Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Najstarší remeselník skončil: Topánky na mieru šil Karol Kolman neuveriteľných 77 rokov!

13.03.2016 (10/2016) Karol Kolman (91) pracuje ako obuvník 77 rokov, celý život robil v Žiline. Vyrábal hlavne športovú a vychádzkovú obuv, šil ju klientom na mieru. Teraz skončil.
Najstarší remeselník skončil: Topánky na mieru šil Karol Kolman neuveriteľných 77 rokov!
7 fotografií v galérii
Najväčšia topánka, akú kedy Karol Kolman vyrobil, má dĺžku 48 centimetrov.
Autor fotografie: Miro Miklas

Vždy ste chceli byť obuvníkom?

Asi od štrnástich rokov. Dochádzal som z Tepličky nad Váhom do meštianky do Žiliny a videl som, že by mi bolo treba ísť na nejaké remeslo. Mal som chuť stať sa obuvníkom.

Prečo?

Lebo sa mi to páčilo. Môj brat bol maliar písma. Chodil ku majstrovi Mašekovi a vravel, že v ulici je obuvník, ktorý má vo výklade krásne topánky. Na druhý deň som zo školy utekal pred výklad a ostal som úplne ochromený z krásnych športových topánok, ktoré vyrábali priamo v dielni pri obchode. Išiel som ku výkladu aj na druhý deň, aj na tretí. Hovoril som si – keby som sa sem ku Šagátovi mohol dostať do učenia, to by bolo!

Obuv ho živila 77 rokov. Vyrábal najmä športové topánky. 7 fotografií v galérii Obuv ho živila 77 rokov. Vyrábal najmä športové topánky. Zdroj: Miro Miklas

Dostali ste sa k nemu?

Keď som stál na tretí deň pred výkladom, tovariši v dielni sa pohádali a z okna vyletelo na ulicu obuvnícke šidlo. V okne sa zjavila hlava a hovorí – chlapče, podaj mi, prosím ťa, to šidlo. Podal som im ho cez okno a jeden z tovarišov sa pýtal: „Nechcel by si sa ísť učiť za obuvníka?“ Nebolo mi treba viac hovoriť. Vbehol som dnu, debatovali sme, počkali sme na majstra. Tovariši ma hneď majstrovi predstavili ako nového učňa. „No dobre, šuhajko, kedy nastupuješ?“ pýtal sa majster.

Hneď ste aj nastúpili?

Vravel som mu, že musím dochodiť školu, do konca školského roka zostávali tri mesiace. No do dielne som sa chodil pozerať na remeslo každý deň, keď bolo treba, aj z nemčiny v škole som sa dal vypísať. Hneď po skončení školského roka, 1. júla 1939 som o siedmej ráno čakal pred krámom, vo fľaške čierna káva, v taške kus chleba. Nastúpil som do učenia, otec mi podpísal u majstra zmluvu o učení na tri roky a začal som dochádzať denne k obuvníkovi. Úplne som rástol, mal som chuť hneď vyrábať také topánky ako oni.

Hneď ste aj začali vyrábať?

Nie, učeň bol niečo ako sluha, ktorý sa popri inej robote zozačiatku iba pozeral, ako sa topánky vyrábali alebo opravovali. Chodil som napríklad s hotovými topánkami ku klientom. Prvé som niesol krajčírke Novákovej, asi sto metrov od nášho krámu. Dostal som tringelt 45 halierov. Inak som robil všetko možné. Keď tovariši potrebovali niečo kúpiť, poslali mňa. Majstrovi som musel chodiť koberce prášiť, drevo chystať, chlieb zaniesť, so starou pani na trh ísť a odnášať nákup. Majstrova stará mama každý deň varila pre dve dievčatá, ktoré u nich bývali, tak som začal k nim chodiť na obedy a za to som sa musel o tri mesiace dlhšie učiť. Ale robil som to s radosťou, lebo som bol pri šikovných ľuďoch, ktorí vyrábali krásne topánky. Až po vyučení som ich začal vyrábať aj ja.

