zdravotné problémy. Zdroj: Reprofoto: Miro Miklas

Lenže už bolo neskoro. Pani Anna bola už v tom čase v hľadáčiku Štátnej bezpečnosti, listy zo zahraničia cenzurovali a ju neustále sledovali.

Jedného dňa pred školou, kde pracovala, zastal veľký čierny sedan, dvaja páni v kožených kabátoch ju naložili do auta a odviezli najprv na domovú prehliadku k jej tete, neskôr do vyšetrovacej väzby.

Doma sa už chystali piecť koláče, krajčírka dokončovala svadobné šaty. Bolo to 14 dní predtým, ako sa pani Anna mala postaviť pred oltár so svojím snúbencom.

„V duchu som sa utešovala, že som predsa nič zlé neurobila, lenže vrátnik na našej škole mal slzy v očiach. Tušila som, že sa to dobre neskončí.“

Po výsluchu v Ružomberku putovala za mreže do Banskej Bystrice, kde nasledovala trojmesačná tortúra plná výsluchov. V noci ju zobudili aj trikrát, záujem vyšetrovateľov sa stále upieral na študenta medicíny, ktorý ju kontaktoval prostredníctvom listov.

„V tom čase som zistila, že som tehotná. Keď som to oznámila vyšetrovateľovi, najprv ma podozrieval, že chcem takýmto spôsobom získať úľavy. Nakoniec mi predsa len zabezpečili lekárske vyšetrenie, ktoré potvrdilo tehotenstvo.“

Tvrdý psychický nátlak a neustále výsluchy však boli aj naďalej na dennom a nočnom poriadku.

Muži plakali

Pani Anna netají, že vo väzení vyplakala potoky sĺz, jej nárek sprevádzala beznádej, a keď zistila, že pod srdcom nosí dieťa, kládla si otázky, či klíčiaci život v nej vydrží tvrdé väzenské podmienky, málo spánku a žbrndu namiesto stravy. Ďalšiu ranu jej ubolená duša utŕžila, keď ju prevážali z Banskej Bystrice do Prahy-Ruzyně. Podmienky boli horšie ako pre dobytok.

„Vyviedli nás na dvor, nebol čas na žiadne otázky. Stálo tam vozidlo, ktoré sa hovorovo nazývalo zelený anton. Vnútri boli malé tesné kabínky na prevoz väzňov. Skrčená, natlačená v malom priestore a v tme, cítila som každý kameň na ceste, každú zákrutu, auto bolo totiž veľmi staré a jazdilo pomaly.

Nocovali sme v Ilave, strastiplná cesta odtiaľ trvala celý deň, do Prahy som došla vysilená a úplne na dne. Hoci dozorkyne na mňa kričali, že nesmiem ležať, v cele som padla na matrac. Neprijímala som stravu, bolo mi jedno, či prežijem, alebo zomriem, zmierila som sa s osudom.“

Pani Anna nakoniec skončila vo väzenskej nemocnici a práve tam jej dodali sily iné spoluväzenkyne.

„Stredoškolskú učiteľku z Olomouca odsúdili za to, že jej žiaci hodili do budovy sovietskeho veľvyslanectva granát. Druhá, barónka, finančne podporovala politických emigrantov. Väzni, ktorí pracovali v kuchyni, mi potajomky, vediac, že som tehotná, posielali mlieko.“

Pani Anna denne počúvala plač mužov väznených o poschodie nižšie. Výsluchy v komunistickom väzení boli veľmi kruté, ju samotnú od fyzického týrania zachránila práve dcéra, ktorú nosila pod srdcom.

Pôsobí v organizácii Politickí väzni – Zväz protikomunistického odboja. 6 fotografií v galérii Pôsobí v organizácii Politickí väzni – Zväz protikomunistického odboja. Zdroj: Reprofoto: Miro Miklas

Bábätká v celách

Verejné procesy boli na to, aby pracujúci ľud vedel o tom, že medzi nimi žijú „zradcovia“, ktorí škodia štátu. Takýmto spôsobom brali komunisti slobodu ľuďom a vyrábali politických väzňov poväčšine vo vykonštruovaných procesoch.

Aj pani Anna si vypočula rozsudok v duchu, že je špiónka, v plnej súdnej sieni, boli tam aj jej rodičia. Štvorročný trest si mala odsedieť v Prahe na Pankráci.

„Nikdy nezabudnem na prvý deň. Ubytovali ma v cele s dvadsiatimi ženami, ktoré boli po operáciách, aj onkologických. Neverila som, že môže existovať taký neľudský prístup, aký som zažila práve tam.

Ženy celú noc stonali, kričali od bolesti, plakali, nikto sa o ne nezaujímal, nikto im nepodal utišujúce prostriedky, darmo som búchala na dvere. Celú noc som im nosila vodu, hladila ich, rozprávala sa s nimi, nič iné sa robiť nedalo.“

Pani Anna však vtedy ešte netušila, že je to vstupná brána do ľudského utrpenia.

