Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Picasso ho nazval najväčším umelcom, akého kedy krajina mala: ceruzkou stvoril Švejka

11.03.2018 (10/2018) Ticho pražskej výstavnej siene Mánes je prerušované záchvevmi smiechu: nežnejším ženským, hlučnejším mužským. No žiaden výsmešný alebo ironický smiech nepočuť. Nebol dôvod. Na stenách viseli obrázky Josefa Ladu.
Picasso ho nazval najväčším umelcom, akého kedy krajina mala: ceruzkou stvoril Švejka
5 fotografií v galérii
Josef Lada svoje detstvo pokladal za šťastné. Vo svojej tvorbe sa k nemu často vracal...
Autor fotografie: ČTK

V apríli 1946 to bola jedna z prvých väčších výstav tohto významného maliara, karikaturistu, ilustrátora, spisovateľa. Umelca, ktorý videl iba na jedno oko a i napriek tomu dokázal svojou tvorbou zaujať Pabla Picassa. Ten o ňom vyhlásil: „Je najväčším umelcom, akého krajina mala.“

Život v jednej izbe

Narodil sa 17. decembra 1887 v dedinke Hrusice vzdialenej 35 km od Prahy. Rodičia boli jednoduchí vidiečania, ktorým boli intelektuálne debaty o umení vzdialené. Nečudo, mali čo robiť, aby zabezpečili každodenné potreby svojich potomkov.

Josef mal brata a dve sestry. Keď prišiel na svet, jeho matka mala 43 rokov. Pamätal si na ňu ako na starú zrobenú ženu, unavenú prácou a starosťami. Trpela neurasténiou, ktorú po nej, žiaľ, zdedil aj on. V neskoršom veku pre pocity úzkosti, ktoré mu spôsobovala, chodil čo najmenej medzi ľudí a viac sa uzatváral do samoty.

Jeho otec bol dedinský obuvník. Doslova drel, aby ako-tak uživil rodinu. Bývali v malom zadlženom dome a v jednej izbe sa varilo, spalo i opravovali topánky.

Osudy jednotlivých členov rodiny tiež neboli idylické – o sedemnásť rokov starší brat František pracoval ako robotník na železnici a tragicky zahynul pod kolesami vlaku.

Zvlášť nešťastný osud postihol sestru Antóniu. Ako mladé a zdravé dievča odišla slúžiť do Prahy. Dostala ťažký zápal ľadvín a domov sa vrátila už len zomrieť. Najmladšia zo súrodencov, Mária, prišla o muža v 1. svetovej vojne. Zostala sama so štyrmi deťmi.

Svoje trápenie si po celý život niesol i Josef Lada. Ako šesťmesačný si nešťastným pádom na otcov obuvnícky nôž poranil pravé oko, na ktoré natrvalo oslepol. Tento jeho hendikep na verejnosť neprenikol, Lada to tajil a len raz spomenul, že od vojenskej služby bol oslobodený pre „očný defekt“.

Tieto tragické stránky života v tom čase ľudia nepovažovali za žiadnu pohromu. Boli zvyknutí, že život nie je jednoduchý, o to viac sa veselili. Ani v Ladovej tvorbe sa nevyskytujú pochmúrne námety. Známe sú od neho len tri smutné obrazy: Krajina pred búrkou, Vodníkova jeseň a Vodník v zime.

Ladov vnuk Josef a pravnuci. 5 fotografií v galérii Ladov vnuk Josef a pravnuci. Zdroj: Hermina Press

Kreslenie nadovšetko

Papier a ceruzku držal v ruke Pepík Ševců, ako v Hrusiciach volali malého Josefa Ladu, azda odjakživa. Kreslil priam vášnivo, pokreslil všetko, čo sa dalo.

Svoje detstvo pokladal za šťastné. Vo svojej tvorbe sa k nemu často vracal a zobrazoval ho priam idylicky. V šiestich rokoch začal navštevovať hrusickú školu. Chodil do nej nerád, rovnako nerád sa i učil. Tvrdá disciplína udržiavaná trstenicou neposednému malému chlapcovi nevoňala.

Na predmetoch, ktoré ho nezaujímali, kreslil pod lavicou obrázky. Napodiv, učiteľ ho za to netrestal. Na Josefovu kresliarsku vášeň upozornil vtedajšieho farára, maliara amatéra, ktorý sa stal jeho prvým učiteľom v odbore výtvarníctvo.

