Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Miroslav Saniga: Ženatý s prírodou

06.02.2008 (6/2008) Kým sme sa začali rozprávať, stihol prírodovedec MIROSLAV SANIGA (46) ešte okrúžkovať 62 sýkoriek a ukázať nám ľadopád vo veľkofatranskej Teplej doline. Výnimočne sme ho totiž našli doma v Liptovských Revúcach, a nie vo Výskumnej stanici SAV v Starých Horách alebo v okolitých lesoch.
Miroslav Saniga: Ženatý s prírodou
1 fotografia v galérii
Vtáčí raj MIROSLAVA SANIGU v Liptovských Revúcach nájdete veľmi ľahko.
Autor fotografie: Život

Vymenili by ste toto prostredie za pohodlný život v meste?

Minule som bol v Bratislave v Auparku a na pohyblivých schodoch zrazu vypli prúd. Všetci zostali stáť a čakali, kým ho znova zapnú. Iba ja som vyšiel hore pešo. Nechápem, prečo tak neurobili aj oni, mal som pocit, že zabudli chodiť. Nedokázal by som žiť v meste ani v bytovke na dedine. Vždy keď som v meste, snažím sa čím skôr vrátiť domov. Keď som v ňom totiž dlhší čas, bolí ma hlava a mávam srdcovú arytmiu.

Máte televízor?

Otec má, ja nechcem. Keď robím výskum, nemám čas na televíziu, ani na večierky či plesy. Musím mať tvrdý režim.

Roky sa venujete okrem iného aj výskumu murárika červenokrídleho. Ako sa to začalo?

V roku 1971 sme s chlapcami hrali hokej. Zbadali sme zvláštneho vtáčika, ktorý sa štveral po múre domu. Nevedel som, ako sa volá. Vtedy totiž u nás existovala jediná knižka o vtákoch od Františka Vilčeka a Jána Šveca. Murárik tam nebol, pretože je pomerne vzácny. O niekoľko rokov neskôr som našiel v časopise Život rubriku Okienko do prírody a tam ten murárik bol. Mal som z toho veľkú radosť, je to ako keď sa do niekoho zamilujete, a kým neviete, kto to je, ste v pomykove. Odvtedy sa mu venujem, momentálne pripravujem monografi u v angličtine.

Okrem množstva odborných článkov máte za sebou aj zopár knižiek pre laickú verejnosť.

Vedec, ak chce byť dobrým vedcom, musí sa do svojej práce zaľúbiť a nemôže ju robiť pre peniaze. Všetci si myslia, že Saniga má poukrývané poklady po lese. Moje fi nancie sú však v mínuse a sú schované vo všetkých tých populárno-vedeckých knižkách. Mnohí vedci sa čudujú, prečo popularizujem vedu. Lenže ja nepíšem len pre nich, ale aj pre ľudí. Tu jednoducho nejde o to, že Miro Saniga je vedecký pracovník a má okolo mena tituly, ale že má rád prírodu. Vedu totiž treba podať bežným ľuďom, a tak ich pritiahnuť k ochrane prírody, pretože je na hrane prežitia. Musíme sa k nej správať tak, aby cítila, že ju máme radi.

Veď pôsobíte úplne normálne...

Je veľmi dôležité, aby predovšetkým mladí ľudia vedeli, že vedec nie je šedivý človek so zadymenými okuliarmi, zavretý niekde pri mikroskope v laboratóriu a nevie, koľko stojí liter mlieka.

Záhrada pri vašom rodnom dome vyzerá ako vtáčia reštaurácia s ubytovaním.

Hovorím jej ekodvor. Keď sa tu niekto poprechádza, je to preňho určite väčší zážitok, ako keby o tom čítal. Denne mi sem priletí aj tisíc sýkoriek a v stodvadsiatich troch búdkach mnohé aj nocujú. Majú tu fullservis. Vlani sme pri krúžkovaní chytili jednu z Fínska a ďalšiu zo Slovinska z Ľubľany. Minule som odhŕňal sneh a v záhrade stál starší pán. Tváril sa divne – mal otvorené ústa a pozeral sa dokola. Myslel som si, že je z nejakej pomocnej školy alebo ústavu. Keď som sa ho spýtal, či mu niečo je, hovorí: Nechte mně tady ještě chvíli pobejt. Cítím se jako v pohádce a chci si ten pocit odnést do blbé Prahy, aby tam se mnou byl do konce života.

