Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Emanuel Moravec: Symbol zrady

19.04.2008 (16/2008) V predvojnovom Československu bol EMANUEL MORAVEC vplyvnou a váženou osobou, počas nacistickej okupácie si však vyslúžil nálepku najhorlivejšieho kolaboranta a stal sa najnenávidenejším Čechom. Dodnes meno tohto muža, ktorý sa narodil práve pred 115 rokmi, mnohí vyslovujú s opovrhnutím.
Emanuel Moravec: Symbol zrady
1 fotografia v galérii
Emanuel Moravec
Autor fotografie: Profimedia

Keď sa v lete 1939 z českého rozhlasu ozval hlas Emanuela Moravca, mnohí boli v rozpakoch. Nechceli veriť, že k nim skutočne hovorí človek, ktorý pred rokom vyzýval na odvahu, rozhodnosť a burcoval do boja proti Hitlerovi. Po marcovej okupácii Čiech a Moravy totiž ľudia s podobnou minulosťou končili v rukách gestapa a za mrežami.

Bola to však pravda, z rozhlasových vĺn sa prihováral skutočne ten istý Emanuel Moravec, ktorý kedysi bojoval v československých légiách, ten istý Emanuel Moravec, ktorý obdivoval T. G. Masaryka a v roku 1937 stál čestnú stráž pri jeho rakve, ten istý Emanuel Moravec, ktorý na jeseň 1938 ako dôstojník generálneho štábu československej armády osobne presviedčal prezidenta Beneša, aby sme neprijali Mníchovský diktát, ale postavili sa nacistickému Nemecku so zbraňou v ruke. Teraz verejne hlásal opak a ľudí vyzýval k podpore nacistickej tretej ríše a aktívnej práci v jej prospech. Už po prvom príhovore nikto nepochyboval, akú cestu si Moravec zvolil. Nenávisť k nemu sa od tejto chvíle už iba stupňovala.

„Pritom keby ho počas mobilizácie v roku 1938 zastrelil niektorý zo sudetských ordnérov alebo keby zomrel hoci na infarkt či pri autonehode ešte pred 15. marcom 1939, zostal by v českých dejinách zapísaný ako výrazná postava, ktorá sa zaslúžila o slobodu a nezávislosť Československa,“ napísal o ňom historik Jiří Pernes.

Vlastenec a legionár

Emanuel Moravec pochádzal z dobre zabezpečenej rodiny pražského obchodníka. Už v mladosti si osvojil vlastenecké myšlienky a svoje zmýšľanie demonštroval aj tým, že vystúpil z rímskokatolíckej cirkvi. Bol presvedčený, že tá je jedným z nepriateľov českého národa, pretože pomáha Habsburgovcom. Po maturite na pražskej Vyššej priemyselnej škole začal pracovať ako technický úradník, keď však na konci júla 1914 vypukla svetová vojna, hneď v prvý deň ho odviedli.

Dostal sa na východný front a zakrátko skončil v ruskom zajatí, kde sa od začiatku zaujímal o možnosť bojovať proti Rakúsko-Uhorsku. Najprv sa mu to podarilo v radoch Českej družiny, jednotky pôsobiacej v rámci ruskej armády, neskôr ako príslušníkovi srbskej dobrovoľníckej divízie, až napokon v marci 1917 zakotvil v československých légiách. V nich sa pri vstupnej registrácii uchýlil k jednému podvodu. Nahlásil, že mal hodnosť poručíka srbskej armády a velil guľometnej čate, čo síce bola pravda, do životopisu však uviedol aj to, že vyštudoval polytechniku a má inžiniersky titul. Vďaka tomu ho zaradili do dôstojníckeho zboru. V hodnostnom rebríčku pomaly stúpal a po troch rokoch, počas ktorých prešiel s légiami celú Sibír, sa Emanuel Moravec vrátil domov ako kapitán.

Istota uniformy

V tom čase už bol ženatý. S Helenou Georgijevnou Bekovou sa zoznámil i zosobášil ešte v Rusku a dva týždne po príchode do Československa sa im narodil syn Igor. Nevedel, ako svoju mladú ženu a dieťa uživí, preto sa rozhodol pre istotu uniformy. Prijal ponuku ministerstva obrany, ktorú dostal ako dôstojník légií a vstúpil do československej armády. Nadriadení s ním boli spokojní, v jeho hodnoteniach sa pravidelne objavovali prívlastky ako mimoriadne aktívny, príkladne spoľahlivý, vytrvalý a podobné.

