Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Tamara Šimončíková Heribanová: Slovenské kroje sú v celosvetovom meradle absolútne výnimočné

02.04.2018 (13/2018) V úcte k tradíciám. Presne tak žije spisovateľka Tamara Šimončíková Heribanová (32), podľa ktorej je slovenský kroj dokonalým zhmotnením nášho kultúrneho dedičstva.
Tamara Šimončíková Heribanová: Slovenské kroje sú v celosvetovom meradle absolútne výnimočné
10 fotografií v galérii
Je presvedčená o tom, že slovenské kroje sú v celosvetovom meradle absolútne výnimočné.
Autor fotografie: Archív T. Š. H.

Kedy vás po prvý raz chytilo za srdce folklórne umenie?

Pamätám si na chvíľu, keď som bola malá a môj tatko, konzervatorista, bývalý lúčničiar, zobral do rúk krásne vyrezávanú fujaru a zahral na nej tóny ľudovej piesne. Moja mamka celé dospievanie i roky počas štúdia na univerzite pôsobila vo folklórnych súboroch Trenčan a Technik.

K folklóru som pričuchla počas detstva na dedine u starkých v Hornej Strede. V tom čase chodievali staršie ženy oblečené do krojov na nedeľné omše. Babička mi veľmi skoro začala vysvetľovať, že v rámci tradičného odevu má všetko svoj hlbší zmysel. Každá krojová súčiastka má svoj príbeh, svoje miesto v celku, nosenie ktorej je podmienené striktnými pravidlami.

V našich končinách ste v bežných ľuďoch prebudili opätovný záujem o kroje. S akými otázkami sa na vás obracajú?

Na mojom instagrame z občas zverejňujem videá a fotky, ktoré dokumentujú čistenie starého pôvodného kroja, ktorý sa mi dostane do rúk. Ľudia mi píšu s prosbou o radu v otázkach skompletizovania krojových súčiastok.

Iní potrebujú lokalizovať veci, ktoré sa k nim dostanú, alebo v posledných rokoch sa stretám i s otázkami, kto je spoľahlivý poctivý výrobca krojov, kto sa na aké regióny špecializuje. Často sú to Slováci žijúci v zahraničí, ľudia, ktorí napriek tomu, že žijú stovky kilometrov od Slovenska, na svoju rodnú hrudu nezabudli, naopak, domov, Slovensko, si nosia v srdci.

Výroba krojov je náročná a tvorcovia postupne umierajú. Alebo?

Pravdaže by boli mnohé definitívne vytratené, zabudnuté, doslova vymiznuté, ak by neexistovalo zopár ľudí, ktorí sa roky tejto oblasti pokorne a odhodlane venujú. Momentálne zaznamenávame boom okolo tradícií, kde sa často dostávajú k slovu i takí, ktorí sú síce hluční, ale ten hluk nestojí na reálnych pilieroch.

Nachádzame sa v čase, keď sa síce pekne a často skloňuje slovo tradícia, ale mnohí ostanú len pri tom slove. Ale to už v 30. rokoch minulého storočia povedal Tomáš Garrigue Masaryk: „Máme plné ústa tradice, ale poznat ji, to ne.“

Uvediem príklad, ktorý jeho citát dostáva do pomerne zaujímavej súvislosti s dneškom. Ozval sa mi jeden pán, že by mi rád predal veľmi vzácny kompletný kroj z Ábelovej. Kto sa vyzná v krojoch, vie, že sú isté časti Slovenska, odkiaľ získať autentický kroj v kompletnej zostave, je takmer nemožné.

Pochopiteľne som bola zvedavá, ak by som kroj nekúpila, chcela som ho aspoň vidieť, prípadne s jeho zvolením si súčiastky zdokumentovať. Pán stál pred svojím luxusným autom, ktoré bolo natlačené igelitkami. Otvoril dvere, vysypal z nich na zem vyše storočné krojové súčiastky. Tvárila som sa indiferentne, vnútorne zhrozená, čo sa to len predo mnou deje.