Takéto podrážky kedysi robili na topánkach určených na vysokohorské túry. 7 fotografií v galérii Takéto podrážky kedysi robili na topánkach určených na vysokohorské túry. Zdroj: Miro Miklas

Otvorili ste si neskôr vlastnú výrobu?

Po pár rokoch práce u Šagáta som o tom rozmýšľal. Vzal som si jedného spoločníka, šustra, a otvorili sme si dielňu. Remeselník bol šikovný, ale nechcelo sa mu robiť. Lenže šuster makať musí, takže on odišiel a zostal som sám. Vtedy však bolo povstanie, pri Žiline sa robili veľké protitankové zákopy a všetci zdraví chlapi museli ísť kopať. Keď som tam kopal, prišiel žandár s jedným civilom, že sa mám hlásiť v úrade v Žiline. Ukázalo sa, že bolo treba vyrábať topánky. Odvolali ma teda zo zákopov a vyrábal som, zasa u Šagáta. Robili sme obuv aj pre gestapo.

Pre gestapo?

Aj pre nich. Ich šéf si chodil topánky osobne pozrieť počas výroby, či do nich niečo nedávame.

Po vojne ste zasa vyrábali vo svojej dielni?

Áno, išiel som aj do ortopedického kurzu, ktorý organizoval Ústav pre zveľaďovanie živností, aby som dobre vedel robiť aj ortopedické topánky. Našiel som si tovariša, ktorý mi pomáhal, prijal som aj jedného bývalého obuvníckeho majstra, ktorý už bol na dôchodku. Vyrábali sme hlavne športovú obuv. Rýchlo sa šírila móda lyžovania, tak sme napríklad mali naraz asi dvesto objednávok na ručne šité lyžiarske topánky. Do toho sa začali vyrábať pekné horolezecké topánky, športové poltopánky, vychádzkové. Najviac som sa teda zaoberal športovou koženou obuvou. Darilo sa nám, potom však živnostníkov zlikvidovali.

Nastupujúci komunisti vám zrušili prevádzku?

Zrušili nás všetkých, dostali sme výmer, že živnostníci nie sú potrební.

Ostali ste aj v časoch komunizmu pri topánkach?

Samozrejme, po likvidácii živnostníkov som nastúpil do Rajčianky, do obuvníckeho družstva. Meral som ľuďom nohy, bral objednávky a zadeľoval ostatným prácu. Po troch rokoch ma zlanárili za vedúceho do Obnovy, čo bol pôvodne baťovský podnik.

Po páde komunizmu ste si zasa otvorili živnosť?

Dalo sa otvoriť prevádzku ešte počas posledných rokov komunizmu. Podniky sa rozsýpali, mali zbytočné priestory v centre, tak som si jeden obchodík prenajal, mašiny odkúpil za pár korún a odvtedy je obuvníctvo stále na rovnakom mieste. Naučil som sa vyrábať kožené opasky, tak som ich začal produkovať a ešte za starého režimu som chodil aj po jarmokoch. Na dovolenke v Juhoslávii som sledoval, čo mladí nosia a boli to hlavne sandáliky. Nakreslil som si ich a po dovolenke som skúsil jedny vyrobiť. Boli dobré, začal som ich vyrábať vo veľkom a mal som parádny odbyt. Keď som išiel cez víkend do Detvy, kde boli folklórne slávnosti, chcel som predávať hlavne opasky. Ale vzal som aj zo dvadsať párov sandálov a tie sa predali raz-dva. Odbyt stúpal, kšeft sa hýbal. Pred pár rokmi začal záujem slabnúť. Ľudia preferujú lacnejšiu obuv zo zahraničia, málokto si necháva vyrábať topánky na mieru. A s klesajúcim záujmom klesá aj počet šustrov, čo dokážu ručne šiť obuv na mieru. Ja si spamäti ani nespomeniem na žiadneho v okolí, ktorý by to ešte robil.

