Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

„Ak lekár povie sedemdesiatnikovi, aby ležal, posiela ho do hrobu,“ hovorí 73-ročný športovec

22.08.2018 (33/2018) Aktívny 73-ročný športovec Laurenc Dívald hovorí, aby sme zabudli na to, že sa o naše zdravie postará štát.
„Ak lekár povie sedemdesiatnikovi, aby ležal, posiela ho do hrobu,“ hovorí 73-ročný športovec
7 fotografií v galérii
S dcérou, ktorá žije vo Francúzsku.
Autor fotografie: Archív L. D.

Bývalý chirurg spod Tatier pred troma rokmi na Havaji na MS Ironman obsadil vo svojej vekovej kategórii výborné 7. miesto, čo je najlepšia pozícia Slováka v 37-ročnej histórii týchto prestížnych pretekov. Plával štyri kilometre v oceáne, odjazdil 180 kilometrov na bicykli a zabehol 42 kilometrov.

Súťaž na Havaji zvyknú označovať za preteky pravdy. Mnohým triatlonistom nastaví pravdivé zrkadlo, na čo majú. Pretekárov poriadne preverí nielen tropická páľava a vlhkosť vzduchu, ale aj silný vietor, ktorý od mora mnohokrát dosahuje rýchlosť aj 100 kilometrov za hodinu.

Laurenc Dívald bol vlani opäť nominovaný, namiesto na Havaj však putoval na operačný stôl. Napriek tomu si stanovil métu postaviť sa na ďalšom Ironmanovi na najvyšší stupeň víťazov. Pri našom stretnutí ma vyzval, aby som nepoužívala zdvorilostné frázy, nebála sa tvrdého slovníka a rozprávala sa s ním priamo, bez okolkov.

Vidieť na Slovensku seniora s vyrysovanými svalmi nie je častý jav.

Pokladám sa však za obyčajného človeka. Stretávam sa s obdivom, ale aj so závisťou a s podozrievaním. Najčastejšie ma oslovujú veľmi mladí ľudia. Sú zvedaví, ako a prečo cvičím, ako to, že tak rýchlo bicyklujem, diskutujú. Teší ma to, vidím v nich nádej. Štyridsiatnici s veľkými bruchami na mňa zazerajú.

Ďalšia kategória sú moji rovesníci, ktorí užívajú aj pätnásť druhov liekov denne. Niektorí ma oslovili, dali si odo mňa poradiť, rozhýbali sa a dnes vyjdú na Téryho chatu. Iní to radšej vzdali, pretože pohyb na začiatku bolí. Šesť týždňov trvá anatomická adaptácia. Je to kruté obdobie. Telo sa trápi, zvyká si, preto treba začínať zľahka.

Na Ironmanovi ste však medzi svojimi.

V našej vekovej kategórii je nás 360 ľudí. Z toho je 150 Američanov. Bohužiaľ, doteraz som bol z postkomunistických krajín jediný, nedávno pribudli dvaja sedemdesiatroční Česi.

Netají, že na Ironmanovi boli aj kritické chvíle. 7 fotografií v galérii Netají, že na Ironmanovi boli aj kritické chvíle. Zdroj: Oliver Ondráš

Prečo ľudia vo východnom bloku menej športujú?

Radšej sa ľutujeme a sťažujeme sa. Vieme sa rozprávať hlavne o chorobách a nadávať na politiku. Bohužiaľ, zvykli sme sa spoliehať na štát, že sa o nás postará v chorobe a starobe. Ochraňuj ma, daj mi peniaze, daj mi jedlo, daj mi zdravie, daj mi vysokoškolské vzdelanie, lebo to chcú rodičia. Taká je naša životná filozofia.

U nás trvá kvalita života iba do 58 rokov, je jedna z najnižších na svete. Ďalších dvadsať rokov už len ako chorí a nevládni otravujeme okolie. Na vine je systém, našepkáva nám, že sa o nás postará. Nikto nikdy sa však o nás nepostará, iba my sami.

A potom, sme veľmi zadubení. Prijímame pohodlné informácie, hoci nemusia byť pravdivé, nechceme ich filtrovať a bojíme sa konfrontácie. Veľká slovenská neresť je závisť a neprajnosť.

