Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Zdravotná sestra oživila malé rodinné pekárstvo, dnes úspešne konkuruje veľkovýrobcom

11.04.2015 (15/2015) V Smékalovom pekařství vo Vysokom Mýte doslova pracujú od nevidím do nevidím. V tejto pekárni sa totiž pečie od roku 1890 a jej pece nikdy úplne nevychladli.
Zdravotná sestra oživila malé rodinné pekárstvo, dnes úspešne konkuruje veľkovýrobcom
14 fotografií v galérii
„Našou filozofiou je kvalita,“ vraví Jiřina Duchoslavová.
Autor fotografie: Peter Korček

Naďa Urbánková kedysi vyspevovala o svojom Vilémovi, ktorý „peče housky“. Keby spomínaný pán pracoval vo Vysokom Mýte, nezastavil by sa 125 rokov a Naďu by nezachránila ani tehla položená na komín. Túto pekáreň totiž nezastavili ani obidve vojny, ani komunisti, a svadobné koláče z nej, s tradičnou receptúrou, sú známe v širokom okolí. A nielen ony. Ale poďme na začiatok, do roku 1890, keď v centre Vysokého Mýta, neďaleko mestských hradieb, začal z jedného domu rozvoniavať chlieb.

Josef Smékal s manželkou Mariou v predajni svojej pekárne. 14 fotografií v galérii Josef Smékal s manželkou Mariou v predajni svojej pekárne. Zdroj: Archív J. D.

Piekol pre vojakov

V pekárni sa vystriedalo niekoľko pekárov, až ju v roku 1924 kúpil pán Verner, ktorého 24-ročná dcéra si vtedy brala svojho vrstovníka, istého Josefa Smékala, vyučeného pekára. A v tejto jednej dielni s roštovou pecou sa začali písať Smékalovské dejiny. Josef bol podnikavý a šikovný, v robote sa vedel poriadne obracať. Keďže vo Vysokom Mýte vtedy sídlila vojenská posádka, snažil sa získať zákazku na pečenie chleba pre armádu.

Pekársky erb, ktorý našli pri rekonštrukcii pod podlahou. 14 fotografií v galérii Pekársky erb, ktorý našli pri rekonštrukcii pod podlahou. Zdroj: Archív J. D.

„Šiel do výberového konania. Po prvýkrát neuspel, a v druhom kole bol o halier lacnejší ako jeho hlavný konkurent, pán Čáslavka. Vyhral, no podmienkou bolo, že musí postaviť parnú pec Rekord. Vďaka pečeniu chleba pre vojakov si finančne prilepšil, pristaval sklady,“ spomína jeho dcéra Jiřina Duchoslavová. Okrem toho vykupoval od súkromníkov raž a pšenicu a za to im dodával chlieb. Zúčastnil sa aj okružnej cesty po Rakúsku a Rusku, odkiaľ si priniesol veľa skúseností. V tom čase dostal ponuku vysťahovať sa do Ameriky. Zostal a začal zlepšovať svoju pekáreň.

Vysielačka v pekárni

Počas okupácie prišiel Josef Smékal o pečenie chleba pre armádu, chcel teda založiť linku na výrobu trvanlivého pečiva. Keď však zohnal výborného cukrára, začal piecť perník. Cukor bol na prídel, nadsadil požiadavku, a tak ho mal dostatok. Nechal vyrobiť špeciálne kade a v nich skladoval perníkové cesto, vďaka čomu mohol celú vojnu perník piecť.

Pekár Josef Smékal s učňom. 14 fotografií v galérii Pekár Josef Smékal s učňom. Zdroj: Archív J. D.

„V roku 1945 viezol môj brat Pepík dodávku chleba do okolitých dedín. Cestou stretol konvoj ruských zajatcov. Rozdal im celý náklad a vrátil sa domov. Keď to povedal oteckovi, ten mu kázal naložiť ďalší chlieb a opäť ho rozdať. Otecko pomáhal aj partizánom, zháňal im lieky, šaty a potraviny. Zoznámil sa s ruským rozviedčíkom Borisom Charitonovom, známym pod menom Krylov, takže z našej pekárne istý čas vysielal jeho radista,“ pokračuje.

