Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Ella Fitzgerald jej v Prahe ponúkla, aby s ňou pokračovala v koncertnom turné. Komunisti ju nepustili

08.07.2018 (27/2018) Bola nespútaná, žila naplno, bohémka s fenomenálnym hlasom a láskou k alkoholu. Mala dekadentný prejav a na hudobnej scéne pôsobila ako zjavenie. Ani život, ani samu seba nešetrila. Eva Olmerová (1934 – 1993).
Ella Fitzgerald jej v Prahe ponúkla, aby s ňou pokračovala v koncertnom turné. Komunisti ju nepustili
6 fotografií v galérii
Rok 1964 patril v jej živote k tým šťastnejším. Skončil zákaz a začalo sajej dariť.
Autor fotografie: ČTK

Narodila sa v Prahe do rodiny, ktorá patrila v prvorepublikovom období k pražskej honorácii. Jej otec vlastnil dielňu na výrobu koženej galantérie, ktorá bola veľmi žiadaná nielen u bohatých zákazníčok, ale najmä na módnych prehliadkach. Matka sa starala o domácnosť.

Keďže bola Eva ich jediným dieťaťom, venovali jej hodne pozornosti a zasypávali ju darčekmi. Mala veľa záľub, ktoré rodičia bez problémov podporovali – jazdila na koni, hrala tenis, venovala sa plávaniu, ako 6-ročná sa začala učiť hrať na klavíri, neskôr na gitare. Hudba sa stala jej celoživotnou láskou.

Útek zo zlatej klietky

Po takmer idylickom detstve prišiel v čase dospievania šok. Keď mala štrnásť, rodičia sa rozviedli. Otcovi učarovali prehliadkové móla a na nich pekné manekýnky. Nikto sa jej nepýtal, s kým chce ďalej žiť. Mierna a chápajúca matka prijala verdikt súdu, že dcéra zostane u otca.

V domácnosti čoskoro pribudla otcova druhá manželka, len o osem rokov staršia než Eva. Rana z rozvodu spôsobila, že sa najprv utiahla do seba a spoločníkmi sa jej stali knihy a klavír. Prísny otec v novom manželstve, pokiaľ ide o jej výchovu, ešte viac pritvrdil a na rad prišli príkazy a zákazy.

Toto nové spolužitie v dospelosti nazvala nedomov. Vyjadrila sa, že sa cítila ako slávik v zlatej klietke túžiaci po slobode. Začala k nej hľadať cestičky a našla. Na výletoch cez víkendy s kamarátmi v trampských osadách a v speve.

V šestnástich začala tajne spievať. Na nedeľných popoludniach s orchestrom Arnošta Kavku, ale aj v džezových kluboch, baroch, vo vinárňach. Milovala swing a džez, ku ktorým ju priviedla teta vydatá za anglického letca RAF.

A trampské piesne. Rada sa k nim vracala počas celej svojej kariéry. Víkendové výlety medzi trampov mali síce pozitívny vplyv na jej psychiku, no prišla i negatívna stránka – objavila alkohol.

Z premiantky sa stala rebelka, nedokončila gymnázium ani učilište pre krajčírky, kam prešla na nátlak otca. Chcela byť speváčka – a nikto jej v tom nemohol zabrániť.

Víkendové výlety medzi trampov mali síce pozitívny vplyv na jej psychiku, no prišla i negatívna stránka – objavila alkohol. 6 fotografií v galérii Víkendové výlety medzi trampov mali síce pozitívny vplyv na jej psychiku, no prišla i negatívna stránka – objavila alkohol. Zdroj: Facebook

V hľadáčiku ŠtB

Aby toho nebolo málo, ako 17-ročnú ju zatkla ŠtB a na tri dni zavrela do cely, kde zažila ponižujúce chvíle. Na výsluchy chodila v kožených okuliaroch, musela stáť dlhý čas nahá v chladnej miestnosti, potom ju odviedli do tmavej kobky.

„Počas dní, ktoré som tam bola, som zostarla o veľa rokov,“ poznamenala neskôr. Zatknutie malo jediný cieľ – prinútiť ju, aby donášala na svojich najbližších, ale i na iných, s ktorými bola spriaznená.

Jej starý otec, poddôstojník britskej armády, bol v exilovej vláde v Londýne spolupracovníkom prezidenta Edvarda Beneša, strýko pilotom britského Kráľovského letectva, otec zámožný živnostník.

Chceli ju zlomiť, zničiť. Neuspeli, no zároveň jej pohrozili, že bude mať ťažký život. Čo sľúbili, to aj dodržali – zažila väzenie, zákazy spievať...

Vtedy sa v nej čosi zlomilo. Túžiac po voľnosti sa natruc otcovi tajne vydala ako 18-ročná. Nebol to šťastný krok, pretože každý zostal bývať u rodičov, a toto manželstvo na diaľku vydržalo len tri roky.

Potom sa vydala ešte dvakrát. V roku 1965 si vzala za manžela spolužiaka zo základnej školy. Ale ani tento vzťah netrval dlho. Skončil po štyroch mesiacoch.