Ste veľmi otvorený, dokonca bez zábran rozprávate o svojej chorobe, hoci túto diagnózu pokladajú muži za veľmi chúlostivú a intímnu.

Nehanbím sa za rakovinu a stretol som sa s vami hlavne kvôli tomu, aby ste napísali o mojej chorobe. Chcem motivovať iných seniorov, aby to nevzdávali. Napriek operácii rakoviny prostaty sa naďalej venujem veľmi ťažkému športu. Ročne venujem športu päťsto hodín, dnes mám za sebou štvorhodinový tréning. Ak je pekné počasie, denne bicyklujem 110 kilometrov.

Hneď na druhý deň po operácii som sa začal hýbať, chodil som hore-dole po schodoch v nemocnici. Po desiatich dňoch som vyšiel na Skalnaté pleso, nasledoval beh a po štyroch týždňoch som si sadol na bicykel.

Hovorili mi síce, že mám odpočívať na lôžku, no ak lekár povie sedemdesiatnikovi, že má ležať, posiela ho do hrobu. Keď si zlomíte nohu, na druhý deň musíte nekompromisne chodiť. Ak sa prestanete hýbať, mozog sa domnieva, že už nepotrebujete údy a začne sa odvápňovanie.

Čo povedali na váš predčasný pooperačný pohyb lekári?

Pacient rozhoduje, nie lekár, ten mi môže len odporučiť. Za svoj život som predsa zodpovedný ja sám. Príliš dáme na lekárov, tejto závislosti by sme sa mali zbaviť.

Nie každého však baví šport, ktorý si vy tak pochvaľujete.

Naše telo bolo evolučne modelované na fyzickú námahu, lovilo, behalo za potravou, no zároveň bolo poživňou pre divú zver, muselo byť v dobrej kondícii. Toto je v našich génoch zabudované. Je pravda, že dnes už nemusíme loviť, mäso kúpime v obchode, ale aj tak používajme telo, na čo bolo stvorené, neseďme na zadku, hýbme sa a venujme sa takému športu, ktorý nás aspoň trocha baví.

Nemusí to byť vôbec na vrcholovej úrovni a niekoľko hodín denne. Keď večer zaspávam, predstavujem si, ako žili naši predkovia pred 300-tisíc rokmi a viac, v čase, keď zliezli zo stromov. Neraňajkovali, nemali čo, potom celé dni behali, aby niečo ulovili, vykopali jamu, aby tam spadol diviak, skalou zabili rybu.

Chytili kamzíka, ovcu či kozu, podojili ju, aby mali mlieko. Kravy ešte neboli, preto majú dnes mnohé deti alergiu na kravské mlieko. Boli nútení byť vždy v pohybe, jedli menej, zato vždy mali nablízku vodu. Snažím sa kopírovať ich spôsob života.

V milovaných Tatrách športuje celé hodiny denne. 7 fotografií v galérii V milovaných Tatrách športuje celé hodiny denne. Zdroj: Oliver Ondráš

Lenže ozývajú sa odborníci, ktorí varujú, že s pitným režimom to preháňame.

Stále pijem vodu, hoci necítim smäd, nie je podstatné koľko, čím viac, tým lepšie. Nie je to pravda, že sa „prevodňujeme“. Som alergický na tieto reči. Ak máme v poriadku obličky, môžeme piť, koľko chceme.

Ak kopírujete pradávny štýl života, čo vlastne jete?

Neužívam umelé vitamíny, je to neúčinný chemický odpad. Nejem makaróny, špagety, pizzu, zemiaky, ryžu, ovos, to dlho neexistovalo, mnoho potravín poznáme len posledných desať- či dvanásťtisíc rokov. V období, ktorého sa držím, boli len korienky rastlín, ovocie, divý med, ulovené mäso.

Nejedávam ovocie, ktoré nezreje v našich zemepisných šírkach, vitamíny si doplňujem napríklad vďaka púpave, žihľave, ďateline, jedávam aj ich korienky. Kupujem domáce vajíčka, denne ich zjem niekoľko kusov. Dodávajú energiu, veď z vajca vyrastá skutočne silný jedinec, a obsahujú všetky esenciálne aminokyseliny. Bežne zjem na posedenie 300 gramov slaniny a zajedám ju kalerábom či inou zeleninou, chlebom nie.