„Veliteľka mi na druhý deň zadala novú prácu. Mala som sa starať o práve narodené bábätká. Bolo ich spolu dvanásť v štyroch celách. Hneď na to mi doniesli narodené dieťa, aby som ho okúpala a postarala sa o oň. Prosila som Boha, aby mi pomohol, nemala som žiadne skúsenosti s novorodeniatkami.

Nikdy som bábätko nedržala v rukách, nemohla som sa s nikým poradiť, vyčlenili mi len polhodinu na to, aby som sa mohla porozprávať s odsúdenou zdravotnou sestrou, ktorá túto prácu vykonávala predo mnou. V celách neboli ani žiadne vaničky, deti som kúpala v umývadlách.

Starala som sa o tie bábätká, ako som najlepšie vedela, myslím si, že mi pomohol inštinkt. Tie, ktoré plakali, som brávala na ruky, tíšila ich, snažila som sa hlavne držať ich v čistote. Vžila som sa do tejto práce. Väzenský lekár, ktorý bol sám odsúdený, za mrežami bol už dvanásť rokov, ma pochválil, že si počínam veľmi dobre.

Matky týchto detí s nimi nesmeli mať žiadny kontakt. Prichádzali iba každé tri hodiny ich dojčiť, no len presne po 15 minút, potom im deti brali od prsníkov. Počas toho, ako som ich opatrovala, sa mi bábätká javili zdravé. Lekár ma však upozornil – vraj sa môže stať, že niektoré jednoducho zo dňa na deň zmiznú, aby som na to bola pripravená.“

Jej služba trvala od šiestej hodiny ráno do desiatej večer. Potom musela odísť na celu k ostatným matkám a začala sa nočná tortúra plná sĺz, žiaľu a bezmocnosti.

„Tie matky, medzi nimi aj ja, keď sa mi narodila dcéra, celé noci počúvali, ako ich deti plačú a ony nemohli ísť k nim nakŕmiť ich, prebaliť, ponosiť na rukách, pohladkať ich, prejaviť im materinskú lásku.

Naše zúfalstvo pochopia všetky matky na svete, ktoré v noci vstávali k svojim deťom. Plač detí sa vo väzení miešal s nárekom ich matiek. Veľmi zlé boli rána. Deti som nachádzala s tváričkami modrými od plaču, zadočky mali zaparené od plných plienok.“

Domov s taxíkom

Tri mesiace po tom, ako začala pracovať pri malých deťoch, pani Anna sama priviedla na svet dcéru. Bolo to 28. februára v roku 1962. Pôrod bol veľmi náročný, vo väzení ju nechali trápiť sa v pôrodných bolestiach celú noc a takmer celý deň, darmo spoluväzenkyne a odsúdený lekár žiadali personál o pomoc.

„Prosila som Boha, aby moje dieťa bolo zdravé, dcérke som dala meno Ivona, podľa jednej knižnej hrdinky, ktorej sa podarilo prekonať životné útrapy.“

Bývalí politickí väzni pri pietnej spomienke. 6 fotografií v galérii Bývalí politickí väzni pri pietnej spomienke. Zdroj: Miro Miklas

Deň po pôrode opäť nastúpila do práce, až kým neprišla viera v lepší život na slobode spolu s amnestiou. V máji v roku 1962 svitla nádej tisíckam rodín, že sa domov vrátia ich otcovia, matky. Väznicu na Pankráci vtedy opustilo viac než 150 väzňov, medzi nimi aj pani Anna. Odsedela si približne rok.

„Zhromaždili nás v kinosále, keď prokurátor čítal aj moje meno, radosť prevýšili starosti, ako moju dcéru, ktorá mala vtedy tri mesiace, dopravím domov, do čoho ju oblečiem. Vo väzení mi však nakoniec predsa len poskytli ošatenie, no s tým, že ho musím poštou vrátiť.

Šoféra, ktorý nás viezol na železničnú stanicu, som uprosila, aby mojim rodičom poslal telegram. Poštárka stihla oznámiť, že prídem domov iba dedinčanom, ktorí pracovali v Žiline vo fabrike na poobedňajšej zmene.

Vlak z Prahy prišiel do Žiliny okolo jedenástej hodiny večer. Na stanici ma čakalo asi dvadsať našich ľudí, objednali mi taxík. Dodnes mám v hlave obraz, ako otec beží ku mne z domu dole strmou cestou.

Najnevinnejšia

Pani Anna nesmela vo väzení prijímať návštevy, nedostávala listy, s výnimkou jedného.

„Napísala som snúbencovi, že ma odsúdili na štyri roky, nech ma nečaká a zariadi si život po svojom. Jeho odsúdili na dva roky podmienečne. Bol hudobník a pri domovej prehliadke mu našli noty zo zahraničia.“

Svadba sa však konala aj tak, dva týždne po tom, ako opustila väzenie, skromná, bez veľkej hostiny.

