Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Precestovala svet, autostopom, s tromi deťmi. Pred cestou do Albánska ju varovali, stretla iba dobrých ľudí

03.08.2018 (30/2018) Verí v ľudské dobro. Aj preto sa v živote Camilly Labas (62) deje veľa šťastných náhod. Dokonca nič zlé sa jej nikdy nestalo, keď so svojimi troma deťmi cestovala autostopom po viac než štyridsiatich krajinách Európy.
Precestovala svet, autostopom, s tromi deťmi. Pred cestou do Albánska ju varovali, stretla iba dobrých ľudí
6 fotografií v galérii
Camilla v Litve. Rodina cestovala z praktických dôvodov iba s malými ruksakmi.
Autor fotografie: Archív C. L.

Camilla hovorí: „Ak chcete chodiť iba po vyšliapaných cestách, je to znak staroby. Spomeňte si, akí ste boli v mladom veku. Určite zvedaví, všetko ste chceli spoznať, vidieť. Ľudia, ktorí si zachovajú takýto prístup k životu, sú stále mladí.“

Pre niekoho možno prekvapivo znie aj ďalšia jej životná zásada. Žiadneho človeka neodsudzuje, nestráni sa ho, prijíma ho bez predsudkov bez ohľadu na to, akej je národnosti a vierovyznania.

Aj preto má v Rakúsku, kde žije, množstvo priateľov perzskej, albánskej, tureckej, afganskej, kurdskej, arménskej, sýrskej či arabskej menšiny.

„Každá kultúra je niečím zaujímavá, počnúc jazykom, spevom, životným štýlom i postojmi a jedlom, preto ju chcem spoznať. Svet je krásny, pestrý, farebný, tak veľa nám ponúka. Len ľudia ho nechcú spoznať a zbytočne sa do seba uzatvárajú. Všade, kde som, jedávam miestne jedlá, hovorím si, ak prežijú oni, prežijem aj ja.

V ľuďoch hľadám výlučne dobro, chcem ho v nich vyvolať svojím správaním, hoci v každom je aj zloba, no ja ju neprijímam. Verte, ľudia sa dajú vyprovokovať k dobru,“ hovorí emigrantka zo Slovenka, ktorá sa učila 15 cudzích jazykov – posledné dva roky sa venuje arabčine, píše knihy o autostope, no hlavne o histórii menej známych krajín.

Ako 50-ročná si trúfla na štúdium na Viedenskej univerzite, ktoré zavŕšila doktorandskými skúškami. Jej knižné diela sú doplnené snímkami, ktoré vyhotovila počas ciest po Európe.

Cestovala prevažne autostopom aj so svojimi deťmi. Keď sa dala na tento štýl cestovania, bola štyridsiatnička a jej najmladšie dieťa malo len 8 rokov.

Benjamin mal osem rokov, keď začali stopovať. Snímka je z Edinburghu. 6 fotografií v galérii Benjamin mal osem rokov, keď začali stopovať. Snímka je z Edinburghu. Zdroj: Archív C. L.

Emigrovala tehotná

Camilla Labas pochádza z Prešova, s nostalgiou spomína, že ešte ako dieťa stihla s rodičmi počas Dubčekových slobodných rokov precestovať aspoň malý kúsok sveta. Svoju vášeň spoznávať všetko nové a cudzie mohla naďalej rozvíjať ako vysokoškoláčka, podarilo sa jej dostať sa na štúdia do východného Nemecka.

„Mala som spolužiakov z krajín bývalého východného bloku – Arménsko, Gruzínsko, Litva, Ukrajina, Rusko, Bulharsko... Títo ľudia rozširovali moje obzory. Učila som sa ich reč slovom aj písmom, pôvodne som študovala germanistiku, neskôr som si pridala vedu o kaukazských jazykoch.“

Pani Camilla si našla medzi spolužiakmi aj lásku, ako mladé dievča však podľahla tlakom slovenského okolia, ktoré bolo plné predsudkov. Muž, za ktorého sa chcela vydať, bol totiž z neznámeho a vzdialeného Gruzínska.

Nakoniec sa jej manželom stal Slovák, ktorý bol v Nemecku na krátkom študijnom pobyte. Žila u našich germánskych susedov 5 rokov, posledný rok spolu s manželom, narodila sa im tam najstaršia dcéra. Potom doštudovala, vrátili sa domov.

Na Slovensku si však akosi nevedeli zvyknúť a manžel ako prvý nahlas vyslovil slovo emigrácia. „Spočiatku som bola veľmi proti.“

Úteku z vlasti nepriali ani okolnosti. Ich najstaršia dcéra Franka mala iba 5 rokov a pani Camilla nosila pod srdcom druhú dcéru Miriam, bola v šiestom mesiaci tehotenstva.

