Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Luky Hoffmann opäť prepadol drogám. „Je mi strašne zle,“ priznal Životu v exkluzívnej spovedi

01.08.2018 (31/2018) „Zháňal ťa Luky Hoffmann. Ozve sa v stredu.“ Odkaz som si našla na stole po príchode zo služobnej cesty. Zaskočil ma. Prečo prišiel osobne? Snáď sa zase nezamotal s drogami? Štuchala do mňa intuícia. Žiaľ, nemýlila sa.
Luky Hoffmann opäť prepadol drogám. „Je mi strašne zle,“ priznal Životu v exkluzívnej spovedi
6 fotografií v galérii
Pred týždňom mal absťák a chystal sa na detox.
Autor fotografie: Miro Miklas

Lukyho poznám asi 10 rokov. Zoznámili sme sa tesne po tom, čo sa vymanil z drogovej závislosti, priebeh ktorej v správach televízie JOJ podrobne monitoroval vtedajší redaktor Laco Ďurkovič.

Pomohol mu dostať sa z ulice a Luky zakotvil v televízii ako dievča pre všetko – šofér, ktorý rozvážal do redakcií pozvánky na tlačové konferencie, „klapkár“, pomocný režisér, režisér, účinkoval v seriáloch, v reklamách.

Bola som prvá redaktorka, ktorej sa vyspovedal do časopisu. Dlho som to netušila, priznal sa mi s tým len nedávno, keď sme sa pravidelne stretávali v posilňovni a na boxe. Občas som ho zazrela s partnerkou, s ktorou majú dvoch synov, 7- a 4-ročného. Pekná rodinka, zdalo sa, že Luky má všetko pod kontrolou. Aj mal.

Keď sa narkoman vráti k drogám, nie je naňho veľké spoľahnutie. Preto som jeho stredajší príchod brala s rezervou. Prišiel. Podľa mňa pod vplyvom, práve keď som odchádzala z práce. Vysypal na mňa, že v tom znova lieta, že skončil na ulici a nevie, čo ďalej.

Dohodli sme si stretnutie na druhý deň. Prišiel zodpovedne načas a porozprával mi, čo sa stalo. Prišiel aj tretí deň na fotenie. Bol nervózny, ledva chodil. Absťák, usúdila som. „Je mi strašne zle,“ potvrdil a na moju otázku, ako zle, dodal: „Predstav si, že máš chrípku, angínu a zapálené kĺby dokopy, bolí ťa celý človek.“

Bol štvrtok a na sobotu mal dohodnutý detox s výhľadom na liečenie, tzv. resoc. Vydrží ešte ten jeden deň? premýšľala som úporne. To, že prišiel a nie raz, a to, čo mi deň predtým povedal, ma napĺňalo nádejou, že áno.

Bolí ma, „musím“!

Vonku je horúco, sedíme v šéfovej kancelárii pripomínajúcej pre zmenu „ladomorňu“. Z Lukyho leje, popíja vitamínový nápoj.

„Hovorí sa, že keď je koze dobre, ide sa šmýkať na ľad,“ začne. „Posledných 12 rokov som tvrdo abstinoval. Nebral som drogy, nepil som, ani kávu, nefajčil, nebral som nič, čo môže vyvolať akúkoľvek závislosť. Šiel som si svoje, ale po rokoch som začal zabúdať na to, že som bol, vlastne som závislý, lebo táto choroba je do konca života a začal som brať veci tak, že už je všetko normálne,“ napije sa a pokračuje.

Pentagon, koniec júla. Na ulici je zrejme lepšie... 6 fotografií v galérii Pentagon, koniec júla. Na ulici je zrejme lepšie... Zdroj: Archív

„Tým, že som veľa športoval, spôsoboval som si rôzne zranenia a tým, že mám 42 rokov, sa tie zranenia stále obnovovali. No a stalo sa mi zase jedno, na chrbtici.

Chodil som po lekároch, fyzioterapeutoch, ozdravných tréningoch, vyhýbal som sa medikamentom, ale tá bolesť už bola taká neznesiteľná, že som bol nútený dať si lieky, ktoré sú pre závislého ohrozujúce. Vedel som, že možno sa mi závislosť znova spustí už po užití prvej tabletky, ale podľahol som,“ sype zo seba.

Hovorí, že patrí k ľuďom, ktorí sa stanú závislými hneď, na prvú šupu, kým iným to trvá dlhšie.

„Závislosť sa mi spustila hneď, preto sme sa s doktorkou dohodli, že lieky budeme postupne vysadzovať, aby sme to mali pod kontrolou. Už vtedy som však mal v hlave ako závislý myšlienky, že aha, tu je zase tá sloboda, taká tá iná, falošná. Začalo sa pre mňa tabletkové obdobie. Závislosť od liekov je niekedy ťažšia ako drogová.