Ladov otec bol na talent svojho syna pyšný, no pre nedostatok financií nepomýšľal poslať ho na výtvarnú školu.

Najprv kníhviazač, potom karikaturista

V roku 1902 odchádza pätnásťročný Josef do Prahy učiť sa za maliara izieb. Drina a hlad ho vyčerpávali, a tak sa po štyroch týždňoch vrátil sklamaný domov. Až v nasledujúcom roku sa odhodlal ísť do učenia ku knihárskemu majstrovi Janovi Karáskovi.

Tento mladý podnikavý človek chápal záujem svojho učňa o kreslenie. Dovolil Josefovi čítať knihy prinesené na zviazanie, alebo po večeroch kresliť. Akurát si musel svietiť vlastným petrolejom.

Počas voľna Lada chodieval po Prahe, z plagátov a obalov kníh vo výkladoch spoznával Mikoláša Aleša, Adolfa Kašpara, ale aj grafické prejavy Švabinského, Brunnera, Bendu. Kupoval si zahraničné časopisy, aby sa zoznámil s tvorbou vtedajších známych karikaturistov.

Nakoniec sa i on odvážil a počas pochôdzok s knihami sa často zastavil v redakciách pražských časopisov, aby spod zástery vytiahol svoje kresby a ponúkol ich na uverejnenie.

Prvý úspech sa dostavil v roku 1904. V literárnom týždenníku Máj mu uverejnili štyri drobné kresbičky. V tom istom roku začal navštevovať maliarske kurzy na umeleckopriemyselnej škole Umprum. Chcel sa stať riadnym denným študentom, no dvakrát ho neprijali.

Po vyučení mal v rukách remeslo kníhviazač-pozlacovač a mohol sa ním dobre uživiť. On sa však rozhodol inak. Chcel stoj čo stoj študovať na umeleckopriemyselnej škole, a tak zostal na voľnej nohe a zarábal si kreslením.

Na tretíkrát ho do školy prijali. No po pol roku štúdia znechutený odchádza. Jednak pre existenčné problémy – študenti bez povolenia riaditeľa školy nemohli publikovať, a tak Lada uverejňoval svoje kresby pod rôznymi pseudonymami, a potom už bol po výtvarnej stránke natoľko vyspelý, že sa mu postupy, podľa ktorých sa na škole tvorilo, protivili.

Zo školy odišiel a nastala tŕnistá cesta po redakciách. Netrvalo dlho a vytvoril svoje prvé ilustrácie pre rozprávkovú knižku Jaroslava Havlíčka Pohádka o Honzíčkovi a zlatovlasé Isole.

5 fotografií v galérii Zdroj: Shutterstock

Po nej nasledovala ďalšia priaznivá okolnosť. Viedenské vydavateľstvo Die Muskete uverejnilo viacero jeho kresieb. A podľa nepísanej logiky, že kto uspel za hranicami, nemusí byť úplne zlý, vzrástol počet jeho zákaziek i doma.

Neskôr získal trvalé miesto v redakcii Karikatury a keď v roku 1911 zanikla, kreslil do známych a uznávaných Humoristických listov. Ešte predtým však bol pre Ladu fatálny rok 1907.

Recesista Hašek a Švejk

Zoznámil sa s bohémom, recesistom, spisovateľom Jaroslavom Haškom. Vymetali pražské hostince nižšej kategórie, chodili do prírody „študovať“ život. Lada sa od Haška naučil po cigánsky tak, že spolu obstojne komunikovali. A to aj vtedy, keď sa to najmenej hodilo.

Okrem rovnakého humoru a názorov na život mali s Haškom ešte niečo spoločné – dobrého vojaka Švejka. V čase vypuknutia prvej svetovej vojny bývali spolu v podnájme a zažívali bohémske časy. Na začiatku druhého roka vojny šiel na odvod i Hašek.

Keď sa vrátil domov, na Ladovu otázku, ako dopadol, len zlostne zašomral: „S umazaným civilistom sa nebavím.“ Odvtedy zaobchádzal s Ladom ako s menejcenným. Na rozdiel od neho musel narukovať, Lada pre zranenie oka bojovať nemohol. Nevideli sa šesť rokov.

Po návrate z Ruska Hašek Ladu v Prahe navštívil, no ich priateľstvo sa už nikdy nevrátilo do starých koľají. Začali však spolupracovať. Lada nakreslil obálku pre zošitové vydanie Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války. Bola to prvá, no zároveň posledná ilustrácia, pri ktorej sa stretli osobne.