„Kočík, postieľka, ošatenie pre novorodenca a iné potrebné veci ostali doma. Nevedela som ani, kde budem rodiť. Emigrovali sme s dvoma batohmi a gitarou.“

Vybrali sa akože na dovolenku do bývalej Juhoslávie, v Záhrebe však vystúpili z vlaku a pokračovali v ceste do Rakúska.

„Mali sme na výber. Z Austrálie sme dostali súhlasné stanovisko, že nás príjmu, podobne rakúska strana. Boli sme presvedčení, že nám bude dobre v germánskej krajine, veď sme perfektne ovládali nemecký jazyk, poznali sme ich zvyky, tradície, keďže sme predtým žili v Nemecku. Veľmi sme sa však mýlili.“

Hoci cestovanie autostopom je niekedy únavné, deti pani Camilly majú na každej snímke úsmev na tvári. 6 fotografií v galérii Hoci cestovanie autostopom je niekedy únavné, deti pani Camilly majú na každej snímke úsmev na tvári. Zdroj: Archív C. L.

Slovenská emigrantka sa pri našom spoločnom rozhovore vracia do minulosti, konkrétne do 80. rokov. Podľa jej slov naši rakúski susedia boli vtedy presne takí istí ako dnes veľmi veľa Slovákov. Plní predsudkov, obáv z cudzincov a veľmi konzervatívni.

„Slováci, ktorí sa usadili vo Viedni, majú zrejme úplne iné skúsenosti, predsa len, hlavné mesto je veľmi kozmopolitné. My sme však ostali v Badene, v malom provinčnom snobskom meste s cisárskou tradíciou. Nezapadli sme medzi miestnych, hoci sme sa veľmi snažili.

Na spoločných stretnutiach rodičov ma matky spolužiakov mojich detí ignorovali, dokonca ich ani nezaujímalo, z akej sme krajiny. Keď žiaci z triedy organizovali narodeninovú párty, málokedy pozvali naše deti.“

Sčítaná a vzdelaná Slovenka netají, že to bolo veľmi náročné a frustrujúce obdobie pre celú rodinu, nečudo, že sa narušili aj vzťahy medzi manželmi.

Veľké bohatstvo

Kríza vyvrcholila v čase, keď sa pani Camilla rozhodla, že sa už nebude viac vtierať do priazne domácich a začala si ako veľmi otvorený človek hľadať priateľov medzi prišelcami, s ktorými bola vlastne v Rakúsku na jednej lodi. Hovorí, že dobré medziľudské vzťahy s týmito ľuďmi boli pre ňu veľkým bohatstvom.

„Manžel však trval na tom, aby sme sa stále snažili zapadnúť medzi miestnych, nesúhlasil s tým, po akej ceste som sa vybrala. Dostávala som podmienky typu – alebo sa prestaneš priateliť s tými a s tými ľuďmi, alebo odíď. Ani jeden z nás nechcel ustúpiť. No ja som mu predsa už raz ustúpila, keď som súhlasila s emigráciou.“

Pani Camilla druhýkrát v živote opúšťala všetko, čo nadobudla, odchádzala zo svojho domova s úplne prázdnymi rukami. Keď utekali zo Slovenska, ich majetok prepadol štátu, boli predsa emigranti. V Rakúsku postavili a zariadili dom, kúpili auto, sporili peniaze.

„Všetko ostalo manželovi. Pripadalo mi hrozné súdiť sa s vlastným manželom, preto som to nechala tak. Nie sme ani rozvedení, hoci žijeme dvadsať rokov oddelene. Nie som materiálne založená a ak mi niekto zoberie hmotné veci, neublíži mi tým. Pre mňa je oveľa dôležitejšia sloboda.“

Jej tri deti, najmladší syn Benjamin mal len tri roky, sa rozhodli nasledovať matku do prenajatého bytu.

Cestovateľka pôvodom zo Slovenska spomína, že hoci ekonomicky to boli náročné časy, sama vychovávala deti a musela znášať náklady na ich štúdiá, boli to veľmi krásne a slobodné roky, počas ktorých spoznávali svet.

Snímka je z Tbilisi, miestna televízia nakrútila o cestovateľke dokumentárny film. 6 fotografií v galérii Snímka je z Tbilisi, miestna televízia nakrútila o cestovateľke dokumentárny film. Zdroj: Archív C. L.

„Deti som odmala učila históriu a spoznávať iné kultúry. Záležalo mi na tom, aby som z nich nevychovala konzumných sebcov. Chcela som, aby na tomto svete pribudli traja dobrí ľudia, moje deti. Naučila som ich nelipnúť na majetku, ale držať sa vnútorných hodnôt. Tie prežijú vojny a všetky zlé časy.

Nebolo totiž v mojich silách dať im majetok, o ten som dvakrát prišla. Mala som však možnosť naučiť ich tolerancii, zmýšľaniu bez predsudkov, otvoriť ich názorom a podporiť vo výučbe cudzích jazykov. Moje deti dnes ovládajú päť až šesť jazykov. Lenže to som im musela ukázať najprv svet.

