Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Zabudnutý hrdina: Zachránil lietadlo aj pasažierov

20.11.2009 (47/2009) „OKAMŽITE OTOČ LIETADLO DO ZÁPADNÉ- HO NEMECKA!“ zreval únosca Ľubomír Adamica a zaznel výstrel. Z krku postreleného kapitána Jána Mičicu vystrekla krv, pustil riadenie, klesol nabok.
Zabudnutý hrdina: Zachránil lietadlo aj pasažierov
7 fotografií v galérii
Dominik Chrobák
Autor fotografie: Život

Kapitánovi preletela guľka krkom a vyšla na druhej strane hrudníkom. Druhému pilotovi Dominikovi Chrobákovi ešte stihol povedať: „Domino...“ Upadol do bezvedomia.

Chrobákovi sa zvalil na ľavú ruku. Ten prevzal riadenie lietadla. Krv tiekla po prístrojovom paneli. Nastali skraty, vypadla navigácia a spojenie so zemou. Dominik Chrobák, ktorý mal hlaveň pištole na zátylku, nakoniec pomocou magnetického kompasu pristál v západnom Nemecku.

Zachránil ďalších cestujúcich i lietadlo, dostal vyznamenania. Bol rok 1972. O únose jeho lietadla sa popísalo veľa článkov a ešte viac nezmyslov. Natočili podľa neho aj jeden z dielov seriálu Tridsať prípadov majora Zemana. „Ten seriál bol strašný nezmysel, nebol realistický. Oni chceli robiť hrdinov z eštebákov. Ja som tú hlúposť odmietal komentovať,“ hovorí Dominik Chrobák.

Aký je teda jeho pravdivý príbeh?

Z práškara na dopravu

Dnes má tento bývalý pilot 82 rokov, pracuje ako strážnik na parkovisku, býva v Považskej Bystrici. Na konte má vyše 100-tisíc vzletov a pristátí, občas ešte lieta s kamarátom v Dubnici na športovom stroji.

Na stene v obývačke má drevenú vrtuľu, pri nej diplomy a uznania. Dvadsať rokov je rozvedený, žije sám.

„Pochádzam z Kysúc, vyučil som sa za obchodníka. V apríli 1950 som prišiel do Považskej Bystrice pracovať ako čašník. Po vojenčine som nastúpil vo vývojovej dielni motocyklov. Zaujímali ma lietadlá, tak som začal s kurzmi na športovom a výcvikovom letisku v Považskej Bystrici,“ hovorí.

Pod dvoch rokoch teoretickej prípravy a skúškach ho zaradili do výcviku na pilota motorových lietadiel. Po ďalších dvoch začal popri práci robiť inštruktora. Lietal napríklad na lietadlách, z ktorých vyskakovali parašutisti.

V roku 1960 už mal nalietaných množstvo hodín a dal si žiadosť na prijatie do ČSA. Vybrali ho. Stal sa profesionálnym pilotom a začínal práškovacími lietadlami. „Práškarinu som lietal desať rokov - postrekovanie a práškovanie lesov, polí,“ spomína Dominik Chrobák.

Tragický turnus

Zlom v kariére prišiel v roku 1970, keď ho vybrali na výcvik pre 15-miestne dopravné lietadlá L-410, ktorý trval dva roky.

V júni 1972 začal lietať na pravidelných linkách ako druhý pilot. V lietadle bývali vždy dvaja. Jeden riadil a druhý obsluhoval motory, navigáciu. Pri ďalšom lete sa vystriedali.

„Uniesli nás hneď počas prvého týždňového turnusu v mojej kariére dopravného pilota. Nastúpil som k Jánovi Mičicovi v pondelok. Vo štvrtok 8. júna 1972 sa to stalo. Na linke Lučenec - Bratislava - Praha - Mariánske Lázne sme ráno odlietali z Lučenca a pristávali na každom z týchto letísk. Popoludní o tretej sme štartovali z Mariánskych Lázní naspäť. Do lietadla nastúpilo pätnásť cestujúcich. Únoscovia boli desiati, mali aj kočík s dieťaťom, do ktorého schovali pištoľ, druhú si jedna zo žien priviazala ku stehnu. Bola to lajdáckosť policajtov na letisku. Dieťa im tam začalo vrieskať, oni sa ho chceli čo najskôr zbaviť a vyexpedovať, tak kontrolovali ledabolo,“ hovorí Dominik Chrobák.