Keď sa jedného dňa vrátila zo zájazdu, našla len prázdny byt – bez nábytku, úspor, obrazov a bez manžela. Ten všetko popredal a emigroval. A nielen to. Pre jeho odchod jej piesne nemohli znieť v televízii ani v rozhlase, čo bola pre speváčku priam umelecká samovražda.

Tretí raz povedala áno v roku 1972 mužovi, ktorý miloval alkohol viac než svoju manželku a život s ním nepriniesol Eve nič dobré. Ani spokojné dni, ani potomkov. Vtedy to s manželstvom definitívne vzdala. Nie s mužmi – žila s muzikantom, taxikárom, so smetiarom, utŕžila neraz nadávky i bitky.

Ešte jedno extempore zasiahlo výrazne do súkromného i umeleckého života Evy Olmerovej. Bohužiaľ, negatívne. Koncom 50. rokov sa dostala do potýčky s policajtom v civile. Vyriešila to po svojom – dala mu facku.

Zatknutie malo jediný cieľ – prinútiť ju, aby donášala na svojich najbližších a ľudí s ňou spriaznených. 6 fotografií v galérii Zatknutie malo jediný cieľ – prinútiť ju, aby donášala na svojich najbližších a ľudí s ňou spriaznených. Zdroj: ČTK

Súd to klasifikoval ako napadnutie verejného činiteľa a výtržníctvo a odsúdil ju do väzenia na 14 mesiacov nepodmienečne. Mala 24 rokov a jej hudobný sen musel počkať.

Neskôr sa k dňom vo väzení nechcela vracať. Len raz naznačila kamarátke: „Bojíš sa, túžiš po objatí muža, ale okolo sú samé lesby a nemáš kam ujsť.“

Jazvy nielen na duši, ale aj na rukách od zahasených cigariet bachárov jej zostali po celý život.

Po sľubnom začiatku pád

Po prepustení z väzenia sa vrátila k spievaniu po baroch. A k pitiu. Až 60. roky začali byť k Eve Olmerovej žičlivé a jej kariéra sa sľubne rozbiehala.

Jej nesporný talent ju posúval k vytúženej méte – spievať, byť speváčkou. V roku 1962 ako nie príliš známa vystupovala v pražskom bare Meteor. Tam si ju všimol Karel Mareš, skladateľ a režisér kultového divadla Semafor.

Eva Pilarová odchádzala na materskú dovolenku a divadlo ju potrebovalo nahradiť. Jej miesto zaujala neznáma a strémovaná Eva Olmerová.

V Semafore našla priateľskú atmosféru, dievčaťu z ulice sa všetci snažili pomôcť, aby sa medzi populárnymi spevákmi, ako sú Hana Hegerová, Pavlína Filipovská, Karel Štědrý alebo Waldemar Matuška, necítila ako outsider.

Protagonisti Suchý – Šlitr chystali hru Šest žen šitú pre Evu Olmerovú. Jej hudobnému prejavu sedela džezová poloha a ako jedna z mála speváčok 60. rokov dokázala prirodzene sketovať. To ich oslovilo. V tom čase vyhrala i súťaž Hledáme písničku pro všední den s piesňou Jsi jako dlouhý most, ktorá vyšla na malej platni.

Takto sľubne našliapnutá kariéra však neunikla pozornosti ŠtB. Vytiahla na svetlo Evin pobyt za mrežami a zakázala jej vystupovať na pražských pódiách. Irónia je, že zákaz prišiel deň po spomínanom víťazstve v pesničkovej súťaži. Zároveň znamenal, že pripravované predstavenie Šest žen sa nemohlo hrať na semaforskom pódiu.

Jiří Suchý začal obiehať úrady a snažil sa o zrušenie Evinho zákazu. Pridali sa i ďalší kolegovia z branže a novinári, no bezúspešne. Nakoniec Semafor hosťoval s touto hrou v plzenskom divadle Alfa a tam si zaspievala i Eva Olmerová.

Po hosťovačke sa vrátila do Prahy a bola bez práce. V pražskom umeleckom živote sa objavovala načierno – naspievala napríklad pieseň do prvého celovečerného filmu Věry Chytilovej. Medzitým opäť spievanie po baroch, ktoré úradníkom až tak neprekážalo, kaviarenský život a pitie alkoholu viac než je zdravé.

V Semafore našla priateľskú atmosféru, dievčaťu z ulice sa všetci snažili pomôcť, aby sa medzi populárnymi spevákmi necítila ako outsider. 6 fotografií v galérii V Semafore našla priateľskú atmosféru, dievčaťu z ulice sa všetci snažili pomôcť, aby sa medzi populárnymi spevákmi necítila ako outsider. Zdroj: Wikipédia

Zlaté šesťdesiate

Rok 1964 patril v jej živote k tým šťastnejším. Končí zákaz a začalo sa jej dariť. Aj v nasledujúcich rokoch.