Zase by vám odporovali mnohí odborníci a varovali pred cholesterolom.

Chcem ho mať čo najviac, pretože je to hlavná stavebná látka. Najzdravšie jedlo na svete je mastné. Bravčová, husacia masť, slanina... Eskimáci zabijú zviera a na jeho tuku prečkajú celú zimu.

Dietológov, ktorí varujú pred tukmi, pokladám za bláznov a nemám problém o tom s nimi diskutovať, hoci aj v televízii. Dokážem svoj názor obhájiť, na rozdiel od iných odborníkov, ktorí sa spoliehajú na prednášky. Tie sú podľa mňa najsprostejšie, najdôležitejšia je diskusia.

Nepokladá vás okolie za čudáka, či dokonca blázna?

Zatiaľ mi do očí nikto nič také nepovedal, hoci pre niekoho to možno vyzerá divne, keď si uvijem veniec z púpavy a potom ho zjem, alebo keď som na bicykli a od hladu žujem ďatelinu. Môj životný štýl môže byť len moja subjektívna predstava a na dôvažok zavádzajúca, mne sa však zatiaľ osvedčil, dôkazom čoho sú moje športové úspechy, už som prekonal aj svoj osobný rekord.

Pred ôsmimi rokmi, keď som bol ešte úplne neznámy, napísal som knihu s názvom Kontrolovaný tréning v trojtisícovom náklade, hneď sa vypredal. Na Havaji v pretekoch Ironman som bol zatiaľ siedmy, je to najväčší úspech v dejinách Slovenska.

Teraz mám nový cieľ – ocitnúť sa na stupni víťazov. Ak sa mi to podarí, potvrdí sa, že môj životný štýl je prospešný. Ak bude so mnou súhlasiť z päť miliónov Slovákov iba 50-tisíc, teda jedno percento, bude to ohromne veľa, vzhľadom na mentalitu nášho národa.

So synom na tréningu, k športu viedol aj svoje deti. 7 fotografií v galérii So synom na tréningu, k športu viedol aj svoje deti. Zdroj: Oliver Ondráš

Ironman zrejme neprišiel len tak, ako ste na tom celkovo so športom?

Aktívne som sa venoval horolezectvu a mám za sebou niekoľko výprav do Himalájí. Patril som medzi prvých, ktorí sa venovali takzvanej vysokohorskej medicíne. Ako lekár som bol v roku 2010 členom zimných olympijských hier vo Vancouveri.

V behu na lyžiach som získal titul majster Československa. Na vysokej škole som sa venoval kulturistike. Pracovne som ako chirurg štyri roky pôsobil v severnej Afrike, tam som behával po púšti.

V aktívnom športe som však mal desať rokov prestávku, v období rokov 1990 až 2000 som trénoval deti v plávaní, aby splnili športové limity a dostali sa na vysokú školu v USA relatívne zadarmo, pretože spomínaná krajina poskytuje takúto šancu. Rodičia mi najprv nadávali, čo im to vlastne sľubujem, väčšinu z mojich zverencov však prijali na americkú univerzitu.

Máte športové gény v rodine?

Otec bol kaviarenský typ, umelec, bravúrne ovládal hru na klavíri. Mama bola aktívna športovkyňa, za tzv. slovenského štátu behávala na lyžiach, v tom čase sa aktívne tomuto športu venovali len dve ženy. Keď mala 55 rokov, za tri hodiny vyšla na Téryho chatu.

Ako 90-ročná dostala mozgovú porážku len preto, že jej obvodný lekár naordinoval lieky na vysoký krvný tlak. Tri roky bola ležiaca, deň-noc som sa o ňu staral, vykonával som v rámci starostlivosti o ňu všetky úkony aj toho najintímnejšieho charakteru, nemal ma kto vystriedať, bol som jej jediné dieťa.

Muselo to byť pre vás veľmi náročné obdobie.

Bol som psychicky na hrane, zničilo ma to, pár mesiacov som sa z toho zotavoval. Mama bola celý čas pri plnom vedomí, aj pre ňu to bolo veľmi náročné. Ak by ma práve v tom čase postihla rakovina, neviem, či by som to zvládol, som len obyčajný človek. Pomáhal mi však veľmi šport.