Únoscom velil Ľubomír Adamica. Ten začal sondovať možnosti únosu asi mesiac predtým. Chcel sa zmocniť lietadla a pristáť aj s kamarátmi v západnom Nemecku, kam túžili emigrovať. Chceli letieť desiati naraz, ale L-410 je malé lietadlo, toľko miesteniek sa im kúpiť nedarilo.

„Prvýkrát som sa s nimi dostal do kontaktu hneď v prvý deň mojej služby, čiže v pondelok. Časť z nich nastúpila do lietadla a tvárili sa ako hudobná skupina. Leteli z Prahy do Mariánskych Lázní. Zvyšní tam išli vlakom. Vo štvrtok akože všetci spolu leteli naspäť aj s kočíkom a dieťaťom.“

Kapitán Ján Mičica sedel v pilotnej sedačke vľavo, Dominik Chrobák vpravo. Medzi nimi a pasažiermi vtedy nebola žiadna stena, cestujúci sa na nich zozadu pozerali, v malom dopravnom lietadle nebola ani letuška.

Bozkávali zem

„Po vzlietnutí z Mariánskych Lázní sme z veže dostali príkaz letieť v stometrovej výške, lebo bolo vojenské letecké cvičenie. Vo vzduchu sme boli asi päť minút a stroj začal kmitať. Únoscovia behali po kabíne, zvyšným piatim cestujúcim porozbíjali hlavy kokakolovými fľaškami. Pozrel som sa na kapitána a pri ňom už stál chlapík (Adamica) v tričku, strhával mu slúchadlá, ďalší únosca ich strhával mne. Boli sme pripútaní, nemali sme sa ako brániť. Adamica reval, že okamžite máme otočiť do západného Nemecka, lebo nás zastrelí. Len čo to dopovedal, vyšla rana. Mičicu zastrelil. Od kmitania lietadla po výstrel uplynulo len niekoľko sekúnd. Nestihli sme na nič reagovať. Písalo sa plno hlúpostí, že kapitán Mičica sa hral na hrdinu, preto ho zabili. Ale on to nemal kedy robiť. V smerniciach sme mali príkaz vždy poslúchnuť únoscov. Mičica by určite postupoval podľa ich pokynov. Nezmysel je aj to, že guľka urobila dierku v trupe lietadla. Ona spadla na zem.“

Šokovaný Dominik Chrobák hneď prevzal riadenie a kolega ležal na jeho ľavej ruke. Otočil lietadlo podľa príkazu únoscov, ale prístroje nefungovali, mapu mal v taške a bál sa po ňu zohnúť. Nevedel, či letí dobre. Únoscovia naňho revali, že ak sadne vo východnom Nemecku, tak ho na zemi zastrelia.

„Čakal som, že mi príde niekto na pomoc zo vzduchu, ale naši údajne vyslali stíhačku, aby nás zostrelila, nie pomohla. Asi to k hraniciam s Nemeckom už nestihla, bolo to príliš blízko, asi sa otočila. Ja som ju nevidel, letel som nízko, bez prístrojov som nad mraky ísť nemohol. Leteli sme približne 40 minút. Rozmýšľal som, že sadnem núdzovo na diaľnicu alebo na pole. Na pristávanie do poľa som bol zvyknutý, to by problém nebol. Konečne som zbadal diaľnicu a na nej moderné autá. Bolo jasné, že sme v západnom Nemecku. Hľadal som priestor medzi autami, aby som tam pristál. Chcel som čo najskôr dolu, aby som poskytol prvú pomoc kapitánovi, stále som dúfal, že nie je mŕtvy, ale len v bezvedomí. Začal som sa otáčať, odrazu som v diaľke zbadal letiskovú vežu. Bolo to športové letisko so sedemstometrovou betónovou dráhou. Tak som sadol tam. Rolovali sme k veži.

