Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Padnutý meteorit, národný park, chalúpka deduška Večerníčka: malá východná obec je plná krás

01.05.2018 (17/2018) V obci Nová Sedlica, otázne je, či na začiatku, alebo na konci slovenského sveta, vyhrávajú záujmy ochrany prírody nad ľudským žitím.
Padnutý meteorit, národný park, chalúpka deduška Večerníčka: malá východná obec je plná krás
19 fotografií v galérii
Nová Sedlica. Najvýchodnejšia cesta na Slovensku vedie sem.
Autor fotografie: Vladimír Kampf

Nová Sedlica je najvýchodnejšou slovenskou dedinou. Z pohľadu od hlavného mesta je vysunutá kdesi na konci sveta za vodnou nádržou Starina na konci asfaltky. Ďalej a východnejšie sa už dostať nedá.

Lenže z pohľadu merania času to nie je obec na konci slovenského sveta, ale na jeho začiatku. Sem dopadajú prvé slnečné lúče na našu krajinu. Z jedného pohľadu tu dávajú líšky dobrú noc a z druhého zasa dobré ráno. Líšku má Nová Sedlica v obecnom erbe.

Starosta Vasiľ Dinič (58) hovorí, že to v minulosti mohol byť pokojne aj medveď, ktorý keď sa zobrazí na štyroch nohách, môže pri znovuobjavovaní nejasných historických symbolov vyzerať aj ako líška. Hneď šalamúnsky dodáva, že kmotričku v erbe môžu mať aj preto, lebo tunajšie ženy dokážu byť pekné líšky. „Ale, to asi všade,“ máva rukou.


Obecné kuriozity

  • Neďaleko Novej Sedlice padol najväčší ľudstvom zaznamenaný meteorit v Európe. V roku 1866 spôsobil rozruch, keď tristokilogramové teleso z vesmíru zahučalo v masíve Stinskej pri obci Kňahyňa na dnešnej Ukrajine.
  • Národný park Stužica, vyhlásený v roku 1965, je najväčším slovenským pralesom. Najmohutnejšia jedľa tu má obvod kmeňa 518 centimetrov. Päťdesiat metrov vysoké stromy sa tu dožívajú až 300 rokov.
  • V informačnom stredisku Národného parku Poloniny vystavujú okrem drevín aj skamenelinu červa starú tridsať miliónov rokov.
  • Drevený Kostol sv. Michala archanjela z roku 1764 začiatkom 70. rokov 20. storočia rozobrali, previezli a stal sa dominantou skanzenu v Humennom.
  • Posmrtnú slávu si užíva Medová baba Žofia Maťašovská, ktorá predávala med až do známej pernikárne v Pardubiciach. Pôvodom Poľka podľa niektorých údajne kolaborovala s banderovcami, čo názorovo rozdeľuje dedinu na jej priaznivcov a „opovrhovateľov“.
  • Nad dedinou na vrchu Kremenec, 1 210 metrov nad morom, je trojhranica Slovenska, Poľska a Ukrajiny.

Malé a veľké deti

V časoch najväčšieho rozmachu mala dedina takmer 800 obyvateľov. Dnes ich je sotva 300. „S mladými ľuďmi je to tu zlé, aj keď sa radi pochválime mladými rodinami,“ hovorí starosta.

„Máme tu dokonca tri mladé rodiny. A keď to trochu zľahčím, tak aj materskú škôlku pre tridsať detí. Bývajú v dennom stacionári a majú už svoj požehnaný vek. Treba sa o nich starať ako o deti,“ dodáva žartom. „Prerobili sme pre nich bývalú budovu školy.“

Celou dedinou preteká Zbojský potok. 19 fotografií v galérii Celou dedinou preteká Zbojský potok. Zdroj: Vladimír Kampf

Genocída Rusínov

Vasiľ Dinič starostuje už druhé volebné obdobie. Predtým celý svoj život odrobil v sninskom závode Vihorlat. Zostal mu verný až do jeho konca. Zhasol a rozmýšľal, čo by ďalej mohol robiť. Má byt v Snine a v Novej Sedlici dom.

„Chápem, že ľudia odtiaľto odchádzajú. Veď ani ja som tu nebol. Niektorí susedia tu už nemajú ani trvalý pobyt. V minulosti aspoň základ obyvateľov pracoval v tunajších lesoch a na družstve. Dnes je príležitostí zúfalo málo.“

Za pracovným zúfalstvom je aj smola, že Nová Sedlica je najviac chráneným územím na Slovensku.

„Znie to dobre, no máme z toho... Nič. Kataster obce je 3 300 hektárov. Každá obec žije z podielových daní a z daní z pozemkov. Štát však prijal zákon, podľa ktorého za pásmo ochrany prírody štvrtého a najvyššieho piateho stupňa nikto neplatí daň obciam. Nová Sedlica tak prichádza ročne o 4 000 eur.