Topánky pre seba si vždy robil sám. V zásobe má stále najmenej desať vlastnoručne vyrobených párov. 7 fotografií v galérii Topánky pre seba si vždy robil sám. V zásobe má stále najmenej desať vlastnoručne vyrobených párov. Zdroj: Miro Miklas

Okrem výroby ste aj opravovali?

Opravu som predtým nerobil nikdy, začal som iba v predchádzajúcich pár rokoch.

Pre seba ste si obuv kupovali, alebo ste si vyrobili?

Vyrobil som si sám. V skrini mám asi desať párov, niektoré som ešte nikdy nenosil, sú úplne nové. V chodbe mám len tak na ukážku zopár kusov vyrobených pre iných a tiež jednu topánku s dĺžkou 48 centimetrov. Patrí zrejme k najväčším, aké kto kedy na Slovensku ručne vyrobil. Bola určená na výstavu do Brna ako pútač. Mám tu aj storočnú lyžiarku, ktorú vyrobili moji predchodcovia. Pri nej si človek uvedomí, ako dlho už funguje na Slovensku lyžiarsky biznis.

Teraz máte na nohách kupované tenisky.

Tieto jedny, ktoré sa ľahšie obúvajú. Inak som si nikdy nemusel kupovať v obchode.

Vyrábali ste pánske či aj dámske?

Aj dámske, ale iba športové a vychádzkové, lodičky nie. Vyrobil som každému, kto mal záujem. Chodili aj veľkí páni, ľudia z ministerstiev, farári, prokurátori, riaditelia firiem. Sedávali u mňa na káve, kým som pracoval.

Kvalitné topánky sú dosť drahý tovar. Bolo to tak vždy?

Bolo. Bežne som predával najlepšie topánky aj za tisíc korún, lyžiarky stáli tritisíc. Keď chcel byť obuvník úspešný, musel byť nielen kvalitný remeselník, ale aj dobrý obchodník, musel sledovať trendy, konkurenciu, reagovať na aktuálnu módu. Hneď sa musel prispôsobovať, či sú v móde špicaté topánky, alebo širšie. No napríklad Baťa mal aj drahé, aj lacné topánky. Bol schopný ponúknuť každému to, čo potreboval.

Doma má aj staré maličké obuvnícke kopytá na detské topánky. 7 fotografií v galérii Doma má aj staré maličké obuvnícke kopytá na detské topánky. Zdroj: Miro Miklas

Poznali ste baťovskú organizáciu?

Samozrejme, do Zlína som chodil. U Baťu platilo, že keď po sezóne nepredali všetky topánky, tak ich spálili. Nedali ich lacnejšie. Ak stáli napríklad dvadsať korún, nepredali ich za desať, aby vyprázdnili sklady, radšej ich zničil. Keď sa ho pýtali, že prečo spálil nové topánky, tak vravel, že aby mohol dať zamestnancom novú robotu. Lebo keby ich predal za nižšiu cenu, zákazníci by si ich nakúpili a potom by nekupovali tie, ktoré zamestnanci ďalej vyrábali. On nechcel zamestnancov prepúšťať, nadbytok riešil pálením. U Baťu bola úžasná organizácia. On si ľudí do výroby dobre vyberal, aj preto mal kvalitu.

Vy ste však robili vždy na zákazku pre konkrétneho človeka na mieru, nie vo veľkom ako Baťovci.

Lebo bol záujem aj o topánky na mieru. V Žiline sme to mali podelené – Gemza robil vychádzkové topánky, Trunec čižmy, Flaster ortopedické, ja športové. Mám tu doma športové topánky, ktoré som vyrábal pred šesťdesiatimi rokmi.

Prečo si už tak málo ľudí necháva vyrábať topánky na mieru?

Lebo topánky vyrábané vo veľkých továrňach sú podstatne lacnejšie. V súčasnosti sa dajú nájsť topánky aj za 10 eur, ale je to haraburdie. Kvalitná ručne robená a dobre udržiavaná topánka vydrží roky, tieto čínske z umelých materiálov vydržia chvíľu a už ich treba lepiť. Samozrejme, že sa dá kúpiť aj špičková obuv vyrobená v továrni, no za jeden pár dáte aj 200 eur a napriek tomu nie je presne na nohu.

