Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Rubín, trdelník a výletníci na Baťovom kanáli. Podľa miestnych je to najlepšie miesto pre život

03.07.2018 (26/2018) Miestni sa už ani nezamýšľajú. Najlepšie miesto na život je podľa nich Skalica. Len málokto nájde na mestečku na našej západnej hranici s Českou republikou aspoň nejakú drobnú chybu.
Rubín, trdelník a výletníci na Baťovom kanáli. Podľa miestnych je to najlepšie miesto pre život
22 fotografií v galérii
Projekt Domu kultúry je od Dušana Jurkoviča. Inšpiroval sa ľudovým staviteľstvom.
Autor fotografie: Vladimír Kampf

Ani Skalica sa nevyhla obdobiu, keď do jej siluety zasiahla socialistická výstavba. Na okraji mestečka vyrástlo panelové sídlisko. Našťastie sa podarilo zachovať historické jadro a kopu pamiatok. Kostoly, kláštor, rotunda, kalvária, hradby... K tomu modernejšie technické pamiatky, ľadovňa, mlyn, Baťov kanál...

Skalica na pohľad akoby ani k Slovensku nepatrila. Jej súčasná podoba skôr pripomína porovnateľne veľké mestá na Morave a v Rakúsku. Skalica akoby si vzala od nich to najlepšie a dokázala to spojiť.

Turistu zamrzí len rýdzo slovenský zákaz fotografovania vo farskom Kostole sv. Michala archanjela uprostred hlavného námestia.

Víno

Ján Gajda (34) je v rodinnom vinárstve všetkým – od upratovačky cez účtovníčku až po generálneho riaditeľa. Ešteže to víno nemusí aj sám piť. To by nezvládol.

„Naša rodina je v Skalici doma, ale naši predkovia pochádzajú z Moravy. Základom firmy je môj otec, ktorý za socializmu robil agronóma na družstve, mal na starosti aj vinohrady. Neskôr sa staral o mestské vinohrady a od roku 2001 máme vlastný vinohrad Vysoké pole. Ja som aktívne priložil ruku k dielu až v roku 2013 po tom, ako som sa venoval enológii na Morave.“

Vysoké pole je najstarší vinohrad v Skalici. „Naša výsadba má takmer desať hektárov. Je to rozlohou najväčší miestny vinohrad pod jedným majiteľom.“

V meste žije takmer pätnásťtisíc obyvateľov. 22 fotografií v galérii V meste žije takmer pätnásťtisíc obyvateľov. Zdroj: Vladimír Kampf

Skalica je na Záhorí, ale hneď za riekou Morava je Morava. Kým o záhoráckych vínach nie sú žiadne dobré chýry, na tie moravské zvyčajne zlé slovo nepadne.

„Náš región síce podľa administratívy patrí k Malokarpatskej vinohradníckej oblasti, s Malými Karpatami máme však spoločné iba to, že geograficky nie sme ich súčasťou. Všetky tunajšie vinohrady sú na úpätí Bielych Karpát,“ vysvetľuje Ján Gajda. „Tunajší spôsob dorábania vína a kultúra okolo neho má bližšie k Slovácku na Morave.“

Svetoznámy je Skalický rubín. „Vyhlásené sú červené vína, najmä Frankovka modrá. Okolo nej sa tu všetko točí. V našom vinohrade máme aj sedemdesiatročné rastliny. Z desiatich hektárov máme frankovku na siedmich. Zvyšok tvoria odrody Vavrinec a Modrý Portugal, ktoré sú základom Skalického rubínu.“

Bez chémie sa dnes víno efektívne produkovať nedá. „Snažíme sa používať ju s mierou, iba keď treba. Záleží od roka. Niekedy stačia dva-tri postreky, inokedy nepomôže striekať ani osemkrát. Záleží od počasia, slnka, vetra.