Každý z tých kúskov mal svoju nielen historickú, estetickú, ale i vyložene regionálnu, národnú hodnotu, pretože išlo o komponenty, ktorými dnes už nedisponujú ani obce, z ktorých dané kúsky pochádzali. Pán bol sebavedomý, prehadzoval oplecká, brusliaky, krajce, potom otvoril kufor auta. Ešte aj tam sa nachádzalo naše národné dedičstvo.

Na Tamarinej výstave. Monika Miškovičová Szabová v tekovskom kroji (zľava), Jozefína Mäsiarová v tekovskom kroji (sprava) a Mária Svetiková v kroji z Detvy. 10 fotografií v galérii Na Tamarinej výstave. Monika Miškovičová Szabová v tekovskom kroji (zľava), Jozefína Mäsiarová v tekovskom kroji (sprava) a Mária Svetiková v kroji z Detvy. Zdroj: Petra Hurai

Kus našej histórie porovnateľnej so súčasným haute couture, najvyšším umením krajčírstva. Pán naceňoval, padali astronomické sumy, na otázku, odkiaľ to má, odpovedal, že po svojej babke, že tradícia sem a tradícia tam, veľmi vzácne, veď to je ten slovenský kroj a teraz i v móde. Potom opäť tá odvolávka na babičku, aj keď tie kroje pochádzali z rôznych dedín.

Jeho babička stopercentne nežila vo všetkých tých dedinách, nebola ani zberateľka. Ak by si pán ctil tradíciu, nemohol by s týmito vzácnymi kúskami takto narábať. Som ale naozaj šťastná, že sa za posledné roky otvorila a roznietila téma tradícií, zvyklostí, krojov, avšak otvorili sa brány i rôznym špekulantom. Dnes viem, že i zlodejom, ktorí sa na tejto veľmi citlivej téme priživujú.

A teda späť k otázke. Áno, sú tu ľudia, ktorých si hlboko vážim, remeselníci, uchovávatelia tradície, napríklad pani Zuzana Tajek Piešová, ktorá desaťročia zachraňuje kroje a vždy vie pomôcť či poradiť, Iveta Smileková z Detvianskeho ľudového umenia, zberateľ Stano Talapka, Hriňovčan Lukáš Jurčo, ktorý sa venuje výrobe kožúškov a pochopiteľne výskumu, a Tomáš Mrázek, etnograf, reštaurátor a výrobca krojov, a mnohí iní.

Ktorý kroj vo vašej zbierke je najvzácnejší a ktorý má pre vás najväčšiu sentimentálnu hodnotu?

Veľmi vzácny kroj je pre mňa kompletný sviatočný kroj zo zaniknutej obce Turie Pole. Tento kroj nebol na výstave mojej zbierky, keďže som ešte stále vo fáze hľadania korektných informácií o krojoch z obce pri Hornom Tisovníku, ktorá zanikla v dôsledku zriadenia vojenského obvodu Lešť.

Doma v Bratislave mám na pracovnom stole zarámovaný portrét neznámej ženy v sviatočnom kroji z tejto obce. Do dnešného dňa som nevidela v rámci ženského odevu nič krajšie a prepracovanejšie. Naše ženy mali nesmierne vycibrené estetické cítenie. Navyše, to čo nosili, samy vytvorili.

Ďalší kroj, ktorý má pre mňa veľkú hodnotu, je vyše storočný kompletný kroj z obce Torysky ležiacej pri Levoči. Ani tento kroj nebol súčasťou výstavy. Nebola som schopná správneho ustrojenia, pretože je veľmi komplikované. Vďaka folkloristke Lenke Židovej z folklórnej skupiny Pirečko sa nám podarilo tento kroj obliecť a odfotiť.

Lenka ma doň ustrájala vyše dvoch hodín, veľa mi o ňom rozprávala a ešte i doplňujúce informácie, získané od svojej babičky, spísala a poslala. Dodnes sme v kontakte a za takých mladých nesmierne šikovných a zanietených ľudí som vďačná. A potom sú pre mňa veľmi vzácne kroje od mojej babičky a ľudí z Hornej Stredy, kde babička dodnes žije. To ona všetko naštartovala.

