Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Horkýže Slíže o záložnych plánoch: Nechceme dopadnúť ako Michal David

07.06.2017 Členovia kultovej skupiny Horkýže Slíže rozhodne nepomýšľajú na zvoľnenie tempa či nebodaj hudobný dôchodok.
Horkýže Slíže o záložnych plánoch: Nechceme dopadnúť ako Michal David
6 fotografií v galérii
Aj Olympic stále hrá, prečo by nemohli oni vydržať ešte 25 rokov?
Autor fotografie: Peter Brenkus

S chalanmi z kapely sme sa stretli v štúdiu neďaleko Nitry, kde nahrávajú nový album. Privítal nás Marek Viršík, ktorý má okrem hrania v kapele na starosti aj manažovanie. „Sme radi, že sme vydržali tak dlho a že sme sa dostali tam, kam sme sa dostali. Až na vrchol česko-slovenskej hudobnej scény,“ hovorí hneď na začiatku rozprávania.

Začínali ako punková kapela. Kam sa posunuli od svojho vzniku? Vekom zmäkli? Líder kapely Kuko v tom má jasno: „Koncertne sme stvrdli a textovo sme dospeli. Mladí nám síce vyčítajú, že nám nerozumejú, ale ja ich chápem. Keď píšete texty ako osemnásťročný, sú iné, ako keď tvoríte po štyridsiatke. Stále sú ironické a ‚haluzné‘, ale už sú dospelejšie.“ So smiechom dodáva, že by nechcel, aby dopadli ako Michal David, ktorý aj dnes spieva o tom, ako za úsvitu oslávi maturitu.

Aby bolo veselo!

Vráti sa aj k pôvodnej otázke, či punkeri vekom zmäkli. „To si nemyslím. Na albumoch sme začali pridávať rôzne zvláštnosti – napríklad gitaru španielku bez bicích. Chceli sme svoje pesničky – mám na to taký špeciálny výraz – ,zozaujímaviť‘.“

Špecifickou kapelou sú vďaka drsnému humoru v textoch. Absolútne sa vymykajú všetkému, čo je na slovenskej scéne. Vytrvali pri ňom, nedali sa odradiť a teraz si užívajú svoje jedinečné postavenie. To, že budú hrať taký repertoár, vlastne priniesol čas. „Dosť dlho nás rádiá ignorovali, a niektoré to robia dodnes,“ povzdychne si Marek Viršík.

„Vždy sme boli ,menej vhodní‘ aj pre médiá. Robili sme si všetko po svojom a nie tak, ako sa očakávalo. Odmietali sme upraviť muziku a texty, aby boli podľa nejakej šablóny vhodné do vysielania. Často nás napríklad nútili v televíznych programoch, aby sme si obliekli niečo podľa ich výberu, my sme vždy odmietli. Mysleli si, že keď sme kapela, ktorá hrá humorné pesničky, tak budeme ochotní robiť zo seba šašov. My sme však vždy mali v sebe istú mieru, hranicu, za ktorú sme neboli ochotní ísť,“ konštatuje Marek.

Gitarista Marián Sabo je hrdý na to, že nikdy nepodľahli tlakom a zostali svoji. „Hráme si to, čo nás baví, nezaujímajú náš žiadne módne trendy.“

Fotogaléria
6
fotiek v galérii

Povedia, keď je slabý

Juraj Štefánik si myslí, že Horkýže Slíže vôbec nie je iná kapela. „Hráme, ľudia na nás chodia. Je dobré a príjemné, keď prídeme odohrať koncert a sála je natrieskaná a vypredaná. Energia, ktorá z toho ide, je super,“ zamýšľa sa.

Kuko sa ešte vráti k textom: „Vyvinulo sa to úplne prirodzene. Ak chce niekto robiť hudbu s vážnejším posolstvom, tak to má niekde v sebe a rastie to v ňom. Ale keď ste ‚haluzári‘ a máte radi iróniu a dvojzmysly, tak sa prikláňate k bláznivým textom.“ Nápadmi prispievajú všetci členovia kapely, no do finálnej podoby ich vždy upravuje spevák Kuko.

