Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Michal Viewegh: Občas, keď mám nábeh na depresiu, tak si opakujem svoje úspechy

19.05.2018 (20/2018) Michal Viewegh (56) patrí medzi najúspešnejších českých spisovateľov. Napísal viac než 30 kníh, predal 2 milióny kusov a boli preložené do 20 jazykov. Jeho najnovšia knižka Muž a žena sa stala bestsellerom ešte skôr, ako vyšla.
Michal Viewegh: Občas, keď mám nábeh na depresiu, tak si opakujem svoje úspechy
4 fotografie v galérii
Spisovateľ chodí často a rád na besedy za svojimi čitateľmi.
Autor fotografie: Ikar

Večer pred stretnutím som si urobila malý prieskum internetu, čo sa v posledných mesiacoch o Michalovi Vieweghovi popísalo. No nemala som to asi robiť, pretože ma prepadla panika. Všetky rozhovory sa mi videli na jedno kopyto, opakovali sa dookola tie isté otázky a odpovede.

Celú noc som sa prehadzovala v posteli a snažila sa nemyslieť na to, že zrejme ani ja nedokážem vymyslieť duchaplné a nezvyčajné otázky. Aj som sa mu k tomu priznala. Ubezpečil ma, že to je v poriadku, že to asi ani inak nejde.

Predsa len, nestalo sa, že ste nejakú otázku očakávali a nikto vám ju zatiaľ nepoložil?

Bezpochyby, existujú otázky, ktoré mi zatiaľ nikto nepoložil. Chvalabohu za to. Viete, rozhovor so mnou predvída istý okruh otázok. To, že sa opakujú, nie je ničia chyba. Ťažko by som mohol mať za zlé novinárom, ak sa ma pýtajú na písanie alebo známe veci z môjho života.

Keby ste boli kuchár, bavili by sme sa o varení. Mimochodom, aký je váš vzťah k vareniu? Jedna z hlavných postáv vo vašej najnovšej knihe je skrachovaný kuchár a majiteľ reštaurácie.

No vidíte, ak by sme sa mali rozprávať o varení, tak by to bol veľmi krátky rozhovor. Môj brat je vyučený kuchár, má firmu na zariaďovanie profesionálnych kuchýň a varí vynikajúco. Druhý brat je tiež šikovný v kuchyni. No a ja som v tomto smere čierna ovca rodiny, neviem variť a ani sa o to nepokúšam. Snažím sa robiť iba veci, ktorým aspoň trochu rozumiem a varenie medzi ne rozhodne nepatrí.

Tento svet vás však inšpiroval, konkrétne rozvoz mrazených jedál, ktorý ste ako zákazník využívali, v novele Family Frost. Čerpáte námety z každodenného života, takže by sa mohlo stať, že najbližšie dielo bude napríklad o kominárovi?

Neviem si celkom dobre predstaviť, čo by som musel zažiť s kominárom, aby sa fantázia rozbehla, nič mi teraz nenapadá.

Mám na mysli, koľko z každodenného života, drobných zážitkov, dokážete preniesť do svojich príbehov?

Hovorí sa, že za dobrú historku dá spisovateľ celé kráľovstvo. A naozaj to platí. Ak niekto píše už vyše 30 rokov ako ja, tak sa istá únava z fabulovania dostaví. Naviac, dostali sme sa do fázy, keď je absolútna inflácia príbehov. Nie iba v literatúre, ale i v televízii. Každý máme doma aspoň 100 rôznych televíznych staníc, ktoré každý deň vysielajú filmy a seriály. To sú stovky, možno tisícky príbehov. Ako tomu majú spisovatelia konkurovať? Je ťažké byť originálny, no robím, čo môžem.

Keby niekto od vás chcel návod, ako si s tým poradiť, čo by ste mu poradili? Stačí chodiť s otvorenými očami a natiahnutými ušami?

To bezpodmienečne. No nezaobíde sa to bez fabulovania, domýšľania príbehu. Každý dobrý rozprávač je vlastne tak trochu klamár. Keď opomeniem, že som spisovateľ a iba priateľom rozprávam v kaviarni nejaký príbeh, je vlastne mojou povinnosťou ho mierne upraviť. Zostručniť, zo štyroch postáv urobiť dve a dotiahnuť pointu, aby som ich pobavil. A to nie je klamstvo, ale rozprávačský talent. Ak dodržím pravidlá dobrého odovzdávania príbehu, výsledok bude oveľa zaujímavejší. A toto by mali robiť spisovatelia.