Staršie rastliny sú oveľa odolnejšie. Ich výnosy sú však nižšie. Niekedy len polovičné. Chuť hrozna a šťavy je zato nepomerne intenzívnejšia. Ten rozdiel je veľký. Staré korene rýchlejšie dozrievajú, majú vyššiu cukornatosť a šťava je koncentrovanejšia.

Stará rastlina má veľmi hlboké korene. Desať metrov pod zemou je iné zloženie pôdy, z ktorej si ťahá živiny. V konečnom dôsledku sa to prejaví v chuti vína. Zo starého viniča sú hustejšie, aromatickejšie, korenisté, minerálnejšie...“

Vinár Ján Gajda na obrannom stanovisku nad Vysokým polom odkiaľ plašia škorce. 22 fotografií v galérii Vinár Ján Gajda na obrannom stanovisku nad Vysokým polom odkiaľ plašia škorce. Zdroj: Vladimír Kampf

Hrozno chutí nielen ľuďom, ale aj okrídleným zlodejom. Škorce by zjedli všetko, čo vinári neustrážia. Na Vysokom poli sa im bránia tromi plynovými delami, ktoré vydávajú pravidelné ohlušujúce rany, k tomu používajú dva šarkany v podobe dravcov a strážnika, ktorý strieľa do luftu. Inak by Skalického rubínu nebolo.

„Tu som sa narodil. Keď si odmyslíme činžiaky, je to malebné mesto. Našťastie, starú časť máme zrekonštruovanú. Aj keď sme tu v meste, stále máme odkiaľkoľvek peši prírodu. Od lesov, hájov, lúk cez rybníky, rieku až po kopce.“

Pochúťka

K vínu s ochrannou známkou si Skaličania poistili aj vlastnú pochúťku – skalický trdelník. Je to vlastne koláč, ktorého cesto namotajú na hrubšiu drevenú palicu – trdlo – a upečú ho.

Ten najoriginálnejší originál pečú na ohni už len v dvoch skalických prevádzkach. Jednu má mesto a druhú rodina Havlíkovcov.

„Naša rodinná tradícia sa začala v roku 1965, keď naši rodičia Anton a Mária Havlíkoví upiekli svoj prvý skalický trdelník,“ spomína Karol Havlík (50). „Otec postavil pravú trdlársku pec, aby svojimi výrobkami potešil priateľov a známych. Keď upiekol prvý trdelník, všetci sme sa tešili.“

Trdelník si môže upiecť hocikto, ale ak to má byť originál, tak je jeho výroba ohraničená tridsaťkilometrovým okruhom okolo Skalice.

„Aj keby sme ho my piekli trebárs v Bratislave, tak už ho nemôžeme nazvať skalickým,“ vysvetľuje výrobca.

Skalický trdelník je poctivá pochúťka, ktorá nemá s jarmočnými trdelníkmi veľa spoločného. 22 fotografií v galérii Skalický trdelník je poctivá pochúťka, ktorá nemá s jarmočnými trdelníkmi veľa spoločného. Zdroj: Vladimír Kampf

Okrem toho má stanovenú receptúru a výrobný postup. „Skalické trdelníky sú nadýchané preto, lebo náš proces výroby je iný ako ten, ktorý poznajú ľudia z jarmočných stánkov. Po zamiesení cesto oddychuje, kým ho znova

premiesime. Potom hodinu kysne.

Vytvarujeme bochníky, ktoré kysnú ďalších dvadsať minút. Vyformujeme z nich dlhé šúľky, ktoré opäť kysnú pred pečením ešte trištvrte hodiny. Nadýchanosť je v kysnutí.

