Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

MUDr. Viliam Dobiáš: Nie som akčný hrdina

22.04.2008 (16/2008) MUDr. VILIAM DOBIÁŠ (58) je známy z televíznej obrazovky ako „lekár zo záchranky“. Anestéziológ a vysokoškolský pedagóg pracuje v záchrannej službe 32 rokov, na plný úväzok posledných 14 rokov. Na vrchole kariéry sa rozhodol, že jeho pracoviskom bude sanitka.
MUDr. Viliam Dobiáš: Nie som akčný hrdina
1 fotografia v galérii
K práci záchranára patrí aj papierovanie. Zvyšok je adrenalín.
Autor fotografie: Život

Ste práve po službe. Aká bola noc?

Celkom pokojná, deň bol rušnejší. Zavolali nás k opitému mužovi s rozbitou hlavou. Ležal na parkovisku a mal pri sebe psa. Bol to cvičený čistokrvný pes. Bolo jasné, kto z dvojice pes a pán má lepšie správanie a je inteligentnejší (smiech). Psíka sme však nemohli zobrať do nemocnice, tak sme zháňali Slobodu zvierat. Okolostojaci sa ponúkli, že s ním počkajú, aby sme mohli s pacientom odísť. Je paradox, že niekedy sú ľudia ochotnejší pomôcť zvieraťu než chorému človeku.

Často sa stretávate s opitými ľuďmi?

Alkoholici sú problém záchrannej služby. Počas noci je takmer každý druhý výjazd k opitému človeku. Raz ma počas jednej služby trikrát zavolali k tomu istému opilcovi. Vždy za iných okolností a na inom mieste. Opilci si však záchranku nevolajú. Zavolajú ju ľudia, ktorí ich vidia ležať na zemi a neuvedomujú si, že to môže byť zneužitie záchrannej služby. Alkoholici totiž často žiadnu urgentnú pomoc nepotrebujú. Jeden výjazd záchranky stojí 4 000 korún. Občas si myslím, že tak ako majú komerčné poisťovne bonusy a malusy, mali by ich mať aj zdravotné poisťovne. Ak si niekto zapríčiní svoj stav sám a často k nemu volajú záchranku, mal by sa na výjazdoch finančne podieľať. Ale zase aj nedisciplinovaní ľudia, ktorí majú choré srdce a fajčia alebo cukrovkári, čo nedržia diétu, si môžu za svoj stav... Táto myšlienka sa zrejme nedá uskutočniť.

Ako je to s duševne chorými ľuďmi? Narastá počet pacientov s psychózami?

Kedysi ako začínajúci lekári sme sa na rozvinutú psychózu chodili pozerať ako na úplnú raritu. Dnes je to bežné. Zvyšuje sa aj počet úzkostných stavov a neuróz. So schizofrenikmi býva zaujímavá komunikácia. Človek musí byť v strehu, lebo sú veľmi inteligentní a v jednej vete dokážu načať aj tri témy – sú to šialené strihy. Neurotici nás volajú často, pretože bežné ťažkosti, ktoré mali aj predvčerom, pokladajú za alarmujúce a boja sa napríklad, že dostanú porážku. Máme aj také, my ich voláme „popolnočné babky“, ktoré sa o pol jednej v noci vyspaté zobudia a začnú rozmýšľať. Spomenú si na mŕtveho manžela, na deti v cudzom meste a zostane im smutno. Vytočia 112 a často nám už medzi dverami hovoria, že im je lepšie, keď nás vidia. Trošku s nimi podebatujeme, upokojíme ich. Boli sme tam zbytočne. No nepošlite záchranku k babičke, ktorá sa sťažuje na bolesti hrudníku.

Často sa však vyskytnú aj vážne stavy, s hrozbou smrti. A vy máte len obmedzené prostriedky, aby ste pomohli. Je práca na záchranke náročnejšia než v nemocnici?

To sa nedá povedať. Ľudia v nemocnici sú často znechutení a demotivovaní pomermi, ktoré tam vládnu. Mnoho ráz sú otupení, namosúrení, unavení. Vidím to na centrálnych príjmoch, aj keď privezieme ťažký stav. Pacient je potom v rozpakoch, že otravuje. Na záchranke je to však osobnejšie než v nemocnici. Tam okolo pacienta začne behať veľa ľudí, a ak sa aj niečo stane, zodpovednosť sa rozloží na viacero ľudí. Ak pacient zomrie tam, povie sa – zomrel v nemocnici. Ak však zomrie ešte pri výjazde, tak zomrie mne Vilovi Dobiášovi pod rukami.

Dnes sú bežné sťažnosti na zanedbanie starostlivosti. Sťažujú sa ľudia aj na záchranku?

Samozrejme. Ja sám som odborným konzultantom Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a len za minulý rok som robil deväť posudkov poskytnutej pomoci. Na záchranke sme len my a pacient, on je zvyčajne na domácej pôde. Pri našom zásahu takmer vždy bývajú svedkovia. Keď zasahujete pri autonehode, ľudí z ulice nemôžete vyhnať. Sme zvyknutí, že sa nám všetci pozerajú na ruky. Pracujeme pod dohľadom verejnosti. Aj preto, ak počas alebo tesne po zásahu záchranky nastane smrť pacienta, takmer vždy nás podozrievajú z pochybenia. Často sú sťažnosti neoprávnené, ale nie vždy je postup lekára správny. Myslím však, že u nás nie je dobrý systém posudzovania chýb lekárov.

Prečo?