Sázava je milované miesto, kde žije a tvorí. 4 fotografie v galérii Sázava je milované miesto, kde žije a tvorí. Zdroj: Ikar

Veľkosť spisovateľovho talentu sa teda meria okrem iného aj tým, ako dokáže známy motív posunúť, spracovať neočakávaným spôsobom, priviesť k nepredvídateľnej pointe?

Našou úlohou je písať pokiaľ možno originálne variácie príbehov, ktoré už originálne nie sú.

Je niektorá z vašich kníh napísaná podľa skutočného príbehu ako celok?

Na sto percent nie. Ale... keď si vezmeme Báječná léta pod psa, moja maminka bola právnička, otec pracoval v sklárňach, stretli sme tam Pavla Kohouta. Maminka naozaj hrala divadlo. To je realita. Lenže nikdy nejazdila s vojakmi na drezine, otec nikdy nerobil vrátnika a nestĺkal si rakvu. To už je moja fabulácia, ktorá robí z priemernej historky, akú zažili mnohí, nadpriemerný príbeh.

Tisícky ľudí chodia na dovolenky k moru autobusom. No keby som pravdivo popísal takú cestu, nevznikne z toho zaujímavý román. Aby som mohol napísať Účastníkov zájezdu, musel som si trochu vymýšľať. Nové postavy, nové vzťahy, prikrášľovať. Spisovateľ môže legitímne klamať.

Autorov a vydavateľov neteší, čo sa začalo diať – klesajú čísla predajnosti, trh je presýtený. Prestávajú ľudia naozaj čítať? Čo treba urobiť, aby znova objavili čaro kníh?

Určite treba začať pri deťoch, vypestovať u nich čitateľské návyky. My si dobre pamätáme na nočné čítanie pri baterke pod paplónom, mnohí z nás to v detstve zažili. Kto tým prešiel, u toho sa z čítania stala pozitívna droga. Bez toho, aby dieťa objavilo knižky, ťažko bude čítať v dospelosti.

Je dobré, ak vidí, že rodičia čítajú. Potom paradoxne objaví, že príbehy v knihách nie sú ani zďaleka také nudné, ako na prvý pohľad vyzerajú, ale že môžu vytvoriť rovnako pestrý a bohatý svet ako počítačová hra. To však za predpokladu, že sa v jeho hlave zobudí fantázia. Tá spôsobí, že čierne písmená sa zmenia na farebné dobrodružstvo.

Samozrejme, že si nerobím ilúzie, že to je jednoduché. Že chlapcovi, ktorý hrá fantasticky vizuálne prepracovanú počítačovú hru, obyčajná stránka knihy pripadá skôr ako obrovská nuda. A to je presne úlohou rodičov a učiteľov presvedčiť ho, že to celkom nie je tak.

Rodičia a učitelia, obe strany by sa na tom mali podieľať. Lenže nie vždy to funguje. Doma si myslia, že je to úloha školy a v škole hovoria, že základný návyk musí mať dieťa z domu.

Nepoviem žiadne percentá, ako by si to mali podeliť, no rozhodne by medzi nimi mala byť súčinnosť. A možno by sme si mali niečo povedať aj o takzvanom povinnom čítaní. Napríklad Babička od Boženy Němcovej ťažko priláka dnešného trinásťročného chlapca k čítaniu. Tým však nechcem dehonestovať Boženu Němcovú.

Sám som učil na základnej škole a veľmi rýchlo som si uvedomil, že deckám nemôžem vnucovať tieto knižky. A že ak ich chcem naučiť čítať, musím im ponúknuť niečo atraktívnejšie.

Ako povinné čítanie som im dával Tajný denník Adriana Mola. Riešia sa tam problémy prvej lásky, nedorozumenia s rodičmi a žiaci zrazu videli, že sa tam píše o niečom, čo sami prežívajú a dobre poznajú. To je jednoduché – ak čítame o niečom, čo sa nás dotýka, tak nás to viac zaujíma.

Mnohí učitelia nemajú chuť alebo čas robiť takúto nadprácu.

Nejde len o chuť, ale o učebné osnovy, o to, ako sú zostavené maturitné otázky. Ak chce učiteľ pripraviť deti na maturitu, musí im vnútiť to, čo je v osnovách. Žiada si to zmenu celkovej koncepcie.

Mimochodom, už aj vy ste učebnou látkou. Aký to bol pocit, keď vám to oznámili?