Ako sa dá určiť cena takého kroja?

Hovoriť o krojoch v spojitosti s finančnou hodnotou je veľmi ťažké a nerobím to. Rozumiem však, že to mnohých zaujíma. Na cenu pôvodného kroja vplýva to, či je kompletný, korektne zostavený, či je v dobrom stave a, pochopiteľne, či spadá do kategórie raritného výskytu, alebo je tento typ kroja pomerne dobre zastúpený.

Napríklad kroje z okolia Piešťan sú mimoriadne bohato vyšívané a vzácne pre svoju prepracovanosť, lenže, keďže si tento typ dávali v medzivojnovom období i neskôr šiť národne uvedomelé meštianky na zákazku, je ich pomerne dosť, teda dá sa ešte komplet aj v dnešnej dobe zohnať. Ich cena nie je preto napriek veľmi bohatému vyšívaniu až taká vysoká ako v prípade kompletného kroja z Trenčianskej Teplej či Čataja.

Hornostredský vyšívaný kriezel sa k nej dostal v zúboženom stave. To, ako bol okolo krku ustrojený, či smeroval k tvári alebo ramenám, prezrádzalo, či je žena voľná alebo zadaná. 10 fotografií v galérii Hornostredský vyšívaný kriezel sa k nej dostal v zúboženom stave. To, ako bol okolo krku ustrojený, či smeroval k tvári alebo ramenám, prezrádzalo, či je žena voľná alebo zadaná. Zdroj: Welin Nagyová

Kroje považujete za slovenské haute couture. Prečo?

Je to pre ich výnimočné spracovanie, použité techniky, ako je vyšívanie rôzneho druhu, paličkovanie, háčkovanie, pretkávanie, riasenie. V iných krajinách je roky normálne prísť v kroji na najvyššie spoločenské udalosti, keďže podľa protokolu je sviatočný tradičný odev rovnocenný s večernou slávnostnou toaletou.

Na Slovensku sa s týmto využitím stretáme až posledné roky, ak neberieme do úvahy minulé storočie, keď meštianky usporadúvali plesy v krojoch. Sama som to zažila. Keď som na Ples v opere prišla v róbe, súčasťou ktorej boli pôvodné krojové súčiastky, v českých médiách písali, že nosiť kroj do spoločnosti, do národného divadla, je nevhodné.

Pamätám si, že pred dvoma rokmi prišiel na maturity chlapec v kroji, folklorista, a odborníčka na etiketu a protokol, docentka pôsobiaca na filozofickej fakulte, to v médiách zhodnotila taktiež ako nevhodné.

Ale situácia sa zmenila. Veľmi som sa potešila, keď som tento rok videla naše zlaté paralympioničky Heňu Farkašovú s Natáliou Šubrtovou, oblečené v krojoch počas ZPH v juhokórejskom Pjongčangu.

V minulosti ste vyslovili túžbu, aby sa slovenskí dizajnéri viac inšpirovali naším folklórom. Aktuálne chystáte jednu spoluprácu. O čo pôjde?

Odjakživa ma priťahovala obdivuhodná zručnosť a trpezlivosť uchovaná v stopách našich predkov, v predmetoch, ktoré síce stratili svojich majiteľov, často i využitie, no dodnes nesú hrdo svoje vzácne príbehy. Hoci sa zbieraniu starých pôvodných krojov venujem už vyše pätnásť rokov, k magickému svetu kútnych plachiet som sa priblížila až po narodení Emilky.

Získať kútnu plachtu je veľmi ťažké, no mne sa to podarilo, navyše celkom náhodou. Stala som sa jej majiteľkou, ale aj nositeľkou akejsi zodpovednosti dožičiť kútnici záujem ľudí, ktorí o jej existencii a význame dosiaľ nikdy nepočuli.