V roku 1969 sa manželom Fodorovcom narodila druhá dcéra. Pani Anna mohla pracovať iba ako šička, neprekážalo jej to, zapadla do kolektívu, cítila sa medzi kolegyňami dobre.

Neskôr sa jej predsa len podarilo zamestnať sa ako ekonómka, mala šťastie na šéfa, ktorý bol tiež politicky perzekvovaný.

Vyzeralo to, že nad Fodorovcami sa konečne roztiahli čierne osudové chmáry a na ich životy začína svietiť slnko. Bohužiaľ, práve tá najnevinnejšia z nevinných doplatila na krutosti páchané vo väzení.

„Ivonka sa javila ako zdravé dieťa, do roka však prišli epileptické záchvaty. Ako malá bola veľmi utiahnutá, rada hrala na hudobných nástrojoch. Jej stav sa postupne zhoršoval, robili sme možné aj nemožné, aby sme to zastavili, zháňali lieky v zahraničí.

Keď mala dvanásť rokov, v škole odpadla, v nemocnici ju tri hodiny nemohli prebrať z bezvedomia. Potom sa to už iba rapídne zhoršovalo, stihla ešte zmaturovať, dnes je však veľmi ťažko zdravotne postihnutá, je odkázaná na ústavnú starostlivosť, pretože je úplne imobilná. Moja dcéra veľmi kruto doplatila na to, že ma bezdôvodne odsúdili.“

Pani Anna dnes pôsobí v organizácii Politickí väzni – Zväz protikomunistického odboja. V týchto dňoch v Žiline chystajú pietnu spomienku pri príležitosti 20. výročia odhalenia pamätníka, ktorý je venovaný obetiam komunistického režimu.

Hoci s ostatnými politickými väzenkyňami, s ktorými sa delila o jednu celu, mala veľmi dobré vzťahy, dnes o nich nič nevie, podobne nepozná ani osudy svojich zverencov.

Pohľad na cintorín v Prahe Ďábliciach. 6 fotografií v galérii Pohľad na cintorín v Prahe Ďábliciach. Zdroj: Miro Miklas

Ukradnuté deti

V Prahe v Ďábliciach sa nachádza cintorín, kde sú okrem iných pochované aj deti väznené v komunistických žalároch. Tieto posledné miesta odpočinku spravuje Jiří Línek.

„Nachádza sa tu 43 náhrobných dosiek detí, ktoré zomreli na Pankráci. Niektoré z nich sa vo väzení narodili a zomreli po niekoľkých dňoch, týždňoch alebo mesiacoch. Iné deti, podľa dátumu narodenia a úmrtia, uväznili spolu s matkami a zomreli za mrežami. Ženy vo väzení potratili, alebo rodili mŕtve deti, prípadne ťažko zdravotne postihnuté. Hádam niet dieťaťa, ktoré to prežilo v úplnom zdraví.

Tieto skutočnosti sú však verejnosti veľmi málo známe, pretože príslušné dokumenty sa odtajnili až po roku 1999. Historici zatiaľ tieto udalosti iba málo preskúmali, preto dodnes nie je presne známe, koľko detí pripravil komunistický režim o život.“

Niekedy po roku 2001 sa však touto tému zaoberal Úrad pre dokumentáciu a vyšetrovanie zločinov komunistov. Išlo o mravčiu prácu, deti rodené vo väzniciach totiž neboli nikde centrálne evidované. Zistenia vyšetrovateľov boli šokujúce.

Veľa zdravých detí nezákonne odobrali, teda doslova ukradli väzneným matkám. Dávali ich do ústavov alebo do rodín čelných pohlavárov. Dnes nikto nepozná ich osud, nie je známe, ako a kde rástli, ako dospievali, kde sú dnes.

Nesmieš plakať

Peter Sandtner z Konfederácie politických väzňov Slovenska zase upriamuje našu pozornosť na spomienky Mons. Rudolfa Bošnáka.

„Vo väznici v Ilave bol ako väzeň gréckokatolícky kňaz, vdovec, ktorý si pri zaistení so sebou zobral aj 10-ročnú dcéru. Bývala s ním na mužskom oddelení v Ilave.“

Českou verejnosťou zase pohol osud dokumentaristky Dagmar Průchovej, ktorá sa ocitla vo väzení so svojou matkou ako 12-ročná. O uväznených matkách a deťoch natočila hneď po Nežnej revolúcii dokument s názvom Nesmieš plakať.

Narazila na rôzne hrôzostrašné príbehy. Komunisti vešali deti vo väzení za nohy, bili ich pred matkami, aby sa priznali. Poškodili chrbticu malému dievčaťu, do smrti ostala invalidná. Inému 14-ročnému dievčaťu zase vyrazili všetky zuby.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×