Koľko kilogramov slnečnicových semienok na to ročne miniete?

Šesťsto.

Trápi vás, že vymiera vaša ďalšia láska – hlucháne.

Bodaj by nie, veď sú tu od ľadovej doby a možno budú musieť „odísť“, lebo vplyvom globálneho otepľovania sa začnú rozpadávať smrekové a borovicové porasty. A k tomu ešte stále medzi nami žijú ľudia, ktorí túžia mať hlucháňa ako poľovnú trofej. Lenže jeho polnočný budík – keď toká – bude v lese chýbať. Potom možno budeme počúvať nejaký mobil alebo alarm, ktorý počuť až hore, keď v noci na Donovaloch vykrádajú autá.

Je ich naozaj tak málo?

Okolo štyristo kohútov. Kedysi ich bolo až päťtisíc. Murárikov je napríklad tridsať párikov, ale ich stav je už desaťročia stabilizovaný. Murárik je jediný vták v strednej Európe, ktorý nežerie semienka ako sýkorky, ale musí prežiť na živočíšnej potrave. Je to zvláštny tvor. Mnoho ľudí tvrdí, že je prízrak. Ja som ho nazval nebeským anjelom s karmínovými krídlami.

Výskum robievate za každého počasia. Turisti sa zrejme neraz čudujú.

Robil som výskum vo Vrátnej doline a zastihla ma búrka. Nečakal som, že tam ešte niekto bude, a zrazu sa traja ľudia trepali dolu chodníkom. Dáma v lodičkách a dvaja chlapi. Bavili sme sa po nemecky a anglicky. Divili sa, čo tam robím. Keď videli murárika, boli ohúrení. Nakoniec vysvitlo, že to bola nejaká rakúska modelka, ktorá vyhrala rekreačný pobyt v Terchovej. Keďže však bola stečená z mejkapu, vyzerala ako strašidlo, z ktorého by aj medveď dostal infarkt.

Často sa hovorí o medveďoch a vlkoch, sú dokonca vízie, že sa pre ne vytvoria rezervácie. Čo si o tom myslíte?

Medvede musia zostať v normálnej prírode. Sú premnožené, treba ich regulovať, ale musíme sa v lese vedieť aj správať. Zvieratá sú potom v strese a vyrušený medveď sa vlastne bráni. Znesie jedného hubára, aj dvoch či troch, ale pri desiatom znervóznie. Je to, ako keď vás niekto vyruší pri robote. Prvých prežijete, ale potom vyskočíte. Aj medveď má len jedny nervy.

Určite nemáte núdzu o zážitky s nimi.

Minule som sa smial tetkám vo Valaskej Dubovej, keď mi vraveli, aby som si dal pozor, lebo je v hore medvedica. Keby ma však videli o hodinu neskôr, keď som pred ňou od strachu vyliezol na borovicu, smiali by sa ony. Natrafil som na ňu vo chvíli, keď si robila brloh. Zbadal som ju, až keď som bol od nej osem metrov. Zhodil som batoh a fotoaparát a rýchlo na strom. Keď som potom v Ružomberku prišiel do cukrárne a dal som si zákusok, klepali sa mi ruky. Je to prirodzené – vyplavený adrenalín, strach. Mimochodom, to, že medveď môže človeka zožrať, sú iba povery.

Často rozprávate príbeh s medveďom v búdke. Je naozaj pravdivý?

To nie je vymyslené, naozaj sa to stalo. Jedna tetka z Jelenca šla ráno o trištvrte na päť na odber krvi do Rooseweltovej nemocnice do Banskej Bystrice. Prišla na zastávku, v búdke v prítmí videla siluetu na lavičke. Pozdravila a povedala: Posuň sa ďalej. Zrazu sa silueta postavila a odišla. Bol to medveď. Tetka v šoku odišla domov a do nemocnice ju musel odviezť syn. Nemohli jej zobrať ani kvapku, taká bola zľaknutá. Napokon musela ísť na druhý deň.