To v stánkoch pre nedostatok času nedokážu zabezpečiť. Cesto hneď navinú a dajú piecť. To je úplne iná technológia. Takýto trdelník môžete po dvoch hodinách od upečenia vyhodiť. Ten náš má minimálnu trvanlivosť päť dní.“

Karol asistoval rodičom pri výrobe už ako šesťročný. „Väčšina našej výroby ide najmä na Slovensko, ale dostanú sa aj do sveta. Už leteli trebárs do Kanady.“

Pôvodne bol tlačiar v polygrafických závodoch a potom saxofonista a učiteľ hudby. Výroba trdelníkov a ich prezentácia vo dvore záhrady rodinného domu je pre neho a jeho manželku Anežku vášeň. Spolu chodievali hrať a spievať aj na zaoceánske lode. To ešte nemali deti.

Jarmoční výrobcovia trdelníkov vraj nemajú odvahu vstúpiť so svojimi výrobkami do Skalice. Hovorí sa, že by sa im mohlo prihodiť niečo škaredé. Skalickí patrioti sa smejú z ich vynaliezavosti a ponuke rôznych škoricových, vanilkových či kokosových trdelníkov. Tými pohŕdajú. Fuj.

Ten skalický, inak sedmohradský koláč, pochádza zo Sedmohradska na území dnešného Rumunska. Do Skalice sa dostal vďaka generálovi, básnikovi, spisovateľovi grófovi Jozefovi Gvadánimu. Priviedol si so sebou aj kuchára, ktorý mu túto dobrotu pripravoval v rokoch 1783 − 1801. Sú na ňom len orechy alebo mandle či jadrá marhúľ. Nič iné historicky neobstojí.

Karol Havlík zdedil vášeň pre pečenie koláčov omotaných na trdle po rodičoch. 22 fotografií v galérii Karol Havlík zdedil vášeň pre pečenie koláčov omotaných na trdle po rodičoch. Zdroj: Vladimír Kampf

Muzika

Od rozdelenia Československa až po náš vstup do Európskej únie bol v Skalici hraničný priechod do Českej republiky. V súčasnosti chátra.

V jeho najlepších časoch na ňom robil colníka muzikant Ľuboš Beňa (51). Je rodák zo Skalice. Najprv mu učarovala country hudba, cez ktorú sa dostal až k rezofonickej gitare a country bluesovej hudbe.

V súčasnosti hráva s Trnavčanom Petrom Bonzom Radványim a ohurujú svet svojimi plechovými − rezofonickými − gitarami, ktoré vymyslel Ján Dopjera, rodák zo Stráží na Záhorí.

Dopjera v Amerike s bratmi Bobom a Luisom založili firmu a začali vyrábať rezofonickú gitaru, ktorú nazvali rovnako ako firmu podľa začiatku slov Dopyera Brothers − DOBRO.

Po tom, ako Ľubovi po dvanástich rokoch zavreli colnicu, nevedel, čo bude ďalej.

„Kamarát Matěj Ptaszek mi volal a pustil nejakého hudobníka z Karlovho mosta v Prahe. Dobrý bol. Matejovi napadlo, že by sme to mohli dať dokopy a skúsiť tam hrať. Tak som šiel, sadol som si vedľa neho a tri roky sme spolu fungovali,“ spomína.

Začiatky na moste sa postupne prehupli do ponúk z celého sveta. Dotiahli to až na 140 koncertov za rok. Nahrali dva albumy, až kým ich ponorková choroba nerozdelila.

„Oplatilo sa. Ak chce niekto hrať v zahraničí, nemôže to byť slovenská alebo slovensky spievaná hudba. Ja rád cestujem, preto som si vybral túto cestu. Musíme hrať hudbu, ktorú pochopia všade,“ vysvetľuje.

Z toho by však už dnes dostatočne nevyžil, preto robí pre e-shop a marketing pre reštauráciu. Po troch mesiacoch v Amerike v čiernych oblastiach, kde má korene jeho obľúbená hudba, sa tešil domov.

