Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Vyrába nože, ktoré musia zvládnuť aj pád z dvoch metrov špičkou na betón

05.03.2018 (9/2018) Je veľa ciest, ako prísť k hobby, no tá, ktorú si vybral Pavel Varšányi (47) z obce Vlky, je kuriózna. Jedného dňa mu rupla platnička a...
Vyrába nože, ktoré musia zvládnuť aj pád z dvoch metrov špičkou na betón
8 fotografií v galérii
Pavel vo svojej dielni. Vzadu na stene vidíte nákresy nožov, vpredu elektrickú pec, ktorá...
Autor fotografie: Miro Miklas

Pavel toho veľa nenahovorí, ťažko ho zastaviť len vo chvíli, keď začne o výrobe nožov. Je samouk, stále sa učí, skúša, vymýšľa. Pracoval v ochranke, robil šoféra, až mu jedného dňa vyskočila platnička, ešte si k tomu aj praskla a bolela ako sto čertov. Hernia disku ho na dlhý čas odstavila z práce.

Nože mám rád

Tí, čo to zažili, vedia. Dlhá liečba, ešte dlhšia rekonvalescencia, ani stáť, ani ležať, ani sedieť. Vlastne všetko áno, no len na krátku chvíľu. Navyše, pán bol hrdina, lekárov poslúchal, ale operáciu odmietol. To bolo pred dvanástimi rokmi.

„Vyhrabal som sa z toho prakticky sám, cvičil som štyri roky v kuse každý deň. Je to však taký začarovaný kruh. Raz, dva razy vynecháte, a bolesť je späť. Stále musím dávať pozor, či neprechladnem, či ma neprefúkne, je to smiešne a súčasne desné,“ spomína.

„Robiť bežné úkony bolo nemožné, mal som problém zísť dole schodmi, a to som to už mal vyležané. Jediný liek je cvičiť, dodržiavať životosprávu, nemať nadváhu a piť veľa tekutín.“

Po štyroch rokoch konečne prestal cítiť bolesť, na rok zlenivel, prestal cvičiť a bolesť sa vrátila. Pochopil. Toto je na celý život. Nuž a keď sa tak s tou bolesťou, keď je vám raz lepšie a raz horšie, potĺkate po dome, začnete sa nudiť.

Pavel si práve v začiatkoch choroby zmyslel, že nevyhnutne potrebuje kvalitný nôž. Je predsa rybár a ten sa bez neho nezaobíde.

„Nože mám rád a hnevalo ma, že s nekvalitným párkrát zarežem a musím ho brúsiť.“ A tak sa, hernia sem, hernia tam, v lepších stavoch pustil do jeho výroby bez toho, aby o tom niečo vedel.

Pavel sa už teší na jar, keď sa pustí do prípravy vyhne. Tá stabilnú teplotu nedrží, o to je to väčšia výzva. 8 fotografií v galérii Pavel sa už teší na jar, keď sa pustí do prípravy vyhne. Tá stabilnú teplotu nedrží, o to je to väčšia výzva. Zdroj: Miro Miklas

Na kameni s pilníkom

V tomto prípade sa našťastie dá všetko kúpiť. A zistiť. Knihy, internet, základné materiály.

„Začal som knihami, že si o tom niečo prečítam a potom ma to tak chytilo, že som sa do toho pustil. Môj prvý nôž a ďalšie dva som robil kompletne na kolene – na kameni s pilníkom. Bola to strašná robota, no spravil som. Keď sa teraz na ne pozerám, zisťujem, že napriek všetkému bola moja vášeň taká silná, že som hneď dodržal všetky uhly a čo bolo treba.“

A to mal k dispozícii len základné veci – brúsne kamene za 20 eur, neskôr japonský za 40 eur, k tomu nejaké pilníky a brúsne papiere.

Samozrejme, jeho prvý nôž by som si rada pozrela, no Pavel ma sklame: „Už ho nemám, vymenil som ho do Londýna.“ Na ďalšiu otázku, prečo po prvom ani treťom neskončil, sa len usmeje. „Draplo ma to. Neskutočne.“

A začal investovať: do základnej elektrickej pece, ktorá drží pri kalení, na rozdiel od klasickej vyhne, stabilnú teplotu, do vyhne, ktorá ju nedrží, ale chcel si ju vyskúšať, do koží na puzdrá, do materiálov na rúčky a, samozrejme, do materiálu na samotné čepele.

Lebo nôž sám osebe, čo ako dobre vykovaný, vybrúsený a vyleštený, treba za niečo držať a chrániť. Pavel šiel z jednej profesie do druhej. Čepelí vraj zahodil aj za dve vedrá, kým bolo chýb menej a menej.