Keď si obujete ručne šitú topánku na mieru a hneď potom topánku z obchodu, okamžite cítite rozdiel?

Okamžite. Továrenské treba vychodiť, aby vám sadli, šité na mieru vám sadnú hneď. V obchode si zo sériovo vyrábaných topánok musíte vyberať z mnohých modelov, veľkostí, skúšať, ktoré vám sadnú a niekedy aj nepochodíte, odídete z obchodu bez nových topánok. Preto si ľudia dávali šiť na mieru a vždy to boli kožené waterproof topánky, nepremokavé. Keď v obchode chytím topánku do ruky, cítim, či je z dobrého materiálu, či je dobre spracovaná.

Keď nešli na odbyt topánky na mieru, vyrábal aj opasky alebo sandále. 7 fotografií v galérii Keď nešli na odbyt topánky na mieru, vyrábal aj opasky alebo sandále. Zdroj: Miro Miklas

Všímate si na ulici, čo nosia ľudia na nohách?

Isteže. Väčšina nosí „čínu“, haraburdie, aké kúpite aj na trhovisku v stánkoch. Sériovo vyrobené z umelých hmôt, takže nemôžu byť bohviečo. Kúpia si ich preto, aby bola noha niečím zakrytá, nie aby boli pohodlné. Nemôžem však nikoho odsudzovať za to, že si ich kúpi. Keby som nemal na iné, aj ja by som ich nosil.

Vedeli by ste si predstaviť, že by ste pracovali v továrni, kde by robili obuv vo veľkom?

Keby nebola iná možnosť, tak áno. Je to pásová robota a dnes už je všade. Ale necítil by som sa tam asi dobre. Lebo topánky som vedel vyrobiť sám a vedel ich aj predať.

Vyrábali ste niekedy aj podľa čísiel, nie len na mieru?

Iba sandále. Najviac išli ženské, tak som vopred vyrobil v sérii čísla 35 až 39 a potom predával.

Vyrobili by ste topánky aj z umelých materiálov, alebo ste zásadne len za kvalitnú kožu?

Nikdy som z nich nerobil, ale platí, že náš zákazník – náš pán. Keby chcel z umelých materiálov, vyrobil by som. Nechcel by som stratiť klienta len preto, že žiadal niečo iné. Obuvník musí byť aj obchodník a prispôsobovať sa dobe. A mne celkom dobre išli aj obchody.

Ešte stále robíte s topánkami?

Už končím. Zrejme som najstarší obuvník na Slovensku, robil som remeslo 77 rokov, no na to, aby som pokračoval, by som potreboval lepší zrak. Šuster musí veľmi dobre vidieť. Odpracované roky už cítiť. Mnohí sú radi, keď sa 77 rokov vôbec dožijú, ja som 77 rokov robil remeslo.

Obuvnícka dielňa s vaším menom v Žiline stále je.

Prevzal ju jeden pán, ktorý opravuje topánky. Je to prena­jatý priestor, ktorý si už platí on. Ja ho chodím pozrieť tak každý druhý deň.

Keby ste mali lepší zrak, ešte by ste sa venovali remeslu?

Určite áno, mňa to baví a vždy aj bavilo. Celkom ľahko som sa učil nové veci, čo som skúsil, to mi išlo. Je to remeslo, pri ktorom treba robiť, sadnúť a makať. Preto je už tak málo výrobcov na mieru a nových šustrov ani veľmi nemá kto učiť. Ja by som už pre zhoršujúci sa zrak asi nevedel vyrobiť od gruntu novú topánku, musel by som iba organizovať niekoho, kto by ju šil.

Končí, ale „krám“ v centre Žiliny prevzal nový remeselník. 7 fotografií v galérii Končí, ale „krám“ v centre Žiliny prevzal nový remeselník. Zdroj: Miro Miklas

© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×