Operný spevák Ondrej Malachovský bol na národného umelca nominovaný trikrát. „Zásahom zo Slovenska však udelenie vždy odložili ad acta,“ spomína si jeho syn Martin. Keď ho v roku 1988 napokon pozvali na Pražský hrad, titul si nemohol prevziať. Práve v tom čase bol totiž  hospitalizovaný v nemocnici pre chorobu srdca. „Mrzelo ho to, lebo toto ocenenie vnímal ako najvyššie možné v tom čase. Pred ním ho udelili aj Márii Kišonovej-Hubovej, Elene Kittnárovej či Petrovi Dvorskému. Naopak, veľmi ho potešilo, že zároveň s ním tento titul obdržal aj český herec Rudolf Hrušínský, ktorého si vážil, a vedel, že aj on bol viackrát navrhovaný a zakaždým kádrovo odsunutý,“ vraví Martin Malachovský o svojom otcovi, ktorému dokonca viackrát navrhli, aby svoj titul predal. Nikdy sa ho však nevzdal. „Vážil si ho ako ocenenie svojej tvorby a nie politickej angažovanosti,“ vraví.

Kredit ocenenia, ktoré sa odovzdávalo v Československu od roku 1945, totiž minulý režim postupom času pošpinil. Aj preto jeho udeľovanie v roku 1990 zrušili. „Bolo to zdôvodnené tým, že viacerí umelci titul dostali skôr za istú politickú konformitu s vtedajším režimom a nie za skutočné umelecké kvality,“ objasňuje hovorca Ministerstva kultúry SR Jozef Bednár. V období neslobody a cenzúry, keď mnohí umelci emigrovali alebo im odopierali možnosť vykonávať svoju činnosť, pravidlá umeleckej tvorby diktovala prevažne politika.

Nebolo to inak ani vo výtvarnom umení. „Po roku 1968 dostávali tento titul predovšetkým umelci, ktorí vyhovovali ideológii a predstave, že umenie má slúžiť politickým cieľom a ich propagácii,“ tvrdí Zuzana Bartošová, vedecká pracovníčka Ústavu dejín umenia SAV. „Všetko, čo autori počas normalizácie vytvorili, sa dá teda považovať skôr za remeselný výtvor než za umelecké dielo.“ Ukážkovým príkladom je podľa nej dnes už v Žiline neexistujúca socha znázorňujúca Leninovu hlavu, ktorú vytvoril sochár Ján Kulich. Hoci sme ho oslovili, sochár sa nechcel k spomienkam na udelenie titulu vracať. Bartošová tvrdí, že v tom čase akademickí sochári a maliari často dostávali od štátu zákazky, ktoré „zodpovedali priemernému vkusu funkcionárov a úradníkov“. Na jedinečnosť a originálnosť diel národných umelcov, akými boli architekt Dušan Jurkovič, Martin Benka, Miloš Alexander Bazovský, Ľudovít Fulla či Janko Alexy, sa prihliadalo ešte pred rokom 1968. Byť majiteľom obrazu od niektorého z nich sa dodnes považuje za prestíž.

Podobná situácia bola aj v spisovateľskej obci. „V roku 1945, keď sa titul začal udeľovať, ho krátko pred svojou smrťou napríklad dostal Janko Jesenský. V polovici šesťdesiatych rokov bolo udeľovanie titulu už aktom rehabilitácie ľudí, ktorí boli nedobrovoľne odsunutí z verejného života či dokonca prenasledovaní. V tom čase sa národným umelcom stal Laco Novomeský i Ján Smrek,“ tvrdí riaditeľka Ústavu slovenskej literatúry SAV Dana Hučková. „Až v normalizačnom období sa titulom manifestovala spätosť umelca s politickým režimom. Ocenenie si v tých rokoch prebrali Vladimír Mináč, Miroslav Válek a Vojtech Mihálik,“ dodáva.