Máme tu pralesy, máme sa čím chváliť, chcú nás do UNESCO, aj diplom Rady Európy sme dostali. To všetko však živí niekoho niekde inde a nie tu. Tu to nefunguje a ľuďom to len sťažuje život. Len 480 hektárov výmery lesa obce tvorí urbariát. Zvyšok sú štátne lesy.“

Kto chce zarobiť, musí odísť za vodnú nádrž Starina. Pracovných príležitostí je v oblasti pred konečnou zastávkou zúfalo málo.

Keď príde reč na turizmus, starosta opäť krúti hlavou. „Turisti sem prichádzajú ráno, nechajú auto na parkovisku, poprechádzajú sa a večer idú preč. Treba po nich pozbierať plastové fľaše a obaly. To je jediné, čo z nich obec má. My tu totiž nemôžeme ani nič robiť.

Aj keď sme chceli niečo pre turizmus vybudovať, narazili sme na problém. V obci nie je verejný vodovod a sme v oblasti prísnej ochrany prírody a vody. Priehrada Starina je pritom zdrojom pitnej vody pre kus východného Slovenska. Sedíme na pitnej vode a máme paradoxne problém s vodovodom.“

Obec okrem zákona o ochrane prírody chránia aj policajné hliadky. Schengenská hranica s Ukrajinou je neďaleko. Už to tu síce nie je utečenecké korzo, no množstvo hliadok zostáva v pohotovosti. Za dve funkčné obdobia starostu Diniča musela dať obec pochovať dva kostrové pozostatky tiel, ktoré našli v lese v katastri.

„Chránia nás aj vlci,“ dodáva starosta ďalšieho výrazného ochrancu. „Občianske združenie Vlk tu hovorí do všetkého. Snažím sa s nimi komunikovať v rámci zákonných povinností. Žiaľ, na každú sprostosť tu musím zvolať rokovanie všetkých dotknutých vrátane občianskeho združenia, ktoré tu má záujmy.“

Starosta Vasiľ Dinič. 19 fotografií v galérii Starosta Vasiľ Dinič. Zdroj: Vladimír Kampf

Podľa starostu všetky obmedzenia a zákazy ľudia nad Starinou vnímajú ako tichú, akoby nenásilnú genocídu Rusínov.

„Čo tu už máme robiť, keď nič nemôžeme a do všetkého nám hovoria odkiaľsi zvonka? Trojtisícovú dolinu najprv vysťahovali pre vodu, aby vybudovali Starinu a zvyšok odíde pre ochranu prírody. Len preto, že sme sa ako Slovensko zaviazali prísne chrániť prírodu za každú cenu.“

Miesto ľudí medvede

Najväčším zamestnávateľom je Lesopoľnohospodársky majetok Ulič. Z obce však zamestnáva len niekoľko ľudí. V minulosti tu kosili, orali, siali, fungovala aj družstevná maštaľ.

Podľa starostu by pomohlo, keby starý gazdovia vstali z mŕtvych. „Lenže keby sa to aj stalo, tak by po všetkých komplikáciách a zákazoch išli zaľahnúť naspäť na cintorín. Každému mudrlantovi by som za euro prenajal kus vlastnej pôdy, nech si sem príde žiť v súlade s ochranou prírody a so všetkými tými predpismi a nariadeniami. Mohol by si vykopať zemľanku.

Myslím, že keď tu ľudia žili a dovolili im dýchať, bolo to oveľa viac s prírodou ako teraz. Mali sme lúky, pasienky, medze. Dnes je všetko zdevastované a aj päťdesiatročný les vyhlasujú za prales. Projekt je projekt.“

V minulosti sem chodievali poľovať papaláši. Aj teraz je to tu zaujímavý poľovný revír. Hovorí sa, že tu končia aj problematické kontajnerové medvede, ktoré odchytávajú a vozia sem. Žeby tu raz ľudí vystriedali medvede?

Okrem medveďov sem prišiel aj slávny český hokejový brankár Dominik Hašek. Nevedel si vynachváliť tunajšiu prírodu a svätý pokoj.


Chalúpka deduška Večerníčka

Uprostred dediny stojí domček pripomínajúci chalúpku deduška Večerníčka. Národná kultúrna pamiatka roky chátrala pre nevysporiadané dedičstvo. Triapolárový pozemok má 64 vlastníkov. Obci sa podarilo dotlačiť ich k tomu, že dali splnomocnenie na jej spravovanie. Starosta s kamarátmi ju svojpomocne provizórne zakryli, aby do nej netieklo a aby nechátrala.