Lietadlo ešte ani nestálo a únoscovia už otvorili dvere, vyskakovali von, bozkávali zem,“ hovorí Dominik Chrobák. Degradácia Adamica ešte s jedným utekal do lesa, ostatní ostali pri lietadle. Dominik Chrobák zastal, vypol motory a už prichádzali policajti. Kapitána vyťahovali núdzovým východom, prišla sanitka. Doktor konštatoval, že je mŕtvy.

Vraha Adamicu chytili v lese do niekoľkých minút.

„Dve hodiny po pristátí to na mňa prišlo. Triasli sa mi ruky, nedokázal som nič chytiť. Dávali mi kávu, ale ja som ju nevedel držať. Ostali sme tam tri dni. Vyšetrovania, výsluchy. Ani jednu noc som nedokázal zaspať. Nevedel som, čo mám robiť, ani mi nenapadlo telefonovať domov. Manželka a moje tri deti sa v správach dozvedeli, že som asi zranený, ale to som bol len zakrvavený od Mičicu a kráčal som skrivený, lebo pri vyťahovaní tela mi vyskočila platnička.“

Do západného Nemecka prišla náhradná posádka, vymenili skratované prístroje a na tom istom lietadle sa vrátili domov. S kapitánom lietadla v truhle.

Po dvoch týždňoch v nemocnici napravili Dominikovi Chrobákovi chrbticu a lietal znova.

Šéf únoscov Adamica sa ešte počas vyšetrovania obesil v cele. „Všade písali, že sa obesil preto, lebo dostal doživotie. Hlúposť, veď on sa súdu ani nedožil. Ostatní dostali asi tri až sedem rokov. Informácie, čo bolo s nimi potom, už nie sú,“ hovorí Dominik Chrobák.

Na dopravných strojoch pilotoval ešte ďalších päť rokov. Stal sa hrdinom, príkladom pre novú generáciu pilotov. Pred odchodom do dôchodku sa vrátil k práškovacím lietadlám. S profesionálnou kariérou pilota skončil v päťdesiatich piatich rokoch, čo bol vtedy limit. Bolo to v auguste 1983. Vymerali mu dôchodok 2 500 korún plus 105 korún za prácu navyše a 275 korún na základe štátneho vyznamenania za statočnosť.

„Smiešne, veď eštebáci vtedy dostávali základný dôchodok tritisíc. Mne aj so všetkými príplatkami vychádzalo 2 920 korún.“ Pracoval i popri dôchodku, robil kuriča, vodiča nákladných áut a už 13 rokov je strážnikom na parkovisku.

Mrzí ho, že po roku 1990 prišiel o príplatok 275 korún za hrdinstvo a priznali mu ho znova až v roku 1996. „Mne nešlo o peniaze, lebo už 65 rokov bez prestávky pracujem. Skôr som to cítil ako morálnu degradáciu. Zachránil som lietadlo, pasažierov a úradníci ma po roku 1990 potrestali tým, že mi vzali časť dôchodku. Napísali, že to bol len záslužný čin v doprave a nemám na 275 korún nárok. Obrátil som sa na prokuratúru, aby mi tých šesť rokov doplatili, ale nepomohol som si. Tento rok som písal ombudsmanovi a odpovedal mi, že všetko je v súlade so zákonom.“

Kedy ešte bude Dominik Chrobák lietať? „Neviem. Najlacnejšia letová hodina stojí okolo 83 eur. Dôchodok mám 450 eur a musím zaplatiť bývanie, jedlo, mám nejaký štandard. Zalietam si, ak ma niekto vezme s prižmúrenými očami alebo pôjdem s nejakým kamarátom,“ hovorí hrdina.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×