V hereckej obci sa tiež nájdu desiatky nositeľov tohto ocenenia. Národnými umelcami sa stali napríklad herci Karol Machata, Jozef Kroner, Hana Meličková, Karol Zachar či Ladislav Chudík. Ten si v najnovšej knihe (o ktorej píšeme na strane 48) zaspomínal, že pred tým, ako mu mal byť udelený titul, si ho zavolal štátny úradník a vypytoval sa ho, kto by mohol mať námietky, aby titul dostal. Narážal tým na hercove vzťahy s vtedajším prezidentom Gustávom Husákom, ktorého považoval za oportunistu. „Keď mi na slávnostnom akte Husák podával diplom, ja som sa usmial, ale jemu sa na tvári nepohol ani sval. Povedal mi: „No asi ste si ten titul zaslúžili,“ tvrdí v knihe.

Tituly si z Pražského hradu odniesli aj mnohí režiséri ako napríklad Paľo Bielik, Ján Jamnický aj Jozef Budský. „Byť národným umelcom znamenalo, že človek niečo dokázal, a za nás hovorili naše výsledky,“ hovorí dnes herečka Mária Kráľovičová, ktorá sa národnou umelkyňou stala v roku 1979. Ocenenie dostala za vyše tridsaťročné pôsobenie na doskách SND. Podľa herečkinej dcéry Jany Kociánovej mohlo byť podnetom na udelenie titulu i to, že práve v tom roku jej mama dokázala, že vie zahrať skutočne všetko. Miloš Pietor ju totiž obsadil do hry Nový život od Jozefa Gregora Tajovského, kde prvýkrát hrala obyčajnú dedinskú ženu. „Moju mamu režiséri obsadzovali prevažne do postáv vznešených a noblesných dramatických hrdiniek. V role dedinčanky si ju len málokto vedel predstaviť. Dokonca aj jej herecký partner Július Pántik hovoril, že má na tú postavu príliš pekné ruky - ako klaviristka.“

Hoci počas normalizácie politika ovplyvnila udeľovanie titulov, ich opodstatnenosť ostala podľa teatrologičky Dagmar Podmakovej rovnaká. „Mnohí herci, ktorí v tých časoch tvorili, si titul za svoju prácu zaslúžili bez ohľadu na to, že v tom čase bola určujúca len jedna politická strana. Herci sú národní už preto, že roky do našich bytov prichádzali prostredníctvom množstva rolí cez televízne obrazovky či rozhlasové prijímače,“ vraví a dodáva, že podľa nej by si „národného umelca“ zaslúžili ďalší divadelníci a filmári. „Mám skôr pocit, že titulmi sa šetrilo.“

Udeľovanie titulu národný umelec riešil zákon z roku 1948 a na návrh vlády ho z rúk prezidenta „dostal“ umelec, ktorého dielo osobitnou umeleckou úrovňou a mimoriadnym významom trvalo obohatilo národnú kultúru. Národný umelec mal právo nosiť čestný odznak a dostávať doživotný čestný dôchodok, ktorý sa podľa informácií z ministerstva kultúry rovnal platu vysokoškolského profesora. Neskôr sa zákon zmenil a vláda dôchodok mohla, ale aj nemusela priznať. Presný a kompletný zoznam národných umelcov neexistuje, ministerstvo kultúry totiž všetky dokumenty staršie než desať rokov skartovalo.

Hoci sa ho viacerí vzdali, národní umelci majú právo tento titul používať dodnes. Dvadsať rokov od pádu komunistického režimu preverilo, či sú ocenenia iba politickou „slučkou“, alebo ocenením umeleckých kvalít.

Dnes špecifické štátne umelecké ocenenia neexistujú. Prezident ich udeľuje na návrh NR SR alebo Vlády SR. Ruku na srdce, kto z vás si pamätá, kto za posledných pár rokov dostal Pribinov kríž  I., II. či dokonca III. triedy?

Hviezdy národa: Ako hodnotia titul národný umelec?

Kucherenko vs. Plačková: Spor o falošné luxusné kabelky?

Erika Barkolová absolvovala estetický zákrok s názvom Profhilo Structura

Sama tomu nemôže uveriť: Reportérka Kristína Kövešová sa pochválila s novým domom!

Výber pre vás