Za najvyššie ocenenie však Moravec považoval ich rozhodnutie poslať ho študovať na Vysokú školu vojnovú do Prahy. Jeho kariéra sa vyvíjala sľubne. Renomé si však získaval aj inak. Už počas pôsobenia v légiách sa začal venovať písaniu a zistil, že jeho články o vojenskej problematike majú úspech. Začal teda publikovať, najprv v armádnych časopisoch a neskôr aj v prestížnych magazínoch a novinách. Písanie však nebolo iba jeho koníčkom. Moravec, hoci zarábal slušne, sa ustavične cítil armádou finančne nedocenený, často sa na svoju situáciu sťažoval, a tak honorármi za články vykrýval schodky v rodinnom rozpočte. Tí, čo ho poznali bližšie, však tvrdili, že je to preto, lebo Moravcovci žijú nad pomery. Peniaze boli vôbec jeho veľkým problémom. Hĺbková kontrola v ním riadenom spravodajskom oddelení Zemského vojenského veliteľstva v roku 1926 napríklad odhalila, že major Moravec sa kvôli vlastnému obohateniu dopúšťal finančných machinácií. Potrestali ho však skôr symbolicky, a už dva roky po afére bol znovu povýšený.

V priazni TGM

Ako autor sa Emanuel Moravec čoraz viac osmeľoval a z článkov postupne prešiel aj na písanie rozsiahlejších statí, neraz provokatívnych, ktoré najmä v armádnych kruhoch rozpútavali búrlivé diskusie. Po jednej z prác, v ktorej riešil, aké má Československo možnosti obrany v prípade, že by bolo napadnuté z Nemecka, Rakúska i Maďarska, dokonca minister národnej obrany vyhlásil, že si neželá, aby aktívni dôstojníci publikovali. Bol totiž presvedčený, že s obsahom článku sa zoznámil aj nemecký hlavný štáb a určite ho využije pri svojich útočných plánoch. Moravec zákaz obišiel tým, že začal písať pod pseudonymom Stanislav Yester.

Napriek podobným ťažkostiam však jeho odborná povesť narastala. Mladý, schopný a mimoriadne aktívny dôstojník sa dostal aj do zorného uhla prezidenta Masaryka, povrávalo sa dokonca, že ten nad ním drží ochrannú ruku. Je pravda, že Emanuel Moravec mu bol veľmi oddaný a ako výraz obdivu dokonca zhromaždil na vydanie súbor prejavov, ktoré prezident pri rôznych príležitostiach predniesol vojakom. Priamo na podnet TGM v tridsiatych rokoch napísal aj svoje kľúčové diela Vojaci a doba a Obrana štátu. Opísal tu modelovú situáciu, ktorá by nastala po Hitlerovom vpáde do Československa. Podľa neho by budúca vojna mohla znamenať skazu iba jedného štátu. Nemecka.

Osudové Michalovce

Aj vďaka týmto dielam bol Moravec, v tom čase už profesor vojnových dejín na vysokej škole a plukovník generálneho štábu armády, považovaný nielen za jedného z najlepších československých vojenských teoretikov, ale aj za interpreta brannej politiky štátu. Tridsiate roky však preňho neboli iba v znamení úspechov. Prvé problémy sa objavili v súkromí, Moravcovo manželstvo bolo v rozvrate. Príčinou bola jeho ešte neplnoletá milenka Pavla Szondyová, s ktorou sa zoznámil v Michalovciach a kvôli ktorej čelil aj disciplinárnemu konaniu. Manželskú krízu ukončil rozvod a tri mesiace po ňom sa Moravec s mladou východniarkou oženil. Dá sa povedať, že v poslednej chvíli, pretože päť týždňov po svadbe sa im narodil syn. Ani tento vzťah však dlho nevydržal, po šiestich rokoch sa takisto skončil rozvodom. Príčinou bola opäť Michalovčanka, šestnásťročná Jolana Emmerová, slúžka Moravcovej druhej manželky, ktorú si napokon tiež zobral.

Škrípať mu to začalo aj v kariére. Tvrdou ranou bolo preňho zastavenie v hodnostnom postupe, keďže ho nevybrali do generálskeho kurzu a na dôvažok stratil aj šancu na miesto riaditeľa Pamätníka Oslobodenia, po ktorom veľmi túžil. Do veľkej miery si však za problémy mohol sám. Čoraz väčšmi totiž politizoval a mnohým nebolo po chuti ani jeho sebavedomé vystupovanie a vyvyšovanie sa nad ostatných.

Vyhláste vojnu!

Prišiel rok 1938 a podobné problémy boli zrazu druhoradé. V smrteľnom ohrození sa totiž ocitlo Československo a on bol nielen povinný, ale aj odhodlaný ho za každú cenu brániť. Ako Stanislav Yester v článkoch burcoval ľudí do obrany republiky a ako plukovník Emanuel Moravec prišiel v septembri k svojej jednotke v Znojme, aby na najzraniteľnejšom mieste krajiny čelil nemeckému útoku. Nerozhodnosť vedenia štátu ho však privádzala do zúrivosti. Napokon nevydržal a 28. septembra odišiel na vlastnú päsť do Prahy priamo za prezidentom Benešom. „Bez ohlásenia, tak ako som bol, zablatený a spotený, som k nemu vrazil.