Keďže peňazí nebolo nazvyš, rozhodli sme sa cestovať počas prázdnin autostopom, vydržalo nám to celé roky. Netajím, že úplne prvá cesta bola sprevádzaná obavami, práve deti však boli tie, ktoré ma povzbudzovali, aby som sa nebála.“

Turecko, Gruzínsko, Arménsko, Portugalsko, Španielsko, Maroko, Cyprus, Grécko, Škótsko, Anglicko, Švédsko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Fínsko, Estónsko, Litva...

Krajín, ktoré precestovali krížom-krážom, bolo viac než štyridsať. Poväčšine spávali v asketických ubytovniach, či dokonca na pláži alebo v letiskových halách.

„Stalo sa nám, že o tretej nadránom sme ešte nemali kde spať. Bolo to v kaukazských horách. Zaklopala som na okno domu, kde sa ešte svietilo, okamžite nám ponúkli nocľah.“

Pani Camille ani jej deťom sa za tie roky na cestách nič zlé nestalo, nikto ich neokradol, fyzicky či inak im neublížil.

„Naopak, za našu otvorenosť sa nám dostávalo dobro. Vypočula som si od ľudí veľa zaujímavých príbehov, ich životné osudy. Hlavne v Albánsku som naďabila na sčítaných a múdrych šoférov.

Ľudia z tejto krajiny boli nútení po páde komunizmu pre biedu utekať z domova a pracovať v okolitých krajinách, naučili sa cudzie jazyky, rozšírili si obzor. Za komunizmu zase utekali pred neslobodou na loďkách po mori, emigrovali za dramatických podmienok. Poznám toľko príbehov z ich rozprávania...

Cestovanie autostopom nie je len jednostranné dávanie, to by nefungovalo. Šofér ponúka odvoz zadarmo, stopár zase úctu, vďaku, rešpekt, obohacuje cestu rozprávaním o svojich životných skúsenostiach a zároveň načúva šoférovi, ktorý má neraz potrebu vyrozprávať sa, zveriť sa neznámemu človeku s problémami.

Šofér by mal v konečnom dôsledku pociťovať radosť z toho, že stopára prijal vo svojom aute, pretože mu počas dlhej cesty robil milú spoločnosť.“

Predsa len, pani Camilla priznáva, že na cestách sa spoliehala na intuíciu, aby sa vyhli zlým zážitkom.

„V prvých sekundách som dokázala odhadnúť človeka, či mu môžeme zveriť svoje životy. Ak som mu nedôverovala, nenastúpili sme do auta. Naučila som to aj deti.“

Dcéra Miriam v Španielsku. 6 fotografií v galérii Dcéra Miriam v Španielsku. Zdroj: Archív C. L.

Šľachetní Albánci

Ako plynuli roky, deti postupne dospievali, osamostatňovali sa. Prišiel čas, keď s najmladším Benjaminom cestovali vo dvojici, nakoniec sa vybral svojou cestou aj on sám.

Cestovateľka z rakúskeho Badenu však ostala verná svojmu životnému štýlu. V roku 2015 sama precestovala Albánsko, hoci ju známi varovali pred mafiou, dokonca dostávala upozornenia typu – zabijú ťa a rozpredajú tvoje orgány.

Naopak, stretla samých dobrých a šľachetných ľudí. Predvlani pôsobila v meste Efez v Turecku ako archeologička, vstávala o štvrtej ráno, fyzicky pracovala pri teplotách 47 stupňov Celzia, stálo jej to však zato, pretože v čase voľna precestovala veľkú časť krajiny.

Vlani padla voľba na Gruzínsko. Keď sa jej pýtam, či jej snaha vychovať zo svojich detí dobrých a otvorených ľudí vyšla, so spokojným úsmevom prikyvuje. Zaujímavé je, že hoci dve dcéry a jeden syn už majú vlastné životy dospelákov, sú podobné tým ako v detstve.

Najstaršia Franka je mamou troch detí, dve sú v predškolskom veku, tretie sa narodilo iba nedávno.

„Študovala v Nemecku, v tejto krajine sa vydala za Nemca a ostala tam žiť. S manželom využili možnosť, že síce kratšie obdobie, ale obaja môžu byť naraz na materskej dovolenke. Predali byt, zariadenie, kúpili si karavan a celý rok cestujú po svete.“

Mladšia Miriam je dnes už usadená v Tirolsku, po viedenskom štúdiu si vybrala ešte školu na Cypre. Ako učiteľka angličtiny pôsobila v Nikarague a pracovala aj v Nemecku.

„V tejto krajine sa jej miestni pýtali – akí sú Slováci? Ona bola nútená odpovedať im – neviem. Preto sa rozhodla žiť štyri roky vo vlasti svojich predkov. Pracovala napríklad v Slovenskom rozhlase.“

Najmladší Benjamin pracoval rok ako pomocný učiteľ v Južnej Afrike.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×