Pozerala som na moju nádherne červenou priadzou vyšitú ľanovú kútnu plachtu, ktorá istotne zažila veľa detského kriku a smiechu a o niekoľko hodín som ju už rozprestierala pred Lenku Garajovú a Miriam Šichmanovú, majiteľky a dizajnérky zo slovenskej značky Mile. Po pár minútach boli Mirka a Lenka vtiahnuté do sveta rokov minulých.

Aby som bola konkrétna, do 19. storočia, pretože práve vtedy vo väčšine miest na Slovensku tradícia využívania kútnych plachiet navždy zanikla. V centre nášho úsilia bolo nadviazať na výsek magického aspektu materstva v minulosti na území Slovenska a súčasne priniesť modernú, pohodlnú, kvalitnú spoluprácu.

V minulosti sa verilo, že kútna plachta poskytuje ochrannú ruku nad životom, ktorý dala matka tomuto svetu. Odjakživa bola spájaná s magickou ochranou ženy i dieťaťa pred zlými silami, urieknutím, pôsobením negatívnych myšlienok.

Kútnica bola však na mnohých miestach Slovenska využívaná aj na iné účely, napríklad keď žena prežívala hlboký smútok a hľadala vo vlákne oporu, alebo keď pociťovala neprekonateľnú bolesť. I vtedy jej kútnica poskytla úľavu.

Počas našej spolupráce s dizajnérkami zo značky Mile sme pre našu líniu prebrali z pôvodnej zachránenej kútnice ojedinelý motív vyšívanej halúzky symbolizujúci šťastie a lásku v novom živote, tak ako u bábätka, tak i u mamičky.

Spolupráca vyústila do oblečenia pre novorodencov, bábätká, deti a do nočnej košele pre ženu. Napriek tomu, že oblečenie má v sebe červenú výšivku z pôvodnej kútnej plachty, je charakteristické predovšetkým čistými líniami.

Tamara v šatách z tridsiatych rokov, ktoré svojou bohatou výšivkou pripomínajú kroj, ale sú ním len inšpirované. V rukách drží pôvodnú kútnu plachtu zo svojej zbierky. 10 fotografií v galérii Tamara v šatách z tridsiatych rokov, ktoré svojou bohatou výšivkou pripomínajú kroj, ale sú ním len inšpirované. V rukách drží pôvodnú kútnu plachtu zo svojej zbierky. Zdroj: Archív T. Š. H.

Ste lokálpatriotka, študovali ste v zahraničí, napriek tomu ste sa rozhodli žiť a pôsobiť na Slovensku. Aktuálne však žijete v Lisabone. Prečo?

Okolnosti sa často vyvinú tak, že prekvapia hlavných aktérov viac ako ľudí v ich okolí. Bola som presvedčená, že už nebudem žiť nikde inde ako na Slovensku. Veľa rokov som bola kvôli štúdiu v zahraničí a tak viem, ako veľmi mi je vzácny môj domov.

Keďže sme však chceli, aby naša rodina prežívala čo najviac voľného času spolu, rozhodli sme sa pre presun do Portugalska, kde má momentálne Brani gro svojej práce. Už v tom čase sa však objavil aj v mojom živote pracovný priestor spojený so sférou mne veľmi blízkou. Pod hlavičkou magazínu Vogue pracujem na pramennom výskume v oblasti tradičného odevu.

O aký výskum ide?

Ide o veľký projekt, v ktorom sa snažíme získať čo najviac poznatkov o tradičných portugalských krojoch, o remeselníkoch a poslednej generácii, ktorá spomína, ukazuje fotografie, súvislosti.

Snažíme sa priniesť čo najviac informácií o vývoji tradičného odevu, o politických a sociálnych vplyvoch na zmeny v kultúre odievania. Rozprávame sa o symbolike vo výšivke, o správnom ustrojení, ale napríklad aj o tom, že v niektorých častiach bolo nosenie krojov zakázané.

Napríklad na juhu Portugalska v prípade takzvaného bioca podobného tvarom a čiernou farbou burke. Koncom 19. storočia tento druh kroja zakázali nosiť, no ženy ho predsa len potajme nosili doma, až ho neskôr zložili, mnohé spálili alebo vyhodili.