„Keď prinesie nejaký text, vždy ho pripomienkujeme. Nemáme problém povedať mu, že je to slabé. A slabé neznamená, že tam nie sú napríklad drsnejšie slová. Sila je v tom, aby mal text myšlienku,“ hovorí Marek Viršík. Kuko vysvetľuje, že radšej má, ak najskôr napíše text a potom k nemu vznikne hudba. „Naopak je to ťažšie, ak to má mať hlavu aj pätu.“

Mladí i starí

Základňa fanúšikov rastie spolu s kapelou. Na ich koncerty chodia deti, tínedžeri, ľudia v strednom i staršom veku. „Máme šťastie, pretože sú kapely, ktorým poslucháči ubúdajú. Dospievajú a strácajú záujem, mladí nedorastajú. Nám sa to, našťastie, nestalo. Časť s nami zostarla a k nim sa nabaľuje omladina,“ hovorí Marek.

Rastie nielen publikum, ale aj deti členov kapely. Synovia Kuka odmalička chodia na koncerty, jeden je gitarista, druhý bubeník. Považuje to za prirodzené: „Keby som bol hokejista, tak sa doma potknú o hokejku, takto sa potkli o gitaru,“ smeje sa. Či napokon preberú žezlo v kapele, sa neodváži predpovedať. Ale už sa stalo, že keď mal Juraj Štefánik zlomenú ruku, jeho syn ho plnohodnotne zastúpil. „Vtedy sme si povedali, aká sme stará kapela, keď už s nami hrajú aj naše deti.“

Oslavy

V Česku bolo na jar klubové turné, odohrali dvadsaťpäť koncertov a na jeseň ich čaká rovnaký počet veľkých koncertov. „Je to dosť veľký ,záhul‘, ale dá sa to urobiť. U našich západných susedov je iná tradícia, sú zvyknutí chodiť na koncerty. A, navyše, je tam kde hrať. Doma je to slabšie, klubov a miest na koncerty je menej. Mnohé zanikajú, lebo sa im nedarí,“ objasňuje Marek.

Slovenskí fanúšikovia môžu s kapelou osláviť ich výročie na šiestich koncertoch vo veľkých mestách v športových halách vo veľkej výprave. A na jeseň bude i nový album. „Nájdete na ňom aj Vojtecha, čo bol soundtrack k rovnomennému filmu a plno nových. Sme trendoví, takže vyjde aj na vinyle,“ teší sa Kuko.

„Strýco“ Kuko

Hrajú, lebo ich to stále baví. Kde budú o ďalších dvadsaťpäť rokov? Kuko sa zamýšľa: „Pozorujem kapely, čo hrajú päťdesiat rokov, a neviem veru. Tí, čo fungujú, isto vďaka tomu, že aj okolo sedemdesiatky môžu hrať svoj repertoár. Mám rád Jarka Nohavicu a on môže pokojne spievať do deväťdesiatky, iba vynechá niektoré pesničky. Ale my, no neviem, môže tam byť aj zádrh. Ak aj budeme mať dosť energie a chuti na to, aby sme sa postavili na pódium, môžeme zistiť, že nemáme komu hrať. Dnes ste hore a zajtra o vás nikto nezakopne.“

Ak by Slíže nevydržali, Kuko má záložný plán: „Stal by som sa strýcom v kapele Bijouterrier. Tam je taký ujo a ja by som ho nahradil. Želám mu veľa šťastných rokov, no neviem si predstaviť, že by tam bol o dvadsaťpäť rokov. Má minimum textu, chodí o paličke, v ružovom saku. Je to taká postavička, čím menej toho urobí na javisku, tým lepšie. To by bolo niečo pre mňa v pokročilom veku. Lebo ja nechcem opustiť pódium, tak budem ‚strýco‘ Kuko. Pozdravujem týmto strýca a želám mu ešte dvadsaťštyri rokov veselej koncertnej činnosti,“ neodpustí si fórik.

Aj Olympic vydržal

Juraj Štefánik je optimista a myslí si, že bude komu hrať. „Na našich koncertoch je super to, že na nás chodia tri generácie. Azda to takto vydrží aj ďalej. No a keby sa náhodou stalo, že kapela zanikne, tak by som sa asi vrátil k svojmu pôvodnému povolaniu.“ Pravidelní čitatelia Života si isto spomenú na článok o Jurajovej záľube – cukrárstve. „Robil som torty, aj obrovské pre prominentných zákazníkov. Teraz síce nemám čas piecť, ale určite by som to zvládol,“ smeje sa gitarista.

Marián Sabo verí, že sa na scéne udržia ešte dlho. „Veď pozrite sa, koľko kapiel to vydržalo. A netreba ísť ďaleko. Taký Olympic funguje, tak dúfam, že aj my budeme! Máme to celkom dobre rozbehnuté, ľudí to stále baví. Chcem brnkať na gitare pokým sa bude dať.“

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×