V súčasnosti uvažujú, že ju presunú na čisto obecný pozemok a s pomocou RTVS v nej urobia múzeum. S presunutím to nebude až také zložité. Pôvodný dom, ktorý stál na mieste chalúpky, vyhorel. Rodina si na jeho miesto presunula za pomoci niekoľkých párov volov bývalú šopu, ktorá nemala základy. Stala sa z nej obdivovaná chalúpka.

Chátrajúca chalúpka deduška večerníčka je jednou z dominánt obce. 19 fotografií v galérii Chátrajúca chalúpka deduška večerníčka je jednou z dominánt obce. Zdroj: Vladimír Kampf


Čiperní sedemdesiatnici

S Novou Sedlicou to nie je stratené, akoby sa zdalo. V obci funguje folklórny súbor Ľude spud Beskyda. Ich najväčším úspechom bol doteraz program zostavený z tradícií sviatkov narodenia Krista. Je zdokumentovaný aj vo filme, na ktorý prišlo počas premietania v Snine šesťsto ľudí. Vypredané. Viac sa ich nezmestilo.

Vedúcou súboru je Martina Zimovčáková (35), z jednej z troch mladých rodín, ktorými sa starosta pýši. V súbore účinkujú a tancujú nielen deti, ale aj sedemdesiatroční. Podľa starostu je núdza o chlapov.

„Našťastie, dvaja čiperní páni okolo sedemdesiatky to zachraňujú. Dokážu podávať neuveriteľné výkony,“ chváli starosta.

Martinin otec pochádza z Novej Sedlice a mama z vedľajšej dediny, zo Zboja. Odišli bližšie za prácou do Sniny. Martina sa však vydala naspäť do Novej Sedlice.

„Miliónkrát som už počula otázku, či to bolo dobré rozhodnutie presťahovať sa z mesta na dedinu, kamsi na koniec sveta. Človek je doma tam, kde má rodinu a kde sa cíti dobre. Snina nie je až také veľké mesto, aby som mala čo ľutovať. Máme auto, dostaneme sa kamkoľvek. Pre starších ľudí je to isto ťažšie. Lekár je najbližšie v Uliči. Ja tu mám manžela a dve deti a žije sa nám tu dobre,“ hovorí spokojne.

Vďaka súboru je v obci o zábavu postarané po celý rok. Organizujú festivaly, podujatia, oslavy. Súťažia vo varení trených pirohov.

„Niekedy je toľko toho, že neviem, kde mi hlava stojí. Keď nie sme tu, chodíme na zájazdy po Slovensku a aj do okolitých krajín. Máme čo ukázať. My nie sme ,najposlednejšia‘ dedina, my sme predsa úplne prvá. Žije to tu a závidia nám aj okolité obce.

Podarilo sa nám dať ľudí dokopy. Do súboru sa nám prihlásili rodáci zo širokého okolia. Švagor pomáha s organizáciou, sestra robí hudobné úpravy. Pomáha mi aj Stanislava Šiškanová, ktorá je naša odborníčka na tance a scenáre.

Fungujeme tri roky. Zatiaľ sme nemali čas na autentický miestny folklór. Vystupujeme s tým, čo nám pasuje z najbližšieho okolia. Začalo to tým, že sme zaspievali na festivale a potom sme sa už nevedeli zastaviť. Starší hovoria, že pri nás omladnú,“ smeje sa.

Martina je učiteľka. Učí v najbližšej škole v Uliči. V Novej Sedlici jej nič nechýba. Ak sa im zachce, urobia si aj kino alebo divadlo. Škoda len, že turisti im sem nosia toľko bordelu. „Manžel chodí každý týždeň z lesa s igelitkou plnou odpadkov.“

Masrtina Zimovčáková s deťmi Matejom a Michalom a manželom Michalom. 19 fotografií v galérii Masrtina Zimovčáková s deťmi Matejom a Michalom a manželom Michalom. Zdroj: Vladimír Kampf

Po robote robota

Juraj Biga (90) nikdy z Novej Sedlice neodišiel navždy. Chodil pracovať, kde sa dalo, po celom Československu, rovnako ako chodia dnešní mladí ľudia do sveta.

„Tu som sa narodil a tu žili aj moji prarodičia. Voľakedy sme sa viac narobili. Naša pôda nie je ktovieaká. Čo sme si zarobili, to sme mali na obživu. Keď sme mali k poliam aj kravu, dokázali sme si pekne žiť. Bolo z čoho variť.

Keď nebolo mlieka a mäsa, bolo biedne. Ľuďom sa darilo všelijako. Mohli tu mať Židia obchody, keď obyvatelia nemali peniaze. Kedysi sme sa cítili ako páni, len keď sme mali poriadne topánky,“ spomína.

Ešte za Uhorska a neskôr aj za Maďarska tu lesy nikto nechránil. Postavili úzkokoľajku a drevo odvážali vo veľkom. Lesní robotníci jedli kukuričnú kašu.