Pátrali sme niekoľko mesiacov aspoň po jednom kuse pôvodného autentického kroja z tejto oblasti a až pred pár dňami sa nám podarilo nájsť človeka, ktorý vlastní jeden kus pôvodného, vyše stopäťdesiatročného.

Ako vníma zmenu prostredia vaša dcérka Emilka?

V Lisabone ja šťastná, ale, samozrejme, rodina chýba. Snažím sa jej vynahradiť to, že nemôže byť so starkými, aj to, že vymenila spôsob života intenzívne prepojený s prírodou, keďže na Slovensku sme denne niekoľko hodín v lese, za mestskú kultúru.

Ďalším aspektom je cudzí jazyk a to, že si uvedomuje, že ľudia naokolo rozprávajú rečou, ktorej nerozumie. Veľa času trávime v anglicky hovoriacom prostredí, všímam si, že angličtina jej je blízka a začína na mnohé veci reagovať. S portugalčinou je to ťažšie.

Aj ja som si hovorila, že by som sa mala pustiť do intenzívnejšieho štúdia, maturovala som totiž písomne i ústne z príbuznej taliančiny. Lenže to bolo dávno.

Momentálne ste na rodičovskej dovolenke, ale čo vaša spisovateľská kariéra?

Mám dokončenú knihu Pendleri, ale, bohužiaľ, momentálne nemám čas na prácne korektúry. Próza by si vyžadovala aspoň trochu voľného času. Keďže vykazuje dosť veľké autobiografické presahy, plynie z toho aj akási prehnaná kritickosť. A mám prerušený doktorát v Ústave svetovej literatúry SAV, ktorý by som určite chcela dokončiť.

Do Lisabonu sa presťahovali, aby mohla byť rodina čo najviac spolu. 10 fotografií v galérii Do Lisabonu sa presťahovali, aby mohla byť rodina čo najviac spolu. Zdroj: Archív T. Š. H.

Blížia sa veľkonočné sviatky. Aké tradície počas nich v rodine uchovávate?

Keď sme boli so sestrou malé, vždy sme sa niekoľko týždňov vopred pripravovali na Veľkú noc. Mali sme vyzdobené okná, predzáhradku, maľovali sme fúkané vajíčka, s mamkou piekli baránka, ktorého sme zdobili. Bol to príchod jari plný eufórie. Tým, že sa roztápal sneh a vo vzduchu bolo cítiť prebúdzanie a znovuzrodenie, boli moje veľkonočné sviatky odjakživa spájané s prílevom energie, slnečných lúčov, s náh- lym dažďom, dúhou a „líznutím“ si z vaječného koňaku.

Máte nejakú príhodu spojenú s oblievačkou?

Raz som bola na Veľkú noc u babičky a keďže bola učiteľka, prišlo ju vždy vyšibať kopec bývalých žiakov. Zvonček zvonil od skorého rána, a keďže pani učiteľku nemohli plnohodnotne vyoblievať a poriadne vyšibať, zameškané realizovali na mladších ročníkoch v rodine.

Keď som sa už asi po štvrtý raz prezliekla a voňala som všetkými možnými kolínskymi z miestnej drogérie, rozhodla som sa pre vzburu. Zobrala som si baterku, deku, knihu, tanier s obloženými chlebíčkami, termosku s čajom a po rebríku som zliezla do pivničného „krechtu“ plného repy a zemiakov. Tam som strávila zvyšok dňa a vyliezla som von až večer.

Strávite tieto sviatky na Slovensku alebo v Portugalsku?

Tento rok ostávame z pracovných dôvodov počas veľkonočných sviatkov v Lisabone. Koncom marca totiž už začíname fotiť prvé fotky s folkloristami a remeselníkmi na severe Portugalska, v mestečku Viana do Castelo. Na Veľkú noc sa presunieme do Lisabonu, priletí za nami moja maminka a sviatky budeme tráviť spoločne. Emilka sa na babičku už veľmi teší.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×