Práve tam mal generála Syrového, predsedu vlády. Skríkol som: Vyhláste vojnu! O čom sa tu ešte radíte? Vyhláste vojnu, inak sme stratení!“ spomínal neskôr. Československá vláda však Mníchovský diktát prijala a bez boja odstúpila Hitlerovi naše pohraničné územia. O niekoľko dní došlo ešte k jednému stretnutiu Moravca s Benešom. Tentoraz prišiel za prezidentom ako zástupca Výboru na obranu republiky, ktorý odmietal kapituláciu. Ich rozhovor trval dve hodiny a skončil sa hádkou. „Našiel som ho vyľakaného, bezradného a neistého, ako chlapca, ktorý dostal bitku. Hanbil som sa, že sme tomuto uzlíčku biedy verili,“ komentoval Moravec stretnutie. Potom sa definitívne rozišli nielen jeho cesty s Benešom, ale aj s prvou republikou.

Druhý dych

Akým prerodom Moravec prešiel, naznačil jeho komentár, ktorý vyšiel už 5. októbra 1938 v Lidových novinách. Šmahom ruky v ňom zavrhol dve desaťročia demokratického Československa vrátane Beneša a dokonca aj svojho veľkého idolu T. G. Masaryka. Načrtol i víziu, a tá spočívala v spolupráci práve s nacistickým Nemeckom, proti ktorému bol ešte pred niekoľkými dňami odhodlaný v boji položiť život. Keď mu neskôr vojenské velenie oznámilo, že s ním už nepočíta a posiela ho do penzie, cítil sa ukrivdený a chcel emigrovať. Nestihol, v marci 1939 Hitler Československo definitívne rozbil a obsadil Čechy a Moravu, na území ktorých vyhlásil protektorát. Emanuel Moravec bol presvedčený, že skončil. Obával sa, že jeho protinemecké výzvy a aktivity z predmníchovského obdobia nezostanú zabudnuté.

O to väčšmi bol prekvapený, keď mu Nemci namiesto väzenia ponúkli spoluprácu a dokonca ho boli ochotní platiť. Spadol mu obrovský kameň zo srdca, šancu chytil za pačesy a už ju nepustil. Stal sa nadšeným propagátorom nacistickej ideológie. Vsugeroval si dokonca, že má po matke nemecký pôvod, a svojim dvom starším synom vybavil ríšske občianstvo. Keď odišli na východný front, Moravec bol hrdý, že idú v jeho stopách.

Spasiteľ národa

To boli však jeho takpovediac súkromné hriechy. Tých, pre ktoré ho národ čoraz väčšmi nenávidel, sa dopúšťal vo verejnom živote. Vychádzali z jeho presvedčenia, že iba on je povolaný na záchranu českého národa a on jediný na ňu pozná správny recept. V januári 1942 sa Emanuel Moravec stal členom protektorátnej vlády. Napriek zdanlivo nevýznamnej funkcii ministra školstva a ľudovej osvety šíril okolo seba strach. Báli sa ho nielen bežní ľudia, ale aj tí, čo rovnako ako on kolaborovali, ba dokonca aj štátny prezident Emil Hácha. Moravcova snaha navždy pripútať český národ k veľkonemeckej ríši sa nezastavovala pred ničím. Myšlienka tzv. pronemeckého aktivizmu, ktorý bol po celý čas jeho hlavným krédom, vyústila napríklad do založenia Kuratória na výchovu mládeže (obdoba nemeckého Hitlerjugendu), na čelo ktorého sa aj postavil, a mnohých ďalších kolaborantských organizácií. Začiatkom roku 1945 však už aj jemu bolo jasné, že nacistom zvoní umieračik, a bol si vedomý svojej viny.

„Dosvedčíte mi, že mojou zásluhou nikto nezomrel na popravisku?“ pýtal sa zlomený Moravec niekoľko dní pred oslobodením jedného z úradníkov. Potom dodal: „Nebudem sa hanbiť sadnúť si na lavicu obžalovaných, ale to vám hovorím, luzou sa zabiť nedám!“ V deň, keď v Prahe vypuklo povstanie, mal Emanuel Moravec na príkaz štátneho tajomníka K. H. Franka prehovoriť v rozhlase a upokojiť situáciu. Napriek abnormálnosti tohto nápadu sa rozhodol to urobiť. Nákladné auto, na korbe ktorého sa viezol, sa najprv dostalo do prestrelky a neskôr mu došiel benzín. Moravcovi bolo jasné, aký osud ho čaká, ak sa dostane do rúk povstalcov. Vybral teda z vrecka kabáta revolver, priložil si ho k pravému spánku a vystrelil.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×