Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Vizuálna chuťovka Apúlia očarí „ušatými“ cestovinami, tradičným likérom a katedrálou bez múrov

07.03.2018 (9/2018) Bola to dobre zrežírovaná, vizuálne príťažlivá chuťovka, ktorú sme si naservírovali ako miestnu špecialitu. Zdanlivo chudobná Apúlia na juhu Talianska dobíja pozitívnou energiou.
Vizuálna chuťovka Apúlia očarí „ušatými“ cestovinami, tradičným likérom a katedrálou bez múrov
8 fotografií v galérii
Čarom mestečiek Gargana je všadeprítomná stredoveká architektúra a more.
Autor fotografie: Ivan Šimek

Z kempu, kde parkovalo iba niekoľko holandských prívesov a sem-tam talianske auto, bolo k moru sotva pár desiatok metrov. Na nekonečne dlhej piesčitej pláži, len jemne oblizovanej plytkým a pokojným morom, už stál prvý ostrov prímorského leňošenia.

Pod zoradenými modrými a oranžovými slnečníkmi si už teplé slnko talianskeho juhu užívali prví návštevníci. Cez pravé leto sa pobrežie Apúlie bude slnečníkmi na vychýrených piesčitých plážach iba hemžiť.

Nie je náhoda, že práve v Apúlii, v mestečku Otranto v opätku talianskej čižmy, leží jedna z desiatich najkrajších pláží v krajine.

Nekonečnými serpentínami

Juh Talianska, ostatnými regiónmi akoby vytlačený až celkom na okraj divého skalnatého pobrežia Jadranského mora, je raj. Takmer posledný raj so stále zachovanou prírodou a scenériami krajiny. Dlhá história do nej zasadila mestečká, ktorých múry vypaľuje horúce slnko juhu dobiela už pekných pár storočí.

Svoj ráz nedotknuteľnosti si napriek času a rozmáhajúcemu sa turizmu nielen vzdorovito uchovávajú, ale domáci ich vedia celkom múdro ponúknuť aj cudzincom. Prichádza ich čoraz viac, zostanú týždeň, dva, túlajú sa po krajine, fotografujú, jedia, pijú a míňajú...

Najviac som si pásol oči cestou po kľukatých, nekonečných serpentínach asfaltky šplhajúcej sa raz hore a padajúcej zasa dolu, spájajúcej všetko, čo stojí na strmých východných svahoch polostrova Gargano.

More vás cestou takmer neopustí a tie pohľady dolu pomedzi zelené borovice, pínie a divoké skaliská sú na nezaplatenie. Vy sa len pozeráte na tú krásu, až sa za jednou zákrutou akoby zázrakom zdvihne z tyrkysovo modrého mora biele bralo a na ňom mestečko Peschici.

Začiatok sezóny na jednej z nespočetných pláží Apúlie. Táto ponúka svoj jemný piesok na Lido del Sol na severe Gargana. 8 fotografií v galérii Začiatok sezóny na jednej z nespočetných pláží Apúlie. Táto ponúka svoj jemný piesok na Lido del Sol na severe Gargana. Zdroj: Ivan Šimek

Chlieb ako kult

Nad spleťou stredovekých uličiek dominuje stará pevnosť, z ktorej kedysi domáci ovládali celý kraj. V stredovekom chaose uličiek plných malebne ošarpaných domov vás čochvíľa vtiahne dnu niektorý z množstva malých obchodíkov, ktoré sú takmer v každom dome.

Každý inak farebný, napchatý lákavým tovarom od stropu až po zem. Ak vojdete, ovanie vás duch tradície, vône Stredomoria a pocit domácej južanskej útulnosti.

Najnápadnejšie mi prišli obrovské, príťažlivo neforemne „uplácané“ kusiská upečeného chleba s dierou uprostred. Neboli len na pultoch a regáloch, ale lákali a voňali aj do ulice – visiac na špagáte na vonkajších krikľavo vyfarbených dverách obchodíkov alebo priamo na chodníku.

Chlieb je v prísne katolíckej Apúlii Božím darom a kultom. Keď v 4. storočí ako súčasť Rímskej ríše prijala kresťanstvo, prijala aj v Stredomorí dávno udomácnené hlavné potraviny – chlieb, olivy a víno – za svoje posvätné symboly.