Nijako to nepreceňujem, som bývalý učiteľ a viem, čo deti o spisovateľoch hovoria pri tabuli. Často sú to pekné hlúposti :). Ja som ako študent tiež opisoval čitateľské denníky od svojich spolužiačok a nechcel by som sa dožiť toho, že ma budú čítať iba preto, lebo ich k tomu prinútia.

Ale áno, priznám sa, že je to aj pocta, je to príjemné. Vypovedá to o niečom, je to potvrdenie toho, že sa mi splnilo, čo som si želal, že som naozaj spisovateľ. Toto je jeden z rukolapných dôkazov.

Momentálne máte rozpísanú knihu poviedok. Je ľahšie písať román alebo poviedku?

Zbierka poviedok je ľahšia, ak máte dosť nápadov. Pre mňa je poviedka momentálne vzhľadom na moje problémy s pamäťou ľahší žáner. Udržať v hlave konštrukciu románu, kompozíciu a vzťahy medzi postavami je náročné. Veľmi mi s tým pomáha redaktorka z vydavateľstva a musím si robiť veľmi podrobný nákres, pavúka vzťahov. Zakaždým začínam tým, že si čítam, čo so už napísal. Ak som na stránke 120, tak musím prečítať 120 strán, aby som mohol pokračovať. Pri poviedke to je jednoduchšie, tá má iba pár stránok.

Jeho najnovšia knižka skrýva dve vtipné novely o vzťahoch. 4 fotografie v galérii Jeho najnovšia knižka skrýva dve vtipné novely o vzťahoch. Zdroj: Ikar

Lenže na zbierku poviedok potrebujete viac príbehov.

To áno, desať poviedok, desať príbehov. Na román jeden. Román zasa poskytuje príležitosť na rôzne dejové peripetie. Pri poviedke stačí napríklad dobrá pointa.

Často chodíte medzi svojich čitateľov. Nájdete si čas aj na besedy v školách?

Veľmi častý scenár je taký, že dopoludnia čítam na nejakom gymnáziu a popoludní v knižnici pre dospelých.

Sú to vyslovene iba čítačky, alebo robíte aj besedy?

V prevažnej väčšine sa to kombinuje, je to prirodzené. Ľudia sa väčšinou chcú aj pýtať.

Na čo bývajú zvedaví najviac?

Či je román autobiografický a nakoľko. V podtexte je vždy cítiť, že chcú vedieť, či je erotická scéna na strane 65 pravdivá. Už som si zvykol a nad žiadnou otázkou sa nepohoršujem. Niektoré sú duchaplnejšie, iné menej, ale mojou úlohou nie je ich kádrovať.

Aj to je talent, na každú z nich nájsť vhodnú odpoveď. Darí sa to zakaždým?

Nechcem byť neskromný, ale už to robím 30 rokov, takže máloktorá otázka ma privedie do rozpakov.

No musí byť nejaká, ktorú si pamätáte i po rokoch.

To áno, raz som bol na jednej základnej škole v Zlíne. Prihlásil sa chlapec, asi tak deväťročný, a opýtal sa – pán spisovateľ, stalo sa vám niekedy, že ste na besede spadli? Bola to absolútne originálna otázka, nikdy som lepšiu nedostal.

Čo ste mu odpovedali?

Podarilo sa mi zareagovať pohotovo, povedal som, že na besede nie, ale po besede áno. Lebo sme už niečo vypili...

Obracajú sa na vás začínajúci autori so žiadosťou o radu, posúdenie rukopisu, o názor?

Áno, a ja ich vždy sklamem. Nie je v mojich silách čítať stovky strán rukopisov. Dnes je veľmi ľahké poslať niekomu rukopis mailom, na to stačí jeden klik. No čítať ich naozaj nemám čas. Našťastie, sú ešte aj dnes vydavateľstvá, ktoré vyhľadávajú mladých autorov, máme v Česku literárne časopisy.

Poslať poviedku do časopisu je najjednoduchšia cesta ako začať. Dá sa tým vybudovať počiatočné renomé. Keď potom autor príde do vydavateľstva a povie, že už mu uverejnili pár poviedok v literárnom časopise, tak je jeho pozícia o niečo lepšia.

Vy ste po dlhých rokoch zmenili vydavateľstvo, prešli ste do Ikaru. Ste spokojný?

Isteže, no vzhľadom na to, že kúsok od nás sedí slečna z Ikaru, ani nemôžem povedať nič iné (smiech). Mohol by som byť podozrivý zo servility, skutočne však musím skonštatovať, že tu sa to robí úplne inak a na inej úrovni. Najvážnejším dôvodom, kvôli ktorému som sa rozhodol pre zmenu, boli propagácia a distribúcia a tu to funguje.