Príbuzní to neradi počujú, ale lekári tiež môžu urobiť chybu. Nemali by, ale stáva sa to. Niekedy urobí chybu aj vynikajúci lekár, ktorý bezchybne pracoval dvadsať, tridsať rokov. Ak je tá chyba fatálna, znamená to koniec jeho kariéry. Iný lekár robí chyby aj celé roky, nikto k nemu radšej nechodí, ale nepostihnú ho. V Amerike majú hodnotiaci systém zdravotníckych zariadení podľa počtu komplikácií. Vedia vyhodnotiť aj lepších a horších lekárov – niekto môže pracovať v horšej nemocnici, ale je dobrý a naopak. Odráža sa to aj v odmeňovaní. U nás je to nespravodlivé.

Záchranári sa medzi sebou porovnávajú?

Slovenská súťaž posádok záchrannej služby je najstaršia na svete, medzinárodná súťaž býva v Jesenníkoch. Bývam na nej hlavným rozhodcom a viem, že chybu, ktorú urobia záchranári na súťaži, už potom nikdy neurobia v skutočnosti. Nedá sa však povedať, že prví sú najlepší a poslední sú zabijaci. Bodové rozdiely bývajú minimálne. Je to však veľmi dobrá možnosť nacvičiť si napríklad aj zasahovanie pri hromadných nešťastiach, ktoré by inak v praxi nezažili.

Vy ste boli niekedy pri hromadnom nešťastí?

Našťastie nie, ale pred štyrmi rokmi sme boli ako prvá posádka pri reťazovej dialničnej havárii pri Kútoch, kde sa zrazilo 36 áut. Pravidelne sa však zdokonaľujem simuláciami a teoreticky.

Vedia Slováci poskytnúť prvú pomoc? A sú ochotní pomôcť?

Asi desať percent ľudí je ochotných poskytnúť prvú pomoc a, povedzme, päť percent to s fantáziou aj dokáže. Ľudia sa boja, že nezasiahnu dobre, že ublížia... Ale každá prvá pomoc je lepšia než žiadna prvá pomoc. Ak treba urobiť pre postihnutého päť vecí a laik si spomenie len na dve a urobí ich, aj to je pomoc. Zo školení z minulosti majú ľudia pocit, že naučiť sa to je nudné a veľmi zložité, ale nie je to pravda. Okrem toho na neposkytnutie prvej pomoci je aj paragraf. Lenže naše súdy to interpretujú tak, že aj privolanie záchranky mobilom je prvá pomoc. Nie je. To nestačí.

Volali ste niekedy sám sebe záchranku?

Ja nie. Manželka mi volala, keď som mal mumps, vysoké horúčky, odpadol som a rozbil som si hlavu.

Ako lekár, ktorý pozná naše zdravotníctvo, dali by ste sa na Slovensku operovať?

Áno, dal. Len raz ma operovali, brali mi krčné mandle, keď som bol medik. Požiadal som vtedy o operáciu najmladšiu doktorku. Zdráhala sa, ale povedal som jej, že profesori robia zložité veci a ku krčným mandliam sa dostanú zriedkavo. Ona to robí denne a má to „v ruke“. Spravila to výborne, už poobede som rozprával. Aj moja dcéra šla na operáciu k chirurgom do nemocnice, kde som pracoval. Bolelo ju brucho, vyzeralo to na slepé črevo, tak som si povedal – nech ju tam pozrú. Išla autobusom a o hodinu ju už pripravovali na sále. Manželka mi dlho nevedela odpustiť, že som vlastné štrnásťročné dieťa poslal samo na operáciu mestskou hromadnou dopravou.

Je u lekárov bežné, že podceňujú choroby svojich príbuzných?

To nie je podceňovanie. Povedal by som, že sú dva typy reakcií. Buď pre každý banálny príznak zvolávajú konzílium, alebo ich ustavičné vypätie trochu otupí a bežné choroby príbuzných nevnímajú tak dramaticky ako laici. Ale poznám anestéziológov, čo namiesto autolekárničky vozia so sebou v aute laryngoskop, ručný dýchací prístroj a kanyly.

Myslíte, že práca záchranárov je riskantná?

Ja som veriaci človek, verím vo vyššie sily. Myslím, že ak Boh chce, aby som tu na svete ešte niečo urobil, nedovolí, aby ma zrazilo auto alebo aby som dostal porážku. Na druhej strane, čo sa má stať, to sa mi stane, hoci aj doma v posteli. Stretávame sa síce aj s ľuďmi, ktorí majú nože a pištole, ale neriskujeme. Nie som akčný hrdina. Záchranári nemávajú pracovné úrazy. Aj pri jazde sme opatrní, na 80 000 kilometrov vychádza jedna nehoda a za posledných desať rokov sme nemali ani jedno smrteľné zranenie – okrem pádu vrtuľníka.

Prečo ste sa vlastne dali na záchranku na vrchole kariéry? Lekári tam väčšinou začínajú.

Roky som robil primára na ARO v Nemocnici ministerstva vnútra, potom generálneho sekretára Slovenského Červeného kríža. Mal som pocit začínajúceho vyhorenia, zdalo sa mi, že sa už nikam neposúvam. Na záchranke je krásne to, že treba byť stále v strehu. Opakujú sa tie isté diagnózy – epilepsia, cievne príhody... Deväťdesiatdeväť prípadov je rovnakých, ale ten stý je skryto a rafi - novane odlišný a lekár to nesmie prehliadnuť. Na záchranke sa nedá upadnúť do rutiny. A to je pre mňa výzva.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×