Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Pochovala dcéru

16.12.2007 (51/2007) Od piatich rokov sa LIANA DRAHOVÁ (53) venovala krasokorčuľovaniu, patrila medzi špičku reprezentantov Československa. Ľadu obetovala svoju mladosť, čas na lásky. Trikrát sa vydala, z toho dvakrát za toho istého muža. Nedávno ju zrazila na kolená krutá rana – zomrela jej dcéra Liana (27).
Pochovala dcéru
1 fotografia v galérii
Mala iba dvadsaťsedem rokov, keď zomrela. Dcéra LIANY DRAHOVEJ.
Autor fotografie: Život

Patrí ku generácii krasokorčuliarov, ktorá má stále pocit nedocenenosti. Nedovolili im prijímať ponuky na exhibičné vystúpenia v zahraničí, ba ani ponuky na účinkovanie v ľadovej šou Holiday on Ice. Tí šikovnejší ešte pred revolúciou emigrovali, aby ako tréneri zúročili svoje životné úspechy. Liana prijala ponuku trénovať v Rakúsku až po revolúcii, v roku 1995.

Najmladšia na ME

Aj Liana uvažovala o ľadovej revue. Vtedy však mala len šestnásť rokov a rodičia si dcéru netrúfali pustiť. „Bola som tesne pred maturitou,“ spomína trénerka, „keď ma partner v tancoch na ľade Peter Bartosiewitz nahováral, aby som s ním odišla. Ale rodičia povedali nie.“ Ktovie, ako by sa vyvíjal život 16–ročnej krasokorčuliarky, keby prejavila viac odvahy. Začínala v Slovane Bratislava, tu získavala prvé úspechy. Ako trinásťročnú ju vybrali do športových dvojíc, jej partnerom sa stal o desať rokov starší Peter Bartosiewitz. Zároveň však trénovala aj kategóriu sólo. „Jazdili sme spolu tri a pol roka,“ vraví Liana, „na olympiáde v Grenobli som bola najmladšou účastníčkou, náš zväz musel požiadať o výnimku, aby som mohla štartovať.“

Koniec páru

V roku 1970 na majstrovstvách v Colorado Springs pár svoju voľnú jazdu nedokončil. „Pri zdvíhačke Peter spadol, ja naňho. Povolila mu chrbtica, odviezli ho do nemocnice. Vyliečil sa, ale s krasokorčuľovaním skončil,“ spomína Liana. To bol impulz, aby sa vrátila k sólovej dráhe. Dokázala sa pritom preorientovať tak rýchlo, že nevynechala ani jedny majstrovstvá Európy. Pretekala až do roku 1975, keď v Kodani získala štvrté miesto. Na olympiádu do Sappora to však nestačilo, nenominovali ju. „To bolo kruté,“ spomína nostalgicky športovkyňa. „To štvrté miesto bolo veľmi dobré. Ale vtedy bola taká doba, do Sappora šiel iba Ondro Nepela.“ Liana mala za sebou náročnú kariéru. „Osem majstrovstiev Európy, päť majstrovstiev sveta, rok čo rok vydávať zo seba všetky sily,“ hodnotí športovkyňa. „Už toho bolo dosť. Už v tom nebola radosť, len povinnosť. Keď som sa vrátila z pretekov v Amerike, naraz som nevedela, či som vlastne pretekala, ako som skončila, či som vôbec dojazdila. V dvadsiatich dvoch rokoch som bola psychicky úplne vyčerpaná. Vtedy som si povedala – už nie.“

Zobrali sa dvakrát

Samozrejme, že ani Lianino dospievanie sa nezaobišlo bez vzbúr. Nemala čas na kino, diskotéky, kamarátstva. „Trénovala som od šiestej do deviatej“, od štrnástej do šestnástej, a ešte v noci od desiatej do dvanástej, vyratúva. To krasokorčuliarku stálo veľa psychických síl. Zmaturovala, začala trénovať v Topoľčanoch, kde založila oddiel. Zároveň začala študovať na fakulte telesnej výchovy a športu. A v októbri roku 1975, po päťmesačnej známosti, sa vydala za medika Ota Vozára. „Muž ešte dva roky študoval medicínu, zubné lekárstvo, ja som pracovala,“ vraví Liana. Do roka sa im narodila dcéra, ale manželstvo vydržalo len tri roky. Druhý raz sa vydala, narodil sa jej syn Martin. Oženil sa aj jej bývalý muž a z tohto vzťahu má dcéru Luciu. „Po šiestich rokoch sme však obaja boli znova rozvedení,“ rozpačito priznáva športovkyňa. Vzali sa teda po druhý raz: „Vychovávali sme spolu tri deti. Moje, jeho, naše. Tak to šlo asi dvanásť rokov.“ Hoci bol Oto Lianinou prvou vážnou láskou a vždy ich to k sebe ťahalo, aj druhý spoločný pokus stroskotal. Odvtedy žije sama. Až pred tromi rokmi ich opäť zblížila tragédia, ktorá ich zasiahla celkom nepripravených.