Vaša novinka Muž a žena sa už v čase predpredaja dostala medzi bestsellery. Tŕpne aj taký úspešný autor ako vy pri každom novom titule, či sa na trhu uchytí, alebo tak trochu očakáva úspech?

Veril som, že predaj bude dobrý. Najmä po tom, čo som videl spôsob propagácie. Po Prahe jazdili autá polepené reklamou na knihu, videl som plno reklám v metre, a tak som dúfal, že to bude dobré. A prvé čísla reálneho predaja sú naozaj optimistické. Takéto skúsenosti som v minulých rokoch nemal.

Keď cestujem po republike na čítačky, pýtam sa vždy miestnych kníhkupcov, ako sa moje knihy predávajú. A, žiaľ, často som počul to isté – my vašu knižku nemáme. Nie je možné robiť distribúciu tak, že jeden z najznámejších autorov nemá v predajniach na pultoch knihy! To sa potom nemôžeme vôbec baviť o číslach predajnosti niekde v Benešove.

Robievate si často takúto kontrolu v predajniach?

To, že chodím do kníhkupectiev, neznamená, že si ukájam svoju márnomyseľnosť. Má to skutočne iba za cieľ overiť si funkčnosť distribúcie. Moje dcéry by vám potvrdili, že sa vlastne hanbím chodiť do obchodov s knihami, najmä vtedy, ak sú tam vystavené pyramídy mojich kníh a mám veľkú fotografiu vo výklade. Naozaj nie som exhibicionista a nerobí mi to dobre. Radšej počkám niekde v kaviarni vedľa, kým si dcéry niečo vyberú.

Nie je to nič nelegitímne, ste jeden z najúspešnejších českých autorov, máte na konte vyše tridsať kníh, preklady do mnohých jazykov, sfilmované knihy, dokonca aj divadelné inscenácie...

Občas, keď mám nábeh na depresiu, tak si to takto opakujem :).

V každom rozhovore sa vás znova pýtajú na vašu, nazvime to, zdravotnú príhodu z decembra v roku 2012. Praskla vám vtedy aorta, čo je život ohrozujúci stav a málokto ho prežije. Nie je tajomstvo, že ste sa s tým ťažko vyrovnávali. Je to už viac ako päť rokov a všetci vám to stále pripomínajú. Viem si predstaviť, že vás to obťažuje. Nechcete na túto tému vyhlásiť embargo?

Na jednej strane chápem, že sa na to stále pýtajú. Hovoril som o tom už tisíckrát, konkrétny novinár však o tom nemusel čítať. Alebo mu to je známe, no predpokladá, že nie všetci čitatelia sú informovaní. Alebo mu jednoducho jeho šéf prikázal, aby sa ma na to opýtal.

Chápem to, ale chápem i podráždenosť iných čitateľov, ktorí to čítajú už desiaty raz a majú pocit, že mám potrebu neustále sa tým zaoberať a exhibovať. Tak to naozaj nie je. Ale keby som odmietol odpovedať, znelo by to zasa nepriateľsky a povýšenecky. Tak odpovedám a často sa opakujem, nič sa nedá robiť.

Michal Viewegh 4 fotografie v galérii Michal Viewegh Zdroj: Ikar

Ja som skôr myslela na vás, nie, čo to vyvoláva v čitateľoch. Na vašu duševnú pohodu.

Mňa už tá téma nebaví, všetko som k nej už povedal. Myslím, že dnes už som niekde inde. Chápem, že je to výnimočná životná skúsenosť a ľudí to zaujíma. Ja si tiež rád čítam príbehy iných pacientov. Keď sa mi to stalo, nebol som schopný čítať iné knihy, iba podobného typu.

Dlho ste boli odporcom sociálnych sietí, no už to nie je pravda. Veselo komunikujete s fanúšikmi. Ako ste túto novinku prijali do svojho života?

Zvykám si na to so škrípajúcimi zubami. Nechcem pôsobiť ako fanatický odporca pokroku, uznal som, že je to nutnosť. Bolo naivné búriť sa proti tomu a ignorovať to, lenže stále sú tu vedľajšie efekty, s ktorými sa neviem zmieriť. Nabaľujú sa ľudia a firmy, ktoré tam nechcem mať. A navyše, komunikácia na sociálnych sieťach je vynútená a plytká.

Nedávno ste oslávili narodeniny. Dali ste si nejaký darček?

Sám sa obdarovávať nezvyknem.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×