Spomeniete si aj na iný?

Iná tetka z horárne v Ľubochni vydurila sedem kráv na pašu. Večer šla po ne, lebo tam nemajú kraviara. Pozerá a kráv je osem. Bola spokojná, vždy je to lepšie, ako keby ich bolo šesť. Prišla bližšie, a to bol medveď. Viedol kravy ako kraviar. Od strachu objala strom a čakala, kedy ju zožerie. Ten ju iba oňuchal a odišiel.

A čo napríklad hady?

V lete som mal v posteli vretenicu. Keby ju mala Ďurianová, tak to vedia aj na galaxii M55. Bolo by to na internete, v hlavných správach, všade. A stálo by to stotisíc korún, lebo by volala požiarnikov, ochranárov, starostu, aby všetci vedeli, že u nej bola vretenica. Ja som hada chytil do uteráka a vyniesol von. Ale keby sa to stalo nejakej celebrite, už je dávno po vretenici.

Často vám v podobných prípadoch telefonujú ľudia s prosbou o radu?

Každú chvíľu. Kamarátovi sa sprchovala manželka. Cez otvorené okno vletel dnu netopier a za ním sova. Netopier sa vode stihol vyhnúť, ale sovu to spláchlo priamo na tú dámu. Spadla jej na hlavu. Vybehla za mužom do kuchyne a kričí: Jano, v kúpeľni máme príšeru, a omdlela. Jano zobral vidly a chcel strašidlo zabiť. Keď totiž sova zmokne, vyzerá mrzko. Volá mi, Miro, máme v sprche škaredého vtáka, prebodnem ho vidlami! Vravím mu: Ak to urobíš, budeš platiť pokutu, lebo sova je chránená. Zober ju do uteráka a vyfénuj ju. O chvíľu mi volal, že je nádherná a oni si ju nechajú. Napokon ju pustili. Keby sa to však stalo celebrite, všade píšu, že Ďurianová prežila útok neviem čoho.

Zrejme o kuriózne prípady nemáte núdzu.

Keď bola v novembri 2004 katastrofa v Tatrách, volá mi nejaká tetka, že má plnú záclonu netopierov. Mala ich tam asi dvesto. Vravím jej, nechajte otvorené okno, ony odletia. Ráno mi volala, že už tam nie je ani jeden. Iná tetka zasa varila polievku v byte na najvyššom poschodí v paneláku a do hrnca jej vletel netopier. Kým mi stihla vysvetliť, čo sa stalo, uvaril sa. A raz mi volal podnikateľ z Bystrice, že má v poštovej schránke živú „tenisovú loptičku“. Bola to sýkorka. Celú zimu mu tam nocovala.

Vyzerá to tak, že máte námet na ďalšiu knihu...

Raz ich určite zozbieram do knihy, pretože mnohé z nich sú milé kuriozity.

Vo výskumnej stanici v Starých Horách ste sám. Ako to zvládate?

Musím robiť všetko. Postarať sa o chod stanice, umyť okná, viesť školu mladých prírodovedcov, odpratať sneh a venovať sa vedeckej práci. Mám zahraničných kolegov, ktorí sú už takí „vyčičíkaní“, že nedokážu ísť do hôr pešo. Keď im poviem, že dvadsaťkilometrový výstup bude mať prevýšenie dva kilometre, tak si myslia, že ma tam vynesie vrtuľník.

Neplánujete sa oženiť?

Ja som ženatý s prírodou. Musel by som sa s ňou rozviesť, a to by som mal o tri dni pohreb. Ale pohreb by nemal byť, kým ma medvede nezožerú – skončil by som v potravinovom reťazci. Radšej nech ma zožerú, ako by ma mal prejsť kamión medzi Donovalmi a Starými Horami. A nechcem ani sarkofág so zlatým nápisom Miro Saniga.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×