Spolupracovala so špičkovou džezovou kapelou Pavla Smetáčka – vystupovali v Redute, v Divadle Na zábradlí, kde sa spriatelila s Václavom Havlom, v klube Viola spievala džez v pásme poézie. Vytvorila duo s Evou Pilarovou, ktorú si nesmierne vážila.

Vystúpila aj na prvom Československom jazzovom festivale v Prahe v roku 1967. Zažila obrovský úspech u publika, oslavovali ju médiá, hrnuli sa pozvania do zahraničia. Dvere sa jej otvorili aj do hudobného štúdia, kde nahrala veľkú platňu gospelov pod názvom Eva Olmerová, v zahraničí známu ako Jazz-Feeling.

Vo vtedajšom západnom Nemecku ňou pozitívne šokovala odbornú verejnosť. Vrátila sa aj na pódium divadla Semafor v Besídce zvláštní školy Miloslava Šimka a Jiřího Grossmanna i v pásme pesničiek Tak co, pane barone?

Grossmann pre ňu otextoval i pieseň He´ll Have to Go s názvom Čekej tiše, z ktorej sa stal nesmrteľný hit. Nakoniec mala na semaforskom javisku sólový Recitál.

V roku 1969 prišla do Prahy Ella Fitzgerald a ponúkla Eve Olmerovej, aby s ňou pokračovala v koncertnom turné. Umelecká agentúra Pragokoncert však povedala nie. V tom čase už režim v spoločnosti priťahoval opraty a Eve zrátali, čo mohli. Väzenie, manžela emigranta, jej závislosť od alkoholu v spojení s fenmetrazínom.

Zlaté šesťdesiate končili a úspech Evy Olmerovej vystriedali pád a osobné tragédie. Vyhorel jej byt, krátko nato mala pod vplyvom alkoholu autonehodu a dostala podmienečný trest. Nasledovala ďalšia autonehoda v roku 1972, po ktorej skončila skoro na rok vo väzení. Stala sa problémovou a priťahovala maléry.

Ať mi bolševici políbí...

Tak začala všetko riešiť pohárikmi. Navštevovala putiky tých najnižších kategórií, keď mala peniaze, platila všetkým. Ak nemala, živorila. Pila, flámovala. A brala všetky kšefty, čo jej ponúkli.

Nedávala si však servítku pred ústa a jej vyjadrovanie na verejnosti bolo často veľmi jadrné. V živom rozhlasom vysielaní o jednej piesni vyhlásila, že takú socialistickú hlúposť spievať nebude; v polovici 70. rokov na súťaži politických piesní svoje vystúpenie zakončila vetou Ať mi všichni bolševici políbí...

Eva Olmerová a Miluše Viklická. 6 fotografií v galérii Eva Olmerová a Miluše Viklická. Zdroj: ČTK

Napriek týmto rizikám ľuďom okolo nej stálo zato, aby s ňou spolupracovali. Mala hlas, ktorý sa len tak ľahko nezrodí. No bez alkoholu nevošla do štúdia, na javisko, nedokončila vystúpenie... Ničila nielen seba, ale aj svoju kariéru. Postupne upadala do zabudnutia.

Comeback prišiel začiatkom 80. rokov. Najprv jej ponúkla koncertovanie kapela Pražský Big Band, potom vytvorila kreatívne duo s Michaelom Kocábom ako producentom, ktorý pre ňu ušil piesne na mieru a Eva ich s veľkou chuťou naspievala na platňu Zahraj i pro mne.

Mala ohromný úspech, podobne ako ďalšia platňa s moderne poňatými piesňami Vítr rváč. Opäť spolupracovala s uctievanou Evou Pilarovou.

Posledná kapela, s ktorou vystupovala do roku 1990, bolo trio S-band. A hoci sa jej núkali i ďalšie možnosti na spoluprácu, Eva Olmerová ich akosi nedokázala uchopiť. Zrádzalo ju zdravie programovo ničené alkoholom a liekmi.

Mala nefunkčnú ľadvinu, druhú si zničila liekmi a pitím. Bývala v Dejviciach v garsónke na prízemí, v ktorej sa nekúrilo, a tak spávala v kožuchu a s čiapkou na hlave.

Niekoľkokrát skončila na psychiatrii, posledné roky strávila v nemocnici, odkiaľ takmer vždy ušla k svojmu milovanému vínečku; potrebovala „decku“ a „čouda“, aby mal život pre ňu zmysel. Aj do nemocnice jej návštevy pašovali alkohol.

V závere života hospitalizácie odmietala: „Bola som tam už 16-krát a na čo to bolo dobré?“ Hoci neverila v Boha, prosila ho, aby si ju vzal k sebe. Nemohla chodiť a nechcela už žiť.

Zomrela na cirhózu pečene ako 59-ročná. Ani po smrti jej niekto nedal pokoj. Vyraboval jej byt a nenašiel sa ani jej milovaný vlčiak. Evina matka svoju dcéru prežila o osem rokov.

© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×