Palcová výroba

Apúlia je od nepamäti zásobárňou obilia a olív aj iných regiónov a mekkou cestovín. Bohatstvo a pestrosť talianskej kuchyne spočíva v regionálnych špecialitách a daroch krajiny. Prakticky každá oblasť či mestečko má svoje typické jedlá a kuchyňu. Má ich aj Peschici.

Miestnou špecialitou sú povestné „ušká“ orecchiette. V kuchyni domácich absolútna samozrejmosť, pre cudzinca vítaná atrakcia. Oné ušká sú neveľké „klenbičky“ vyrobené celkom vtipne – odtláčaním palca do asi dvojcentimetrových kúskov obyčajného cesta len z múky a vody.

Tak sa to pripravovalo kedysi. Dnes už vynašli priemyselné spôsoby, ale palcová výroba po domácky ešte pretrváva. Uvarené sa podávajú so zeleninovými omáčkami, mäso je v týchto končinách v úzadí.

Keď si už neodnesiete z Apúlie pár vrecúšok „ušatých“ cestovín, určite aspoň okoštujte fľaštičku ďalšej miestnej špeciality, likéru Limoncello. Aj ten sa odpradávna pripravoval po domácky. Stačí šesť až osem veľkých citrónov, liter 80-percentného liehu, 600 gramov cukru, zalejete to litrom vody a máte príjemný južanský drink. Patrí sa ochutnať aj typický syr scamorza.

V Peschici, z ktorého sme putovali ďalej, som sa cítil tak trochu doma. Niekedy v 9. storočí (iné zdroje uvádzajú 11. storočie) sa sem zatúlali Slovania. Neskôr s miestnym obyvateľstvom splynuli, no názov mestečka na bielom brale je ich. Keď vraj prišli až k moru na krásnu pieskovú pláž, očarení zvolali: „Pesek cist!“

Mestá na Gargane vyrástli ako kryštály na strmých bralách priamo z mora. Všetko je tu do kopca a naopak. 8 fotografií v galérii Mestá na Gargane vyrástli ako kryštály na strmých bralách priamo z mora. Všetko je tu do kopca a naopak. Zdroj: Ivan Šimek

Hrdí na katedrály

Mierime ďalej po pobreží Gargana, autobus sa prekľučkoval aj poslednou serpentínou a sme vo Vieste. Má približne 13 000 obyvateľov a pre jeho krásy ho považujú za perlu Gargana. V tomto kraji si pôžitky z objavovania jeho skvostov a ochutnávok miestnych dobrôt musíte vždy vyšliapať.

Vo Vieste je takých strmých uličiek niekoľko a vedú vždy jedným smerom – do kopca. Stúpame po schodoch úzkou, hlboko ponorenou uličkou medzi typicky južanskými starými poschodovými domami.

Z okien balkónov, medzi ktorými vždy visí množstvo bielizne a oblečenia, klebetili dve susedy a ani si nás nevšímali. Na turistov, ktorých tu majú dosť, sú zvyknutí.

Na najvyššom mieste je prvá odmena – katedrála. Pôvodne románsky trojloďový chrám pochádza z 10. až 11. storočia. Románskych katedrál tu stojí veľa a domáci sú na ne rovnako pyšní ako Francúzi na svoje omnoho mladšie gotické katedrály.

Stredoveký chrám prežil už všeličo. Pohromy aj vojny, mnohé prestavby a prístavby, zemetrasenia, ale aj veľký požiar, pri ktorom zhorelo všetko okrem drevenej sochy Panny Márie, ktorej je katedrála zasvätená...

Od kvantity ku kvalite

Trocha uchodení a vyčerpaní letnou horúčavou sadáme za stôl prvej krčmičky na peknom starom námestíčku, kde pred jedným obchodíkom kotvila na suchu ozajstná plachetnica plná keramiky, riadu a suvenírov. Koštujeme miestne víno, dali sme si červené.

