Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Hlucháne miznú z našich lesov, život im komplikujú turisti aj premnožený predátor

05.02.2018 (5/2018) Ochranári bijú na poplach a ukazujú prstom na lesníkov, ktorí podľa nich šialene odlesňujú Slovensko a ničia prostredie, v ktorom je tento kurovitý vták schopný prežiť.
Hlucháne miznú z našich lesov, život im komplikujú turisti aj premnožený predátor
10 fotografií v galérii
Hlucháň žije v zmiešaných a ihličnatých lesoch.
Autor fotografie: Vladimír Kampf

Aj lesníci uznávajú, že hlucháňov je menej a z prírody miznú. Hlavný dôvod však nevidia v ich údajnej grobianskej činnosti. Rôzni priatelia týchto vtákov alarmujú spoločnosť. Väčšinou chcú hlucháne monitorovať, rátať, nakupovať fotopasce a ukazovať prstom na niekoho, kto ich ohrozuje...

Jednou z ciest, ako hlucháne početne dostať na stav populácie zo 70. rokov minulého storočia, je posilňovať prírodu s vtákmi z umelých chovov. To nie je jednoduché.

Na Slovensku sa touto myšlienkou začal vážne zaoberať podnikateľ zo Sniny Štefan Andrejčík (46). Má bohaté skúsenosti s chovom papagájov a fascinuje ho naša príroda.

Ako inšpiratívny uvádza poľský príklad. Nadleśnictwo Wisła neďaleko slovensko-poľského hraničného priechodu Skalité – Zwardoń vybudovalo unikátne odchovné zariadenie pre hlucháne. Projekt dotuje prírodnú populáciu vtákmi odchovanými v ľudskej opatere.

Podnikateľ uvažuje o výstavbe podobného areálu ako v Poľsku. Pri Snine sa už snaží zjednotiť pozemky, na ktorých by prírodovedná stanica mohla stáť.

„V Poľsku je to jednoduchšie. U nás akoby o takéto aktivity nebol záujem. Nájde sa dosť organizácií i jednotlivcov, ktorí veci skôr komplikujú, akoby ich posúvali vpred,“ hovorí Štefan.

V Poloninách pri Snine sa hlucháne trvalo nevyskytujú. Za posledných 30 rokov evidujú ornitológovia iba niekoľko pozorovaní. Väčšinou je to zimný, teda mimohniezdny výskyt.

Hlúpy by neprišiel

Stromy rozvetvené až po zem vyhovujú hlucháňovi najviac. Redší smrekový les s čučoriedkovým podrastom je preň hotovým rajom. Výčitky, že lesníci likvidujú suché či napadnuté stromy a ničia tak hlucháňom prostredie, v ktorom sú schopné prežiť, sú prehnané. Hlucháne tak či tak odletia tam, kde majú podmienky na život.

Lesy po veternej alebo kôrovcovej kalamite to nie sú, nech sú akokoľvek bezzásahové či chránené. Lesníci môžu rýchlejšie prispieť hlucháňom k ich novému domovu rozumnou výsadbou. Stačí, keď o 15, 20 rokov vyrastú smreky. Vtedy nastane situácia, že by bol hlúpy, keby neprišiel.

Štefan Andrejčík vo dverách jednej z voliér. 10 fotografií v galérii Štefan Andrejčík vo dverách jednej z voliér. Zdroj: Vladimír Kampf

Keby bolo treba, bude tu možno už aj Štefan Andrejčík so svojím chovom. Okrem areálu s možnosťou dozvedieť sa o prírode čo najviac a ukázať návštevníkom a deťom na vlastné oči, čo žije v našom okolí, je pripravený pomôcť s ich návratom do prírody.

Na najvyššej úrovni a v najväčšom množstve ich zatiaľ vracajú do prírody práve Poliaci z Nadleśnictwa Wisła, ktoré je výstavnou skriňou poľského lesníctva.

„Je to ideálna cesta, ako zachrániť živočíšny druh, kým sa príroda a človek spamätajú,“ mieni Štefan. „Je to spôsob, ktorý sa osvedčil u mnohých živočíšnych druhov. Na to je vo svete veľa príkladov.“

Nádherný život

Na chov hlucháňov si Štefan zavolal kamaráta lesníka Miroslava Micenka (61), ktorý má s umelým odchovom vtákov bohaté skúsenosti. Podaril sa mu aj doslova husársky kúsok, keď pred rokmi ako prvý u nás a v strednej Európe umelo odchoval prvé orly skalné. Skúsenosti z tohto unikátu využili pri odchove prvých mláďat hlucháňov.

Miro sa do nich doslova zažral. Ako lesník správy Lesopoľnohospodárskeho majetku Ulič, š. p., a skúsený znalec života v našej prírode vidí úbytok hlucháňov aj v nadmernom rozšírení krkavcov.

„Pokles populácie nemôžeme zvaliť iba na holoruby. Je to celý komplex faktorov. Niekedy za tým môže byť len maličkosť. V minulosti nikto nekŕmil diviaky vo výškach nad 800 metrov nad morom. Dnes sa s tým môžeme stretnúť priamo v lokalitách hlucháňa. Hlucháne vyrušujú aj štvorkolkári, hubári či turisti a najmä pre­množené krkavce. Tie priamo ohrozujú hluchánie sliepky, ich znášky alebo hluchánice s mláďatami.“

Krkavcom pomáhajú v nádhernom živote podmienky, ktoré mu vytvárame. „Je to neoblomný predátor. Ak si nájde sliepku hlucháňa s mladými, je vytrvalý a neprestane dorážať, kým ich všetky nevyzbiera.“

Jednoducho k potrave

Krkavec v minulosti patril v Európe k vzácnym až výnimočným druhom. Jeho inteligencia prispela k tomu, že zaplavil celú Európu až po Britské ostrovy.