Hašek sa z Prahy odsťahoval a v roku 1923 zomrel. Lada ilustroval všetky Haškove príbehy a knihy až do svojej smrti. Pre Švejka nakreslil 1 339 čiernobielych a farebných ilustrácií.

Pokiaľ ide o jeho všetky ilustrátorské práce – udáva sa počet 15 000 kresieb nachádzajúcich sa v knihách pre deti i dospelých, no aj v novinách či časopisoch. Viac než 350 reprodukcií Ladových kresieb sa použilo na pohľadnice; kto by nepoznal tie s vianočnými námetmi.

Okrem Haškových ilustroval knihy Boženy Němcovej, Karla Jaromíra Erbena, Jana Drdu, Marie Majerovej, Karla Havlíčka Borovského. Jeho výtvarnú tvorbu charakterizovali zaguľatené postavičky ľudí a výrazná farebnosť.

Ladove obrázky pôsobia ako určitá forma psychoterapie: krajina i ľudia na nich vyzerajú čisto, jednoducho a poctivo. Bol umelcom, ktorý mal vynikajúcu výtvarnú pamäť a pozorovací talent. Ľudí i zvieratá si všímal v ich prirodzenom prostredí, uložil si ich do pamäti a neskôr v ateliéri ich prenášal na papier.

Okrem ilustrovania i publikoval. Je autorom mnohých kníh, z tých známejších sú to Moje abeceda, rozprávky O kocouru Mikešovi, O chytré kmotře lišce, O bubácích a hastrmanech, autobiografia Kronika mého života... Bol tiež autorom výprav, kostýmov a scén k divadelným hrám a operám uvádzaným v Národnom divadle.

Viac než ilustrácie túžil maľovať obrazy. Hovorieval, že v sedemdesiatke, na odpočinku, sa bude venovať už iba im. Nečakal na odpočinok, začal skôr a vytvoril ich vyše pol stovky.

Hoci sa o ňom hovorilo, že je samá radosť a pohoda, jeho krajinomaľby stvárňujú iný námet. Dominuje v nich nočná krajina, melanchólia, vodníci a rusalky. Zrejme aj pod vplyvom tragickej smrti jeho mladšej dcéry.

5 fotografií v galérii Zdroj: Shutterstock

Konečne svadba

V roku 1923 sa Josef Lada po dlhoročnom vzťahu a niekoľkokrát odloženom sobáši oženil. Jeho vyvolenou bola krajčírka Hanka. V roku 1925 sa im narodila dcéra Alena a o tri roky neskôr Eva.

„Moja maminka bola prostá a milá žena, ktorá prežila s otcom ťažké začiatky a po celý život zostala pre neho najmilšia z najmilších. Sestre i mne vytvorili domov plný lásky,“ vyznala sa Alena Ladová.

V pražskom byte sa centrom rodinného života stal umelcov ateliér. „V ňom sme strávili šťastné chvíle – pri práci, pri rozhovoroch s priateľmi.“

Lada pri kreslení rád počúval z gramofónových platní vojenské pochody; najmilšou operou bola pre neho Janáčkova Její pastorkyňa; najobľúbenejším skladateľom zas Antonín Dvořák; s priateľmi hrával šach, bol zanieteným zberateľom máp, atlasov, slovníkov.

Málokto o ňom vedel, že čítal po nemecky, francúzsky, anglicky, taliansky, hebrejsky a cigánsky.

Smrť pri bombardovaní

V 30. rokoch sa mu darilo v súkromí i v tvorbe. Hodne vystavoval – v Prahe, Berlíne, Ženeve alebo v Benátkach. Nadchádzajúce vojnové časy a nemecká okupácia však priniesli i v jeho živote zmeny.

Mladšia dcéra Eva, nadaná klaviristka, zahynula v sedemnástich rokoch pri leteckom bombardovaní Prahy vo februári 1945. Našli ju mŕtvu pri Emauzskom kláštore. Jej smrť veľmi silno zasiahla celú rodinu.

Hana Ladová sa zo straty dcéry nespamätala. Trápila sa a zomrela šesť rokov po nej. A o ďalších šesť rokov, 14. decembra 1957, opúšťa tento svet i Josef Lada. Tri dni pred nedožitými sedemdesiatymi narodeninami.

Alena Ladová pokračovala v šľapajach otca – bola maliarka a ilustrátorka a napísala o ňom knihu Můj táta Josef Lada. Zomrela v roku 1992.

© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×