Farský kostol sv. Michala Archaniela s vežou s výhľadom na okolie. 22 fotografií v galérii Farský kostol sv. Michala Archaniela s vežou s výhľadom na okolie. Zdroj: Vladimír Kampf

„V súčasnosti chodíme po svete s Bonzom a propagujeme slovenské dobro. Po tom, ako som prešiel kopu festivalov, som chcel pritiahnuť hudobníkov aj do Skalice. Nadviazal som kontakty a v roku 2002 som založil novembrový festival Hudba v meste. Usporadúvame ho v najobľúbenejšej skalickej reštaurácii Srdiečko.“

Ten funguje, ale bez publika z Česka, ktoré je hneď za vodou rieky Morava. „Je to zvláštne. Pozoroval som to už ako colník. Od nás sú ľudia zvyknutí chodiť na Moravu a do Česka. Z druhej strany k nám prichádzajú len veľmi zriedka. Skoro vôbec. Cítiť, že hranica je pre nich bariéra. Môžeme im aj lepiť plagáty pred domami, aj tak neprídu,“ konštatuje Ľubo.

Človek si váži domov, až keď precestuje svet. „Skalica je malé mestečko, v ktorom je všetko, čo moderný človek potrebuje. Okrem toho máme všade blízko. Aj ako muzikant sa tu cítim komfortnejšie. Kolegovia z východu to majú všade ďalej.“

Dobrodružstvo

Skalica má aj prístav na Baťovom kanáli. Je to jediný slovenský prístav na tejto jedinečnej plavebnej ceste v strednej Európe. Prístavným kapitánom od jeho otvorenia je Marián Tongeľ (51). Do Skalice prišiel cez Bratislavu z východného Slovenska z Kamenice nad Cirochou v okrese Humenné.

„Manželku som mal z Gbiel. Bývali sme v Holíči, keď som sa dozvedel o možnosti prenajať si novootvorený prístav od mesta Skalica. Bolo to pred dvanástimi rokmi. Začínali sme od nuly. Postupne sme zariadili bufet a požičovňu člnov,“ spomína.

Prístavný kapitán Marián Tongeľ si všimol, že vody v kanály je z roka na rok menej. 22 fotografií v galérii Prístavný kapitán Marián Tongeľ si všimol, že vody v kanály je z roka na rok menej. Zdroj: Vladimír Kampf

Začínal so štvormiestnymi člnmi, po nich prišli šesťmiestne, osemmiestne...

„Máme aj jeden desaťmiestny a dva dvanásťmiestne na väčšie víkendové vyhliadkové plavby aj s výkladom. Ponúkame i kajutové lode na dlhšie plavby. Celý kanál je od nás proti prúdu splavný až do Otrokovíc, čo je 53 kilometrov. To je plavba na 4 až 5 dní. Ľudia väčšinou prichádzajú na predĺžený víkend.“

Plavbu po Baťovom kanáli spájajú s atrakciami a so zaujímavosťami v meste.

„Zabezpečíme čokoľvek od prehliadky historických pamiatok cez ukážku výroby trdelníkov až po ochutnávku Skalického rubínu.“

Na vodu sa nikto nemusí báť. Ovládanie motorov člnov je jednoduché a stačí krátke školenie pred vyplávaním. Každý si môže vyskúšať plaviť sa sám. Najvyššiu povolenú plavebnú rýchlosť na Baťovom kanáli zvýšili z 5 kilometrov za hodinu na 8. Prístavný kapitán Tongeľ a jeho kolegovia upozornia plavcov, čo si majú po ceste všímať, prípadne kde pristáť.

„Lodí na kanáli je už dosť,“ konštatuje prístavný kapitán. „Myslím, že náš lodný park dosiahol početný vrchol. V súčasnosti investujeme do jeho modernizácie. Takmer žiadny prístav na Baťovom kanáli neponúka to, čo my. Možno majú niektorí väčšie lode, do ktorých sa zmestí aj za autobus ľudí, my to však dokážeme elegantne vyriešiť s niekoľkými menšími plavidlami.“

Marián si Skalicu obľúbil. Má v nej kopu kamarátov, aj keď mu Skaličania zdôrazňujú, že na tri hroby jeho rodiny sem budú musieť chodiť jeho potomkovia, aby sa stal pravým Skaličanom.