Na rozdiel od svojich štyroch starších súrodencov, ktorí museli každý deň pred odchodom do školy otcovi pomáhať, si pani Jiřina ako dieťa rodinnú pekáreň príliš neužila, pretože o dva roky po jej narodení prišiel osudný rok 1948. Medzi ňou a najstarším bratom bol vekový rozdiel dvadsať a najmladšia sestra bola od nej staršia o trinásť rokov. Josef Smékal sa chcel vyhnúť znárodneniu, a tak pekáreň prenajal Jednote. K oficiálnemu vyvlastneniu Smékalovej firmy a domu došlo až v roku 1961.

Malí Smékalovci museli odmalička pomáhať. 14 fotografií v galérii Malí Smékalovci museli odmalička pomáhať. Zdroj: Archív J. D.

Nový režim ho aj tak prenasledoval, bol to trochu paradox, keďže počas vojny pomáhal, kde sa dalo. Jeden zo synov utiekol do zahraničia, čo pre rodinu znamenalo ďalšie perzekúcie. „Chvíľu sa skrýval v Litomyšli u babičky a potom u tety na chate v Železných horách. Napokon sa ‚stratil‘ v Ostrave. S mamičkou sme zostali bez prostriedkov, nechceli ju nikde zamestnať, pretože bola manželkou ‚vykorisťovateľa‘. Otecko po niekoľkých rokoch dostal ponuku na miesto vedúceho výroby v potravinárskej škole v Pardubiciach, odtiaľ ho však vyhodili s odôvodnením, že nemôže vychovávať socialistickú mládež, pretože ‚nevychoval‘ svojich dvoch synov. Jeden totiž v roku 1948 rozhadzoval letáky a zavreli ho, no a druhý emigroval. Napokon otecko jazdil v Karose s ‚ještěrkou‘ (s vysokozdvižným vozíkom – pozn. red.),“ vysvetľuje dcéra Jiřina. Komunisti robili problémy aj jej, ako robotnícky káder sa napokon dostala aspoň na zdravotnú školu.

Zrekonštruované Smékalovo pekařství dnes. 14 fotografií v galérii Zrekonštruované Smékalovo pekařství dnes. Zdroj: Peter Korček

Ako baran

„V roku 1990 sme boli s manželom na dovolenke a v rádiu hlásili, že Východočeské pekárne v Pardubiciach sa budú privatizovať. Bolo to ako bomba, pretože naša pekáreň patrila im. S pekárom, čo tu bol, som chcela piecť „lúpačky“, ktorými bol otecko vychýrený a vôbec som sa nedokázala tej myšlienky zbaviť. Manžela prestalo baviť stále to počúvať a napokon povedal: ,Prosím ťa, tak to vezmi rovno celé :),“ hovorí. Doma na starom písacom stroji napísala list, že bude žiadať vrátenie celého majetku vrátane prevádzky. Odpovedali jej, že sa ozvú, keď bude platný reštitučný zákon. Jiřina Duchoslavová sa smeje, že šla za svojím ako baran.

„Otecko vždy vravel, že dobrá povesť je vždy lepšia ako peniaze,“ vraví Jiřina Duchoslavová. 14 fotografií v galérii „Otecko vždy vravel, že dobrá povesť je vždy lepšia ako peniaze,“ vraví Jiřina Duchoslavová. Zdroj: Peter Korček

Deň D nastal v roku 1991, keď sa konečne veci pohli, podarilo sa vybaviť hromadu byrokracie a dcéra niekdajšieho vysokomýtskeho pekára Josefa Smékala dostala kľúče a „papiere“ od rodinnej pekárne. „Preberali sme to počas prevádzky, štátne pekárne ešte v piatok piekli, rozviezli tovar a pekáreň nám odovzdali. Poupratovali sme a okamžite začali piecť. V priebehu nasledujúcich rokov sme piekli a zároveň rekonštruovali. Búrali, budovali, prerábali, bolo to šialené. Teraz pečieme stále, sedem dní v týždni. Je to nepretržitý vývoj, zo začiatku sme mali osemnásť zamestnancov,“ pokračuje. Svetlou lastovičkou bola dotácia, ktorú kedysi dostali. Keď vyriešili jeden problém, prišiel ďalší, a tak to ide celých dvadsaťštyri rokov.