Najstarší Novosedličan sa stal sám od seba obecným kronikárom. Snaží sa zapísať všetko, čo sa v dedine udeje. Deň po dni. V Novej Sedlici zakladal futbalový klub a podieľal sa na stavbe štadióna.

Istý čas staval železnice v Česku. „Neskôr som staval fabriky na všeličo. Medzi iným aj Chemko Strážske. Nakoniec som budoval cesty tu v okolí. To mi už bolo lepšie, ako keď som bol v Česku. Musel som sa sem vracať a pomáhať s kosením a hospodárstvom. Vždy, keď som prišiel z roboty, čakala ma zasa robota. Preto bolo lepšie mať prácu čím bližšie pri dome,“ smeje sa.

Stalo sa, že manželku presviedčal, aby sa odsťahovali k Českým Budějoviciam. Odmietla to. Že tak ďaleko nepôjde.

„Ani keď mi núkali byt o kus bližšie, nešla. Postavil som kopu fabrík, z ktorých už funguje len máloktorá. Všetko ide dole vodou. Všetko rozkradli. V Chem- lone robilo 6 000 ľudí. Bolo radosť pozerať sa na dievčatá, ktoré s nami nastupovali do zmeny.“

Juraj Biga si vzal za svoju obecnú kroniku. 19 fotografií v galérii Juraj Biga si vzal za svoju obecnú kroniku. Zdroj: Vladimír Kampf

Ubíjajúca samota

V jednom z dvoch malých obchodov predáva Jarmila (46). Okrem toho, že pracuje v obchode, je často aj akýmsi obecným psychológom, ktorému sa prichádzajú väčšinou starší osamelí obyvatelia vyrozprávať.

„Trápi ich najmä zdravie. Takmer všetci moji zákazníci majú vysoký dôchodkový vek. Aj tovar v obchode im musím prispôsobovať. Samota je asi najväčší problém. Chodia za mnou niekedy len s jednoduchou otázkou – čo uvariť? Len aby sa mali s kým porozprávať.“

Podľa predavačky je úplne jedno, kde človek žije, či tu, alebo v Bratislave. Dôležité je mať prácu a mať z čoho žiť.

„Vážnou prekážkou je cesta do mesta. Najmä, keď má človek problém so zdravím a musí dochádzať k lekárom na vyšetrenia. Autobusom do Sniny to trvá hodinu a štvrť tam a hodinu a štvrť naspäť. Treba si vybrať dobrý spoj, aby človek necestoval dve a pol hodiny cez všetky údolia a dediny.“

Starí ľudia väčšinou čakajú na svojich príbuzných, ktorí odišli za prácou. Tí prídu aspoň občas.


Historické zaujímavosti

Najstarší písomný záznam o Novej Sedlici objavili v daňovom registri z roku 1585. V minulosti tu bývalo rušno. Stáli tu vodný mlyn, vodná píla, valcháreň. Fungovali krajčírstvo, kolárstvo a kamenárstvo. Obec patrila viacerým rodinám. V roku 1784 ju vlastnil Štefan Csáky. Predal ju Lobkovicovcom. Posledným známym vlastníkom bol Rudolf Serény. Počas svetových vojen tu bývala nárazníková zóna, v ktorej prebiehali ťažké boje. 

Murovaný kostol nahradil malebnú drevenú stavbu. 19 fotografií v galérii Murovaný kostol nahradil malebnú drevenú stavbu. Zdroj: Vladimír Kampf

Anketa

Ján (29)

Som zo Sniny, ale moji rodičia pochádzajú z Uličského Krivého a zo Zboja, čo je cestou sem. Vyrastal som tu. Nová Sedlica má nádherné prostredie, krajšie ako Vysoké Tatry. Jediné, čo tu chýba, je práca. Za minulého režimu malo zamestnanie veľa ľudí a vždy tu žili v pohode a súlade s prírodou. Keby bola práca, tak ani ja by som neváhal zostať.

Lukáš Šebák (25)

Bývam v bytovke. Napriek tomu, že musím chodiť pracovať za hranice Slovenska, je to stále môj domov. Vraciam sa sem za rodinou na sviatky. Pracujem v Holandsku a robím, čo príde. Je to tam lepšie platené. Víkendový život je tu perfektný, no prežiť je veľmi ťažko. Sme odkázaní odchádzať do sveta. Keby sa tu dalo zarobiť, bol by tu raj na zemi.

Michal Sidor (29)

Momentálne pôsobím v Žiline, no mám tu trvalý pobyt. Chodievam si sem oddýchnuť k dedovi. Je to obrovský rozdiel prísť z mesta sem. Zdalo by sa, že si sem chodím oddýchnuť ničnerobením, no to nie je pravda. Pomáham dedkovi. Aj manuálna práca je relax.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×