Od ôsmej, po tom, ako som mame pripravil raňajky, som mal voľno až do tej dvanástej hodiny. Musel som vybehnúť na Slavkovský štít, prevetrať si hlavu, strmú trasu, ktorá krokom trvá iba tam asi päť hodín, som behom zvládol za štyri aj späť. Na obed som bol doma a pripravil mame jedlo. A niekde tam boli začiatky pretekov Ironman.

Znie to zaujímavo, ako to pokračovalo?

Keď mama zomrela, vycestoval som za synom do USA, pracuje tam ako rekonštrukčný chirurg. Začal som tam behávať po 3-tisícových kopcoch. Išlo mi to. Ráno okolo piatej hodiny som zase plával v 25-yardovej plavárni, iba vtedy bola totiž voľná dráha. A odjakživa som aj dobre bicykloval.

Mal som čas na športovanie, na dôvažok bol som šťastný, pretože som bol pri synovi a vnukovi. V USA som stretával seniorov, ktorí boli výborní bežci a zároveň aj bicyklovali, bolo to divné, pretože u nás sa šport diferencuje.

A okrem toho na Slovensku málokto vo vyššom veku športuje a už vôbec nie niekoľko športov naraz. Vlastne v Amerike som videl, že život nie je o kaviarenskom štýle, hoci aj to je súčasť nášho bytia, ja to však nepotrebujem.

Lásku k športu zdedil po svojej matke. 7 fotografií v galérii Lásku k športu zdedil po svojej matke. Zdroj: Oliver Ondráš

Boli na Ironmanovi aj kritické chvíle?

Samozrejme. Pri priekopách sa váľajú ľudia, zbierajú ich sanitky. Boli aj chvíle, keď som si povedal: „Pane Bože, len ma ticho niekde polož.“

Ľudia sa boja staroby, ženy, že už nebudú krásne, muži, že stratia fyzickú silu. Dnes je trend zakladať si rodiny neskôr, rodičia sa boja, že nestihnú vychovať do dospelosti svoje deti.

Áno, stretávam sa s tým, že ľudia sa boja staroby. Ja sa nebojím, nie som kaviarenský typ, preto ma takéto reči obchádzajú. Príroda to nejako zariadila, skúste pre svoje dieťa urobiť všetko, čo je možné teraz a neuvažujte, čo bude o desať rokov. Čo sa týka žien, nahovorila im to naša spoločnosť, že musia byť krásne a žiaduce. Ťaží z toho hlavne potravinársky, kozmetický a farmaceutický priemysel.

Velebíte šport, hovoríte, že zaručuje dlhší a hlavne kvalitnejší život, lenže vy sám ste prežili vážne zranenia.

Počas každodenného tréningu pri strmom zjazde do Smokovca sa mi v plnej rýchlosti zlomil rám na bicykli. Nasledoval nekontrolovaný pád na asfalt, po ktorom som lietal ako pingpongová loptička. Utrpel som niekoľko prasklín kostí končatín a rebier, mal som otvorené rany, odreniny a spáleniny kože, vonkajšie poranenie tváre a rozbitú hlavu.

Zlomila sa mi prilba, ktorá sa mi pri páde zapichla do lebky. Ešte šťastie, že som ju mal na hlave, bez nej by som sa možno s vami už nerozprával. Je pravda, že som ušiel hrobárovi z lopaty. Bolo to v júni v roku 2016. O päť týždňov som štartoval na pretekoch železných mužov vo Švajčiarsku, lebo som sa chcel nominovať na legendárneho Ironmana na Havaji.

Nie ste fanatik? Žijete vôbec normálny život, alebo je to len šport?

Stále žijem, nie som odkázaný na cudziu pomoc a to je hlavné (smiech). Kým som nebol dôchodca, so zanietením som sa venoval svojmu povolaniu chirurga. Ak sú tu moje deti a vnúčatá, veľmi rád sa im venujem. Pozriem si dobrý film, počúvam hudbu a v septembri sa chystám na dovolenku.

Čo ma však vôbec neláka, tak to je záhradníčenie, nemám vzťah ani k vareniu a nakupovaniu. Sprevádzam síce manželku na nákupoch, no čakám ju radšej sediac na lavičke.

Focus Media
VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×