Utešoval som sa tým, že veď je to na predpis, od lekára, toto teda môžem. Nechcel som s tým seknúť, bol som trošku mimo reality, všetko ubiehalo ľahšie a tá bolesť bola len výhovorka. Nevedel som z toho von.

Na chvíľu sa mi to síce podarilo, ale zase som si to ospravedlnil tým, že mám predsa bolesti a tabletky brať ,musím‘. A moje kedysi pevne stanovené hranice začali padať. Už som povoľoval – začal som piť kávu a robiť mnoho drobností, z ktorých sa celá abstinencia skladá.“

Po roku a pol mu vraj došlo, že má s liekmi problém, čo vedel určite oveľa skôr, ale veď mal bolesti a „musel“. Lenže s nimi prišli problémy doma, v práci, v posilňovni.

„Boli sme usporiadaná rodina, všetko fungovalo tak, ako malo. Tabletky však ovplyvnili aj moju psychiku, začali sme sa s partnerkou hádať. Ona ich doma nerada videla, ja som bol nervózny, agresívny, podráždený nielen zo závislosti, ale aj z toho, že som bol vnútorne nešťastný, že viem, že mám problém, ktorý nezvládam. Ovplyvňovalo to chod celej rodiny, až to prišlo do štádia, že som jedného dňa...“

Dopoviem. Vyhľadal dílera. Vedome, s jasným cieľom. A začala sa nekonečná životná motanica.

Luky prikyvuje: „Drogy si nikdy nejdeš kúpiť náhodou. Toto všetko sú len ospravedlňovačky, vo finále je to o tom, že som to vlastne chcel urobiť, pretože moje hranice padli, ja som si povedal, že nemám silu a nemá zmysel to zachraňovať a je úplne jedno, či to budem, alebo nebudem brať.

Súčasne som však po tých rokoch vedel, hneď ako som užil prvú dávku, že je všetko v riti, s prepáčením. Bol som si vedomý toho, že sa zrútilo absolútne všetko, čo som tých 12 rokov poctivej práce a driny budoval.“

Kariéru v televízii, občas aj hereckú, vymenil za drogy. Podobne ako svoju rodinu a priateľov, ktorí mu chceli pomôcť. 6 fotografií v galérii Kariéru v televízii, občas aj hereckú, vymenil za drogy. Podobne ako svoju rodinu a priateľov, ktorí mu chceli pomôcť. Zdroj: TV Joj

Priznal a liečil sa

Ako hovorí, doma nič netajil. Prišiel, priznal sa, poďme to riešiť! Lenže recidíva po toľkých rokoch abstinencie býva zlá. Každá recidíva je len horšia a horšia.

„Pre mňa to bola ostrá šupa. Ten ťah bol veľmi krátky, asi mesiac, ale zato strašne silný. Vedel som, že som urobil chybu a chcel som ju napraviť. Absolvoval som trojmesačné liečenie, vedel som, čo mám robiť, bol som nabitý teóriou aj praxou. Nie že by som sa nechcel nechať liečiť, ale to, že som si tú recidívu neodpustil, bolo pre mňa veľkým šokom.“

Ďalšie ho ešte len čakali. Vzhľadom na to, že sa šiel liečiť, s partnerkou verili, že domov sa vráti ten istý vyrovnaný Luky, ktorý bude fungovať ako švajčiarske hodinky a všetko sa vráti do starých koľají. Do nich však musel trafiť sám, ale to akosi nešlo.

„Bol som z tej recidívy taký zdeprimovaný, akoby som sa zabudol na doliečovaní doliečovať. Chcel som to urobiť kvôli rodine, kolegom z práce, kamarátom z ,posilky‘, lebo všetci mi veľmi pomáhali, ale abstinovať musí človek len kvôli sebe.“

Návrat vzorného partnera a tatina sa odkladal. Prešli štyri dni a lietal v tom znova.

„Vrátili sa mi obrovské pocity paniky, úzkosti, nemohol som ísť medzi ľudí, cítil som strach, triaslo ma, nespoznával som sa. Vysvetľovali mi to tak, že keď človek po toľkých rokoch zrecidivuje, tak je to akoby sa narodil znova a znova spoznáva sám seba, má nové emócie, zážitky.

Ale ako som mal fungovať ďalej, keď som spoznal šťastný život, mal som rodinu, naozaj som bol šťastný, ale po tej liečbe to proste nefungovalo? Aj som si dával čas, hovoril som si, to nemôže byť zajtra, to bude trvať možno aj rok, ale tie fyzické prejavy som nevedel znášať.

Bolo mi zle, vracal som, preháňalo ma, nevedel som sa sústrediť, nechutilo mi jesť, nemohol som chodiť do práce, a to ma dávalo dole. No a potom som prešiel do istej sebaľútosti, opustil som sa.