„Na naše územie začal výrazne prenikať tesne po druhej svetovej vojne. Prvé pozorovanie a hniezdenie zaznamenali v okresoch Michalovce a Humenné. V roku 1955 mal už obsadený celý východ Slovenska. Približne po Bardejov, Prešov a Košice,“ vysvetľuje Micenko.

Ďalších desať rokov mu stačilo na udomácnenie sa v Nízkych Tatrách a na celom strednom Slovensku. Ornitológovia ho od roku 1970 evidujú ako pravidelného hniezdiča aj na Morave. Tento rok môžeme de facto považovať za rok obsadenia celého Slovenska.

Krkavec je pre hlucháňa skaza. 10 fotografií v galérii Krkavec je pre hlucháňa skaza. Zdroj: Vladimír Kampf

„Pracovníci národných parkov si v tom čase všimli prvé úbytky hlucháňov. Pokles neustále pokračuje. V prípade krkavca je to naopak. Vďaka celoročnej ochrane populácia narastá. Tlak predátorov je naň minimálny. Raz v živote som videl, ako ho ulovil jastrab. Uloviť ho môže aj orol skalný a počas hniezdenia výr. Rastúce počty jednoznačne dokazujú, že krkavce u nás netrpia.“

Za krkavčím sladkým životom je aj činnosť človeka. Skládky komunálneho odpadu sú preň prestretým stolom. Chutia mu i prejdené živočíchy na cestách.

„Praktický výkon poľovníctva mu tiež plní žalúdok. Každoročne zostávajú v lese desaťtisíce odpadových vývrhov z ulovenej zveri. Pôvodne krkavec hniezdil v skalách. Po náraste populácie už nepohrdne ani vysokými stromami. Nebráni sa ani obsadzovaniu nížin a poľnohospodárskej krajiny.

Aj tu mu k životu pomáha človek a jeho mimoriadna inteligencia. Nedostatok možností na hniezdenie vyriešil na stĺpoch vysokého napätia. Zistil, že aj keď je nekryté a viditeľné zo všetkých strán, je bezpečnejšie ako napríklad na strome,“ vysvetľuje Miro Micenko.

Krkavce majú tiež mimoriadnu rozmnožovaciu schopnosť. „Pamätám si časy, keď sa vyskytovali iba na východnom Slovensku. Chodili ho k nám obdivovať a fotografovať českí ornitológovia. A trochu nám tohto európskeho supa závideli. Tešili sa z jeho prenikania na západ. Dnes sa už ozývajú hlasy na redukciu vysokých stavov.

Treba si však uvedomiť, že ani lov by situáciu nevyriešil. Máme s tým skúsenosti z čias, keď mal aj krkavec svoje obdobie lovu. Skúsiť na krkavca tú istú fintu dva razy je nemožné. Použitie zákonných prostriedkov vrátane strelných zbraní je málo. Aj tu ťaháme za kratší koniec.“

Rátajú so stratami

Odchov hlucháňa a jeho návrat do prírody sa podaril nielen Poliakom, ale aj Nemcom, Rakúšanom a Čechom.

„Naši priatelia sú však znechutení z toho, že z niekoľkých vypustených kurčiat prežilo ledva jedno. Ich odchov je neefektívny a berie chovateľom energiu. Môže to spôsobovať aj to, že vypustené mladé nevodí sliepka a nevedia sa samy rýchlo naučiť, ako sa ubrániť predátorom.

Stratégia prežitia hlucháňa v prírode je v tom, že privádza na svet veľké množstvo mláďat. Hlucháne sú plodné už pred dovŕšením prvého roku života, majú krátky čas inkubácie vajec a mláďatá, ktoré netreba kŕmiť. Je jasné, že stavili na stratégiu početnej rodiny, ktorá ráta so stratami. Príroda s nimi zasa ráta ako s potravou pre predátorov,“ hovorí podnikateľ Andrejčík.

Mláďatá, ktoré prišli na svet v Snine. 10 fotografií v galérii Mláďatá, ktoré prišli na svet v Snine. Zdroj: Vladimír Kampf

Nedá sa?

Štefan s Mirom odchovali hlucháne zatiaľ dva razy. Prvé pokusy dopadli málo úspešne, niektoré mláďatá uhynuli na choroby. Získali však nové skúsenosti.

„Naším cieľom bolo vyskúšať si, či to budeme vedieť,“ vysvetľuje Štefan Andrejčík. „Pustili sme sa do toho, hoci nám na jednej špecializovanej konferencii dookola opakovali, že je to náročné a že sa to v podstate nedá. Dá. V základných podmienkach sa nám to podarilo.

Mnoho problémov prebehlo tak, ako sme predpokladali. Zo všetkého máme presné záznamy. Vo voliérach máme kamery. Odchovom hlucháňov sa zaoberáme od roku 2011. Najprv sme priviezli z Poľska dve sliepky a dvoch kohútov.“


Tetrov hlucháň

Najväčší vták spomedzi bažantovitých začína tokať na jar ešte za tmy v korunách stromov. Tok dokončuje na zemi. Je samotár, ktorý sa človeku zďaleka vyhýba. Živí sa bobuľami, trávami, ihličím a mravcami. Na život potrebuje špecifické podmienky a priestor až 30 štvorcových kilometrov.


 

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×