„Po naštudovaní výroby noža a prečítaní pár kníh som prvé nože začal vyrábať z polotovarov kúpených v špecializovaných obchodoch. Kúpené čepele nožov už boli zakalené, bolo treba iba osadiť rukoväť a ušiť puzdro, maximálne čepeľ noža naostriť,“ spomína.

„Postupne, ako som získaval vedomosti a skúsenosti, som začal nože aj kovať, kaliť a vybrusovať čepele z hrubého polotovaru pásoviny alebo guľatiny. Neskôr som prešiel na kalenie náročnejších ocelí. Momentálne sa venujem výrobe nožov z tzv. práškových ocelí alebo polotovarov damaškových ocelí, ktoré podľa potreby prekúvam a vybrusujem do finálneho tvaru.“

Jeho nože sú vždy nejakým spôsobom oblé, nemá rád strohé línie. 8 fotografií v galérii Jeho nože sú vždy nejakým spôsobom oblé, nemá rád strohé línie. Zdroj: Archív P. V:

Odolná čepeľ

V dielni na stene vidím ceruzkou načrtnuté rôzne typy nožov, nápad treba zachytiť, kým ho človek nezabudne. Pre Pavla sú typické pestré tvary, nemá rád strohosť a prísne línie. Kovy podľa potreby ková, kalí, popúšťa (nechá ich oddychovať) a začína testovať.

„Test odolnosti robím sekaním ostrím, pilníkom, úderom naplocho v troch bodoch čepele či bodnutím špičky do konštrukčného železa (hrúbka 0,5 mm). Čepeľ noža, má od 3,8 mm hrúbky, musí v strede čepele udržovať s pohupovaním 85 kg, čo je toľko, čo vážim ja,“ vysvetľuje zjednodušene.

„Keď je čepeľ v poriadku, pokračujem v jej brúsení do finálneho tvaru. Kvalitná čepeľ musí vydržať aj to, keď ju pustím z dvoch metrov špičkou na betón. Test sa prevádza v hrúbke výbrusu 0,5 mm a po teste sa ešte doostruje.“

Šikovná rúčka, krásne puzdro

Po tom, čo sa Pavel vytrápi, mnohokrát doslova, s čepeľou, pretože pri jej brúsení musí stáť dlhý čas takmer bez pohnutia, vyhľadá k nej vhodný materiál na rúčku.

„Na rukoväti používam prevažne drevo,“ hovorí a z košíka postupne vykladá obdĺžnikové hranoly rôznych farieb a tvarov komentujúc: „Toto je stabilizovaný gaštan, toto drevo z austrálskeho blahovičníka, tu máte stabilizované exotické drevo goldfield, eben, wenge, paroh, roh z vodného byvola.“

Vnímam, čo hovorí, ale moje oči sú upreté na masívne kožené puzdro so stehmi, akoby ich jedna mater mala a hneď poznamenám: „A toto prešívate na stroji, že?“ Pavel krúti hlavou.

„Nie, to robím ručne, pretože koža má niekoľko vrstiev, je veľmi tvrdá, stroj by ich zrejme všetky neprešil. Aj na to som musel prísť systémom pokus – omyl. Pôvodne som to robil tak, že som si položil jeden plát kože, šidlom som porobil dierky, potom som to isté urobil s druhým a tretím plátom kože, no keď som ich zlepil, dierky nelícovali.

Teraz to robím opačne – pláty zlepím a dierky robím vŕtačkou. Medzery medzi nimi nemeriam, idem podľa oka, až potom navliekam niť. Je to síce ženská robota, ale de facto ťažká ako hovädo,“ smeje sa a ja uznanlivo krútim hlavou.

Brúsenie je fyzicky náročné. Treba pri ňom dlho stáť v jednej polohe bez pohnutia. 8 fotografií v galérii Brúsenie je fyzicky náročné. Treba pri ňom dlho stáť v jednej polohe bez pohnutia. Zdroj: Miro Miklas

Vlk samotár

Pavel sa s inými nožiarmi nestretáva, je skôr samotár.

„V slovenskom zväze nožiarov nie som, v rámci členstva a podmienok je zúčastňovať sa prezentácií na výstavách, no ja sa takto zatiaľ prezentovať nechcem. Tento čas radšej venujem výrobe a aktívnemu odpočinku. Moje nože som prezentoval vo Švajčiarsku a s ich naceňovaním mi pomáhal prezident švajčiarskeho zväzu brusičov Reto Böhlen.“

Našťastie doma, kde má dielňu, mu rodina drží palce. „Manželka tohto môjho koníčka najprv brala tak, že sa hrám na chlapca, no už mi začala veriť. Nie je to žiadna výhra, dá sa na tom zarobiť, keby sme však mali hypotéku, nevyžijeme, ale stále ma to veľmi baví.“

© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×