Väčšina práce je poctivá ručná robota. 14 fotografií v galérii Väčšina práce je poctivá ručná robota. Zdroj: Peter Korček

Znovuzrodenie

Dnes majú sedemdesiatpäť zamestnancov, dva roky im úspešne funguje Smé Café – kaviareň a cukráreň. Je tam aj cukrárska výroba, v ktorej na dve zmeny pracuje osem cukrárok. „Našou filozofiou je kvalita, používame kvalitné suroviny, nič nechceme oklamať. Otecko vždy vravel, že dobrá povesť je vždy lepšia ako peniaze. Máme pôvodné receptúry na svadobné koláče. Mnoho iných pôvodných receptov sme však museli upraviť, pretože dnes sú už iné suroviny, ako boli pred sto rokmi.“

V predajni ponúkajú chlieb, pečivo, buchty, šišky a ďalšie voňavé pochúťky. 14 fotografií v galérii V predajni ponúkajú chlieb, pečivo, buchty, šišky a ďalšie voňavé pochúťky. Zdroj: Peter Korček

Pre ich rožky chodia ľudia skoro z celej republiky, mesačne ich upečú okolo šesťstotisíc. „Otecko mi kedysi daroval knihu s receptmi od profesora Hladkého a povedal, že čokoľvek podľa nej urobím, to neskazím. Poznáme rôzne pekárske fígle, ktoré sa dajú uplatniť aj dnes,“ zdôrazňuje. Nielen rožky, ale i žemle, cereálne pečivo, buchty, dolky, šišky, jablká v župane, zákusky, torty, záviny, niekoľko druhov chleba atď., tým všetkým zásobujú široké okolie a niektoré obchodné reťazce. Majú niekoľko predajní, rádius zásobovania je 150 kilometrov. Dodávajú chlieb a pečivo aj do známej Karosy, no keď podnik zmenil dodávateľa, zamestnanci si Smékalové výrobky vyštrajkovali.

V cukrárskej výrobe pracuje osem cukrárok na dve zmeny. 14 fotografií v galérii V cukrárskej výrobe pracuje osem cukrárok na dve zmeny. Zdroj: Peter Korček

„Máme konkurenciu, no hovoríme, že konkurencia je dobrá. Snažíme sa byť aspoň o pol kroku vpredu. Konkurencia má však čisto strojovú výrobu a pečie na množstvo a za čo najnižšiu cenu. U nás je výlučne ručná výroba,“ podotýka. Jiřina Duchoslavová sa v blízkom čase chystá odovzdať Smékalovské pekárenské žezlo zaťovi. Chce sa venovať vnúčatám a oddýchnuť si. Ale vraví, že ona tam aj tak bude stále, akurát už nebude musieť rozhodovať. Noci strávené v práci už dávno prestala rátať, jej manžel mal na starosti rôzne opravy a ako nadšený „kutil“ si počínal veľmi dobre.

Smé Café otvorili pred dvoma rokmi. Stále majú zákazníkov. 14 fotografií v galérii Smé Café otvorili pred dvoma rokmi. Stále majú zákazníkov. Zdroj: Peter Korček

Josef Smékal sa znovuzrodenia svojej milovanej pekárne nedožil, zomrel v roku 1981. No ešte počas života vravieval, že by ju už nechcel, ani keby ho prosili. Vedel totiž, ako ju socialistickí majitelia zhumpľovali. Netušil však, že jeho dcéra, ktorá o ňom a o rodinnej pekárni napísala aj knihu, dokáže priam nemožné a vráti domu neďaleko starých mestských hradieb vôňu chleba.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×