Krutá smrť

Liana statočne zvládala starostlivosť o rodinu aj vďaka tomu, že jej pomáhali rodičia. „Trénovala som v Steyeri, syn chodil na veterinárnu školu, žil u mojich rodičov. Dcéra Lianka bola v zahraničí, prežívali sme pomerne pokojné obdobie,“ konštatuje. Dcéra po maturite odišla pracovať do Londýna, rok strávila v Amerike, rok v Holandsku. Študovala a cestovala. Po štyroch rokoch v cudzine sa vrátila domov a pracovala v hoteli FIS vo Vysokých Tatrách. „Už v Londýne mala problémy so zubom,“ vraví mama. „Liečili jej ho, ale stále ju bolel. Medzitým sa objavili problémy s prsníkom. Mokval jej, krvácal, ale vyšetrenia nepotvrdili rakovinu. Takže sme sa neznepokojovali.“ Medzitým otec, dentista, zub, s ktorým mala stále nejaké ťažkosti, vytrhol. Rana sa však nehojila. „V Bratislave ju poslali na vyšetrenie a tam sa potvrdilo, že pod zubom má rakovinové ložisko.“

Rýchly koniec

Dcérku operovali vo Vyšných Hágoch, nechcela si dať prsník odstrániť, lekári jej vybrali, čo sa dalo. „Mala najhorší typ rakoviny, angiosarkóm, rakovinové bunky sa šírili krvou do celého tela.“ Z Vyšných Hágov ju previezli do Bratislavy. Tri mesiace pred smrťou jej začali dávať morfi um, pretože metastázy sa jej dostali aj do mozgu. Od problémov so zubom ubehlo krátkeho trištvrte roka, keď zomrela, mala len 27 rokov.

Najťažšia sezóna

To šialené obdobie by mama Drahová len ťažko zvládla bez pomoci rodičov. Pán Draho sedával pri posteli chorej vnučky denne, keď bol vyčerpaný, vymenila ho manželka. „Nebyť rodičov a sestry Galiny, ktorá prišla zo Švajčiarska, všetko by bolo ešte horšie,“ priznáva Liana. V tom čase najazdila tisíce kilometrov medzi Linzom a Bratislavou. Štyri dni pracovala naplno, v noci sadla do auta, aby mohla byť pri umierajúcej dcére, v pondelok ráno sa vracala. „Rodičia mi pomáhali aj fi nančne, len aby som všetko utiahla. Veľmi si vážim, čo pre mňa urobil klub. Vlastne celú sezónu mi držali miesto, hoci som s deťmi pracovala veľmi málo.“ Na svoju dcéru je stále veľmi hrdá. Je rada, že svoj krátky život prežila intenzívne, že veľa cestovala, vzdelávala sa. Ale tá strata v matkinom srdci je stále boľavá.

Najlepšia trénerka

Trénerka Drahová hľadala útechu v práci. Robí to dodnes. S plným nasadením. Prejavom toho, že v Rakúsku si ju vážia, je jej vymenovanie za hlavnú trénerku v regióne. Trénuje štrnásť „svojich“ detí, aj dospelých, ktorí berú krasokorčuľovanie ako záľubu. „Teraz ma požiadali, aby som mladých hokejistov učila techniku korčuľovania. Takže mám toho naozaj veľa,“ je rada Liana, ktorá vedie na ľade aj desaťročného autistického chlapca. „Zo začiatku boli veľké problémy,“ spomína. „Mal záchvaty, kričal, urážal sa. Jeho mama mi však dala absolútne voľnú ruku, môžem ho aj poslať z ľadu preč, keď zúri. Tak, Andy, končíme... Ale na ďalší tréning prišiel, ospravedlnil sa. Už skáče axla a dvojitého salchowa, hoci podľa predpisov by to ešte nesmel. Je výborný. Na budúci rok bude paralympiáda v Amerike, má šancu sa nominovať.“

Dáma slovenského krasokorčuľovania pritom zaviedla na ľade ešte čosi, čo pred ňou nebolo. Deti jej spočiatku tykali a oslovovali ju krstným menom. To dnes neexistuje. Liana, tak čo budeme dnes robiť, pýtalo sa ma osemročné dievčatko. To bolo pre mňa neprijateľné. Rešpekt a disciplínu si udržiavam aj tak, že všetky deti mi vykajú. Je to tu taká malá raritka.“ Raritka je aj deväťdesiat kilogramov vážiaca pani, ktorá v sukienke tancuje na ľade a riadi sa pokynmi trénerky Drahovej.

Vráti sa domov

Bývalá úspešná slovenská krasokorčuliarka je hrdá na to, že si v Nitre postavila dom. Nerobila by to, keby sa nechcela po skončení pôsobenia v Linzi vrátiť. Ráta, že o päť rokov. Verí, že potom doma nájde priestor na budovanie liahne nových slovenských talentov. „Rodičia mojich zverencov to nechápu,“ čuduje sa trénerka. „Ale veď ja som doma na Slovensku. Tam mám rodinu, zázemie. Len aby mi zdravie vydržalo. Stáť každý deň osem, desať hodín na ľade v korčuliarskych topánkach, to dá kĺbom zabrať.“

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×