Rotunda sv. Juraja. Horná časť, mala obrannú funkciu, spodná bola kaplnka. 22 fotografií v galérii Rotunda sv. Juraja. Horná časť, mala obrannú funkciu, spodná bola kaplnka. Zdroj: Vladimír Kampf

Z prístavného kapitána sa každoročne po sezóne stáva morský vlk.

„Po konci októbra a zazimovaní lodného parku vyrážam na severské vody Holandska, Nemecka či Dánska... Mojím koníčkom je plachtenie na veľkých historických plachetniciach. Tridsiati si prenajmeme loď aj s kapitánom, aby mal byť kto zodpovedný. Keby niečo, nech je to na neho,“ smeje sa.

Zúčastňuje sa pretekov, na ktorých sa zíde aj stovka veľkých plavidiel s plachtami.

Najväčším dobrodružstvom, ktoré si doteraz doprial, bola plavba z južného cípu juhoamerického kontinentu na Antarktídu.

„Počas víkendových plavieb našim cestujúcim rád porozprávam kopu zážitkov a rád im poradím, ako zažiť dobrodružstvo.“

Na Baťovom kanáli tento rok oslávia 80 rokov od jeho otvorenia.


Sídlo dočasnej vlády

Najstaršie písomné materiály o Skalici sú z rokov 1217 a 1256. Vtedy jej hovorili Zakolcha. Niekoľko desaťročí na to, počas vojen, koncom 13. storočia po smrti kráľa Bela IV., územie opäť spustošili. V tom čase vybudovali dnes najstaršiu stavbu v meste, Rotundu sv. Juraja. Od 6. októbra 1372 má Skalica výsady slobodného kráľovského mesta. Kráľ Ľudovít I. jej udelil právo usporadúvať týždenné a výročné trhy.

Od 15. storočia bola piatym až šiestym najvýznamnejším mestom oblasti dnešného Slovenska. Od roku 1889 je v Skalici aj železničná stanica. Na prelome 19. a 20. storočia odtiaľto organizovali národnooslobodzovací boj proti maďarizácii. Po rozpade Rakúsko–Uhorska v roku 1918 a vzniku ČSR tu mala krátky čas sídlo dočasná vláda pre Slovensko.

Františkánsky kostol Sedembolestnej Panny Mária s kláštorom. 22 fotografií v galérii Františkánsky kostol Sedembolestnej Panny Mária s kláštorom. Zdroj: Vladimír Kampf

Anketa

Peter Vaculka (37)

Je tu práca, kultúra, pamiatky, blízko do Rakúska a na Moravu. Ostatné mestá na Slovensku nám môžu len závidieť. Máme tu sedemkilometrovú Zlatnícku dolinu, kde sa dá ísť do prírody a podmienky na všetky športy. Ako prevádzkar reštaurácie vidím, že polovica letných hostí sú turisti.

Martin Balát (20)

Som rodený Skaličan. Mám rád cyklistiku a som rád, že cestičiek máme tak veľa. Sú všade okolo Baťovho kanála, v Skalických horách. V diskotékach sa veľmi nevyznám, ale asi to tu s nimi nie je až také skvelé. Mám radšej prírodu alebo si na kanáli požičiam čln. Skalica je najkrajšie mesto, ktorému nič nechýba.

Anežka Havlíková (35)

Nie som rodená Skaličanka, ale vďaka vínu som jej prišla na chuť. Mňa muž nenalákal na trdelník, ale na víno. Pochádzam zo Šale. Tu sa cítim dobre. Rada chodím do nášho vinohradu a kam sa dá. Máme tri malé deti. O možnosti, kam s nimi ísť, tu núdza nie je. Chýba nám už len akvapark.

© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×