Tento nápoj sa tu pije takmer ako voda, bolo tak už v časoch antiky. Vínu sa darilo až tak, že starí Gréci, ktorí Apúliu kolonizovali, ju nazvali Enotria – krajina vína. Výraz prežíva dodnes v jednom názve vína z najväčšej vinárskej oblasti Talianska Piemonte.

Apúlia patrí k najväčším producentom vína v krajine. V minulosti ponúkala väčšinou stolové, vermútové s nižšími nárokmi na kvalitu hrozna, skôr nenáročné, jednoducho „cisternové“. To však platilo do značnej miery o talianskych vínach všeobecne.

Typická vidiecka krajina vo vnútrozemí Apúlie. 8 fotografií v galérii Typická vidiecka krajina vo vnútrozemí Apúlie. Zdroj: Ivan Šimek

Väčšinou sa produkovali ľahké, ktoré sa „dobre pili“ a boli cenovo dostupné. Azda najtypickejší príklad sú povestné toskánske vína Chianti. Balené boli do typických osieťkovaných alebo slamou obalených fliaš a kupovali sa aj ako suvenír.

Dnes už je to inak. Apúlia, považovaná od nepamäti za jeden z najchudobnejších regiónov Talianska, vie dnes ponúknuť aj vína bohaté, vysoko kvalitné, ktoré si stále viac razia cestu na medzinárodné trhy. Klesajúci záujem o bežné stolové vína a všeobecný rast záujmu o kvalitu donútil vinárov k zmene filozofie.

Hrad plný záhad

Kvalitným vínom je známa aj oblasť Castel del Monte, kam sme však zamierili za inou atrakciou – rovnomenným hradom zapísaným v zozname UNESCO. Stredoveké sídlo na kopci uprostred poloprázdnej krajiny nechal postaviť neortodoxný vládca, génius i tyran dvakrát vyobcovaný z cirkvi Fridrich II.

Hrad stojí na najvyššom, široko-ďaleko jedinom kopci v takmer ľudoprázdnej krajine, obkolesený píniovým lesom. Ľahko ho obídete dookola a začnete odhaľovať jeho prvý skrytý kód – osmičku.

Osem bolo vždy magické číslo so silou symboliky takmer vo všetkých kultúrach a náboženstvách sveta. Osem je šťastné číslo. Je najmocnejšie zo všetkých čísel. Je číslom peňazí, ambícií, vôle a obrazotvornosti. Vyjadruje rovnováhu a spravodlivosť.

Osem znamená v kresťanstve začiatok, a teda aj krst. Preto majú krstiteľnice osemboký pôdorys. Islam pozná osem nebies proti siedmim peklám ako symbol víťazstva Božieho dobra. Po potope sveta sa zachránilo osem ľudí.

Svoje o osmičkách vieme aj my. Len si spomeňte: 1918, 1948, 1968 a tak ďalej. A aká je sila osmičky v Číne? Obrovská! Hotelové izby s číslami s osmičkou sú najžiadanejšie a prvé obsadené.

Priam neuveriteľné je, že pred rokmi v čínskom meste Wenzhou vydražili ešpézetku s číslom C.88888 za, a teraz sa podržte, 1,6 milióna jüanov, v prepočte vyše 4,6 milióna korún! Olympiáda v Pekingu sa začala 8. 8. 2008 o 8. hodine, 8. minúte a 8. sekunde...

Románska katedrála San Nicola Pellegrino v Trani je po niekoľkoročnom reštaurovaní dominantou mesta. Stavali ju sto rokov. 8 fotografií v galérii Románska katedrála San Nicola Pellegrino v Trani je po niekoľkoročnom reštaurovaní dominantou mesta. Stavali ju sto rokov. Zdroj: Ivan Šimek

Hrad je postavený na osembokom pôdoryse s ôsmimi múrmi, ôsmimi osembokými vežami a osembokým nádvorím uprostred. Na každom poschodí je osem miestností, osem okien je na prízemí a osem na poschodí.

Osmičku nájdete zašifrovanú aj vo výzdobe interiérov, ktoré však zívajú prázdnotou. Prečo sa vysoko inteligentný a vzdelaný cisár vôbec k takej stavbe odhodlal, sa už zrejme nikdy nedozvieme.