Viem, že je to najhoršia výhovorka, lebo vždy sa dá niečo urobiť, v podstate to bolo všetko len v mojej hlave. Lenže ja som si ani po liečení nezavrel dvierka na tie drogy úplne. Čiže, keď som vyšiel po doliečení a toto sa mi dialo, napadla mi ako jediná cesta z toho von znova drogy.“

Znova sa zbalil a vrátil na dva týždne do liečebne. Darmo ho varovali, nech zostane dlhšie. Vydržal šesť dní, keď sa snažil normálne fungovať. Jeho život sa rozpadával ako domček z karát. Ďalší Lukyho ťah trval tri týždne. Pomáhala mu partnerka, ľudia z práce, kamaráti. Zbytočne.

„Všetkým, čo mi pomáhali, som neskutočne vďačný. Takú obrovskú podporu som nemal ani tie roky predtým. Okolo mňa sa spustil taký kolotoč, až som z toho bol zaskočený. Rolo Kubina a ľudia z JOJ-ky po mňa prišli do tých najväčších stôk, vytiahli ma, pomáhali mi finančne, vybavili mi papiere na liečenie.

Pomáhali mi aj chalani z ,posilky‘, všetci medzi sebou navzájom komunikovali s tým, že – treba mu pomôcť. O mojej partnerke, ktorá ma už nechce vidieť, ani nehovorím. Celý čas stála pri mne, za čo si ju veľmi vážim a veľmi si to cením, lebo viem, čo so mnou prežila.“

Pomáhať sa však nedá donekonečna. Najmä, ak tá pomoc nepadá na úrodnú pôdu. Postupne nad ním začali lámať palicu. Dvakrát bol na detoxe, no keď sa stihol predávkovať doma pred deťmi, skončil na ulici.

Posledný pokus o záchranu si zmaril sám. Kamaráti z posilňovne ho odviezli znova na liečenie, ale keďže bol práve „v rauši“, priamo na mieste ho odmietol. Už v tej chvíli to oľutoval.

„Ľudia mi dali v živote veľa šancí. Myslím, že za tých 12 rokov som nesklamal nikoho, ale teraz, v pomerne krátkom čase, bolo tých sklamaní priveľa. Poviem úprimne, keď beriem drogy, po mne zostáva vyslovená skaza. Neviem byť ako iní ľudia, čo berú, fungovať, ja ostanem na popol a všetko okolo mňa je na popol.“

Pentagon, koniec júla. Na ulici je zrejme lepšie... 6 fotografií v galérii Pentagon, koniec júla. Na ulici je zrejme lepšie... Zdroj: Archív

Aktuálny stav počas Lukyho návštev v redakcii bol desivý. Mesiac na ulici odkázaný sám na seba, dvere zabuchnuté s tým, že ak sa vzchopí a bude naozaj chcieť, má sa ozvať, pomôžu. Nemohol do televízie, nemohol k rodine, nemohol k mame, nemohol do posilňovne, nik s ním nechcel hovoriť.

Peniaze, ktoré si kde-kade vypýtal, použil na jedlo, fet a bývanie u iných feťákov. Je v núdzi, tak prečo by si od neho nevypýtali 10 eur za noc? Jediná dobrá správa z Lukyho úst bola tá, že mu drogy prestali dávať zmysel.

„Myslel som si, že keď budem na ulici, tak sa úplne ,sundám‘, skapem alebo umriem, ale jedného dňa som zistil, že mi drogy nedávajú žiadny zmysel.“

V akom zmysle? „Mohol by som ich mať, keby som mal peniaze, dobre, budú týždeň, fajn, ale čo bude o týždeň? O týždeň budem ešte v horšom stave a urobím niečo, čo ma dostane na 20 rokov do basy?“ spýtal sa sám seba a súčasne si odpovedal.

Aj tak je ale na vážkach, pretože vie, do čoho ide. „Uvedomujem si, že teraz to bude najťažšie, aké to kedy bolo. Detox, resoc, získať si späť dôveru ľudí, ktorých som sklamal. Teraz žijem život na ulici, ktorý je... to sa nedá ani opísať,“ hovorí cestou z budovy.

Pred ňou si zapálime, na rozlúčku si boxersky ťukneme a Luky zakončí: „Neviem, čo sa stane o hodinu. Ale musím to dotiahnuť. Na detox idem s obavami, neviem, čo bude, a viem, že už možno nikdy nebudem mať v živote nič také, aké som mal...“

Žiaľ, najnovšie informácie a fotografie o jeho pohybe svedčia o tom, že na ten detox vôbec nedorazil. V posledných dňoch ho vídať v okolí neslávneho Pentagonu, ako si stále pichá drogy...

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×