Páter Pio zostal legendou

O najkrajšie ľudské túžby a ideály sa usiloval aj iný výnimočný človek Apúlie. Žil v mestečku San Giovanni Rotondo ležiacom takmer uprostred polostrova Gargano. Rozporuplný mních, neskôr kňaz, kazateľ a filantrop, ktorého napriek počiatočnému odporu samotnej katolíckej cirkvi pápež Ján Pavol II. vyhlásil v roku 2002 za svätého. Páter Pio.

Tak je všeobecne prezývaný legendárny kňaz, ľudomil a ľudom milovaný, ktorému sa na rukách celý život objavovali problematické krvavé stigmy a zjavovala sa Panna Mária.

Piov zlatý vek bola prvá polovica 20. storočia. V tých časoch jeho popularita a povesť dosahovali vrchol a on to využíval – v prospech ľudí a mesta. Z peňazí zo zbierok, ktoré prakticky sám inicioval a zbieral po celom Taliansku i po svete, postavili v meste v roku 1956 špičkovú nemocnicu.

Pio sa stal po smrti legendou. Pribúdali hotely a penzióny, San Giovanni Rotondo zasiahol ošiaľ turizmu a z mesta sa rýchlo stalo pútnické.

Zvlášť potom, keď sa v meste rozhodli pre druhý obrovský projekt, tentoraz na Piovu počesť. Dielom svetoznámeho architekta Renza Piana je supermoderná a najväčšia katedrála v Taliansku, ktorá nemá múry!

Jej interiér vymedzuje 22 obrovských kamenných oblúkov, ktorých výpočty, konštrukcia a opracovanie by stálo na dlhý traktát o múdrosti, tvorivej vynaliezavosti a precíznosti. Do obrovskej haly sa vmestí 7 000 veriacich.

Dielo vynikajúceho architekta Renza Piana – katedrála Chiesa di San Pio. Jedna z najväčších stavieb svojho druhu v Taliansku. 8 fotografií v galérii Dielo vynikajúceho architekta Renza Piana – katedrála Chiesa di San Pio. Jedna z najväčších stavieb svojho druhu v Taliansku. Zdroj: Ivan Šimek

Cieľ? Samotná cesta...

Súčasťou špirálovitej stavby je pamätník a hrobka faraónskych rozmerov, kde v podzemí sarkofágu pod oltárom spočíva telo charizmatického svätca. Pred katedrálou je obrovská oslnivo biela plocha, ktorá pojme až 20 000 pútnikov.

Aj moderná katedrála je plná symbolov a matematických šifier. Medzi tie najkrajšie patrí 24 olivovníkov vysadených v dvoch skupinkách po 12, symbolizujúcich 12 apoštolov a 12 prorokov. Sú napájané umelým, elegantne riešeným potôčkom, ktorý symbolizuje očistu, znovuzrodenie a krst.

V katedrále na plošine sa v nekresťanskej horúčave niekoľko turistov doslova strácalo. Dvoch na bicykloch s batohmi a fotoaparátmi som ľahko rozpoznal podľa reči. Boli to Slováci. A kde sa tam vzali? Jednoducho cez leto putovali. Na bicykloch. A ich cieľ? Samotná cesta...

Apúlie budem mať ešte dlho po návrate plnú hlavu. Pred očami sa mi budú premietať jej obrazy vzorne upravených polí, priezračného tyrkysového mora, jaskyňami prevŕtaných divokých skalnatých útesov a pohárov červeného vína.

Nezabudnem na románske katedrály, barokové paláce, domčeky trulli, nekonečné olivové háje aj kusy neforemných bochníkov deravého chleba. Apúlia vo mne ostane natrvalo zakódovanou lahôdkou.


Apúlia

Je región na juhovýchode Talianska obkolesený Jadranským a Iónskym morom. Južná časť známa ako Salento tvorí opätok takzvanej talianskej čižmy, sever región Gargano. Apúlia je rozdelená na šesť provincií – Bari (zároveň hlavné mesto), Brindisi, Foggia, Lecce, Tarent. Na ploche 19 541 km² žije takmer 4,1 milióna obyvateľov.

© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×